znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 283/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Mazáka prerokoval sťažnosť obce Vrádište, zastúpenej advokátkou prom. práv. J. K., S., vo veci porušenia jej základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Skalica v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 100/00 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo obce Vrádište na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Skalica   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. Cb   100/00 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Senica   p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   pôvodne   vedenom na Okresnom súde Skalica pod sp. zn. Cb 100/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Obci   Vrádište   p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   40   000   Sk (slovom štyridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Senica   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd Senica   j e   p o v i n n ý   obci   Vrádište uhradiť trovy   právneho zastúpenia 7 572 Sk (slovom sedemtisícpäťstosedemdesiatdva slovenských korún) na účet jej právnej zástupkyne prom. práv. J. K., S., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Obec Vrádište   (ďalej   len   „sťažovateľka“)   v sťažnosti   doručenej   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. augusta 2004 namietala, že postupom Okresného súdu Skalica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 100/00 bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“). Ústavný súd uznesením z 23. septembra 2004 prijal na ďalšie konanie sťažnosť na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. Cb 100/00.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla: „Dňa 30. 10. 2000 som ja sťažovateľka   podala   žalobu   na   Okresnom   súde   v Skalici   o odstránenie   vád.   Dňa 10. 07. 2001   som   upravila   žalobný   petit.   Konanie sa   vedie na   OS v Skalici   pod číslom Cb 100/00.   Dňa   19.   4.   2001   som   prostredníctvom   mojej   právnej   zástupkyne   žiadala o vytýčenie pojednávania. Prvé pojednávanie sa uskutočnilo 19. 10. 2001 na OS v Skalici a bolo odročené na neurčito,   za účelom znaleckého dokazovania.   Dňa 27.   3.   2002 bol uznesením OS Skalica č. Cb 100/00 ustanovený znalec, ktorý vypracoval znalecký posudok dňa 05. 09. 2002, ku ktorému som prostredníctvom právnej zástupkyne podala vyjadrenie zo dňa 12. 11. 2002. Od tohto času súd vôbec nekonal.“  

Sťažovateľka navrhla, aby „Ústavný súd (...) vyniesol rozhodnutie, v ktorom bude konštatovať:

V konaní Okresného súdu v Skalici došlo k porušeniu článku 48 ods. 2 Ústavy SR a článku   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   a priznáva sťažovateľke   primerané   zadosťučinenie   v sume   100.000,-Sk.   Súčasne   žiadam   priznať náhradu trov konania za 2 úkony po 3.650,-Sk a 2 x režijný paušál po 136,-Sk. Pri vyčíslení trov vychádzam zo sumy 100.000,-Sk.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa §   30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. Cb 100/00 ústavný súd zistil, že sťažovateľka 2. novembra 2000 podala okresnému súdu žalobu o uloženie povinnosti odstrániť vady diela.

Sťažovateľka   20.   apríla   2001   urgovala   nariadenie   pojednávania.   Okresný   súd 29. júna 2001 vyzval sťažovateľku na úpravu žalobného návrhu a na oznámenie hodnoty predmetu konania na účely vyrubenia súdneho poplatku. Sťažovateľka na výzvu okresného súdu 12. júla 2001 upravila návrh na začatie konania.

Dňa 31. júla 2001 okresný súd vyzval sťažovateľku na zaplatenie súdneho poplatku, ktorý bol zaplatený 6. augusta 2001.

Pojednávanie 19. októbra 2001 bolo po vypočutí účastníkov konania odročené na neurčito a okresný súd nariadil dokazovania znalcom z odboru stavebníctva.

Uznesením z 27. marca 2002 okresný súd ustanovil znalca, pričom 5. mája 2002 súd odoslal znalcovi spis za účelom vypracovania znaleckého posudku v lehote 30 dní.Po   predložení   znaleckého   posudku   9.   septembra   2002   ho   okresný   súd 16. septembra 2002 doručil účastníkom konania na vyjadrenie.

Dňa 14. novembra 2002, resp. 5. decembra 2002 účastníci konania predložili svoje stanovisko k obsahu a záverom znaleckého posudku.

Pojednávanie   10.   septembra   2004   bolo   pre   ospravedlnenú   neprítomnosť predvolaného   znalca   odročené   na   1.   október   2004.   Po   vypočutí   svedka   a znalca   na pojednávaní   1.   októbra   2004   bolo   toto   pojednávanie   odročené   na   20.   október   2004. Pojednávanie 20. októbra 2004 bolo odročené na neurčito.

Dňa 25. októbra 2004 právny zástupca sťažovateľky predložil návrh na doplnenie dokazovania. Sťažovateľka 4. novembra 2004 predložila listinnú dokumentáciu v zmysle výzvy okresného súdu urobenej na ostatnom pojednávaní.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté údaje, ktoré uviedla   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   1546/04 z 1. decembra 2004. Predsedníčka okresného súdu súčasne uviedla, že spor nepovažuje za obtiažny a podľa obsahu spisu sa nezistili žiadne prekážky postupu konania podľa § 107 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Uznáva prieťahy, ktoré podľa nej boli spôsobené nedostatkom času u vybavujúceho sudcu a množstvom vecí v jeho oddelení.

