znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 282/2010-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť K. S., V., zastúpeného advokátom JUDr. F. B., Ž., ktorou namieta porušenie svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 329/2004 a jeho medzitýmnym rozsudkom z 2. júna 2008, ako aj jeho rozsudkom z 24. júna 2009 a postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 284/2008 a jeho rozsudkom zo 17. februára 2009, ako aj jeho postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 298/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K. S. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. júna 2010 doručená   sťažnosť   K.   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 329/2004 a jeho medzitýmnym rozsudkom   z 2.   júna 2008   (ďalej   len   „medzitýmny rozsudok“),   ako aj jeho rozsudkom z 24. júna 2009 (ďalej len „rozsudok z 24. júna 2009“), postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 284/2008 a jeho rozsudkom zo 17.   februára   2009   (ďalej   len   „rozsudok   krajského súdu   zo   17.   februára 2009“),   ako aj jeho   postupom   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Co 298/2009   a jeho   rozsudkom z 26. januára 2010 (ďalej len „rozsudok krajského súdu z 26. januára 2010“).

Zo sťažnosti a z predloženej dokumentácie vyplýva, že sťažovateľ podal 28. októbra 2004   okresnému   súdu   žalobný   návrh   proti   obchodnej   spoločnosti   K.,   spol.   s r. o... na „určenie   pracovného   úrazu   a o náhradu   škody   z pracovného   úrazu“. Okresný   súd medzitýmnym rozsudkom určil, že základ nároku na náhradu škody z pracovného úrazu sťažovateľa   nie   je   daný,   pretože   nemal   jednoznačne   preukázané, „akým   spôsobom navrhovateľ spadol, či skutočne spadol na hlavu alebo inú časť tela a či v dôsledku tohto pádu utrpel úraz hlavy, z ktorého by bolo potom možno skúmať, či následkom tohto úraz nastalo krvácanie do mozgu a vznik epidurálneho hematómu“.

Sťažovateľ   proti   označenému   medzitýmnemu   rozsudku   okresného   súdu   podal odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   zo   17.   februára   2009   tak,   že odvolaním   napadnutý   medzitýmny   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   potvrdil,   čo   podľa sťažovateľa zdôvodnil iba tým, že „preskúmal napadnutý rozsudok, pričom nezistil žiadne pochybenie... pritom sa vôbec nezaoberal dôvodmi uvádzanými v odvolaní navrhovateľa, ba dokonca ani len s námietkou o rozpornosti záverov predložených odborných posudkov“.

Následne   okresný   súd   rozsudkom   z 24.   júna   2009   žalobný   návrh   sťažovateľa zamietol „z   dôvodov   ako   ich   uviedol   v medzitýmnom   rozsudku“. Sťažovateľ   podal odvolanie aj proti tomuto rozsudku, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom z 26. januára 2010 tak, že napadnutý rozsudok potvrdil.

Sťažovateľ ďalej uvádza, že Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky (ďalej len „generálna   prokuratúra“)   podal   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   proti medzitýmnemu   rozsudku,   rozsudku   z   24.   júna   2009,   ako   aj   proti   obom   napadnutým rozsudkom   krajského   súdu.   Krajská   prokuratúra   v Žiline   vybavila   podnet   sťažovateľa prípisom č. k. Kc 12/10-7 z 24. marca 2010, v ktorom sa stotožnila so závermi všeobecných súdov, „nakoľko vraj navrhovateľ neuniesol dôkazné bremeno“.

Opakovaným   podnetom   z 19.   apríla   2010   sa   sťažovateľ   opäť   domáhal   podania mimoriadneho   dovolania,   avšak   bez   uvedenia   nových   skutočností,   čo   konštatovala aj generálna   prokuratúra   v prípise   sp. zn.   VI/2 Pz 202/10   z 27. mája 2010,   ktorým sťažovateľovi oznámila, že opakovanému podnetu nevyhovuje.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti v náleze vyslovil:„1. Právo navrhovateľa na spravodlivé prejednanie veci podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd v konaní vedenom pred Okresným súdom v Žiline pod č. k.   7 C/329/2004   a   pred   Krajským   súdom   v   Žiline   pod   č. k.   5 Co/284/2008   a   č. k. 5 Co/298/2009, porušené bolo.

2. Rozsudky   Krajského   súdu   v   Žiline   č. k.   5 Co/284/2008   a   č. k.   5 Co/298/2009 a Okresného súdu v Žiline č. k. 7 C/329/2004 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu v Žiline na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Žiline a Okresný súd v Žiline sú povinné spoločne a nerozdielne zaplatiť právnemu zástupcovi navrhovateľa JUDr. F. B...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

1.   Sťažovateľ   sa   svojou   sťažnosťou   v prvom   rade   domáha   vyslovenia   porušenia svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   7 C 329/2004   a jeho   medzitýmnym rozsudkom, ako aj jeho rozsudkom z 24. júna 2009.

Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať napadnutý postup okresného súdu, ako aj jeho oba napadnuté rozsudky,   keďže   proti   nim   bol   prípustný   riadny   opravný   prostriedok,   ktorý   sťažovateľ využil,   t. j.   o   odvolaní   proti   napadnutému   medzitýmnemu   rozsudku   okresného   súdu rozhodoval krajský súd ako súd odvolací rozsudkom sp. zn. 5 Co 284/2008 zo 17. februára 2009 a o odvolaní proti napadnutému rozsudku okresného súdu z 24. júna 2009 rozhodol krajský   súd   rozsudkom   z 26.   januára   2010.   Z   tohto   dôvodu   bolo   potrebné   sťažnosť sťažovateľa   v   tejto   časti   odmietnuť   pre   nedostatok   právomoci   ústavného   súdu   podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

2. Sťažovateľ sa napokon domáha vyslovenia porušenia svojho práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.   5 Co 284/2008   a jeho   rozsudkom   zo 17.   februára   2009,   ako   aj   jeho   postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 298/2009 a jeho rozsudkom z 26. januára 2010.

Jednou zo základných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   podanej   oneskorene   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03, I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03).

Ústavný   súd   zistil,   že   rozsudok   krajského   súdu   zo   17.   februára   2009   bol sťažovateľovi doručený 23. apríla 2009 a rozsudok krajského súdu z 26. januára 2010 bol sťažovateľovi   doručený   1.   marca   2010.   Konanie   vedené   okresným   súdom   pod   sp. zn. 7 C 329/2004   bolo   právoplatne   skončené   2.   marca   2010,   keď   nadobudol   právoplatnosť rozsudok   okresného   súdu   z 24.   júna   2009   v spojení   s rozsudkom   krajského   súdu z 26. januára 2010. Sťažovateľ však podal sťažnosť adresovanú ústavnému súdu na poštovú prepravu   až   18.   júna   2010.   Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažnosť   bola   ústavnému   súdu doručená po uplynutí lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   uvádza,   že   sťažovateľ   zrejme   počítal   lehotu na podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   od   doručenia   prípisu   generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 202/10 z 27. mája 2010, ktorým bol vybavený jeho opakovaný podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania. V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje na svoju   ustálenú   judikatúru,   podľa   ktorej   mimoriadne   opravné   prostriedky,   ktoré sťažovateľ   nemôže   uplatniť   osobne,   nemožno   považovať   za   účinné   právne   prostriedky nápravy.   Preto   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   nemá   na   plynutie   lehoty uvedenej   v   § 53   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   žiadny   vplyv   (napr.   I. ÚS 209/03, I. ÚS 203/2010).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010