znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 284/09-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť T. Š., D., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava   IV   v konaní   vedenom   pod sp.   zn.   6   C   619/96,   postupom   Krajského   súdu v Bratislave   v konaniach   vedených   pod sp. zn. 20 Co 156/98,   20   Co   173/98   a   sp.   zn. 14 Co 327/2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť T. Š. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. júna 2009 doručená sťažnosť T. Š., D. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 619/96, postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej   len   „krajský   súd“)   v   konaní vedenom   pod   sp.   zn.   20   Co 156/98,   20   Co   173/98 a sp. zn. 14 Co 327/2008 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že na bývalom Obvodnom súde Bratislava 4 bola   proti   sťažovateľke   podaná   22. októbra 1996   žaloba   o ochranu   osobnosti.   Konanie sa viedlo pod sp. zn. 6 C 619/96 a 6 C 32/00. Dňa 22. januára 1998 bol vydaný vo veci rozsudok, proti ktorému sa sťažovateľka 1. apríla 1998 odvolala. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 z 10. decembra 1999 potvrdil rozsudok okresného súdu. Sťažovateľka preto podala 16. februára 2000 proti uvedenému rozsudku dovolanie, súčasne požiadala   o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o   ustanovenie   právneho   zástupcu. Pre nezaplatenie súdneho poplatku za podanie dovolania okresný súd dovolacie konanie uznesením č. k. 6 C 32/00-85 zo 4. októbra 2004 zastavil. Sťažovateľka podala proti tomuto uzneseniu   29.   októbra   2004   odvolanie.   Poukázala   na   to,   že   súd   sa   vôbec   nezaoberal jej žiadosťou   o oslobodenie   od   súdneho   poplatku   za   dovolanie,   aj   keď   to   opakovane požadovala.

Sťažovateľka podala opakovanú sťažnosť predsedovi okresného súdu na nesprávny právny   postup,   ktorý „videla“ v tom,   že   zákonný   sudca   nerozhodol   o jej   žiadosti o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov   a o   priznaní   jej   advokáta   pre   dovolanie   ešte z roku 2000, pričom okresný súd vydal nové uznesenie č. k. 6 C 32/00-70 zo 14. júla 2004 o tom, „aby opravila a doplnila uznesenie a uviedla advokáta“. Dňa 13. septembra 2004 podala sťažovateľka opakovanú sťažnosť na nečinnosť okresného súdu a nesprávny úradný postup   v uvedenej   veci,   čo   zopakovala   niekoľkokrát.   Sťažovateľka   napokon   okresnému súdu   na   jeho   výzvu   z   13. apríla   2005   doručila   5. mája 2005   potvrdenie   o   svojich majetkových pomeroch.

Okresný súd uznesením č. k. 6 C 32/00-105 z 20. júna 2005 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov (o ktoré žiadala v roku 1999), proti čomu sa 11. júla 2005   odvolala.   Dňa   12. júla 2005   bolo   jej   odvolanie   odmietnuté   z dôvodu   jeho podania po odvolacej   lehote.   Krajský   súd   uznesením   č. k.   4 Co 213/06,   4 Co 65/07 a 4 Co 343/07-133   z   26. júla 2007   zrušil   uznesenie   o odmietnutí   dovolania   a uznesenie o oslobodení od súdnych poplatkov, ktoré sťažovateľke priznal.

Pre   prieťahy   v   konaní   podala   sťažovateľka   6.   marca   2008   najvyššiemu   súdu sťažnosť. Dňa 14. mája 2008 podpredsedníčka najvyššieho súdu informovala sťažovateľku, že najvyšší súd dovolanie vrátil okresnému súdu 15. júna 2004, lebo podanie nebolo úplne, nebol zaplatený súdny   poplatok ani splnená podmienka povinného právneho zastúpenia advokátom. Dovolanie bolo potom najvyššiemu súdu doručené 15. novembra 2008.

