znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 282/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť K. T., Š., zastúpenej advokátom JUDr. K. K., Š., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   prejednanie   jej záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Zámky v konaní vednom pod sp. zn. 6 C 129/2004 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. T. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená sťažnosť K. T. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „navrhovateľka v šiestom rade“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Nové Zámky (ďalej len „okresný súd“) v konaní vednom pod sp. zn. 6 C 129/2004 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Sťažovateľka okrem iného uviedla, že na okresnom súde prebieha od 19. júla 2004 súdne   konanie   o určenie   práva   zodpovedajúceho   vecnému   bremenu   nadobudnutému vydržaním. Ďalej poukázala na to, že od zrušenia rozsudku okresného súdu z 20. októbra 2006 uznesením Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) č. k. 7 Co/325/2006-229 z 13. septembra 2007 „uplynulo takmer šesť rokov, ale doteraz vo veci nebolo rozhodnuté napriek tomu, že krajský súd vo svojom uznesení uviedol, ktoré nedostatky má odstrániť Okresný súd Nové Zámky v danom spore, a upriamil pozornosť okresného súdu, v akom smere má postupovať“.

Zo sťažnosti ďalej vyplýva, že sťažovateľka ako „Navrhovateľka v šiestom rade v spore vedenom na Okresnom súde v Nových Zámkoch číslo konacie 6 C 129/2004, v snahe dosiahnuť toho, aby do rozhodnutia vo veci samej mohla užívať prístupovú cestu a tým i svoje nehnuteľnosti, sa domáhala, aby súd vydal predbežné opatrenie, ktorým by sa jej umožnilo užívať pôvodnú cestu a aby sa jej zabezpečil prístup k nehnuteľnostiam v jej vlastníctve, nakoľko v súčasnosti sa ku svojim pozemkom nemôže dostať žiadnym spôsobom, čo dokazujú pripojené materiály, ako aj listy vlastníctva a snímok pozemkovej mapy. Návrh na vydanie predbežného opatrenia navrhovateľka v šiestom rade podala dňa 5. apríla 2011, o   ktorom   súd   rozhodol   až   15.   novembra   2011.   V   rozhodnutí   súdu,   ale   navrhovateľka v šiestom rade vôbec nie je uvedená. Súd rozhodol tak, že návrh navrhovateľa v piatom rade na nariadenie predbežného opatrenia zo dňa 5. 4. 2011 odmietol.   Proti uzneseniu o odmietnutí   vydať   predbežné   opatrenie,   navrhovateľka   z   opatrnosti,   podala   spolu s navrhovateľom   v   piatom   rade   dňa   9.   decembra   2011   odvolanie.   Napriek   tomu,   že od podania návrhu na predbežné opatrenie uplynuli dva roky a jeden mesiac, Okresný súd v Nových   Zámkoch   doteraz   nepredložil   spis   na   rozhodnutie   o   predbežnom   opatrení na odvolací   súd   – Krajský súd v Nitre,   ale   ani nenariadil pojednávanie   vo veci   samej, aby vo veci rozhodol s konečnou platnosťou.“.

Keďže napadnuté konanie nebolo dosiaľ právoplatne skončené ani napriek sťažnosti sťažovateľky na prieťahy z 3. decembra 2012 adresovanej predsedovi okresného súdu a ani napriek   tomu,   že „už   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   v tejto   veci   rozhodoval a konštatoval, že boli spôsobené prieťahy v konaní a nariadil, aby Okresný súd v Nových Zámkoch vo veci spisovej značky 6 C 129/2004 konal bez zbytočných prieťahov“, domáha sa, aby ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ďalej sa sťažovateľka domáha, aby jej ústavný súd priznal finančné zadosťučinenie v sume 20 000 € a úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Ústavný   súd   posudzoval   napadnuté   konanie   z hľadiska   namietaného   porušenia sťažovateľkou   označených   práv   v dvoch   obdobiach,   a to   v období   od   začiatku   konania do rozhodnutia ústavného súdu nálezom sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012 a v období nasledujúcom po vydaní uvedeného nálezu.

