znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 284/05-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť PhDr. E. Š., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č., B., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a základného   práva   na   ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu zo zamestnania   a diskriminácii   v zamestnaní   podľa   čl. 36   písm. b)   Ústavy   Slovenskej republiky   výpoveďou   z pracovného   pomeru   z 22. februára 2000,   ktorú   jej   doručil   jej zamestnávateľ Úrad vlády Slovenskej republiky, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 13/2004 z 27. júla 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   PhDr. E. Š. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. novembra 2005 doručená sťažnosť PhDr. E. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie jej základného práva na prácu podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a základného práva na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) ústavy výpoveďou z pracovného pomeru z 22. februára 2000, ktorú jej doručil jej zamestnávateľ Úrad vlády Slovenskej republiky (ďalej len „Úrad vlády SR“), v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 M Cdo 13/2004 z 27. júla 2005.

V   dôvodoch   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   pracovala   v riadnom   pracovnom pomere na Úrade vlády SR „... ako pracovníčka na útvare vybavovania sťažností občanov. Listom zo dňa 22. 02. 2000 som obdržala výpoveď   z   pracovného   pomeru   podľa   § 46 ods. 1   písm. d)   Zákonníka   práce   zo   zdravotných dôvodov.   Výpoveď   som   obdržala s odvolaním na rozhodnutie Sociálnej poisťovne zo dňa 12. 01. 2000, ktorým som bola uznaná za invalidnú odo dňa 20. 12. 1999. Výpoveď som napadla v konaní Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 15 C 40/00. Okresný súd rozsudkom z 28. 03. 2003 vyhlásil výpoveď za neplatnú a určil, že pracovný pomer trvá. Proti rozsudku sa odvolal žalovaný Úrad vlády Slovenskej republiky. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 19. 02. 2004 sp. zn. 3 Co 148/03 rozsudok Okresného súdu potvrdil. Proti obom rozsudkom podal generálny prokurátor Slovenskej republiky mimoriadne dovolania a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5 M Cdo 13/2004 zo dňa 27. 07. 2005 oba rozsudky zrušil a vec vrátil Okresnému   súdu   Bratislava I na   ďalšie   konanie.   I.-st.   aj   II.-st.   súdy   opreli   svoje rozhodnutie aj o skutočnosť, že Úrad vlády SR mi dal výpoveď zo zdravotných dôvodov iba na   základe   rozhodnutia   Sociálnej   poisťovne   o   priznaní plného   invalidného   dôchodku. Zamestnávateľ   ignoroval   stanovisko   Najvyššieho   súdu   SR   vyjadrené v   rozsudku 4 Cz 8/1980,   podľa   ktorého   posudok   (rozhodnutie)   posudkovej   komisie   Sociálneho zabezpečenia vydaný v konaní o dávke dôchodkového zabezpečenia nestačí na takú výpoveď zamestnancovi. Toto rozhodnutie Najvyššieho súdu uvádzajú všetky komentáre k Zákonníku práce, a to aj najnovšie vydania   vydané   v súčasnosti.   Najvyšší súd SR   v napadnutom rozhodnutí   zaujal opačný   právny   názor.   Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   rozhodnutie o plnej invalidite   zamestnanca   (založené   na   dlhodobej   nespôsobilosti   zamestnanca vykonávať   akékoľvek   sústavné   zamestnanie)   naopak   zakladá   možnosť   výpovede   danej zamestnávateľom podľa § 46 ods. 1 písm. d) Zákonníka práce.

Podľa čl. 35 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky občania majú právo na prácu. Podľa čl. 36 písm. b)   Ústavy   Slovenskej   republiky   zákon   zabezpečuje   zamestnancom   najmä ochranu   proti   svojvoľnému   prepúšťaniu   zo   zamestnania   a   diskriminácii   v   zamestnaní. Výpoveďou   z   pracovného pomeru   a   následne   rozhodnutím   a   záväzným   právnym názorom [§ 243d ods. 1) O. s. p.] Najvyššieho súdu SR v konaní 5 M Cdo 13/2004 boli uvedené moje práva porušené.

Samotné   rozhodnutie   orgánu   sociálneho   zabezpečenia   o   priznaní   invalidného dôchodku nemôže   byť   podkladom   pre   výpoveď   z   pracovného   pomeru   zo   zdravotných dôvodov (podľa   právneho   stavu   v   r.   2000,   v čase   doručenia   výpovede z pracovného pomeru) aj z dôvodu, že nepokrýva všetky možné prípady priznania invalidného dôchodku. Napr. podľa § 18 ods. 1 Vyhl. č. 149/1988 Zb. sústavným zamestnaním nie je zamestnanie vykonávané   v   rámci   pracovnej   rehabilitácie   odporúčanej   príslušným   orgánom sociálneho zabezpečenia. Pri takom zamestnaní napríklad nemusí ísť o prácu na plný úväzok.   Iba   rozhodnutie   orgánu   sociálneho   zabezpečenia, vydané   osobitne   pre   účely výpovede z pracovného pomeru danej organizáciou pracovníkovi, môže riešiť konkrétne prípad zdravotnej nespôsobilosti na výkon dovtedajšej práce“.

