znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 283/2014-52

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej   a sudcu   Jána   Lubyho   predbežne   prerokoval   sťažnosť   D.   B.,   vo   veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej   republiky   a   práva   podľa   čl.   6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 9/2013 z 28. februára 2013 a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžo 27/2013 z 27. júna 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. augusta 2013 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „krajský súd“) sp. zn. 11 S 9/2013 z 28. februára 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“) a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením   čl.   1   ods.   1   a čl.   2   ods.   2   ústavy   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   5   Sžo   27/2013   z 27. júna   2013   (ďalej   aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že krajský súd uznesením sp. zn. 11 S 9/2013 z 28. februára 2013 zastavil konanie, v ktorom sa sťažovateľ domáhal zrušenia uznesenia Obecného zastupiteľstva   (ďalej len „žalovaný“) č. 67/2011 z 28. júna 2011 o neschválení jeho žiadosti o obsadenie funkcie hlavného kontrolóra obce   na základe výsledkov tajného hlasovania žalovaného a vrátenia veci prvostupňovému orgánu na nové konanie s odôvodnením, že sťažovateľ podal proti žalovanému osobne 29. decembra 2011 na Okresnom súde Nitra rovnaké podanie [postúpené (na základe uznesenia Okresného súdu Nitra č. k. 15 S 1/2011-106 z 3. septembra 2012, pozn.) správnemu úseku krajského súdu 13. decembra 2012 (konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 11 S 1/2013, pozn.)] ako v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 11 S 9/2013. Na základe uvedeného krajský súd napadnutým uznesením konanie vedené pod sp. zn. 11 S 9/2013 zastavil s poukazom na § 104 ods. 1 v spojení s § 83 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) z dôvodu, že vo veci existuje prekážka začatého konania, ktorou je konanie vedené krajským súdom pod sp. zn. 11 S 1/2013. Na základe odvolania sťažovateľa najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Sžo 27/2013 z 27. júna 2013 napadnuté uznesenie krajského súdu potvrdil.

Sťažovateľ namieta, že o jeho námietke zaujatosti z 8. apríla 2013, ktorá „smerovala proti   sudcom   senátu   5   Sžo   najvyššieho   súdu“, nebolo   rozhodnuté,   čím   malo   dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že o jeho   odvolaní   proti   napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   nerozhodovali   nestranní sudcovia   najvyššieho   súdu,   pričom   zdôrazňuje,   že   títo „majú   pomer   k veci   tohto odvolacieho súdneho konania a že nezaručujú záruky nestrannosti, ktoré mi garantuje čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

V nadväznosti na namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, čl. 12 ods. 1   ústavy   v spojení   s čl.   46   ods.   1   ústavy   napadnutým   uznesením   krajského   súdu sťažovateľ tvrdí, že „prvostupňový súd tu konal v konaní podľa druhej hlavy piatej časti OSP, hoci o opravnom prostriedku podanom v zmysle § 250m ods. 1 OSP v spojení s § 27 ods. 2 zákona č. 369/1990 Zb. súd koná a rozhoduje podľa tretej hlavy piatej časti OSP, resp. postup súdu je v rozpore s ustanovením § 79 ods. 1 prvou vetou OSP a s § 250m ods. 1 OSP“, čím krajský súd „ľubovoľne prekvalifikoval návrh navrhovateľa na žalobu – návrh podľa druhej hlavy piatej časti OSP“.

Sťažovateľ   ďalej   namieta,   že   v rámci   konania   krajského   súdu   mal   o „opravnom prostriedku zo dňa 29. 12. 2011... konať a rozhodnúť samosudca a nie senát, a s tým, že tu rozhodol senát je porušené moje právo na zákonného sudcu – samosudcu“.

