znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 282/2014-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom   z   predsedu   Ladislava   Orosza   (sudca   spravodajca),   zo   sudkyne   Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho predbežne prerokoval sťažnosť M. K., V. K. a D. K., zastúpených   advokátom   Mgr.   Miroslavom   Hončárom,   Perličková   26,   Bratislava,   ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 10 Sžr 88/2011   a   jeho   rozsudkom   z 25. apríla   2012,   postupom   Katastrálneho   úradu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. Xo 84/07-BP a jeho rozhodnutím zo 7. januára 2008   a   postupom   Správy   katastra   pre   hlavné   mesto   Slovenskej   republiky   Bratislavu v konaní vedenom pod sp. zn. X-439/07 a jej rozhodnutím zo 4. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., V. K. a D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. augusta 2012 doručená sťažnosť M. K. (ďalej len „sťažovateľ v prvom rade“), V. K. (ďalej len „sťažovateľka v druhom rade“), a D. K. (ďalej len „sťažovateľ v treťom rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených advokátom Mgr. Miroslavom Hončárom, Perličkova 26, Bratislava, ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods.   1,   čl.   47   ods.   2   a čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v spojení s čl. 12 ods. 1 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   a čl. 1 Dodatkového protokolu   k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžr 88/2011 a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok najvyššieho   súdu“),   postupom   Katastrálneho   úradu   v Bratislave   (ďalej   len   „katastrálny úrad“) v konaní vedenom pod sp. zn. Xo 84/07-BP a jeho rozhodnutím zo 7. januára 2008 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie katastrálneho úradu“) a postupom Správy katastra pre hlavné   mesto   Slovenskej   republiky   Bratislavu   (ďalej   len   „správa   katastra“)   v   konaní vedenom pod sp. zn. X-439/07 a jej rozhodnutím zo 4. októbra 2007 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie správy katastra“).

Zo   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   uzavreli   5.   októbra   2004 so spoločnosťou NHS – Garáže, spol. s r. o., zmluvu o výstavbe č. 01/2004 (ďalej len „zmluva   o   výstavbe“),   ktorej   predmetom   bolo   nadobudnutie   vlastníckeho   práva   k   bytu v novostavbe a ku garážovým priestorom č. 10, č. 11 a č. 12 každý o veľkosti 12,24 m2).

Katastrálny úrad rozhodnutím pod číslom... z 28. októbra 2004 rozhodol o vklade vlastníckeho práva sťažovateľov k označeným nehnuteľnostiam (list vlastníctva, katastrálne územie).

Následne po dokončení výstavby novostavby a predložení žiadosti o zápis stavby do operátu katastra nehnuteľností na základe rozhodnutia o určení súpisného a orientačného čísla a žiadosti o zápis spoluvlastníckych podielov na liste vlastníctva, katastrálne územie, na   základe   projektovej   dokumentácie   skutočného   vyhotovenia   stavby   a kolaudačného rozhodnutia č... z 9. mája 2005 vydaného mestskou časťou Bratislava Dúbravka vykonal katastrálny   úrad   zmenu   zápisu   vlastníckeho   práva   ku   garážovým   státiam   (vrátane garážových státí sťažovateľov) tak, že bol vykonaný zápis vlastníckeho práva k priestoru v suteréne   vo   vchode   č.,   pre   sťažovateľov   v druhom   a treťom   rade   v   bezpodielovom spoluvlastníctve manželov v podiele 3/36 a pre sťažovateľa v prvom rade v podiele 3/36. Predmetný nebytový priestor je podzemná garáž vo vchode č... na ulici...

Sťažovatelia návrhom doručeným správe katastra 3. mája 2007 požiadali o opravu chyby v katastrálnom operáte, keďže ich vôľa vyjadrená v zmluve o výstavbe smerovala k nadobudnutiu vlastníckeho práva k bytu a k trom konkrétnym garážovým státiam, a nie k nadobudnutiu spoluvlastníckych podielov na podzemnej garáži.

Správa   katastra   rozhodnutím   sp.   zn.   X-439/07   zo   4.   októbra   2007   návrhu sťažovateľov   na   opravu   chyby   v   katastrálnom   operáte   nevyhovela.   Proti   napadnutému rozhodnutiu správy katastra podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom rozhodol katastrálny úrad napadnutým rozhodnutím sp. zn. Xo 84/07-BP zo 7. januára 2008 tak, že ho zamietol a napadnuté rozhodnutie správy katastra potvrdil.

V odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   odvolacieho   správneho   orgánu   sa   okrem iného   uvádza,   že „Katastrálny   úrad   uvádza,   že   zápis   príslušných   garážových   stání   v katastri nehnuteľností, a to ako nebytové priestory je v rozpore príslušným ustanovením bytového zákona, ktorý presne vymedzuje pojem nebytový priestor. Podľa § 118 ods. 2 Občianskeho   zákonníka   predmetom   občiansko-právnych   vzťahov   môžu   byť   tiež   byty   a nebytové   priestory.   Podľa   §   2   ods.   3   zákona   č.   182/1993   Z.   z.   o   vlastníctve   bytov   a nebytových   priestorov   v znení   neskorších   predpisov   nebytovým   priestorom   sa   rozumie miestnosť alebo súbor miestností, ktoré sú rozhodnutím stavebného úradu určené na iné účely ako na bývanie, napr. garáž. Nebytový priestor – garáž ako reálna časť bytového domu je samostatným predmetom vlastníckeho práva, je samostatnou vecou v právnom zmysle a teda i predmetom evidovania v katastri nehnuteľností. Citovaný zákonom upravuje spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov. Garážové státie nevykazuje pojmové znaky nebytového priestoru v zmysle vyššie citovaného zákona, a preto   nie   je   predmetom   evidovania   v   katastri   nehnuteľností.   Nejedná   sa   o   samostatný nebytový priestor a teda nie je samostatnou vecou v právnom zmysle. Garážové státie sa nachádza v nebytovom priestore (garáži), ktorý je predmetom evidovania, a ktorý môže byť predmetom podielového spoluvlastníctva vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome. I keď garážové státie nie je predmetom evidovania v katastri nehnuteľností, je možné si vzájomne   upraviť   užívanie   konkrétnych   garážových   staní   v   garáži   vlastníkmi   bytov a nebytových priestorov v dome z titulu ich podielového spoluvlastníctva.

V   konaní   o   oprave   chyby   podľa   §-u   59   ods.   1   písm.   a)   katastrálneho   zákona v nadväznosti   na   §   59   ods.   5   sa   postupuje   v   zmysle   ustanovení   správneho   poriadku, a predmetom konania je oprava údajov katastra, ak sú v rozpore s verejnou listinou alebo s inou listinou, ktorá bola predmetom zápisu. Katastrálny úrad v Bratislave konštatuje, že zápis je v súlade s predloženými listinami (pozn. zápis stavby a zmenu spol. podielov pod pol. Výkazu zmien). Po zápise zmluvy o výstavbe (pol. Výkazu zmien) bol vykonaný zápis na základe žiadosti o zápis stavby a zmenu spol. podielov (pol. Výkazu zmien). Následne po zápise   uvedenej   žiadosti   boli   byty   a   spoluvlastnícke   podiely   na   nebytových   priestore prevádzané   právnymi   úkonmi   na   ďalšie   fyzické   a   právnické   osoby.   T.   j.   zápis   zmluvy o výstavbe bol dotknutý niekoľkými právnymi zmenami, preto ani z tohto dôvodu inštitútom opravy   chyby   správny   orgán   nemôže   obnoviť   právny   stav,   aký   bol   evidovaný   na predmetnom liste vlastníctva po zápise zmluvy o výstavbe.“.

Právoplatné   rozhodnutie   katastrálneho   úradu   napadli   sťažovatelia   žalobou o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. O žalobe rozhodol Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd) rozsudkom sp. zn. 2 S 31/2008 z 29. septembra 2010 tak, že jej vyhovel a napadnuté rozhodnutie katastrálneho úradu, ako aj napadnuté rozhodnutie správy katastra zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie.

Krajský   súd   v označenom   rozsudku   uviedol,   že   v predmetnej   veci   konajúce a rozhodujúce orgány „Nebrali totiž vôbec do úvahy žalobcami uzavretú platnú zmluvu, podľa ktorej mali žalobcovia nadobudnúť presne identifikované garážové státia. Takto sa zápis v katastri nehnuteľností dostal do rozporu so zmluvou o výstavbe, čím boli žalobcovia ukrátený na svojich právach. Pokiaľ úmyslom žalobcov i ostatných účastníkov zmluvy bolo upraviť   práva   a   povinnosti   a   nadobudnúť   konkrétne   určiteľné   časti   nehnuteľností,   toto právo im rozhodnutím správneho orgánu bolo odopreté.

