znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 283/2010-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť C. P., B., a obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, Š., zastúpených advokátkou JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 43 Cob 114/2010 z 29. apríla 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. P. a obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2010 doručená   sťažnosť   C.   P. a obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o.   v likvidácii   (ďalej   len „sťažovatelia“),   podľa   čl. 127   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“), ktorou   namietali   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a   čl. 48   ods. 2 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) v spojení s čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu   v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   43 Cob 114/2010   z 29.   apríla   2010   (ďalej aj „namietané uznesenie“ alebo „uznesenie z 29. apríla 2010“).

Sťažovatelia sa v petite sťažnosti [ktorým je ústavný súd podľa § 20 ods. 3 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) viazaný] domáhali vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 46 a čl. 48 ústavy bez toho, aby špecifikovali označené články ústavy príslušnými odsekmi. Z textu odôvodnenia sťažnosti, v ktorom konkretizovali označené články aj odsekmi (čl. 46   ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy),   však bolo zrejmé, že sťažovatelia žiadajú vyslovenie porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo v okolnostiach daného prípadu podľa nich dôjsť namietaným uznesením.

Zo sťažnosti a z pripojených písomností vyplýva, že Okresným súdom Zvolen (ďalej len „okresný súd“) je pod sp. zn. 17 C 23/2005 vedené konanie, v ktorom si sťažovatelia uplatnili   pohľadávku   od   obchodnej   spoločnosti   U.,   a. s.,   B.   (ďalej   len   „žalovaná“). V priebehu   súdneho   konania   sťažovatelia   oznámili   okresnému   súdu,   že   postúpili   svoje pohľadávky   obchodnej   spoločnosti   R.,   s. r. o.   v likvidácii,   a navrhli „zámenu   svojho účastníctva na strane aktívne legitimovaného subjektu“. Okresný súd ich návrhu uznesením sp. zn. 17 C 23/2008 z 21. januára 2010 vyhovel. Keďže žalovaná nesúhlasila so zámenou, podala 8. februára 2010 proti predmetnému uzneseniu okresného súdu odvolanie. Krajský súd   uznesením   z 29. apríla   2010   zrušil   odvolaním   napadnuté   uznesenie   okresného   súdu a vrátil vec na nové konanie.

Sťažovatelia   zastávajú   názor,   že   napadnutým   uznesením   krajského   súdu   im   bola „odňatá   možnosť   konať   pred   OS   vo   Zvolene   (resp.   sekundárne   aj   pred   KS   v Banskej Bystrici – a to v merite veci)“, a preto proti nemu podali 29. júna 2010 dovolanie a zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Na podané dovolanie (v kópii pripojené k sťažnosti) sťažovatelia poukazujú s tým, že sú v ňom bližšie ozrejmené dôvody, z ktorých vyplýva nezákonnosť postupu krajského súdu, a preto sa na obsah tohto dovolania v nadväznosti na argumentáciu obsiahnutú v ich sťažnosti odvolávajú.

V predmetnom dovolaní sťažovatelia poukazujú na množstvo obdobných prípadov, keď iní žalobcovia postúpili svoje pohľadávky obchodnej spoločnosti R., s. r. o. v likvidácii, a všeobecné   súdy   uznali   túto   právnu   skutočnosť   a pripustili   zámenu   účastníka   konania. Sťažovatelia   preto   považujú   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu,   ktorým   bolo   zrušené uznesenie   okresného   súdu   o zámene   účastníka,   za „priečiace   sa   platnému   procesnému právu a vo svojom obsahu je zjavne arbitrárne“. V dovolaní ďalej uviedli, že «situácia v konaní   č. 17 C 23/2005   pred   OS   vo   Zvolene   –   v   dôsledku   protiprávneho,   ba protiústavného rozhodovania KS v Banskej Bystrici č. k.: 43 Cob 114/2010 z 29. 04. 2010 – má znaky denegatio iustitiae. Vznikla, lebo súd účastníkom konania významne sťažil, ba až znemožni! realizovanie ich ústavného práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces. Vidíme kľúčový parameter (významné sťaženie, znemožnenie ochrany subjektívnych práv) v príčinnej   súvislosti   s   objektívne   svojvoľným   konaním   KS   v   Banskej   Bystrici.   Pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“ je definovaný priamo v § 221 ods. 1 písm. f) OSP a § 237 písm. f) OSP ako taký chybný, „nespravodlivý“ procesný postup alebo rozhodnutie súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv.