K postupu   krajského   súdu,   ktorý   predchádzal   vydaniu   napadnutého   uznesenia, sťažovateľ ďalej namieta, že ním „bolo porušené právo na spravodlivý proces s tým, že v skutočnosti neexistuje litispendencia, z ktorého dôvodu prvostupňový súd toho konanie zastavil“, ako aj to, že „prvostupňový súd nepribral ďalších účastníkov podľa § 92 ods. 1 v spojení s § 250 ods. 1 v spojení s § 250m ods. 3 OSP a súd je povinný pribrať za ďalších účastníkov tých, ktorí boli účastníkmi konania vo veci voľby hlavného kontrolóra Obce “. V nadväznosti   na   námietku   o nepribratí   ďalších   účastníkov   do   konania   sťažovateľ argumentuje, že tak prvostupňový, ako aj odvolací súd „nekonal s vedľajším účastníkom tohto súdneho konania“, a tvrdí, že „súd bol povinný zaslať všetky písomnosti vedľajšiemu účastníkovi   na   vyjadrenie“, pričom „napadnuté   uznesenie   Krajského   súdu   v Nitre č. 11 S/9/2013-218 zo dňa 28. 2. 2013 a napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Sžo/27/2013   zo   dňa   27.   júna   2013   nemôže   nadobudnúť   právoplatnosť,   kým   nie   je doručené vedľajšiemu účastníkovi tohto konania...“.

Podľa   názoru   sťažovateľa   bol   postup   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu v konaniach, ktorý predchádzal vydaniu napadnutých uznesení, arbitrárny, čo odôvodňuje porušením zásady rovností zbraní, ku ktorému malo dôjsť tým, že „vedľajšiemu účastníkovi súd   nezaslal:   opravný   prostriedok,   podania   navrhovateľa   a odporcu,   a najmä   nezaslal Uznesenia   vydané   v tomto   konaní   a odvolanie   navrhovateľa   –   celkovo,   ako   to   vyplýva z vyššie uvedených vedľajšiemu účastníkovi súd nezaslal žiadne písomnosti zo spisu tohto konania, navrhovateľovi súd nezaslal: vyjadrenie odporcu k opravnému prostriedku.“.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru najvyšším súdom malo podľa názoru sťažovateľa dôjsť tým, že nenariadil pojednávanie, „hoci mal povinnosť nariadiť v odvolacom konaní pojednávanie, nakoľko sa pojednávanie neuskutočnilo v prvostupňovom konaní“.

Napadnuté   uznesenia   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu   nespĺňajú   podľa sťažovateľa požiadavky kladené na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1. Uznesenie Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 zrušuje a vec vracia Krajskému súdu v Nitre na ďalšie konanie.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   27.   júna   2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 zrušuje.

3. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 porušil základné   právo   D.   B.   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   z   28.   februára   2013 č. k. 11 S/9/2013-218 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

5. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 porušil základné právo D. B. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na presvedčivé   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

7. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 porušil základné právo D. B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

8.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Krajského súdu v Nitre z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

9. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 porušil základné právo D. B. na zákonného sudcu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

10.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na zákonného   sudcu   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Krajského súdu v Nitre   z 28. februára   2013   č.   k.   11   S/9/2013-218   priznáva   D.   B.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

11. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 porušil základné právo D. B. na autonómiu vôle podľa 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

12.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na autonómiu vôle podľa 12 ods. 1 prvej vety v spojení s čl. 46 ods. I Ústavy Slovenskej republiky   uznesením   Krajského   súdu   v   Nitre   z   28.   februára   2013 č. k. 11 S/9/2013-218 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

13.   Krajský súd   v Nitre   je povinný   uhradiť   D.   B.   100   000   eur (stotisíc   eur)   za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 3, 5, 7, 9,11) D. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

14. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

15. Krajský súd v Nitre uznesením z 28. februára 2013 č. k. 11 S/9/2013-218 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

16. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 porušil základné právo D. B. na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

17.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   27.   júna   2013 č. k. 5žo/27/2013 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

18. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 porušil základné právo D. B. na presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

19.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na presvedčivé   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky z 27. júna   2013   č.   k.   5 Sžo/27/2013   priznáva   D.   B.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 porušil základné právo D. B. na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v spojení s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

21.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na prejednanie veci v jeho prítomnosti podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   v   spojení   s   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

22. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 porušil základné právo D. B. na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

23.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   za   porušenie   základného   práva   D.   B.   na nestranný súd podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z 27.   júna   2013   č.   k.   5   Sžo/27/2013 priznáva D. B. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 eur (slovom dvadsaťtisíc eur) z titulu nemajetkovej ujmy.

