znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 283/07-35

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. apríla 2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti S., s. r. o. v likvidácii, B., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1   a čl.   13   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   53/2006   a jeho uznesením z 13. decembra 2006, za účasti Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a takto

r o z h o d o l :

1. Základné práva obchodnej spoločnosti S., s. r. o. v likvidácii, podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní sp. zn. 1 Sž-o-NS 53/2006 a jeho uznesením z 13. decembra 2006 p o r u š e n é   b o l i.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   1   Sž-o-NS   53/2006 z 13. decembra 2006 z r u š u j e   a vec v r a c i a   Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky j e   p o v i n n ý   uhradiť   obchodnej spoločnosti S., s. r. o. v likvidácii, trovy právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu advokáta JUDr. J. K., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. apríla 2007 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   S.,   s.   r.   o.   v likvidácii,   B.   (ďalej   len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných   práv   podľa   čl.   46   ods.   1,   čl.   47   ods.   3   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Sp 52/03 z 5. februára 2004 a postupom a rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   94/2004   z   28.   júna   2006   a sp.   zn.   1   Sž-o-NS   53/2006 z 13. decembra 2006.

Z obsahu   sťažnosti   a pripojených   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   návrhom z 23. júna 2000 podaným Katastrálnemu odboru Okresného úradu Bratislava 2 (ďalej len „okresný   úrad“)   a jeho   dodatkom   zo   6.   júla   2000   domáhala vkladu   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti - administratívnej budove súp. č. 3103 na par. č. 1239/2, zapísanej v katastri nehnuteľností pre kat. územie B. na LV č. 4747 (ďalej len „nehnuteľnosť“) titulom zmluvy uzavretej s vlastníkom nehnuteľnosti 29. apríla 1991.

Okresný úrad rozhodnutím č. V-5265/2000 z 29. mája 2001 návrh sťažovateľky na vklad vlastníckeho práva zamietol. Proti uvedenému rozhodnutiu okresného úradu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodoval krajský súd v konaní vedenom najprv pod sp. zn. 24 S 242/01 a neskôr pod sp. zn. 3 Sp 52/03, pričom rozsudkom z 5. februára 2004 rozhodnutie okresného úradu potvrdil.

Sťažovateľka namietala, že konanie vedené krajským súdom prebehlo prakticky bez jej   prítomnosti,   bez   umožnenia   vyjadriť   sa   k   prerokúvaným   skutočnostiam   a k obsahu súdneho spisu, a taktiež namietala nesprávny právny názor krajského súdu v prerokúvanej veci.   Zároveň   uviedla,   že „samotné   konanie   vrátane   vyhlásenia   rozsudku   prebehlo   za neprítomnosti sťažovateľa, a to v dôsledku pochybenia Slovenskej pošty ako doručovateľa, ktorý   sťažovateľovi   nedoručil   opakovanie   predvolánky   a iné   písomnosti   zo   súdu s odôvodnením, že na adrese sídla sťažovateľa zapísanej v obchodnom registri a uvedenej aj na súdnych zásielkach je adresát neznámy. Na základe toho súd konal v neprítomnosti sťažovateľa   využijúc   inštitút   fikcie   doručenia   podľa   §   48   ods.   2   OSP.   Sťažovateľ   na predmetnej adrese na B. ul. č. 2 v B. má sídlo vyše 10 rokov a poštové zásielky tam preberá, ako je zrejmé aj z ďalšieho priebehu súdneho konania, lebo všetky rozhodnutia, ako aj iné písomnosti na tejto adrese prevzal“.

Najvyšší   súd   na   základe   sťažovateľkou   podaného   odvolania   napadnutý   rozsudok krajského súdu rozsudkom sp. zn. 2 Sž-o-KS 94/2004 z 28. júna 2006 potvrdil.

Podľa tvrdenia sťažovateľky najvyšší súd rozhodol o jej odvolaní bez jej prítomnosti napriek tomu, že konateľ sťažovateľky svoju neúčasť na pojednávaní z dôvodu pracovnej neschopnosti riadne prípisom z 23. júna 2006 a doložením lekárskeho potvrdenia o dočasnej práceneschopnosti ospravedlnil a požiadal súd o určenie náhradného termínu pojednávania. Odvolací súd sa taktiež nevysporiadal s tvrdeniami sťažovateľky, že zmluva, na základe ktorej   žiadala   o vklad   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti   vo   svoj   prospech,   obsahuje ustanovenia, ktoré možno posúdiť ako odkladacie podmienky, ktorých splnením nastávajú právne následky v zmluve uvedené a zmluvou zamýšľané, na základe ktorých sa zmluva označená ako zmluva o predkupnom práve mení na kúpnu zmluvu.