Situácia je o to kritickejšia, že z postupnosti času a súdnych rozhodnutí (cit. vyššie) jasne vyplýva, že OS Bratislava III, resp. KS v Bratislave mnohými titulmi pripustil zámenu na strane žalobcu a teda novým žalobcom sa stala firma R., s. r. o. „v likvidácii“. I samotný KS v Banskej Bystrici v konaní 41 Cob 246/2009 pripustil analogickú zámenu na strane žalobcu.

Chápeme   ale,   že   OS   vo   Zvolene   sa   môže   cítiť   byť   viazaný   cit.   uznesením   KS   v Banskej   Bystrici   č. k.:   43 Cob 114/2010   z   29. 04. 2010   a   mohol   by   nepripustiť   zámer žalobcu C. P. To by mohlo vyvrcholiť do úplnej absurdnosti, keď by OS vo Zvolene, resp. KS v Banskej Bystrici „nútil“ nerešpektovať vôľu žalobcov a platné procesné právo.».

Ďalej   sa   sťažovatelia   v sťažnosti   zamerali   na   odôvodnenie   porušenia   svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a analyzovali vec z hľadiska troch základných kritérií (zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu), ktoré ústavný súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské   práva)   skúma   pri   posudzovaní,   či   v konkrétnom   prípade   došlo   k porušeniu označených práv.

Sťažovatelia na základe uvedených skutočností navrhli, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

«1. Základné právo

- C. P... samostatne hospodáriaci roľník...

- R., s. r. o. „v likvidácii“.... priznané čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 46, čl. 48 v spojení s čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 43 Cob 114/2010 z 29. 04. 2010.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. 43 Cob 114/2010 z 29. 04. 2010 a vec vracia Krajskému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie.

Krajský súd v Banskej Bystrici je povinný uhradiť

- C. P... samostatne hospodáriaci roľník...

-   R.,   s. r. o.   „v   likvidácii“... trovy   konania,   tak   ako   budú   vyčíslené   v písomnom vyhotovení   nálezu   do   troch   dní   od   doručenia   tohto   nálezu   na   účet   jeho   právnej zástupkyne...»

V rámci   prípravy   predbežného   prerokovania   sťažnosti   ústavný   súd   zistil,   že dovolanie proti napadnutému uzneseniu krajského súdu podali sťažovatelia 29. júna 2010, ktoré bolo okresnému súdu doručené 1. júla 2010. Vec bola 23. augusta 2010 predložená Najvyššiemu   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   na   rozhodnutie o dovolaní.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa   a   skúma,   či   dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

1. Podstatou námietok sťažovateľov je právne posúdenie uznesenia krajského súdu z 29.   apríla   2010 z hľadiska   rešpektovania   ich   základného   práva   na   súdnu   ochranu upraveného v čl. 46 ods. 1 ústavy, v dôsledku namietaného porušenia ktorého sa domáhajú ako v konaní pred ústavným súdom, tak aj podaním dovolania najvyššiemu súdu zrušenia namietaného uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie krajskému súdu.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy znamená, že ústavný súd môže konať   o namietanom   porušení   sťažovateľových   práv   a vecne   sa   zaoberať   iba   tými sťažnosťami,   ak   sa   sťažovateľ   nemôže   v súčasnosti   a nebude   môcť   ani   v budúcnosti domáhať   ochrany   svojich   práv   pred   iným   súdom   prostredníctvom   iných   právnych prostriedkov,   ktoré   mu   zákon   na   to   poskytuje.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd teda nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom   a účelom   uvedeného   princípu   subsidiarity   je   to,   že   ochrana   ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Všeobecné súdy, ktoré v občianskom   súdnom   konaní   sú   povinné   vykladať   a aplikovať   príslušné   zákony na konkrétny   prípad   v súlade   s ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou podľa   čl. 7   ods. 5   ústavy,   sú   primárne   zodpovedné   aj   za   dodržiavanie   tých   práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo medzinárodná zmluva dotknutým fyzickým osobám zaručuje.   Ústavný   súd   predstavuje   v tejto   súvislosti   ultima   ratio   –   inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje   až   v prípade   nefunkčnosti   všetkých   ostatných   orgánov verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).