24.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   D.   B.   80 000   eur (osemdesiattisíc eur) za porušenie základných práv (uvedených vo výrokových častiach 16, 18, 20, 22) D. B. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

25. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

26. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením z 27. júna 2013 č. k. 5 Sžo/27/2013 porušil čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.“

Súčasťou sťažnosti je aj návrh sťažovateľa na ustanovenie advokáta v konaní pred ústavným   súdom,   ako   aj   vyjadrenie   jeho   vôle „hájiť   svoje   práva   bez   zastúpenia advokátom“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavne neopodstatnenú   sťažnosť ide   vtedy,   keď namietaným postupom   orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

II.1   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 ods. 1 ústavy uznesením Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11 S 9/2013 z 28. februára 2013

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným) súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv aj krajský súd   a   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   napadnutým   uznesením   boli   porušené   ním označené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, ako aj ďalšie ním označené ustanovenia ústavy.

Sťažovateľ mal v okolnostiach namietaného prípadu právo podať proti napadnutému uzneseniu krajského súdu odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený a aj povinný rozhodnúť najvyšší   súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť o   odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   pre nedostatok svojej právomoci.

II.2   K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s namietaným porušením čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 27/2013 z 27. júna 2013 II.2.1 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ predovšetkým namieta, že najvyšší súd napadnutým uznesením porušil jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, keďže podľa jeho tvrdenia jeho odôvodnenie nezodpovedá   požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdnych rozhodnutí, a uvádza pritom tieto konkrétne námietky, podľa ktorých

1.   najvyšší   súd   „nekonal“   s vedľajším   účastníkom,   hoci   mal,   a následne   mu nedoručoval napadnuté uznesenie, ktoré tak nemohlo nadobudnúť právoplatnosť (ďalej len „prvá námietka“),

2.   najvyšší   súd „nezaslal   sťažovateľovi   vyjadrenie   odporcu   k opravnému prostriedku“ (ďalej len „druhá námietka“).

Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   najvyšší   súd   nerozhodol   o jeho   námietke   zaujatosti z 8. apríla 2013, v dôsledku čoho o odvolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nerozhodovali nestranní sudcovia najvyššieho súdu (ďalej aj „tretia námietka“).

K námietke sťažovateľa o nesplnení požiadavky na riadne odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na svoje ustálené právne názory, podľa ktorých   je povinnosťou   všeobecného   súdu   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné   a   relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (m. m. III. ÚS 328/05, III. ÚS 116/06).

Ústavný súd už rovnako vo svojej doterajšej judikatúre viackrát uviedol, že riadne odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia   ako   integrálna   súčasť   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (a zároveň súčasť práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru)   vyžaduje,   aby   sa   súd   jasným,   právne   korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (m. m. IV. ÚS 14/07).Podľa prvej a druhej námietky sťažovateľa, podľa ktorých mal najvyšší súd porušiť jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru tým, že nekonal s vedľajším účastníkom a následne mu   nedoručil   napadnuté   uznesenie,   ktoré   týmto   spôsobom   nemohlo   nadobudnúť právoplatnosť, ako aj tým, že mu nedoručoval „vyjadrenie odporcu k odvolaniu“, ústavný súd uvádza:

Z doterajšej judikatúry ústavného súdu vyplýva stabilizovaný právny názor, podľa ktorého   všeobecný   súd   nemusí   dať   odpoveď   na   všetky   otázky   nastolené   účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie (m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05).

Pri   konfrontácii   prvej   a   druhej   námietky   sťažovateľa   s   napadnutým   uznesením najvyššieho   súdu   je pre   ústavný   súd   smerodajné   vymedzenie   hraníc predmetu   konania, v rámci   ktorého   najvyšší   súd   vydal   označené   rozhodnutie.   Predmetom   konania   pred najvyšším súdom bolo rozhodovanie o opravnom prostriedku (odvolaní) proti napadnutému uzneseniu krajského súdu, ktorým tento rozhodol o návrhu sťažovateľa, ktorý sa „domáhal preskúmania   zákonnosti   uznesenia   odporcu   (žalovaného)   z   28.   júna   2011   č.   67/2011 o neschválení   žiadosti   navrhovateľa   (žalobcu   v   tomto   konaní)   na   obsadenie   funkcie hlavného   kontrolóra   obce   na   základe   výsledkov   tajného   hlasovania“ (citované z napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu,   pozn.).   Najvyšší   súd   bol   teda   v   rámci odvolacieho   konania   povinný   dať   sťažovateľovi   ako   účastníkovi   konania   odpovede   na podstatné   a   zásadné   argumenty,   ktoré   tvorili   obsah   jeho   odvolania.   Ústavný   súd vychádzajúc z obsahu sťažovateľovho   odvolania,   považoval   pre   rozhodnutie   vo   veci   za podstatné to, ako sa najvyšší súd v napadnutom uznesení vysporiadal s jeho námietkou, podľa ktorej mal „krajský súd pochybiť a zaťažiť konanie podstatnou vadou, keď nedoručil napadnuté uznesenie A. P., ktorý do konania vstúpil ako vedľajší účastník“, ako aj s jeho žiadosťou, aby „súd zaslal všetky dôležité písomnosti účastníkom na vyjadrenia“ (citované z napadnutého uznesenia najvyššieho súdu, pozn.).