...   Správny   orgán   nepochybil   zapísaním   právneho   stavu   podľa   kolaudačného rozhodnutia, rozhodnutia o určení súpisného čísla a ostatných listín predložených správcom výstavby. Súd prisvedčil žalovanému, že nebytovým priestorom sa rozumie miestnosť alebo súbor   miestností,   ktoré   sú   rozhodnutím   stavebného   úradu   určené   na   iné   účely   ako   na bývanie.   Správny   orgán   nepochybil,   keď   vychádzal   z   kolaudačného   rozhodnutia,   podľa ktorého   objekt   garáží   tvoril   jeden   nebytový   priestor   v   podielovom   spoluvlastníctva. Nesprávne   právne   posúdenie   spočíva   v   tom,   že   s   efektom   poškodzujúcim   žalobcov nezohľadnil vzťah týchto listín ku zmluve o výstavbe, zneistil ich právo užívať v zmluve dohodnutú časť nehnuteľností. V konaní o oprave chýb mal správny orgán posúdiť údaje na zmluve   o   výstavbe   v   časti   týkajúcej   sa   predmetných   garážových   státí   a   na   jej   základe konkretizovať užívacie oprávnenia žalobcov viažúce sa k ich spoluvlastníckemu podielu tak, ako to predpokladala zmluva o výstavbe.“.

Proti   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   2   S   31/2008   z   29.   septembra   2010   podal odvolanie katastrálny úrad (ako aj sťažovatelia, tí však len vo vzťahu k výroku o náhrade trov konania).

Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 10 Sžr 88/2011 z 25. apríla 2012 bol označený rozsudok krajského súdu zmenený a žaloba sťažovateľov bola zamietnutá. Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku vyhodnotil odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu ako vnútorne rozporný s poukazom na to, že na jednej strane krajský súd konštatuje, že správny orgán nepochybil, keď zapísal právny stav podľa predložených rozhodnutí a listín tak,   že   objekt   garáží   tvoril   jeden   nebytový   priestor   v   podielovom   spoluvlastníctve, a následne   na   druhej   strane   uviedol,   že   správny   orgán   pochybil,   keď   nekonkretizoval užívacie   oprávnenia   sťažovateľov   viažuce   sa   k   ich   spoluvlastníckemu   podielu,   ako   to predpokladala zmluva o výstavbe.

Najvyšší súd v odôvodnení napadnutého rozsudku ďalej uviedol, že „... sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, že v zmysle citovaných zákonných ustanovení garážové státie nespĺňa pojmové znaky nebytového priestoru, ktorým je v tomto prípade celá garáž, preto nemôže byť predmetom evidovania v katastri nehnuteľností“.

Sťažovatelia trvajú na tom, že správne orgány mali pri zápise v katastri nehnuteľností vychádzať zo zmluvy o výstavbe, v ktorej strany jasne prejavili vôľu nadobudnúť okrem iného   vlastnícke   právo   ku   konkrétne   vymedzeným   garážovým   státiam,   a   nie k spoluvlastníckemu podielu na garáži.

Sťažovatelia uvádzajú, že garážové státia č. 10, 11 a 12, ktoré mali v zmysle zmluvy o   výstavbe   nadobudnúť,   sú   najlepšími   miestami,   a   v   dôsledku   zápisu   v   katastri nehnuteľností, keď sú len podielovými spoluvlastníkmi v priestore podzemnej garáže bez konkrétne vymedzeného miesta, „všetci spoluvlastníci sa pretekajú prvý prísť z roboty a si tam postaviť auto právom spoluvlastníka...“. Taktiež poukazujú na skutočnosť, že platia vyššie príspevky do fondu údržby a opráv, ako aj na pôvodnú projektovú dokumentáciu, ktorá zodpovedá aj skutočnému prevedeniu stavby, pokiaľ ide o garážové boxy.

Sťažovatelia formulujú výhrady aj voči postupu najvyššiemu súdu, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozsudku, tvrdiac, že odvolací súd mal vo veci nariadiť pojednávanie.