Dovolanie sťažovateľky proti predmetnému rozsudku najvyššieho súdu najvyšší súd ako súd dovolací uznesením sp. zn. 1 Sž-o-NS 53/2006 z 13. decembra 2006 odmietol so stručným odôvodnením, že dovolanie v správnom súdnictve nie je prípustné okrem vecí sociálneho zabezpečenia, pričom v danom prípade o takúto vec nešlo.

Podľa   názoru   sťažovateľky   však   konanie   o dovolaní   pred   najvyšším   súdom   trpí vadou, pretože „platí ako vyšší princíp dovolacieho konania ust. § 237 písm. f), a síce že dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak   sa   účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a práve tento dôvod sťažovateľ vo svojom dovolaní uvádzal“.

Sťažovateľka   navyše   uviedla,   že   počas   konania   na   najvyššom   súde   jej   nebol umožnený prístup k súdnemu spisu, pričom nápravu nezabezpečil ani predseda najvyššieho súdu na základe sťažnosti jemu adresovanej.

Postupom   a označenými   rozhodnutiami   krajského   súdu   a najvyššieho   súdu (v odvolacom   aj   dovolacom   konaní)   tak   podľa   sťažovateľky   došlo   k porušeniu   jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, a to najmä tým, že v jej veci nekonali   nestranné   a nezávislé   súdy,   jej   vec   nebola   verejne   a spravodlivo   prerokovaná, v konaní   súdov   nebola   rešpektovaná   rovnosť   účastníkov   bez   možnosti   sťažovateľky   sa domôcť nápravy z dôvodu súdom nezákonne konštatovanej neexistencie účinného právneho prostriedku nápravy - dovolania.

Sťažovateľka   v tejto   súvislosti   žiada,   aby   ústavný   súd   deklaroval   porušenie ňou označených práv postupom a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 3 Sp 52/03 z 5. februára 2004   a   tiež   postupom   a rozhodnutiami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2 Sž-o-KS   94/2004 z 28. júna   2006   a sp.   zn.   1   Sž-o-NS   53/2006   z   13.   decembra   2006,   zrušil   napadnuté rozhodnutia uvedených súdov a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Ústavný   súd   7.   novembra   2007   sťažnosť   sťažovateľky   v časti,   ktorou   namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní sp. zn. 1   Sž-o-NS   53/2006   a jeho   uznesením   z   13.   decembra   2006,   prijal   na   ďalšie   konanie uznesením sp. zn. IV. ÚS 283/07. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľky odmietol.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania v danej veci, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami, ako aj s obsahom vyžiadaného súdneho spisu dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda najvyššieho súdu na základe výzvy ústavného súdu v prípise doručenom ústavnému súdu 6. februára 2008 uviedol:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací uvedeným uznesením odmietol odvolanie   navrhovateľky   proti   rozsudku   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa 28. júna 2006, č. k. 2 Sž-o-KS 94/2004.

V odôvodnení rozsudku uviedol, že v správnom súdnictve jednou z osobitostí konania je, že dovolanie nie je prípustné, pokiaľ sa to netýka vecí sociálneho zabezpečenia. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v uznesení   zo   dňa   7.   novembra   2007, IV. ÚS 283/07-15 konštatoval, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že námietky sťažovateľky, ktoré sa týkajú údajného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru tvrdeným odňatím možnosti konať pred súdom postupom a rozsudkom Najvyššieho súdu sp. zn.   1   Sž-o-NS   53/2006   z   13.   decembra   2006,   nie   sú   na   prvý   pohľad   zjavne neopodstatnené, vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho   súdu   nebolo   vydané   v konaní   postihnutom   niektorou   z procesných   vád, uvedených v § 237 Občianskeho súdneho poriadku. Riešenie tejto otázky však presahuje rámec predbežného prerokovania sťažnosti v zmysle § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde. S prihliadnutím   na   skutočnosť,   že   sťažnosť   inak   spĺňa   všeobecné   a osobitné   zákonné náležitosti, bolo ju potrebné v tejto časti prijať na ďalšie konanie.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uvedenej právnej veci poukazuje na ustanovenie § 246c veta prvá OSP, podľa ktorého pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti zákona, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona.