Rozhodnutie o zastavení konania je rozhodnutím, ktorým sa konanie vo veci končí iným spôsobom ako rozhodnutím v merite veci (teda bez meritórneho prerokovania veci).

Účastníkom konania v súlade s § 250 ods. 1 OSP je žalobca a žalovaný, pričom súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Litispendencia   (prekážka   skôr   začatého   konania   –   §   83   OSP)   patrí   k   takému neodstrániteľnému   nedostatku   podmienok   konania,   na   ktorý   všeobecný   súd   prihliada kedykoľvek za konania (§ 103 OSP), a ktorá bráni všeobecnému súdu, aby konal v merite veci a so zreteľom, na ktorý prichádza do úvahy len zastavenie neskôr začatého konania [§ 104 OSP (k tomu pozri aj uznesenie najvyššieho súdu 2 Cdo 8/2009 z 26. februára 2009)].

V   nadväznosti   na   uvedené   v súvislosti   s   prvou   a   druhou   námietkou   sťažovateľa založených na tvrdení o nedostatočnom odôvodnení napadnutého uznesenia najvyššieho súdu ústavný súd poukazuje na túto jeho podstatnú časť:

«Podľa   §   104   ods.   1   OSP   ak   ide   o   taký   nedostatok   podmienky   konania,   ktorý nemožno odstrániť, súd konanie zastaví. Ak vec nespadá do právomoci súdov alebo ak má predchádzať iné konanie, súd postúpi vec po právoplatnosti uznesenia o zastavení konania príslušnému orgánu; právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú pritom zachované. Podľa § 104 ods. 2 OSP ak ide o nedostatok podmienky konania, ktorý možno odstrániť, súd urobí pre to vhodné opatrenia. Pritom spravidla môže pokračovať v konaní,   ale   nesmie   vydať   rozhodnutie,   ktorým   sa   konanie   končí.   Ak   sa   nepodarí nedostatok podmienky konania odstrániť, konanie zastaví.

Podľa § 83 OSP začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie.

Ustanovenie § 83 OSP upravuje prípad prekážky litispendencie, ktorá je daná, ak na ktoromkoľvek   súde   v   Slovenskej   republike   je   začaté   konanie   vykazujúce   totožnosť v účastníkoch, predmete konania a skutkových okolnostiach, od ktorých je odvodzované právo (právny titul).

Prekážka konania už prv začatého pritom nevyžaduje od návrhov na začatie konania v tej istej veci, aby boli podané na miestne a vecne príslušný súd; resp. na ten istý súd. Toto vyplýva z § 105 ods. 4 OSP, v zmysle ktorého právne účinky spojené s podaním návrhu na začatie konania zostávajú zachované, aj v prípade, že bolo podané na miestne nepríslušnom súde. Zmyslom právnej úpravy prekážky veci prv začatej je predísť situácii, kedy by súdy paralelne konali v dvoch konaniach o tej istej veci. Preto zákon výslovne a jednoznačne predpisuje povinnosť súdu zastaviť konanie vo veci, ktorá sa začala neskôr.