Sťažovatelia poukazujú aj na list vlastníctva č. týkajúci sa novostavby, kde správa katastra zapísala každému vlastníkovi konkrétne garážové státie, pričom má ísť o identickú garáž s garážovými státiami ako v prípade bytového domu na ulici...

Sťažovatelia tiež namietajú, že v ich veci došlo k zbytočným 7-ročným prieťahom, čo   spôsobuje „dodnes   7   ročné   zneistenie   a   nevykonávateľnosť   vlastníckeho   práva sťažovateľov“. V tejto súvislosti sťažovatelia poukazujú na 30-dňovú, resp. 60-dňovú lehotu na   rozhodnutie   správneho   orgánu   vyplývajúcu   zo   Správneho   poriadku   a   tiež   namietajú prieťahy   v   konaní   v   súvislosti   s   rozhodovaním   najvyššieho   súdu   o   ich   odvolaní   voči zamietnutiu ich žiadosti o pridelenie advokáta, poukazujúc na to, že v predmetnom konaní je povinné zastúpenie advokátom.

Vychádzajúc z uvedenej argumentácie, sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie nimi označených základných práv podľa ústavy a práv podľa dohovoru a dodatkového   protokolu,   zrušil   napadnuté   rozhodnutia   správy   katastra   a   katastrálneho úradu, ako aj namietaný rozsudok najvyššieho súdu a prikázal správe katastra „obnoviť v katastrálnom operáte predošlý právny stav podľa právneho titulu Zmluvy o výstavbe č. zo dňa   5.   10.   2004   a právoplatným   rozhodnutím   o   vklade   dňa   28.   10.   2004“, a zároveň navrhujú, aby im ústavný súd priznal finančné odškodnenie každému po 13 000 € „za majetkovú   a   nemajetkovú   ujmu   odobratím   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti“ a   trovy konania z titulu právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

II.1   K   namietanému   porušeniu   označených   základných   práv   podľa   ústavy a práv   podľa   dohovoru   a dodatkového   protokolu   postupom   katastrálneho   úradu v konaní vedenom pod sp. zn. Xo 84/07-BP a jeho rozhodnutím zo 7. januára 2008 a postupom správy katastra v konaní vedenom pod sp. zn. X-439/07 a jej rozhodnutím zo 4. októbra 2007

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Namietané postupy a napadnuté rozhodnutia správnych orgánov boli preskúmateľné súdom   v   rámci   správneho   súdnictva   (rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom správnych orgánov podľa § 247 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku), t. j. mali k dispozícii   opravné prostriedky,   o ktorých   boli oprávnené a aj povinné rozhodnúť miestne   príslušné   súdy;   v prvom   stupni   krajský   súd   a   v   druhom   stupni   (po   prípadnom odvolaní) najvyšší súd.

Právomoc krajského súdu a následne po podanom odvolaní právomoc najvyššieho súdu rozhodnúť o žalobe sťažovateľov o preskúmanie zákonnosti právoplatných rozhodnutí správy katastra a katastrálneho úradu v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžr 88/2011 a jeho rozsudkom z 25. apríla 2012

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   V súlade   s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom   alebo   namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za zjavne   neopodstatnenú   preto   možno   považovať   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd v súvislosti s predbežným prerokovaním tejto časti sťažnosti zároveň poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v ktorej zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m.   m.   II.   ÚS   1/95,   II.   ÚS   21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový   stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Vychádzajúc   z uvedených   právnych   východísk,   ústavný   súd   konštatuje,   že odôvodnenie napadnutého rozsudku najvyššieho súdu je zrozumiteľné a logické, pričom vychádza   z ústavne   konformnej   interpretácie   a aplikácie   relevantných   právnych   noriem. Toto rozhodnutie nevykazuje znaky svojvôle, pričom najvyšší súd k záverom uvedeným v odôvodnení   dospel   na   základe   vlastných   myšlienkových   postupov   a   hodnotení,   ktoré ústavný   súd   nie   je   oprávnený   ani   povinný   nahrádzať   (podobne   aj   I.   ÚS   21/98, IV. ÚS 110/03),   pretože   sú   podľa   jeho   názoru   z ústavného   hľadiska   akceptovateľné a udržateľné.