V piatej   časti   OSP   nazvanej   správne   súdnictvo   je   však   otázka   možnosti   podania dovolania riešená osobitným ustanovením, a to v § 250s ods. 1 OSP veta druhá účinnom do 30. júna 2006, podľa ktorého obnova konania, dovolanie a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné. Odsek 2 citovaného ustanovenia zákona upravuje možnosť podania dovolania len vo veciach dôchodkového zabezpečenia.

Najvyšší súd SR sa stotožnil so záverom vyslovenom v uznesení, ktoré je predmetom ústavnej sťažnosti, že v danom prípade boli dané zákonné dôvody na odmietnutie dovolania v zmysle § 243b ods. 4 OSP a § 218 ods. 1 OSP.“

Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu 19. februára 2008 okrem iného uviedol, že «samotný ústavný súd už viackrát uzavrel, že podľa platnej právnej úpravy konania pred všeobecnými súdmi sú závažné procesné pochybenia týchto súdov   (predstavujúce   súčasne   aj   porušenie   základných   práv   účastníkov   konania   podľa čl. 46 a nasl. ústavy) dôvodom na podanie odvolania (podľa § 205 a 205a OSP), ako aj dovolania (podľa § 237 OSP). Tieto riadne a mimoriadne opravné prostriedky umožňujú účastníkom súdneho konania namietať závažné procesné pochybenia, a tým aj porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy.

Taktiež viackrát ústavný súd konštatoval aj vo veciach, kedy právna úprava v tom ktorom type súdneho konania (napr. konkurzného) neumožňovala použitie mimoriadnych opravných   prostriedkov   -   dovolania,   že   právomoc   Ústavného   súdu   SR   je   daná   až   po vyčerpaní aj týchto opravných prostriedkov (napr. konanie IV. ÚS 31/03).

Sme toho názoru, že úvahy a výklad zákona o prípustnosti či neprípustnosti toho ktorého   opravného   prostriedku   v ktoromkoľvek   súdnom   konaní   nie   je   možné   za   tohto ústavným súdom judikovaného stavu ponechávať na účastníkovi.

Ako   dokumentujeme   na   uvedenom   konaní   IV.   ÚS   31/03,   ústavný   súd   odmietol sťažnosť   sťažovateľa   ako   predčasnú   z dôvodu,   že   neboli   vyčerpané   všetky   opravné prostriedky, konkrétne že sťažovateľ nevyužil možnosť podať vo veci dovolanie, pričom právna   úprava   sťažnosťou   dotknutého   konania   explicitne   použitie   takéhoto   opravného prostriedku vylučovala.

Domnievame sa, že uznesením vydaným v konaní IV. ÚS 283/07 nebol tento princíp rešpektovaný v časti, v ktorej bola sťažnosť odmietnutá, lebo sťažovateľka sa oprávnene domnievala,   že   pre   založenie   právomoci   ústavného   súdu   podľa   jeho   predchádzajúcej judikatúry je potrebné vyčerpať všetky opravné prostriedky vrátane dovolania.

Naviac sme toho názoru, ktorý sme vyjadrili už v samotnej sťažnosti, že podľa ust. § 237 OSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodoval   vylúčený   sudca   alebo   bol   súd   nesprávne   obsadený,   ibaže   namiesto samosudcu rozhodoval senát. Toto ustanovenie platí pre všetky rozhodnutia vo všetkých typoch súdnych konaní.

Za situácie, že odvolacie konanie pred NSSR trpelo niektorou z opísaných vád je dovolanie proti rozhodnutiu v takomto konaní vždy možné aj keď to v ďalších ustanoveniach OSP   vylučuje.   Ak   by zákonodarca   chcel   niektoré   typy   konania   z všeobecnej formulácie § 237   vyňať,   bolo   by   ustanovenie   §   237   formulované:   „dovolanie   je   prípustné   proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu okrem...“».

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a   v   jeho   prítomnosti   a   aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným   zákonom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, má právo na účinný opravný prostriedok pred vnútroštátnym orgánom bez ohľadu na to, že porušenie spôsobili osoby pri plnení ich úradných povinností.

Článok   46   ods.   1   ústavy   je   primárnym   ústavným   východiskom   pre   zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do   ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu zakotvených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (čl. 46 až 50). Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, resp. v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach   zákonov,   ktoré   tieto   ustanovenia   vykonávajú   (I.   ÚS   56/01).   V obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 304/06).