Sťažovateľka navrhla, aby ústavný vo veci samej rozhodol týmto nálezom:

„Výpoveďou z pracovného pomeru sťažovateľke, ktorú jej doručil zamestnávateľ Úrad vlády Slovenskej republiky   listom   zo dňa 22.   02.   2000 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 13/2004 zo dňa 27. júla 2005, bolo   porušené   právo sťažovateľky   na   prácu   podľa   čl. 35   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky a právo sťažovateľky na ochranu proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskrimináciu v zamestnaní podľa čl. 36 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 13/2004 zo dňa 27. júla 2005. Ústavný súd priznáva sťažovateľke náhradu trov právneho zastúpenia.“

II.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   podľa § 25 ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z.   o   organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či nie je podaná oneskorene, niekým zjavne neoprávneným, či nie je   neprípustná,   či   má   zákonom   predpísané   náležitosti,   ako   aj   to,   či   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane   týchto   práv   nerozhoduje   iný   súd.   Princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   znamená,   že   ústavný   súd   môže   konať   o namietanom   porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba v takých prípadoch, v ktorých sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany toho   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonom upraveným spôsobom pred iným súdom, alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie (napr. m. m. II. ÚS 122/05, I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, IV. ÚS 179/05).

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. US 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v   konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach prípadu sťažovateľka namieta, že k porušeniu jej základných práv došlo označenou „výpoveďou pracovného pomeru, ktorú jej doručil zamestnávateľ Úrad vlády Slovenskej republiky v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 M Cdo 13/2004 z 27. júla 2005“.

Podľa čl. 35 ods. 2 ústavy občania majú právo na prácu. Štát v primeranom rozsahu hmotne zabezpečuje občanov, ktorí nie z vlastnej viny nemôžu toto právo vykonávať.

Podľa   čl. 36   písm. b)   2   ústavy   majú   zamestnanci   právo   na   spravodlivé a uspokojujúce   pracovné   podmienky.   Zákon   im   zabezpečuje   najmä   ochranu   proti svojvoľnému prepúšťaniu zo zamestnania a diskriminácii v zamestnaní.

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   konštatuje, že ochrany   tých   základných   práv,   porušenie   ktorých   svojou   sťažnosťou   namieta,   sa sťažovateľka môže domôcť využitím jej dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom.

Z napadnutého rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 M Cdo 13/2004 z 27. júla 2005 vyplýva, že ním boli v konaní o mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora Slovenskej republiky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) z 28. marca 2003 sp. zn. 15 C 40/00 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 19. februára 2004 sp. zn. 3 Co 148/03 oba označené rozsudky zrušené a vec vrátená okresnému súdu na ďalšie konanie.

Podľa prvej vety ustanovenia § 243d ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia, súd, ktorého rozhodnutie bolo zrušené, koná ďalej vo veci.

Napadnutý rozsudok nevytvára prekážku veci rozsúdenej a sťažovateľka bude mať v ďalšom štádiu občianskoprávneho konania možnosť uplatnenia jej argumentácie ohľadne skutkovej a právnej stránky predmetnej veci, z čoho vyplýva, že má ešte k dispozícii iný prostriedok ochrany tých práv, ktorých porušenie namieta vo svojej sťažnosti.

Z princípu subsidiarity (v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy a § 49 zákona o ústavnom súde)   limitujúceho vzťah ústavného súdu ku všeobecným súdom okrem iného vyplýva, že v prípade   prebiehajúceho   konania   pred   všeobecnými   súdmi   musí   sťažovateľ   ochranu svojich   základných   práv   a slobôd   vrátane   argumentácie   s tým   spojenej   uplatniť   najskôr v tomto konaní a až následne v konaní pred ústavným súdom.

Tento názor má oporu aj v judikatúre ústavného súdu, ktorej súčasťou je aj právny názor,   podľa   ktorého   ochranu   pred   porušením   práv   fyzickej   osoby   a právnickej   osoby v konaní o sťažnosti   podľa   čl. 127 ústavy   poskytuje ústavný súd   len   vtedy,   ak sa   nedá dosiahnuť   iným   zákonom   upraveným   spôsobom   alebo   pred   iným   štátnym   orgánom (m. m. napr.   II. ÚS 37/00,   II. ÚS 198/05).   Preto   v   konaní   pred   ústavným   súdom   môže sťažovateľ uplatniť len také porušenie základných práv a slobôd, ktoré nechráni iný súd v rozsahu svojej ústavnej právomoci podľa čl. 142 ods. 1 ústavy.