Najvyšší súd 29. apríla 2008 v dovolacom konaní rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 258/2007, 3 Cdo 63/2008 zrušil rozsudok krajského súdu z 10. decembra 1999 a vec vrátil na ďalšie konanie. Dňa 21. júla 2008 krajský súd uznesením sp. zn. 14 Co 236/2008 sťažovateľke priznal   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov;   zástupcu   z   radu   advokátov   jej   neustanovil. Dňa 21.   októbra   2008   krajský   súd   vyzval   sťažovateľku   oznámiť,   či   súhlasí   s návrhom žalobcu,   že   berie   svoj   návrh   späť.   Dňa   28. októbra   2008   sťažovateľka   oznámila, že so späťvzatím nesúhlasí, pretože sa ničoho nedopustila. Je presvedčená, že postupom okresného súdu, krajského súdu aj najvyššieho súdu boli porušené jej základné práva podľa čl.   46   ods.   1   a čl. 48   ods.   2   ústavy   a   právo   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru. Krajský súd vec potom   prerokoval   v novom   konaní   a   17. marca 2009   vyniesol   rozsudok č. k. 14 Co 327/2008-333, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu.

Sťažovateľka   v súvislosti   s namietaným   porušením   jej   práv   poukazuje na zámerné vynechávanie   dôkazov   v jej   prospech,   najmä   v rozsudku   krajského   súdu č. k. 14 Co 327/2008-333 zo 17. marca 2009.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„1. Okresný   súd   Bratislava   IV   v   konaní   6   C   619/96   porušil   základné   právo sťažovateľky   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   SR,   ako   aj   podľa   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách, čl. 6 ods. 1 pri konaní na I. stupni súdu a predkladaní dovolania.

2. Krajský súd Bratislava porušil v konaní o odvolaní proti 6 C 619/96 pod sp. zn. 20 Co 156/98 a 20 Co 173/98-147 základné právo sťažovateľky ako podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, tak aj podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách, čl. 6 ods. 1,

3. Krajský súd Bratislava porušil v konaní o odvolaní proti 6 C 619/96 pod sp. zn. 14 Co/327/2008-333 základné právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48. ods. 2 Ústavy SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách v čl. 6 ods. 1,

4. Najvyšší súd SR porušil v konaniach o dovolaní proti rozsudku KS BA sp. zn. 20 Co 156/98 a 20 Co   173/98-147,   ktoré   boli   na   NS   SR   pod sp.   zn.   3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008 právo sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobodách v čl. 6 ods. 1,

5. Ústavný súd SR priznáva sťažovateľke spravodlivé finančné zadosťučinenie v sume 36 495,- €, ktoré sú povinní zaplatiť porušovatelia takto:

Okresný súd Bratislava IV 11 615,- € Krajský súd Bratislava sa prvé odvolacie konanie v r. 1999 11 615,- € Krajský súd Bratislava za druhé odvolacie konanie v r. 2009 11 615,- € NS SR 1 650,- € ktoré sú porušovatelia povinní sťažovateľke vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti nálezu na jej adresu prechodného bydliska,

6. porušovatelia sú povinní nahradiť trovy konania a právneho zastúpenia na adresu právneho zástupcu sťažovateľky do 15 dní od právoplatnosti nálezu každý v príslušnom podiele.“.

Sťažovateľka   už   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci bez zbytočných   prieťahov   postupom   okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 32/00   aj   na   ústavnom   súde   sťažnosťou   doručenou   mu   10.   júla   2003.   Ústavný   súd nálezom č. k. III. ÚS 17/04-76 zo 17. júna 2004 rozhodol, že v konaní sp. zn. 6 C 32/00 okresný súd porušil jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal jej finančné zadosťučinenie 30 000 Sk a prikázal okresnému súdu konať bez zbytočných prieťahov.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa skúmajúc, či nie sú dané dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods.   2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ustanovenie   čl.   127   ods.   1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu   vo vzťahu k ostatným orgánom verejnej moci princípom subsidiarity. Podľa neho rozhoduje ústavný súd   o individuálnych   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb   vo   veci porušenia ich základných práv alebo slobôd v tých prípadoch, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je daná v prípade, ak je vylúčená právomoc   všeobecných   súdov   rozhodovať   v konkrétnej   veci,   a poskytnúť   tak   ochranu označeným   základným   právam   alebo   slobodám   sťažovateľa,   porušenie   ktorých   namieta (III. ÚS 181/04).

