znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 282/09-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B., zastúpenej advokátom T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp. zn. 5 Nc 25/2008 z 22. júla 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. októbra 2008 telefaxom a 8. októbra 2008 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., a. s., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom T. K., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Nc 25/2008 z 22. júla 2008.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou konania na strane žalovanej v konaní o ochranu osobnosti vedenom Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 19 C 139/2005. Odvolanie sťažovateľky (v sťažnosti sťažovateľka chybne uvádza „odvolanie žalobcu“, pozn.) bolo na Krajskom súde v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v elektronickej   podateľni   náhodným   výberom   v súlade   s platným   rozvrhom   práce   tohto súdu pridelené na vybavenie senátu 6 Co zloženého z predsedníčky A. B. a členov senátu JUDr. M. M. a JUDr. J. M. Vec je vedená krajským súdom pod sp. zn. 6 Co 392/2007. Žalobcom v predmetnom konaní o ochranu osobnosti je JUDr. Š. H., v tom čase minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „žalobca“).

Sťažovateľka   uviedla,   že „celkovo   sa   v konaní   o ochranu   osobnosti   konali   dve odvolacie pojednávania (dňa 21.   02.   2008 a dňa 15. 05. 2008).   Na 03.   07.   2008 bolo vytýčené   ďalšie   odvolacie   pojednávanie.   Pred   začiatkom   pojednávania   oznámila predsedníčka senátu Sťažovateľovi (žalobca a ani jeho právna zástupkyňa na pojednávaní prítomní   neboli),   že   dňa   02.   06.   2008   (podľa   zápisnice   z pojednávania   išlo   o podanie žalobcu   doručené   súdu   dňa   03.   07.   2008)   podal   voči   nej   žalobca   námietku   zaujatosti. S týmto bolo pojednávanie odročené na neurčito.“.

Žalobca   namietal   zaujatosť   zákonnej   sudkyne   z dôvodu,   že proti   nej   bol   podaný podnet na disciplinárne konanie Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Žalobca ako minister spravodlivosti Slovenskej republiky tento podnet musí preveriť a toto by mohlo spochybniť rozhodovanie uvedenej sudkyne v konaní o ochranu osobnosti.

Dňa 6. augusta 2008 bolo právnemu zástupcovi sťažovateľky doručené uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 25/2008 z 22. júla 2008, ktorým bola predsedníčka senátu A. B. (ďalej len „zákonná sudkyňa“) vylúčená z prejednávania a rozhodovania vo veci sp. zn. 6 Co 392/2007.

Podľa   názoru   sťažovateľky „v   rozhodnutí   Najvyššieho   súdu   absentuje   úplné posúdenie   či   boli   pri námietke zaujatosti   splnené   podmienky   jej   uplatnenia   účastníkom konania podľa § 15a Osp. Najmä Najvyšší súd Slovenskej republiky neskúmal, či námietka zaujatosti bola podaná v zákonom stanovenej lehote odkedy sa žalobca v Konaní o ochranu osobnosti mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.“. Sťažovateľka v tejto súvislosti   zdôrazňuje,   že „podľa   jeho   informácií   bol   podnet   na   disciplinárne   stíhanie predsedníčky senátu A. B. doručený na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky v októbri 2007“.

Sťažovateľka   ďalej   uvádza,   že „Osp.   rozoznáva   v tejto   súvislosti   materiálne podmienky   (§   14   ods.   1)   pre   vylúčenie   sudcu.   V   súlade   so   zásadou   kontradiktórnosti občianskeho súdneho konania sú v ustanovení § 15a ďalej ustanovené formálne podmienky, ktoré   musí   účastník   namietajúci   možnú   zaujatosť   sudcu   splniť,   aby   bolo   možné   o jeho námietke rozhodnúť, resp. jej vyhovieť.

Obe podmienky (materiálne ako aj formálne) musia byť splnené kumulatívne. Aj keby existovali dôvody, na základe ktorých možno mať objektívne pochybnosti o nestrannosti zákonného   sudcu,   tohto   nie   je   možné   vylúčiť   z prejednania   a rozhodovania   o veci   ak účastník nesplnil podmienky podľa § 15a Osp.

