znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 284/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. L. J., B., ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   primerané   hmotné   zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   22   S   170/01   a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 2/04, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. augusta 2004 doručená sťažnosť J. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., v ktorej tvrdila, že postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 S 170/01 a postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 So 2/04 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 39 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe a pri nespôsobilosti na prácu, ako aj pri strate živiteľa.

V   dôvodoch   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   krajský   súd   konal   v   rozpore s právnym názorom v prvom zrušujúcom rozhodnutí najvyššieho súdu, neobjektívne zistil skutkový stav, nepožiadal Kliniku pracovného lekárstva a toxikológie Lekárskej fakulty Univerzity   Komenského   v   Bratislave,   prípadne   iný   subjekt   o   posudok.   Odvolací   súd nevykonal   dokazovanie,   čo   bolo   podstatou   odvolania,   iba   skonštatoval,   že   krajský   súd objektívne zistil skutkový stav.

Sťažovateľka navrhla vysloviť porušenie označeného základného práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy a zrušiť napadnutý rozsudok najvyššieho súdu.

2. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. Z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) každý   návrh   vrátane   sťažnosti   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   senátu bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy zjavne   neopodstatnené   alebo   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie sťažnosti pre zjavnú neopodstatnenosť okrem iného to, že ústavný súd nezistil takú skutočnosť, ktorá by odôvodňovala takú možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej   by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, I. ÚS 215/03).

3. Podľa čl. 39 ods. 1 ústavy občania majú právo na primerané hmotné zabezpečenie v starobe   a   pri   nespôsobilosti   na prácu,   ako aj   pri   strate   živiteľa.   Toto   základné   právo nemôže byť porušené postupom všeobecných súdov, tak ako to namietala sťažovateľka, ak súdy   uplatňujú   svoju   právomoc   podľa   ústavy   (čl.   142   ods.   1)   a   podľa   zákona   (§   244 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku - ďalej len „OSP“).

Krajský súd a najvyšší súd ako súdy v správnom súdnictve preskúmali rozhodnutie Sociálnej poisťovne v súlade s ich právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy a § 7 v spojení s § 247 a nasl. OSP. Ich postup má oporu v ústave aj v zákone. Takýto postup nemôže porušovať základné právo podľa čl. 39 ods. 1 ústavy, keďže tento postup nemá žiaden súvis s garantovaním tohto základného práva. Ústavný súd pripomína, že postupy všeobecných súdov   zásadne   preskúmava   vtedy,   ak   sa   namieta,   že   týmito   postupmi   boli   porušené ústavnoprocesné princípy uvedené v čl. 46 až 50 ústavy.

Súčasne ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je v celom rozsahu viazaný sťažnosťou, predovšetkým návrhom na rozhodnutie vo veci samej, a preto sa nemohol v konaní pred ním venovať iným otázkam, ako tým, ktoré sťažovateľka nastolila v petite sťažnosti.

4. Ústavný súd opierajúc sa o tieto závery vo vzťahu k námietkam sťažovateľky o porušení   jej   základného   práva   podľa   čl.   39   ods.   1   ústavy   konštatuje,   že   krajský   súd a najvyšší súd postupovali tak, že nie je reálne predpokladať, aby sa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie prijal záver o porušení obsahu základného práva na primerané hmotné   zabezpečenie   v   starobe   a   pri   nespôsobilosti   na   prácu.   Preto   sťažnosť   bola odmietnutá pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde). Z tohto dôvodu ústavný súd sa už nezaoberal otázkou zrušenia rozsudku najvyššieho súdu.