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva   alebo slobody,   ktorej   reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II.   ÚS   55/98, I. ÚS 280/08).

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie konania. Z judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 61/07) vyplýva, že ústavný súd je viazaný najmä návrhom na rozhodnutie (tzv. petitom) sťažnosti.

Sťažovateľka   sa   v   petite   svojej   sťažnosti   domáhala,   aby   ústavný   súd   vyslovil, že k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6   ods.   1   dohovoru   došlo   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 6 C 619/96,   postupom   krajského   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   20   Co   156/98, 20 Co 173/98   a sp.   zn. 14 Co   327/2008,   ale   aj   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008.

1. Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   a   práva   na   prejednanie   veci   v   primeranom   čase   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru v označených   konania   okresného   súdu,   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   vychádzal ústavný súd zo svojej stabilizovanej judikatúry, podľa ktorej podstatou, účelom a cieľom práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty (III. ÚS 61/98). Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je   to,   že   musí   smerovať   proti   aktuálnemu   a trvajúcemu   zásahu   orgánov   verejnej   moci do základných práv sťažovateľov. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva   významnú   preventívnu   funkciu   ako   účinný   prostriedok   na   to,   aby   sa   predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (m. m. IV. ÚS 225/05, III. ÚS 317/05, II. ÚS 67/06). Zároveň zo stabilizovanej judikatúry ústavného súdu v nadväznosti na takto vymedzený účel označených práv vyplýva, že ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravenému v čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí aj vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru) ústavný súd poskytuje len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu podaná v čase, keď k namietanému porušovaniu práva ešte mohlo dochádzať a nečinnosť orgánu verejnej moci v tom čase ešte mohla trvať (napr. mutatis mutandis II. ÚS 387/06, IV. ÚS 46/07, IV. ÚS 263/08, I. ÚS 28/08).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   konanie   na   okresnom   súde   vedené   pod   sp. zn. 6 C 619/96 bolo   právoplatne skončené;   rozsudok   krajského   súdu   sp. zn.   14 Co 327/2008 zo 17. marca 2009,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu č. k. 6 C 619/1998-95   z   22. januára 1998,   bol   sťažovateľke   doručený   27. apríla 2009. Rovnako konania na krajskom súde vedené pod sp. zn. 20 Co 156/98 a 20 Co 173/98 a sp. zn. 14 Co 327/08 boli právoplatne skončené; ostatné sťažovateľkou napadnuté konanie bolo právoplatne skončené 27. apríla 2009. Napadnuté konanie vedené na najvyššom súde pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008 bolo tiež právoplatne skončené; po rozhodnutí najvyššieho súdu rozsudkom sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008 z 29. apríla 2008 bol spis 14. mája 2008 vrátený krajskému súdu, ktorý na jeho základe v konaní vedenom pod sp. zn. 14 Co 327/2008 rozhodol 17. marca 2009 rozsudkom, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 6 C 619/1998-95 z 22. januára 1998 (doručený sťažovateľke 27. apríla 2009).Keďže sťažovateľka sa ústavnej ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v napadnutom konaní domáhala až   v   čase,   keď   k   porušovaniu   označených   práv   už   nemohlo   dochádzať   (vzhľadom na právoplatnosť   skončenia   označených   konaní),   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Vo   vzťahu   k   časti   sťažnosti   smerujúcej   k namietanému   porušeniu   základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 6 C 619/96, postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 258/2007 a 3 Cdo 63/2008, ako aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Co 156/98, 20 Co 173/98 ústavný súd vychádzal z § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, I. ÚS 24/05). Vzhľadom na už uvedené túto časť sťažnosti ústavný súd odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Čo   sa   týka   namietaného porušenia   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl. 6   ods.   1   dohovoru označeného konania krajského súdu sp. zn. 14 Co 327/2008, v ktorom krajský súd rozhodol rozsudkom zo 17. marca 2009, ktorý bol sťažovateľke doručený 27. apríla 2009 a sťažnosť bola doručená ústavnému súdu 24. júna 2009, ústavný súd v súlade s § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde považoval nárok na ochranu ústavnosti v tejto časti sťažnosti za uplatnenú včas,   a   vzhľadom   na   to   preskúmal   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu,   v   súvislosti s ktorého   vydaním   sťažovateľka   namieta   porušenie „rovnosti   práv   pred   súdom“, manipuláciu výpovedí svedkov a najmä odmietnutie dôkazov predkladaných sťažovateľkou vo   vzťahu   k označenému   rozsudku   krajského   súdu.   Sťažovateľka   považuje   označený rozsudok za nespravodlivý.

