znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 284/08-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. septembra 2008 predbežne prerokoval sťažnosť I. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5 To 20/2008 zo 6. mája 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. L. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2008 doručená sťažnosť I. L., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 5 To 20/2008 zo 6. mája 2008.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   najmä z týchto dôvodov:

1. Z dôvodu nesprávnej aplikácie § 47 ods. 2 Trestného zákona (tzv. „zásady trikrát a dosť“),   keďže v predchádzajúcom období bol právoplatne odsúdený a bol mu uložený nepodmienečný   trest   odňatia   slobody   len   raz,   pričom   v druhom   prípade   (rozsudok Okresného súdu Nové Zámky sp. zn. 4 T 18/98 z 18. januára 1994) mu bol uložený trest odňatia slobody s podmienečným odkladom.

2.   Z dôvodu   porušenia   práva   na   spravodlivý   proces,   keďže „v   konaní   nebola zabezpečená rovnosť strán, spravodlivý súdny proces a predčasne vyhlásená moja vina bez logického úsudku a zváženia všetkých dôkazov“, pričom podľa sťažovateľa odvolací súd „nevenoval   žiadnu   pozornosť   obsahu   odvolania,   keďže   neobsahuje   žiadne   konkrétne argumenty proti jednotlivým bodom odvolania“. Podľa sťažovateľa okresný súd nevypočul svedkov, ktorých vypočutie navrhol, pričom „bez vypočúvania týchto svedkov nie je možné overiť, že či dôkazy boli alebo neboli získané zákonným spôsobom“.

3. Z dôvodu, že v prípravnom konaní, ako aj v konaní pred odvolacím súdom mu nebol zabezpečený tlmočník, hoci „slovenský jazyk neovládam na takej úrovni aby som sa mohol náležite obhajovať sa pred OČTK a súdom“.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd zrušil označené uznesenie krajského   súdu   a prikázal „súdom,   aby   v novom   konaní   odstránili   zistené   porušenie základných práv a slobôd“.

Ústavný súd si ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti vyžiadal od krajského súdu predmetný súdny spis, ako aj vyjadrenie k sťažnosti. Vo vyjadrení predsedu krajského súdu doručenom ústavnému súdu 28. augusta 2008 sa okrem iného uvádza:

«... som toho názoru, že odsúdený nebol dvakrát potrestaný nepodmienečným trestom odňatia slobody. Neboli preto splnené zákonom ustanovené podmienky (§ 49 ods. 2 Tr. zák.) na aplikáciu zásady „trikrát a dosť“).

Sťažnosť,   podaná   odsúdeným,   podľa   môjho   názoru   nie   je   prípustná,   pretože nevyčerpal opravný prostriedok (dovolanie - § 368 ods. 1 Tr. por.), ktorý mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne poskytuje (§ 371 ods. 1 písm. i/, j/ Tr. por.), lebo na jeho použitie je oprávnený...»

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Podľa § 368 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

Podľa § 369 ods. 2 písm. b) Trestného poriadku právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu môže dovolaním napadnúť z dôvodu uvedeného v § 371 ods. 1 obvinený vo svoj prospech proti výroku, ktorý sa ho priamo týka.

Podľa § 371 ods. 1 Trestného poriadku dovolanie možno podať, aka) vo veci rozhodol nepríslušný súd,b) súd rozhodol v nezákonnom zložení,c) zásadným spôsobom bolo porušené právo na obhajobu,d) hlavné   pojednávanie   alebo   verejné   zasadnutie   bolo   vykonané   v   neprítomnosti obvineného, hoci na to neboli splnené zákonné podmienky,e) vo veci konal alebo rozhodol orgán činný v trestnom konaní, sudca alebo prísediaci, ktorý mal byť vylúčený z vykonávania úkonov trestného konania,f) trestné stíhanie bolo vykonané bez súhlasu poškodeného,   hoci jeho súhlas sa   podľa zákona vyžaduje,g) rozhodnutie   je   založené   na   dôkazoch,   ktoré   neboli   súdom   vykonané   zákonným spôsobom,h) bol uložený trest mimo zákonom ustanovenej trestnej sadzby alebo bol uložený taký druh trestu, ktorý zákon za prejednávaný trestný čin nepripúšťa,i) rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení zisteného skutku alebo na nesprávnom použití iného hmotnoprávneho ustanovenia; správnosť a úplnosť zisteného skutku však dovolací súd nemôže skúmať a meniť,j) odvolací súd zamietol odvolanie podľa § 316 ods. 1, hoci na to neboli splnené zákonné dôvody,k) pred podaním obžaloby generálny prokurátor zrušil právoplatné rozhodnutie prokurátora po lehote uvedenej v § 364 ods. 3,l) bol   obvinenému   uložený   trest   odňatia   slobody   na   doživotie   a   súd   rozhodol,   že podmienečné prepustenie z výkonu tohto trestu nie je prípustné.

Podľa   §   370   ods.   2   Trestného   poriadku   ak   sa   dovolanie   podáva   v   prospech obvineného, dovolanie sa podáva najneskôr do troch rokov od doručenia rozhodnutia súdu. Právomoc ústavného súdu rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je založená na princípe subsidiarity („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“), z čoho vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Princíp   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   je   ústavným   príkazom   pre   každú osobu. Preto každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá namieta porušenie svojho základného   práva,   musí   rešpektovať postupnosť   tejto   ochrany   a požiadať o ochranu   ten orgán   verejnej   moci,   ktorý   je   kompetenčne   predsunutý   pred   uplatnenie   právomoci ústavného súdu (podobne II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 380/04).