V správnom súdnictve môže byť predmetom konania podľa druhej a tretej hlavy piatej   časti   OSP   rozhodnutie   správneho   orgánu   vydané   v   správnom   konaní.   Týmto   je fakticky obmedzené aj chápanie „skutkových okolností, od ktorých je odvodzované právo“, ktoré prichádzajú do úvahy len v prípade tradičného občianskoprávneho konania, t. j. vo veciach   podľa   §   7   ods.   1   OSP.   V   týchto   veciach   totiž   právny   titul,   z   ktorého   žalobca vyvodzuje   svoje   právo,   mení   povahu   sporu   najmä   čo   do   dokazovania,   posudzovania plynutia lehôt a pod. V správnom súdnictve možno za takýto titul považovať presvedčenie žalobcu   alebo   navrhovateľa   o   nezákonnosti   a   nesprávnosti   rozhodnutia   alebo   postup správneho   orgánu,   ktorými   malo   byť   zasiahnuté   do   jeho   práv   a   právom   chránených záujmov, pričom tento vyplýva priamo zo zákona. „Skutkové okolnosti, od ktorých je právo odvodzované“,   nemožno   stotožňovať   s   dôvodmi,   v   ktorých   má   tvrdená   nezákonnosť spočívať.

Následne je nutné, aj s prihliadnutím na znenie § 246c ods. 1 prvá veta OSP, ktorý súdu v správnom súdnictve umožňuje a ukladá primerané použitie ustanovení prvej, tretej a štvrtej časti Občianskeho súdneho poriadku, prispôsobiť chápanie pojmu „tá istá vec“ osobitnostiam konania podľa piatej časti OSP.

Súd v správnom súdnictve skúmajúci podmienky konania preto skúma, či pri zistenej totožnosti   účastníkov   konania   je   daná   aj   totožnosť   predmetu   konania.   Vlastné   dôvody žaloby alebo opravného prostriedku, ako ani označenie podania „žaloba na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu“ alebo „opravný prostriedok proti rozhodnutiu správneho orgánu“ nemajú žiadnu relevanciu. Vo vzťahu k označeniu podania, považuje najvyšší súd za potrebné pripomenúť, že v zmysle § 41 ods. 2 OSP každý úkon posudzuje súd podľa jeho obsahu, aj keď je úkon nesprávne označený, t. j. súd nie je označením podania viazaný.

Preto pokiaľ súd v správnom súdnictve zistí, že sa ten istý žalobca (navrhovateľ) domáha preskúmania jedného a toho istého rozhodnutia toho istého žalovaného (odporcu), je   z hľadiska   posúdenia   existencie prekážky   konania   podľa   § 83   OSP   irelevantné,   ako žalobca (navrhovateľ) označil svoje podanie a ako ho odôvodnil.