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí aj ochrana, ktorá sa účastníkovi konania poskytuje v dovolacom konaní, t. j. v konaní, v ktorom sa na základe mimoriadneho opravného prostriedku domáha ochrany pred dovolacím súdom z dôvodov, ktoré výslovne upravuje procesné   právo.   Jedným   z takých   dôvodov   je aj   odňatie   možnosti   konať pred súdom   [§ 237   písm.   f)   Občianskeho   súdneho poriadku   (ďalej   aj „OSP“)].   Ak   účastník konania splní predpoklady vyžadované zákonom na poskytnutie ochrany v mimoriadnom opravnom konaní, všeobecný súd mu túto ochranu musí poskytnúť v rozsahu, v akom sa preukáže existencia dôvodu na poskytnutie súdnej ochrany v takom konaní. Poskytnutie tejto ochrany však neznamená právo na úspech v mimoriadnom opravnom konaní.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného   práva   na   súdnu   ochranu   patrí   právo   každého   na   to,   aby   sa   v jeho   veci rozhodovalo   podľa   relevantnej   právnej   normy,   ktorá   má   základ   v platnom   právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. To platí aj pre výklad a používanie procesnoprávnych predpisov (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy), ktoré upravujú podmienky konania, ku ktorým patria aj procesné podmienky dovolacieho konania ako mimoriadneho opravného postupu najvyššieho súdu.

Ústavný   súd   zistil,   že   v namietanom   prípade   krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn. 3 Sp 52/03 z 5. februára 2004 potvrdil rozhodnutie Katastrálneho úradu v Bratislave, Správa katastra Bratislava II (ďalej len „katastrálny úrad“) č. V-5265/2000 z 29. mája 2001, ktorým tento   úrad   zamietol   návrh   na   vklad   do   katastra   nehnuteľností   týkajúci   sa   prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech sťažovateľky. Krajský súd ako súd prvého stupňa na odôvodnenie svojho rozhodnutia uviedol, že právnym titulom k nadobudnutiu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mala byť zmluva o predkupnom práve z 29. apríla 1991. Poukázal na § 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka s tým, že zmluva o predkupnom práve nie je právnym úkonom, na základe ktorého vzniká, mení sa alebo zaniká vlastnícke právo k nehnuteľnosti.

Najvyšší   súd   rozhodujúci   o odvolaní   sťažovateľky   rozsudkom   sp.   zn. 2 Sž-o-KS 94/2004 z 28. júna 2006 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu ako vecne správny.

O dovolaní sťažovateľky rozhodol najvyšší súd (ako dovolací súd) uznesením sp. zn. 1 Sž-o-NS 53/2006 z 13. decembra 2006 tak, že toto dovolanie odmietol ako neprípustné.

Základným dôvodom na tvrdenie sťažovateľky, že došlo k porušeniu jej označených základných práv, je to, že dovolací súd nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 237   písm.   f)   OSP   o prípustnosti   dovolania   v predmetnej   právnej   veci.   Preto   došlo k odmietnutiu   dovolania proti   rozsudku   odvolacieho   najvyššieho   súdu   napriek tomu,   že podľa   sťažovateľky   postupom   a rozhodnutím   odvolacieho   súdu   jej   bola   odňatá   reálna a efektívna   možnosť   konať   pred   súdom.   Odvolací   súd   totiž   rozhodol   v neprítomnosti sťažovateľky napriek tomu, že jej konateľ svoju neúčasť na pojednávaní konanom 28. júna 2006   riadne   písomne   ospravedlnil   pre   pracovnú   neschopnosť   s doložením   lekárskeho potvrdenia   a požiadal   o   určenie   náhradného   termínu   pojednávania.   V tejto   súvislosti sťažovateľka poukázala na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorej sa jednoznačne konštatuje porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaniach, v ktorých sa aspoň v jednom   stupni konania pred súdom   neuskutoční aspoň   jedno verejné pojednávanie za účasti účastníkov. Sťažovateľka poukazuje tiež na to, že „že z judikatúry našich súdov je zrejmé,   že   najmä   rozsudok   musí   byť   vyhlásený   za   prítomnosti   účastníka,   k čomu   ani v jednom   z napadnutých   konaní   bez   viny   sťažovateľa   neprišlo“. Sťažovateľka   navyše namietala „aj   porušenie   práva   na   nahliadnutie   do   súdneho   spisu   na   najvyššom   súde“ a skutočnosť, že všetky konania pred krajským súdom a najvyšším súdom „prebehli bez zákonom prikázaného povinného zastúpenia sťažovateľa advokátom“.