Argumentácia   najvyššieho   súdu   týkajúca   sa   posúdenia   právneho   charakteru garážového státia a poukazujúca na príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov“)   založená na závere,   že garážové státie nespĺňa pojmové znaky nebytového priestoru,   a   teda   nemôže   byť   ako   samostatná   vec   predmetom   evidovania   v   katastri nehnuteľností (túto požiadavku spĺňa len garáž ako celok, pričom táto môže byť predmetom podielového   spoluvlastníctva   jednotlivých   vlastníkov   bytov   a   nebytových   priestorov v bytovom dome), je podľa názoru ústavného súdu ústavne konformná a zodpovedá obsahu § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 2 ods. 3 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov.

Sťažovatelia   v rámci   svojich   námietok   poukazujú   aj   na   odlišný   právny   názor katastrálnych   orgánov týkajúci sa   zápisu   vlastníckeho   práva   ku   konkrétnym garážovým státiam vyjadrený v správnych rozhodnutiach týkajúcich sa novostavby. Ústavný súd vo vzťahu k tejto námietke zdôrazňuje, že nie je jeho úlohou zjednocovať rozhodovaciu prax správnych   orgánov,   a preto   nemôže   len   na   základe   tejto   námietky   rozhodnúť   v súlade s návrhom sťažovateľov.

K   námietke   sťažovateľov   týkajúcej   sa   postupu   najvyššieho   súdu,   ktorý   vo   veci rozhodol bez nariadenia pojednávania, ústavný súd poukazuje na znenie § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého odvolací súd rozhodne o odvolaní spravidla bez pojednávania, ak to nie je v rozpore s verejným záujmom. Na prejednanie odvolania nariadi pojednávanie, ak to považuje za potrebné, alebo ak vykonáva dokazovanie.

Sťažovatelia ani len netvrdia (a nevyplýva to ani z napadnutého rozsudku), že by najvyšší súd v danej veci bol vykonával akékoľvek dokazovanie. Z tohto dôvodu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za akceptovateľné, že najvyšší súd vo veci sťažovateľov konal a rozhodol bez nariadenia pojednávania.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

II.3   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Sžr 88/2011

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia namietajú tiež (zbytočné) prieťahy v konaní ako   takom,   ako   aj   prieťahy   v   konaní   súvisiace   s   rozhodovaním   o   ich   odvolaní   voči zamietnutiu ich žiadosti o pridelenie advokáta, ako aj skutočnosť, že najvyšší súd o ich odvolaní proti uzneseniu krajského súdu o nepriznaní oslobodenia od súdnych poplatkov a nevyhovení   návrhu   na   ustanovenie   zástupcu   z   radov   advokátov   vôbec   nerozhodol. Ústavný súd poukazuje na svoju ustálenú judikatúru, v zmysle ktorej ústavný súd poskytuje ochranu základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru   len   vtedy,   ak   bola   sťažnosť   pred   ústavným   súdom   uplatnená   v   čase,   keď k namietanému porušeniu označeného práva ešte mohlo dochádzať alebo porušenie v tom čase ešte mohlo trvať (m. m. I. ÚS 34/99, III. ÚS 20/00, II. ÚS 204/03, IV. ÚS 102/05).

Napadnutý   rozsudok   najvyššieho   súdu   nadobudol   právoplatnosť   23.   júna   2012, pričom sťažovatelia doručili svoju sťažnosť ústavnému súdu 27. augusta 2012 (na poštovú prepravu bola daná 23. augusta 2012, pozn.). Z uvedeného zjavne vyplýva, že sťažnosť bola uplatnená v čase, keď k porušovaniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru už nemohlo dochádzať.

Navyše ústavný súd zistil, že o odvolaní sťažovateľov proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 2 S 31/2008 z 26. apríla 2011, ktorým tento súd sťažovateľom nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a nevyhovel ich návrhu na ustanovenie zástupcu z radov advokátov, rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 10 Sžr 89/2011 z 25. apríla 2012 tak, že označené uznesenie krajského súdu potvrdil; sťažovateľ v prvom rade a sťažovateľka druhom rade si označené uznesenie najvyššieho súdu prevzali 21. júna 2012 a sťažovateľ v treťom rade 23. júna 2012.

Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014