Najvyšší   súd   sa   oboznámil   s   obsahom   pripojeného   spisového   materiálu   a   tiež v súlade s požiadavkou žalobcu, v záujme overenia si naplnenia podmienok pre postup, ktorý zvolil krajský súd, sa oboznámil aj so spisom vedeným na krajskom súdu pod sp. zn. 11 S/1/2013, t. j. s vecou, ktorá mala založiť prekážku prv začatého konania. Zistil, že na Okresný   súd   Nitra   bol   29.   decembra   2011   o   09:22   hod.   osobne   podaný   „opravný prostriedok podľa § 250l až 250s OSP“, kde navrhovateľom bol D. B. - žalobca v tomto konaní, a odporcom Obecné zastupiteľstvo   - žalovaný v tunajšom konaní. Navrhovateľ (žalobca) sa navrhnutým postupom domáhal preskúmania zákonnosti uznesenia odporcu (žalovaného) z   28.   júna 2011   č.   67/2011   o neschválení žiadosti navrhovateľa   (žalobcu v tomto konaní) na obsadenie funkcie hlavného kontrolóra obce   na základe výsledkov tajného hlasovania. Veci bola na Okresnom súde Nitra pridelená sp. zn. 15 S/1/2011; vec bola neskôr postúpená krajskému súdu, na ktorom bola vedená pod sp. zn. 11 S/1/2013. Návrh na začatie konania (správne žaloba) v danej veci označený ako „opravný prostriedok podľa § 250l až 250s OSP“ bol na krajský súd doručený osobne 29. decembra 2011, ako správne poukázal žalobca, avšak až o 09:52 hod., teda po tom, ako konanie vo veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 11 S/1/2013 (vtedy na Okresnom súde v Nitre pod sp. zn. 15 S/1/2011) bolo už začaté. Je teda zrejmá totožnosť účastníkov, ako aj totožnosť označeného „rozhodnutia“, ktoré navrhovateľ žiada preskúmať v oboch konaniach, a preto je namieste konštatovať, že skoršie podanie navrhovateľa (doručené Okresnému súdu Nitra 29. decembra 2011 o 09:22 hod.) založilo prekážku už začatého konania, brániacu súdu tunajšiu vec prejednať. Čo sa týka námietky žalobcu, že nemožno konštatovať totožnosť veci, ak len v jednej z nich má ako vedľajší účastník vystupovať, najvyšší súd považuje za potrebné   dodať,   že táto   skutočnosť   nemá   vplyv   na   posudzovanie   naplnenia   §   83   OSP, pretože   iná   osoba,   než   je   žalobca   a   žalovaný   (navrhovateľ   a   odporca)   sa   nestáva účastníkom konania v správnom súdnictve, ale až jeho pribratím za splnenia podmienok § 250 ods. 1 veta druhá OSP. Podľa § 250 ods. 1 veta druhá OSP súd aj bez návrhu uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť zrušením správneho rozhodnutia dotknuté. Navyše, konanie vo veci samej bolo zastavené pre nenaplnenie podmienok konania. Súd je však ďalej povinný konať a v súlade so zákonom rozhodnúť v konaní, ktoré založilo prekážku veci rozhodnutej, t. j. v konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 11 S/1/2013. Najvyšší súd ešte poznamenáva, že nie je vadou konania, ak vec prejedná súd v senátnom zložení (druhá hlava piatej časti OSP), hoci   mal   konať   samosudca   (tretia   hlava   piatej   časti   OSP),   pokiaľ   postupuje   v   súlade s príslušnými procesnoprávnymi ustanoveniami.   Občiansky súdny poriadok okrem iných ukladá súdom povinnosť posudzovať podania účastníkov podľa ich obsahu bez ohľadu na to,   ako   ich   účastníci označia (§   41   ods.   2   OSP).   Súd   teda nemá prihliadať   označeniu podania,   ale   tomu,   čoho   sa   účastník   konania   domáha,   aby   účastníkovi,   ktorý   v   omyle nesprávne označil podanie (často napríklad odvolanie a dovolanie a pod.), neuškodil na právach formalistickým a doslovným výkladom zákona. Krajský súd správne a v súlade s § 247 OSP a § 250l OSP vyhodnotil podanie žalobcu ako žalobu podľa druhej hlavy piatej časti OSP, vec previedol z registra „Sp“ (rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam   správnych   orgánov;   tretia   hlava   piatej   časti   OSP)   do   registra   „S“ (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam správnych orgánov, druhá hlava piatej časti OSP) a o veci konal ako o žalobe podľa druhej hlavy piatej časti OSP v senáte (§ 246b OSP). Preto najvyšší súd, zistiac, že uznesenie krajského súdu je vo výroku vecne správne a v konaní nedošlo k žalobcovi tvrdeným zásahom do jeho práv garantovaných ústavou a Európskym   dohovorom   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd,   toto   v   súlade s § 219 ods. 1 v spojení s § 250ja ods. 3 OSP potvrdil.»

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že tento sa vysporiadal so všetkými podstatnými skutočnosťami tvoriacimi   základ   pre   napadnuté   rozhodnutie.   Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu o zastavení konania vedeného pod sp. zn. 11 S 9/2013 je logickým dôsledkom všeobecným súdom zistených skutkových okolností (totožnosť účastníkov konania, predmetu konania a skutkových okolností) a ich subsumpcie pod príslušnú právnu normu (existencia prekážky litispendencie). Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento sa zaoberal námietkou vedľajšieho účastníctva, ku ktorej poznamenal, že vedľajší účastník sa nestáva účastníkom konania v správnom súdnictve eo ipso, ale na základe rozhodnutia všeobecného   súdu   v súlade   s   §   250   ods.   1   druhou   vetou   OSP,   a správne   poukázal   na skutočnosť, že konanie vo veci samej bolo zastavené pre nedostatok podmienky konania (litispendencie), teda bez meritórneho prejednania veci.