Vo vzťahu k námietke odmietnutia dôkazov predkladaných sťažovateľkou ústavný súd uvádza, že nie je povinnosťou súdu vykonať všetky dôkazy, ktoré navrhnú účastníci konania, pričom však v súlade s § 132 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) musí   každý   súd   hodnotiť   podľa   svojej   úvahy   tieto   jednotlivo,   ako   aj   v ich   vzájomnej súvislosti, pričom v súlade s § 157 ods. 2 OSP musí v odôvodnení vysvetliť, z ktorých dôkazov   vychádzal   a akými   úvahami sa   pri   hodnotení   dôkazov   riadil,   prečo   nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, pričom musí dbať na presvedčivosť svojho rozhodnutia.

Vzhľadom   na   to,   že   otázka   vykonania   dôkazov   a ich   hodnotenie   boli   hlavnými námietkami sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozsudkom krajského súdu zo 17. marca 2009, ústavný súd skúmal,   či   z preskúmania   označeného   rozsudku   možno   zistiť   také   nedostatky,   ktoré by signalizovali možnosť   vyslovenia   porušenia   označeného   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

K dôkazom,   ktoré   považoval   krajský   súd   pri   svojom   rozhodnutí   za   relevantné pri rozhodovaní o odvolaní sťažovateľky proti rozsudku okresného súdu č. k. 6 C 619/96-95 z 22. januára 1998, v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:

„Všetky   dodatočne   založené   listinné   dôkazy   odporkyňou   v   priebehu   odvolacieho konania   nepreukazujú   relevantné   skutočnosti,   ktoré   by   spochybňovali   vierohodnosť výpovede navrhovateľa a svedkov B., M. a H. Otec navrhovateľa I. M. st. dokonca v konaní 6 C 190/86   vypovedal   v   prospech   odporkyne,   čo nasvedčuje   tomu,   že   nemal   dôvod ju bezdôvodne krivo obviniť o 10 rokov neskôr v súvislosti so správaním odporkyne voči jeho   synovi.   Napriek   výsledku   sporú   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   6   C   190/86   samotné výsledky   dokazovania   v   tejto   veci   potvrdili,   že aj v minulosti   sa   odporkyňa   voči   svojim susedom v dome správala agresívne, keď ich cez dni pracovného pokoja opakovane budila v skorých ranných hodinách búchaním na kovovú zárubňu dverí vo svojom byte. Úvahy odporkyne   o   komplote   voči   nej zo   strany   navrhovateľa   a   svedkov   sú   len   v   rovine jej domnienok. Ani fakt, že otec navrhovateľa bol evidovaný ako spolupracovník Štátnej bezpečnosti   neznamená,   že   jeho   výpoveď   a   výpoveď   navrhovateľa   je   nepravdivá. Navrhovateľ a ani svedkyňa B. neboli odsúdení za žiadne trestné konanie pre podozrenie z podvodu   pri   prevode   budovy,   ako   sa   to   snažila   naznačiť   predloženými   dôkazmi odporkyňa, pričom aj keby to tak bolo, nemá to žiadnu súvislosť s predmetným konaním. Podľa   §   11   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   na   ochranu   svojej osobnosti najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako i súkromia, svojho mena, prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä domáhať sa,   aby   sa   upustilo   od   neoprávneného   zásahu   na   práva   na   ochranu   jej   osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov, aby bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa   §   13   ods.   2   Občianskeho   zákonníka   pokiaľ   by   sa   nezdalo   postačujúce zadosťučinenie   podľa   ods.   1   najmä   preto,   že   bola   v   značnej   miere   znížená   dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoby tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka výšku náhrady určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