1. K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období do vydania nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012

Podľa § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sa týka veci, o ktorej ústavný súd už rozhodol, resp. ak ústavný súd v tej istej veci koná.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka 13. mája 2013 doručila ústavnému súdu sťažnosť, ktorá sa týka tej istej veci, o ktorej ústavný súd už konal, resp. rozhodol 10. mája 2012 nálezom sp. zn. IV. ÚS 50/2012.

Z uvedeného dôvodu ústavný súd po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 24 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

2. K namietanému   porušeniu   sťažovateľkou   označených   práv   postupom okresného súdu v napadnutom konaní v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012

Ako už bolo uvedené, ústavný súd už označeným nálezom vyslovil porušenie práv podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   okresného   súdu v napadnutom konaní a prikázal okresnému súdu konať v uvedenom konaní bez zbytočných prieťahov   a napokon   priznal   sťažovateľke   aj   finančné   zadosťučinenie   v sume   3 500   € a uložil okresnému súdu uhradiť jej trovy konania.

Vzhľadom   na   uvedené   preskúmal   ústavný   súd   napadnuté   konanie,   pokiaľ   ide o namietaný postup okresného súdu osobitne v období po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn.   IV. ÚS 50/2012   z 10.   mája   2012.   Ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd od uvedeného dátumu až do predbežného prerokovania sťažnosti realizoval v napadnutom konaní   viaceré   procesné   úkony   spojené   s pribratím   tlmočníka,   ako   aj   úkony   súvisiace s urgovaním predloženia prekladov požadovaných listín. Okresný súd v uvedenom období taktiež   uznesením   z 1.   februára   2013   zamietol   návrh   navrhovateľov   v 3. a vo   4.   rade na nariadenie predbežného opatrenia a v apríli 2013 zisťoval na Mestskom úrade v Štúrove miesta trvalého pobytu označených navrhovateľov.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   svoje   zistenia   konštatuje,   že   okresný   súd v napadnutom konaní v posudzovanom období postupoval v zásade plynulo, aj keď jeho činnosť   mohla   byť   efektívnejšia.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju judikatúru, z ktorej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03,   III. ÚS 59/05),   resp.   práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote.   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý treba vykladať a aplikovať predovšetkým materiálne. S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého štátneho orgánu   nemusí   vyznačovať   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   bez ďalšieho   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr. I. ÚS 63/00).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“   v   zmysle   čl. 48   ods. 2   ústavy   alebo prejednávanie záležitosti v neprimeranej lehote, sťažnosť spravidla odmietne ako zjavne neopodstatnenú (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05, IV. ÚS 401/2012).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch. Osobitne to platí o sporových konaniach,   v   ktorých   stoja   proti   sebe   žalobca   a žalovaný,   a   kde   sa   v   celom   rozsahu uplatňuje   kontradiktórnosť   konania   [porovnaj   § 120   ods. 1   a   4   Občianskeho   súdneho poriadku (napr. IV. ÚS 147/04)].

V zmysle   ustálenej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu   možno   ako   zjavne neopodstatnenú posúdiť sťažnosť vtedy, ak ústavný súd nezistí priamu príčinnú súvislosť medzi namietaným postupom štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ   namieta   (napr.   I. ÚS 93/97,   I. ÚS 87/97,   I. ÚS 20/97,   I. ÚS 24/98, III. ÚS 248/05).

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k   záveru,   že   postup   okresného   súdu   v   namietanom   konaní   v období   po   vydaní   nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 50/2012 z 10. mája 2012 nie je poznamenaný prieťahmi takej intenzity, že by ich bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy   a   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   a   preto   ju   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie a ústavný súd sa už nimi nezaoberal.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považuje   za   potrebné poznamenať,   že   prípadná   nečinnosť   okresného   súdu   v ďalšom   priebehu   napadnutého konania,   resp.   jeho   neefektívna   činnosť   by   mohla   z   pohľadu   sťažovateľky   spôsobiť porušenie   jej   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, čo nevylučuje, aby v takomto prípade podala ústavnému súdu novú sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. mája 2013