Keďže   podmienky,   za   ktorých   všeobecný   súd   koná,   skúma   tento   všeobecný   súd kedykoľvek za konania a tieto bránia (neodstrániteľný nedostatok konania) tomu, aby sa všeobecný   súd   zaoberal   vecou   v merite,   bolo   bez   právneho   dôvodu,   aby   najvyšší   súd reagoval   na   sťažovateľovu „žiadosť   o   doručovanie   vyjadrenia   odporcu“ k „návrhu sťažovateľa“, teda na žiadosť o doručovanie vyjadrenia účastníka konania ku skutkovým a právnym otázkach merita veci [„preskúmanie zákonnosti uznesenia odporcu (žalovaného) z 28. júna 2011 č. 67/2011 o neschválení žiadosti navrhovateľa (žalobcu v tomto konaní) na obsadenie funkcie hlavného kontrolóra obce na základe výsledkov tajného hlasovania“].

Napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   nemožno   preto   považovať   za   svojvoľné, zjavne   neodôvodnené,   resp.   ústavne   nekonformné,   pretože   najvyšší   súd   sa   pri   výklade a aplikácii zákonného predpisu (predovšetkým vo vzťahu ku skúmaniu podmienok konania podľa   §   104   OSP)   vo   veci   sťažovateľa   neodchýlil   od   znenia   príslušných   ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry ústavného súdu, iba skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti rozhodnutia všeobecného súdu a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06).

V nadväznosti   na argumentáciu   sťažovateľa, že o jeho námietke z 8. apríla 2013, ktorou namietal zaujatosť sudcov najvyššieho súdu (sudcovia senátu najvyššieho súdu 5 S), najvyšší súd dosiaľ nerozhodol, čím malo dôjsť k porušeniu jeho práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (tretia námietka sťažovateľa, pozn.), ústavný súd uvádza:

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   najvyšší   súd   v súvislosti   s námietkou sťažovateľa z 8. apríla 2013 vrátil krajskému súdu spis bez rozhodnutia o nej 20. decembra 2013,   pričom   vo svojom   prípise   sp.   zn. 4   Ndz   5/2013   zo   17.   decembra 2013   sudkyňa najvyššieho súdu JUDr. Ida Hanzelová predovšetkým uviedla:

«Námietkový   senát   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   po   oboznámení sa s obsahom spisu Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11/S/9/2013 a so zreteľom na obsah podania o námietkach z 8. apríla 2013 konštatuje, že na podanú námietku zaujatosti proti senátu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 5S sa podľa § 15a ods. 3 a 5 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O. s. p.“) neprihliada, pretože nemá náležitosti podľa § 15a ods. 3 O. s. p., a týka sa len okolností ustanovených v § 14 ods. 3 O. s. p. s poukazom na § 15a ods. 5 O. s. p., keďže dôvodom na vylúčenie sudcov uvedeného senátu majú byť len okolnosti spočívajúce v jeho rozhodovaní v inej veci - 5 Sžo/39/2013.

Ak sa na podané námietky neprihliada podľa § 16 ods. 2 O. s. p. pre postup súdov (prvostupňového   súdu,   nadriadeného   súdu   ev.   námietkového   senátu   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v   postavení   nadriadeného   súdu   pre   účely   konania   o   námietkach) neplatí   ustanovenie   §   16   ods.   1   O.   s.   p.   o   lehotách   na   rozhodnutie   o   námietkach. Ustanovenie § 16 ods. 2 O. s. p. upravuje, že sa v takom prípade vec nadriadenému súdu ani nepredkladá, o čom súd upovedomí účastníka, ktorý námietku uplatnil.»