Podľa   týchto   ustanovení   podmienkou   úspešne   uplatneného   práva   na   ochranu osobnosti v zmysle citovaných zákonných ustanovení je, že došlo k neoprávnenému zásahu, a   tiež,   že   tento   zásah   bol   objektívne   spôsobilý   privodiť   ujmu   na   právach   chránených ustanoveniami   §   11   Občianskeho   zákonníka.   Obe   tieto   podmienky   musia   byť   splnené súčasne,   aby   vznikol   právny   vzťah,   obsahom   ktorého   je   právo   fyzickej   osoby   domáhať sa ochrany   a   povinnosť   subjektu   zásahu   súdom   uloženú   sankciu   znášať.   Pre   priznanie finančnej náhrady sa okrem uvedeného vyžaduje vznik nemajetkovej ujmy na osobnosti fyzickej   osoby,   predstavujúcej   zníženie   dôstojnosti   alebo   vážnosti   v   značnej   miere   a príčinná súvislosť medzi neoprávneným zásahom a vznikom takejto nemajetkovej ujmy, kedy nepostačuje vzhľadom na intenzitu zásahu a ním spôsobenú nemajetkovú ujmu na osobnosti iba priznanie morálnej satisfakcie, ktorá forma zadosťučinenia má podľa zákona prednosť. Na   základe   takto   zisteného   skutkového   a   právneho   stavu   odvolací   súd   dospel k záveru, že odporkyňa sa dopustila voči navrhovateľovi verejne a opakovane v prítomnosti ďalších osôb hrubo-urážlivého, vulgárneho konania, ktoré bolo objektívne spôsobilé znížiť jeho vážnosť a česť v spoločnosti a aj v jeho pracovnom postavení; a to najmä v súvislosti s výrazmi,   ktorými   ho   označovala   ako   agenta   Štátnej   bezpečnosti.   Odvolací   súd   preto rozhodnutie súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O. s. p. potvrdil ako vecne správne. S týmto   rozsudkom   sa   stotožnil   jednak   čo   do   uloženia   povinnosti   odporkyni   upustiť v budúcnosti   od   obdobného   konania,   jednak   čo   do   morálnej   satisfakcie   formou písomného ospravedlnenia zo strany odporkyne a aj čo do výšky priznanej nemajetkovej ujmy   5.000,- Sk   (165,96   Eur),   ktorú   aj   odvolací   súd   považuje   za   primeranú   povahe správania sa odporkyne a miere vzniknutého následku.

Po vyhlásení rozsudku vo veci samej na pojednávaní dňa 17. 3. 2009, odporkyňa doručila súdu ďalšie podanie zo dňa 18. 3. 2009, v ktorom namietala obsah zápisnice z pojednávania.   Na tieto námietky odvolací   súd neprihliadal,   pretože ich mala   uplatniť priamo na pojednávaní, na ktorom bola osobne prítomná a až v priebehu odôvodňovania vyhláseného rozsudku z pojednávacej miestnosti odišla. V ďalšom podaní zo dňa 19. 3. 2009 odporkyňa uviedla svoje osobné úvahy a hodnotenia o priebehu súdneho konania a vyhláseného rozsudku.“

Podľa   názoru   ústavného   súdu   sa   krajský   súd   vysporiadal   s namietaným vyhodnotením a vykonaním dôkazov dostatočným spôsobom. Závery krajského súdu nie sú svojvoľné   ani   arbitrárne.   Krajský   súd   získal   informácie   o   vykonanom   dokazovaní aj zo spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   6   C   190/1986   a   zistené   skutočnosti   nesignalizujú, že by ústavný súd mohol vysloviť porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie. Sťažovateľka   nepreukázala   ani   svoje   tvrdenie o porušení   rovnosti   práv   pred   súdom a o manipulácii výpovedí svedkov rozhodnutím krajského súdu č. k. 14 Co 327/2008-333 zo 17. marca 2009.

V nadväznosti   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd   odmietol   aj   túto   časť   sťažnosti sťažovateľky z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde   a vzhľadom   na odmietnutie sťažnosti bolo už bez právneho významu rozhodovať o ďalších jej požiadavkách.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009