Podľa   sťažovateľky   napadnutým   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   sp.   zn. 1 Sž-o-NS 53/2006 a jeho uznesením z 13. decembra 2006 došlo k porušeniu jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru.

Vzhľadom na uvedené bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či argumentácia, o ktorú najvyšší súd oprel svoje uznesenie sp. zn. 1 Sž-o-NS 53/2006 z 13. decembra 2006, je z ústavného hľadiska akceptovateľná a udržateľná a či v tejto súvislosti nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľky.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu vyplýva:„(...) Podľa ustanovenia § 243b ods. 4 OSP, ustanovenia § 218 ods. 1 OSP platia obdobne aj pre konanie na dovolacom súde.

Podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP súd zamietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

V danom prípade nebolo sporným, že konanie na súde bolo vedené podľa piatej časti OSP (Správne súdnictvo).

V správnom súdnictve jednou z osobitostí konania je, že dovolanie nie je prípustné, pokiaľ sa to netýka veci sociálneho zabezpečenia.

V danom prípade o takúto vec nešlo, preto dovolanie zo zákona nebolo prípustné proti napadnutému rozhodnutiu.

Za uvedených okolností preto dovolací súd odmietol dovolanie navrhovateľa proti napadnutému rozsudku, postupujúc podľa ustanovenia § 218 ods. 1 písm. c) OSP.“

V danom prípade bolo nesporné, že všeobecné súdy (krajský súd aj najvyšší súd) pri rozhodovaní o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiu správneho orgánu - katastrálneho úradu,   postupovali   v správnom   súdnictve   podľa   tretej   hlavy   piatej   časti   Občianskeho súdneho poriadku.

Podľa § 246c OSP pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti zákona, sa použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný, len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu najvyššieho súdu opravný prostriedok nie je prípustný.

Podľa   §   250s   ods.   1   OSP   proti   rozhodnutiu   súdu,   ktorým   potvrdí   rozhodnutie správneho   orgánu,   je   prípustné   odvolanie.  ...   Obnova   konania,   dovolanie   a mimoriadne dovolanie nie sú prípustné. Odsek 2 citovaného ustanovenia (účinného do 30. júna 2007) upravoval možnosť podania dovolania len vo veciach dôchodkového zabezpečenia.

Ústavný súd v tejto súvislosti zastáva názor, že toto procesné pravidlo nemení nič na tom, že ak rozhodnutie odvolacieho súdu trpí niektorou vadou vymenovanou v písm. a) až g)   § 237 OSP majúcou za následok tzv. zmätočnosť konania, možno proti každému takémuto rozhodnutiu podať dovolanie.

Uvedené   ustanovenie   Občianskeho   súdneho   poriadku   pripúšťa   dovolanie   proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku alebo uzneseniu), ak konanie, v ktorom bolo vydané, je postihnuté niektorou zo závažných procesných vád taxatívne uvedených v písmenách a) až g) tohto ustanovenia. Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania.

Vychádzajúc z toho, že § 237 OSP nemá žiadne obmedzenia vo výpočte rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sú spôsobilým predmetom dovolania, ústavný súd zastáva názor, že ak   je   občianske   súdne   konanie   postihnuté   niektorou   z   vád   vymenovaných   v tomto ustanovení,   možno   napadnúť dovolaním aj rozhodnutia   vo   veciach,   pri   ktorých   je inak dovolanie vylúčené, t. j. rozhodnutia vo veciach správneho súdnictva nevynímajúc.

Prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP však nie je daná iba tvrdením dovolateľa, že rozhodnutie odvolacieho súdu je postihnuté niektorou z vád uvedených v tomto ustanovení, ale   aj   tým,   že   dotknuté   rozhodnutie   skutočne   takouto   vadou   aj   trpí.   Občiansky   súdny poriadok v § 242 ods. 1 ukladá dovolaciemu súdu povinnosť prihliadnuť vždy na prípadnú procesnú vadu v § 237 OSP (bez zreteľa na to, či dovolateľ existenciu vady tvrdil, alebo netvrdil). Ak dovolací súd zistí, že rozhodnutie nie je niektorou z uvedených vád postihnuté, dovolanie   odmietne,   pretože   smeruje   proti   rozhodnutiu,   proti   ktorému   nie   je dovolanie prípustné.