Podľa § 14 ods. 3 OSP dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v   námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 15a ods. 5 OSP ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Vzhľadom   na   citovanú   právnu   úpravu   bol   podľa   názoru   ústavného   súdu   postup najvyššieho súdu, ktorý o námietke zaujatosti sťažovateľa z 8. apríla 2013 nerozhodoval vzhľadom na skutočnosť, že dôvodom vylúčenia sudcov najvyššieho súdu mala byť podľa obsahu   námietky   len   okolnosť   spočívajúca   v ich   rozhodovaní   v   inej   veci   sťažovateľa (konanie vedené najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Sžo 39/2013), v súlade so zákonom, z čoho zároveň   vyplýva,   že   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   vydaným   senátom najvyššieho   súdu   5   S   (zákonní   sudcovia)   nemohlo   dôjsť   k porušeniu   sťažovateľom označeného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na základe uvedeného dôvodu ústavný súd dospel k záveru, že medzi napadnutým uznesením   najvyššieho   súdu   a   sťažovateľom   namietaným   porušením   práva   podľa   čl.   6 ods. 1   dohovoru   neexistuje   taká   príčinná   súvislosť,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť vysloviť jeho porušenie po prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti na ďalšie konanie, a preto v tejto   časti   sťažnosť   pri   predbežnom   prerokovaní   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.2 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa sťažovateľa k porušeniu jeho práva podľa   čl. 6 ods.   1 dohovoru v spojení so základným právom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy došlo tým, že najvyšší súd nenariadil pojednávanie, „hoci mal povinnosť nariadiť v odvolacom konaní pojednávanie, nakoľko sa pojednávanie neuskutočnilo v prvostupňovom konaní“.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva, že tento o odvolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa § 250ja   ods.   2   OSP,   podľa   ktorého   odvolací   súd   rozhodne   o   odvolaní   spravidla   bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Sťažovateľ odvodzuje nevyhnutnosť nariadenia pojednávania pred najvyšším súdom rozhodujúcim o odvolaní proti napadnutému uzneseniu krajského súdu zo skutočnosti, že pojednávanie   sa   neuskutočnilo   ani   v konaní   pred   krajským   súdom   ako   súdom   prvého stupňa.

Ústavný súd v súvislosti s výhradami sťažovateľa poukazuje na už citovaný § 250ja ods. 2 OSP, z ktorého možno vyvodiť, že na prerokovanie odvolania nariadi odvolací súd pojednávanie,   ak   to   považuje   za   potrebné   alebo   ak   vykonáva   dokazovanie   (m.   m. IV. ÚS 239/2012).

Ústavný súd pri posudzovaní predmetnej námietky sťažovateľa vzal do úvahy aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva [ďalej len „ESĽP“ (napr. rozhodnutie vo veci Ekbatani c. Švédsko z 26. 5. 1988)], z ktorej vyplýva, že konanie, v ktorom sa prerokúvajú výlučne právne otázky, môže vyhovovať požiadavkám čl. 6 dohovoru, aj keď odvolací súd neposkytol účastníkovi konania príležitosť, aby sa mohol pred ním osobne vyjadriť. Taktiež nedostatok verejného prerokovania veci na druhom stupni možno ospravedlniť povahou konania, o ktoré ide, ak pojednávanie na súde prvého stupňa bolo verejné. Pri posudzovaní verejnosti súdneho konania na odvolacích súdoch vychádzajú štrasburské orgány ochrany práva z osobitostí každého prípadu a z povahy otázok preskúmavaných odvolacím súdom (napr. rozhodnutie Jan-Ake Andersson a Fejde c. Švédsko z 29. 10. 1991, Annuaire, č. 212-C).

Práve osobitnosť konania pred odvolacím súdom nevykonávajúcim dokazovanie, ako aj povaha otázok preskúmavaných najvyšším súdom (podmienky konania), ako aj to, že existencia neodstrániteľnej podmienky konania v konečnom dôsledku bránila prerokovaniu veci   v jej   merite,   boli smerodajné pre   záver ústavného   súdu   o tom, že   ak najvyšší   súd rozhodol   o odvolaní   sťažovateľa   bez nariadenia   pojednávania, nemohol   v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci porušiť ním označené práva.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol pri predbežnom prerokovaní z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2.3 K namietanému porušeniu čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovateľ namieta tiež porušenie čl. 1 ods.   1 a čl. 2 ods.   2 ústavy, ktoré majú charakter všeobecného ústavného princípu, a nie konkrétnych základných práv alebo slobôd garantovaných   ústavou.   Všeobecné   ústavné   princípy   sú   vždy   implicitnou   súčasťou rozhodovania ústavného súdu o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. V prípade, ak ústavný   súd   dospeje   k   záveru,   že   v   danom   prípade   namietaným   rozhodnutím   orgánu verejnej moci nedošlo, resp. nemohlo dôjsť k porušeniu konkrétnych základných práv alebo slobôd, príp. práv vyplývajúcich z kvalifikovanej medzinárodnej zmluvy, tak neprichádza do   úvahy   ani   vyslovenie   porušenia   tých   ustanovení   ústavy,   ktoré   majú   charakter všeobecného ústavného princípu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd pri predbežnom prerokovaní odmietol aj túto časť sťažnosti podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá   ako   celok,   rozhodovanie   o   ďalších   návrhoch sťažovateľa vo veci stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014