Z uvedeného vyplýva, že ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že vo veci je oprávnený rozhodnúť iný (všeobecný) súd na základe opravného prostriedku alebo iného právneho prostriedku nápravy, ktorý zákon sťažovateľovi účinne poskytuje na ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd,   sťažnosť   odmietne   pre   nedostatok   svojej právomoci.   Tento   prístup   k uplatňovaniu   princípu   subsidiarity   vyplývajúceho   z čl.   127 ods. 1   ústavy   potvrdzuje   aj   text   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde,   podľa   ktorého sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky,   ktoré   mu   zákon   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 50 ods. 6 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a ods. 3 písm. a) a d) dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 5 To 20/2008 zo 6. mája 2008.

Po   preskúmaní   námietok   sťažovateľa   uvedených   v sťažnosti   ústavný   súd   dospel k záveru, že vo vzťahu k námietke týkajúcej sa uplatnenia § 47 ods. 2 Trestného zákona („zásada trikrát a dosť“) a námietke, že uznesenie krajského súdu je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom, mal a stále má sťažovateľ k dispozícii mimoriadny opravný prostriedok - dovolanie podané z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm.   g),   i)   a j)   Trestného   poriadku,   čo   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu.   O týchto námietkach   je   oprávnený   a povinný   rozhodnúť   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   ako dovolací súd v prípade, ak sťažovateľ podá v zákonom ustanovenej lehote (§ 370 ods. 2 Trestného   poriadku)   dovolanie   z uvedených   dôvodov.   Vzhľadom   na   túto   skutočnosť ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

Vo   vzťahu   k tretej   námietke   sťažovateľa   týkajúcej   sa   nezabezpečenia   tlmočníka ústavný   súd   poukázal   na   §   2   ods.   20   Trestného   poriadku,   podľa   ktorého   ak   obvinený vyhlási,   že   neovláda   jazyk,   v ktorom   sa   konanie   vedie,   má   právo   na   tlmočníka a prekladateľa. Z uvedeného ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že povinnosť súdu alebo iného orgánu činného v trestnom konaní zabezpečiť obvinenému tlmočníka je viazaná na vyhlásenie obvineného, že neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Z povahy veci vyplýva, že toto vyhlásenie musí obvinený (sťažovateľ) urobiť pred príslušným orgánom verejnej   moci   v čase,   keď   tento   vo   veci   ešte   koná,   t.   j.   nestačí   uplatniť   námietku o nezabezpečení   tlmočníka   až   po   právoplatnom   rozhodnutí   príslušného   orgánu   verejnej moci v predmetnej veci v sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovanej ústavnému súdu.

Ústavný súd v súvislosti s posudzovaním tejto námietky sťažovateľa poukázal aj na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vo veci K c. Francúzsko (rozhodnutie týkajúce   sa   sťažnosti   č.   10210/82,   Decisions   et   rapports   č.   35)   uviedol,   že   právo   na bezplatnú pomoc tlmočníka nie je automatické a nemá ho každý, kto vyhlási, že nerozumie alebo   nehovorí   jazykom,   v ktorom   sa   vedie   trestné   konanie.   Dôkazné   bremeno   je   na obvinenom, ktorý žiada bezplatnú právnu pomoc, a rozhoduje o nej príslušný vnútroštátny orgán.

V danom   prípade   zo   sťažnosti   ani   z   predmetného   súdneho   spisu   nevyplýva,   že sťažovateľ takéto vyhlásenie v prípravnom konaní, resp. v konaní pred krajským súdom urobil, pričom, ak by ho v tom čase urobil, mal by (pre prípad, že mu príslušný orgán činný v trestnom konaní alebo súd tlmočníka nezabezpečí) podľa názoru ústavného súdu právo na opravný prostriedok   podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku, o ktorom by bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť orgán určený podľa Trestného poriadku.

Ústavný súd vo   svojej   doterajšej   judikatúre už uviedol,   že ak sťažovateľ   uplatní určitú   námietku   až   v konaní   pred   ústavným   súdom,   hoci   ju   mohol   predtým   uplatniť v konaní   pred   iným   orgánom   verejnej   moci,   nemožno   uznať,   že   splnil   podmienky   na vyčerpanie   všetkých   právnych   prostriedkov   nápravy   v zmysle   §   53   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   (m. m.   IV.   ÚS   100/07).   Z toho   vyplýva,   že   právomoc   ústavného   súdu rozhodnúť   o určitej   námietke   sťažovateľa   nemožno   založiť   až   jej   uplatnením   v konaní o sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   v prípade,   ak   ju   sťažovateľ   mohol   uplatniť v napadnutom   konaní,   pričom   podľa   platného   právneho   poriadku   o nej   mohol   a aj   bol povinný meritórne rozhodnúť iný orgán verejnej moci. Preto, ak takáto situácia nastane, treba podľa názoru ústavného súdu sťažnosť v časti týkajúcej sa takejto námietky odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci ústavného súdu.

Na   tomto   základe   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol   sťažnosť sťažovateľa aj v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. septembra 2008