V okolnostiach prípadu sťažovateľka v dovolaní z 25. augusta 2006 proti rozsudku najvyššieho   súdu   sp.   zn.   2   Sž-o-KS   94/2004   z   28.   júna   2006   tvrdila,   že   postupom odvolacieho najvyššieho súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď pojednával bez jej prítomnosti, pričom sa nemohla vyjadriť ku všetkým prejednávaným skutočnostiam a navrhnúť primerané dokazovanie. Zo zistení ústavného súdu však vyplýva, že najvyšší súd (ako dovolací súd) sa obmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozsudku v správnom súdnictve podľa § 250s OSP. K sťažovateľkou tvrdenej vade v konaní podľa § 237 písm. f) OSP sa dovolací súd v napadnutom uznesení nevyjadril, pretože ju vôbec neskúmal. Táto skutočnosť je zrejmá z obsahu odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu.

Podľa   aplikovateľnej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   II.   ÚS   102/04)   odňatím možnosti   konať   pred   súdom   sa   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil   účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva [napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom a k právnej stránke veci a pod. (obdobne podľa doterajšej judikatúry najvyššieho súdu napr. rozhodnutie sp. zn. 5 Cdo 102/01 z 27. septembra 2001 a sp. zn. 5 Cdo 93/2000 z 25. októbra 2000)].

Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle   §   237   písm.   f)   OSP   zakladajúcou   prípustnosť   dovolania   proti   každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, na ktorú vadu musí dovolací súd vždy prihliadnuť.

Podľa názoru ústavného súdu v danom prípade (bez ohľadu na osobitosť konania v správnom súdnictve) mal preto najvyšší súd povinnosť preskúmať, či napadnutý rozsudok odvolacieho   súdu   nebol   vydaný   v   konaní   postihnutom   niektorou   z   procesných   vád uvedených   v   §   237   OSP,   a   to   zvlášť   preto,   že   sťažovateľka   v dovolaní   takúto   vadu, konkrétne odňatie možnosti pred súdom, namietala.

Vychádzajúc   z   uvedených   skutočností   ústavný   súd   dospel   k   záveru, že absencia takéhoto   postupu   dovolacieho   súdu   vo   veci   sťažovateľky   v konaní   sp.   zn. 1 Sž-o-NS 53/2006 a v uznesení z 13. decembra 2006 je porušením jej základného práva na spravodlivý súdny proces garantovaného čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto rozhodnutia).

V danej situácii ústavný súd už nepovažoval za potrebné sa ďalej zaoberať otázkou porušenia čl. 13 dohovoru, pretože o vyslovenie porušenia práv označených v prvom bode výroku tohto nálezu ústavného súdu napadnutým uznesením najvyššieho súdu postačuje aj na zabezpečenie ochrany tohto práva sťažovateľky.

III.

Ak   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovie,   rozhodnutie,   ktorým   bolo   porušené   základné právo, zruší (§ 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde) a môže vec vrátiť na ďalšie konanie [§ 56 ods. 3 písm. b) zákona o ústavnom súde]. V danom prípade na ochranu základného práva sťažovateľky bolo potrebné nielen rozhodnutie o odmietnutí dovolania zrušiť, ale aj vrátiť vec na ďalšie konanie, v ktorom najvyšší súd bude pokračovať v konaní v štádiu, v ktorom mu bolo dovolanie doručené. V ďalšom postupe je najvyšší súd viazaný právnym názorom ústavného súdu vysloveným v II. časti tohto rozhodnutia (§ 56 ods. 6 zákona o ústavnom súde). Najvyšší súd je tiež viazaný rozhodnutím o vrátení veci na ďalšie konanie, ktoré je vykonateľné jeho doručením (§ 56 ods. 7 zákona o ústavnom súde).

IV.

Ústavný   súd   rozhodol   napokon   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o úhrade trov právneho zastúpenia sťažovateľky, ktoré jej vznikli v súvislosti s jej právnym zastupovaním   advokátom   JUDr.   J.   K.   v konaní   pred   ústavným   súdom.   Ústavný   súd vychádzajúc   z návrhu   právneho   zástupcu   sťažovateľky   ich   vyčíslil   sumou   6   296   Sk (vypočítanou zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk, vychádzajúc z toho, že úkony boli vykonané v roku 2007), a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods.   1 písm.   a)   a c),   §   16   ods.   3 vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení neskorších   predpisov,   t.   j. 2-krát   2   970   Sk a 2-krát 178 Sk   za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné.

Trovy   právneho   zastúpenia   je   najvyšší   súd   povinný   uhradiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa   ktorého proti   rozhodnutiu ústavného súdu   nie je prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. apríla 2008