Zásada   subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov ústavného   súdu   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V okolnostiach daného prípadu sťažovatelia podaním dovolania súčasne s podaním sťažnosti ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav „dvojkoľajnosti konania“,   keď   by   o tej   istej   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie   právomoci   dovolacieho   súdu   v danej   veci   predchádza   uplatneniu   právomoci ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, za predčasné. Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Ústavný   súd   už   zaujal   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 145/2010),   že   v prípade   podania   mimoriadneho   opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

V   tejto   súvislosti   už   ústavný   súd   taktiež   judikoval (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, III. ÚS 167/2010, IV. ÚS 49/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí   o dovolaní   je   považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54, ako aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04).

Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť   podľa   čl. 127 ods. 1   ústavy,   pretože aj za predpokladu,   že by dovolací   súd dospel   k záveru,   že   dovolanie   nie   je   prípustné,   nemožno   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   ústavný   súd   podanou   sťažnosťou   v tejto   časti meritórne nezaoberal, ale podľa   zásady   ratio   temporis   ju odmietol   ako neprípustnú   pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovatelia namietali aj porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným uznesením krajského súdu z 29. apríla 2010.

Ústavný   súd   dáva   v prvom   rade   do   pozornosti   svoju   judikatúru,   podľa   ktorej k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže dôjsť samotným   rozhodnutím   konkrétneho   orgánu   verejnej   moci,   ale   len   jeho   postupom (nečinnosťou,   nesprávnym   postupom   a podobne).   Z uvedeného   vyplýva,   že v prípadoch, ak sťažovateľ namietal porušenie tohto práva konkrétnym rozhodnutím všeobecného súdu, nie jeho postupom, ústavný súd takú sťažnosť odmietne z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (obdobne napr. III. ÚS 258/05, III. ÚS 337/08).

Ďalej ústavný súd poukazuje na svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 38   ods. 2   listiny   (ako   aj   právu   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) len vtedy, ak bola sťažnosť pred ústavným súdom   uplatnená   v   čase,   keď   k   namietanému   porušeniu   označeného   práva   ešte   mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   krajskému   súdu   bol   spis   na   rozhodnutie o odvolaní   predložený   26.   marca   2010.   Tento   v   predmetnej   veci   rozhodol   uznesením z 29. apríla 2010, pričom vec bola vrátená okresnému súdu 20. mája 2010. Účastníkom konania bolo napadnuté uznesenie krajského súdu doručené zhodne 4. júna 2010. Sťažnosť sťažovateľov podaná na poštovú prepravu 29. júna 2010 bola ústavnému súdu doručená 1. júla 2010, z čoho vyplýva, že v tomto čase už krajský súd objektívne nemohol porušovať základné právo sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ani ich právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

A napokon z opísaného postupu konania krajského súdu, keď tento rozhodol a vrátil spis do 2 mesiacov od jeho predloženia na rozhodnutie o podanom odvolaní, je zrejmé, že k zbytočným prieťahom v konaní pred ním ani dôjsť nemohlo.

Vzhľadom na uvedené ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

3. Pokiaľ sťažovatelia namietali samostatne aj porušenie čl. 1 ods. 1 a čl. 2 ods. 2 ústavy namietaným uznesením, ústavný súd poukazuje na svoju stabilizovanú judikatúru (obdobne   napr.   II. ÚS 167/04,   III. ÚS 32/08),   podľa   ktorej   článok   relevantnej   právnej normy,   ktorý   nezakotvuje   žiadne   základné   právo   alebo   slobodu,   nemožno   podaním sťažnosti podľa čl. 127 ústavy namietať samostatne. Ústavný súd rozhoduje vždy o porušení konkrétneho základného práva alebo slobody ustanoveného v druhej hlave ústavy, prípadne základného   práva   zaručeného   listinou   alebo   práva   upraveného   kvalifikovanými medzinárodnými zmluvami o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Iné ustanovenie uvedených   právnych   aktov   síce   možno   namietať,   ale   vždy   len   v spojení   s namietaným porušením   základného   práva   alebo   slobody.   Z uvedeného   vyplýva,   že   napadnutým uznesením najvyššieho súdu nemohlo dôjsť ani k porušeniu označených článkov ústavy a listiny, a preto sťažnosť aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Pretože   sťažnosť   bola   ako   celok   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných návrhoch sťažovateľov v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010