Keďže   v právnej   veci   sťažovateľky   o určenie   neplatnosti   výpovede   z pracovného pomeru a náhradu mzdy bude ďalej konať a rozhodovať okresný súd ako súd prvého stupňa a v prípade   napadnutia   jeho   rozhodnutia   niektorým   z účastníkov   konania   odvolaním   aj krajský súd ako súd odvolací, ústavný súd uzavrel, že jej sťažnosť bola podaná predčasne, čo je okolnosť, ktorá vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ústavy vylučuje právomoc   ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o uplatnených   námietkach porušenia označených základných práv.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   ďalej   uviesť,   že   základné   práva   nemôžu   byť porušené postupom všeobecného súdu, tak ako to namietala sťažovateľka, ak súdy uplatňujú svoju právomoc podľa ústavy (čl. 142 ods. 1) a podľa zákona (§ 243e a nasl. OSP).

V danom   prípade   najvyšší   súd   ako   dovolací   súd   (§ 10a   ods. 1   OSP)   po   zistení včasnosti   podania   mimoriadneho   dovolania   (§ 243g   OSP)   preskúmal   v   súlade   s jeho právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 v spojení s § 243e a nasl. OSP mimoriadnym dovolaním   napadnuté   rozsudky   súdu   prvého   stupňa   i odvolacieho   súdu,   pričom dospel k záveru, že mimoriadne dovolanie je dôvodné a následne oba označené rozsudky zrušil.

Postup najvyššieho súdu má oporu v ústave aj v zákone. Takýto postup nemôže porušovať základné právo podľa čl. 35 ods. 3 a čl. 36 písm. b) ústavy, keďže tento nemá žiaden súvis s garantovaním tohto základného práva. Ústavný súd pripomína, že postupy všeobecných súdov zásadne preskúmava vtedy, ak sa namieta, že týmito postupmi boli porušené ústavnoprocesné princípy uvedené v čl. 46 až 50 ústavy. V danej veci však tomu tak nie je. Kompetencie ústavného súdu nenahrádzajú postupy a rozhodnutia všeobecných súdov a nepoužívajú sa na skúmanie tvrdenej vecnej nesprávnosti, pretože ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo vzťahu k všeobecným súdom.

V súvislosti s podstatou námietok sťažovateľky, ktoré sú založené na nespokojnosti s tým, že sa jej zamestnávateľ vo výpovedi listom z 22. februára 2000 ako i najvyšší súd v napadnutom rozhodnutí odchýlili od skoršej judikatúry všeobecných súdov, ústavný súd upriamuje pozornosť na svoju doterajšiu judikatúru, ktorej súčasťou je aj právny názor, že z ústavnej   kompetencie   súdov   interpretovať   a aplikovať   zákony   vyplýva   aj   ich oprávnenie dopĺňať a rozvíjať existujúcu judikatúru ohľadne relevantných právnych otázok v prerokovaných   veciach.   Prípadné   odchýlenie   súdu   od   existujúcej   skoršej   judikatúry v konkrétnom prípade by mohlo predstavovať zásah do základných práv a slobôd účastníka konania   len   za   predpokladu,   že   by   bolo   dôsledkom   arbitrárnosti   alebo   zjavnej neodôvodnenosti súdneho rozhodnutia v prerokovávanej veci. Nemožno však namietať proti tomu, aby judikatúra súdov v konkrétnych prípadoch upresňovala a dopĺňala objasňovanie obsahu   a zmyslu   zákona   vrátane   prispôsobovania   aplikačnej   praxe   novým   okolnostiam za podmienky, že ich zohľadnenie možno rozumne zahrnúť pod zákonné znaky právnej normy aplikovanej na konkrétny prípad (napr. IV. ÚS 267/05).

Ústavný súd záverom   poznamenáva, že mu neprislúcha   zjednocovať in   abstracto judikatúru všeobecných súdov a suplovať tak poslanie, ktoré podľa zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov [§ 8 ods. 3, § 20 ods. 1 písm. b), § 21, § 22 a § 23 ods. 1 písm. b)] zveruje práve najvyššiemu súdu (resp. jeho plénu a kolégiám), keď mu okrem iných priznáva aj právomoc zaujímať stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov (m. m. I. ÚS 17/01).

Vzhľadom na to ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.   Keďže   sťažnosť   bola po   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom   súde   odmietnutá,   stalo   sa   rozhodovanie   o   ďalších   nárokoch   sťažovateľky uvedených v petite jej návrhu bezpredmetným.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2005