V spojitosti s rozhodovaním v tomto prípade (výroky 2 až 4 tohto nálezu) ústavný súd uvádza, že podľa § 15 ods. 2 písm. d) zákona č. 371/2004 Z. z. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky a o zmene zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení   neskorších   predpisov   výkon   súdnictva,   všetky   práva   a   povinnosti   vrátane prechodu správy   majetku   štátu,   práv   a   povinností   z   pracovnoprávnych   vzťahov a štátnozamestnaneckých   vzťahov   a iných   právnych   vzťahov   a   práv   a   povinností z osobitných vzťahov sudcu k štátu prechádza k 1. januáru 2005 z Okresného súdu Skalica na Okresný súd Senica.

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ustanovenia čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ústavný súd podľa svojej konštantnej   judikatúry   (napr.   II. ÚS   813/00,   IV.   ÚS   74/02)   skúma   vždy   s   ohľadom   na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Predmetom posudzovaného konania pred okresným súdom je nárok sťažovateľky na uloženie povinnosti odstrániť vady diela. Okresný súd koná a rozhoduje v sporovom konaní. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd konštatuje, že obdobné konania právne zložité nie sú a tvoria štandardnú súčasť rozhodovacej činnosti všeobecných súdov podporenej ich stabilizovanou judikatúrou.

Určitú faktickú zložitosť veci však nemožno vylúčiť vzhľadom na potrebu zistenia rozsahu   namietaných   vád diela,   ktoré   zistenie   bolo predmetom   nariadeného   znaleckého dokazovania, ale nejde o také znalecké dokazovanie, ktoré by vyžadovalo, ako to vyplýva z doterajšieho   priebehu   konania,   osobitné   odborné   znalosti,   spoluprácu   znalca   s inými odborníkmi (konzultantmi ), prípadne by tu boli prítomné iné komplikácie pri podávaní znaleckého posudku.

Ústavný súd podotýka, že predsedníčka okresného súdu ani nenamietala skutkovú, resp. právnu zložitosť sporu.

b) Pokiaľ ide o druhé kritérium, správanie sťažovateľky, ústavný súd hodnotil postup sťažovateľky ako aktívny a súčinnostný. Riadne sa zúčastňovala nariadených pojednávaní a včas reagovala na procesné výzvy súdu. Okresný súd netvrdil žiadnu skutočnosť, z ktorej by vyplývalo, že sťažovateľka prispela k zdĺhavosti alebo spomaleniu postupu v konaní.

c) Tretím kritériom, ktoré ústavný súd hodnotil, bol postup okresného súdu v spore. Ústavný   súd   zistil   zbytočné   prieťahy   v konaní   spôsobené   nečinnosťou,   ako   aj nesústredeným postupom zákonného sudcu.

Ústavný súd zistil tieto podstatné obdobia nečinnosti okresného súdu:

- od 2. novembra 2000 (začatie konania) do 29. júna 2001 (výzva sťažovateľke na upresnenie   žalobného   návrhu),   čo   je   neprimená   doba   na   postup   podľa   §   43 Občianskeho súdneho poriadku,

- od   5.   decembra   2002   (vyjadrenie   právnej   zástupkyni   žalovaného   k znaleckému posudku)   do   24.   augusta   2004   (nariadenie   termínu   pojednávania   na

10. september 2004),

- okresný súd v konaní toleroval skutočnosť, že znalec nepredložil znalecký posudok v lehote   určenej   v uznesení   z 27.   marca   2002   bez   toho,   aby urobil   nejaký úkon, ktorým by nútil znalca dodržať lehotu, alebo aspoň požiadať o jej predĺženie,

- okresný   súd   ustanovil   znalca   až   po   viac   než   5   mesiacoch   od   uskutočnenia pojednávania 19. októbra 2001, na ktorom nariadil znalecké dokazovanie, čo tiež nie je primeraná doba, pretože ide o jednoduché uznesenie.

Tieto   obdobia   nečinnosti,   spolu   s tým,   že   dosiaľ   nebolo   vo   veci   vynesené rozhodnutie vo veci samej, sú základom pre záver ústavného súdu o tom, že okresný súd v konaní porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v nadmernej pracovnej zaťaženosti ústavný súd nemohol akceptovať. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo   nemôže   v čase   konania   zabezpečiť   primeraný   počet   sudcov   alebo   ďalších zamestnancov   na   súde,   nemôžu   byť   dôvodom   na   porušovanie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto príčiny nezbavujú všeobecný súd zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom konaní.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. Cb 100/00 konal bez zbytočných prieťahov napriek tomu,   že to   sťažovateľka   výslovne   nežiadala. Ústavný   súd   však   považoval   taký   príkaz okresnému súdu za nevyhnutnú súčasť ochrany práv sťažovateľky na to, aby sa v ďalšom konaní už nevyskytovali zbytočné prieťahy.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   o   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodu porušenia čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v konaní   sa   dosiaľ   udržiava   stav   právnej a faktickej neistoty. Sťažovateľka je vzhľadom na okolnosti sporu obmedzená v užívaní svojej   nehnuteľnosti,   pričom stav   konania   v jej   veci   je   taký,   že   postup   súdu   vedúci k odstráneniu právnej neistoty v posudzovanom konaní potrvá ešte istý, nie zanedbateľný čas,   na   čo   poukázala   aj   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení z 1. decembra 2004.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie   ujmy   v dôsledku   dlhotrvajúceho   súdneho konania.

Ústavný súd preto považoval podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Právna zástupkyňa sťažovateľky uplatnila nárok na náhradu trov iba 7 572 Sk, a preto ústavný súd jej priznal len uplatnenú sumu (§ 36 ods. 2 a § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s primeraným použitím § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. januára 2005