V Konaní   o ochranu   osobnosti   namietol   žalobca   možnú   zaujatosť   predsedníčky senátu podľa Uznesenia dňa 02. 06. 2008, podľa zápisnice z pojednávania dňa 03. 07. 2008 (v   deň   pojednávania).   Ak   by   žalobca   podal   námietku   v posledný   deň   zákonnej   lehoty v zmysle ustanovení § 15a ods. 2 musel mať možnosť dozvedieť sa o dôvode, pre ktorý má byť   predmetný   sudca   vylúčený   najneskôr   dňa   16.   05.   2008.   Ak   by   kedykoľvek   pred uvedeným   dátumom   mal   žalobca   objektívne   čo   i len   možnosť   dozvedieť   sa   o takomto dôvode, bola by námietka voči A. B. podaná po zákonnej lehote 15 dní, ktorú nemožno nijako odpustiť.“.

Na základe uvedených skutkových okolností sťažovateľka zastáva názor, že najvyšší súd porušil jej základné právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 ods. 1 ústavy tým, že:

„... podľa jeho názoru nie sú splnené zákonné predpoklady pre vylúčenie A. B. ako zákonného sudcu z Konania o ochranu osobnosti nakoľko námietka bola zo strany žalobcu podaná po uplynutí zákonnej lehoty podľa § 15a ods. 2 Osp. Napriek tejto skutočnosti bola Uznesením   v rozpore   so   zákonom   A.   B.   ako   zákonný   sudca   vylúčená   z prejednania a rozhodovania v Konaní o ochranu osobnosti.“

Sťažovateľka   považuje   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   neudržateľné a neodôvodnené,   keď „právne   zdôvodnenie   rozhodnutia   súdu   sa   obmedzilo   výlučne   na materiálne dôvody pre vylúčenie sudcu“. Tým podľa sťažovateľky došlo aj k porušeniu jej základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1. Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Nc 25/2008 zo dňa 22. 07. 2008 právo sťažovateľa nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   sťažovateľa   na   spravodlivý   proces   garantované v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky porušené bolo.

2. Napadnuté uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5 Nc 25/2008 zo dňa 22. 07. 2008 sa zrušuje a vec sa vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy oprávnený konať o sťažnostiach fyzických osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom   súde   je   viazaný návrhom   sťažovateľky,   ktorá   je v tomto   prípade   zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci sťažnosť predbežne prerokoval len v rozsahu namietaného porušenia tých práv, vyslovenia porušenia ktorých sa sťažovateľka domáha v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení práv podľa Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) [čl. 6 dohovoru v znení protokolov č. 3, 5 a 8], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, je totiž v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   §   14   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Podľa § 15a ods. 1 OSP účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť.

Podľa § 15a ods. 2 OSP účastník môže uplatniť námietku zaujatosti podľa odseku 1 najneskôr   na   prvom   pojednávaní,   ktoré   viedol   sudca,   o ktorého   vylúčenie   ide,   alebo do 15 dní, odkedy sa mohol dozvedieť o dôvode, pre ktorý je sudca vylúčený.

Podľa   §   15a   ods.   3   OSP   v námietke   zaujatosti   musí   byť   uvedené,   proti   komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti   o dôvode   vylúčenia   dozvedel.   Na   podanie,   ktoré   nespĺňa náležitosti   námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Podľa § 16 ods. 1 OSP o tom, či je sudca vylúčený, rozhodne do desiatich dní od predloženia veci nadriadený súd v senáte.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla, že najvyšší súd porušil jej označené základné práva uznesením sp. zn. 5 Nc 25/2008 z 22. júla 2008 v súvislosti s konaním o námietke zaujatosti tým, že:

- najvyšší súd rozhodol v danej veci napriek okolnosti, že námietka zaujatosti bola podaná oneskorene,

- uvedené uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne,

- postup najvyššieho súdu pri prerokúvaní námietky zaujatosti nemá oporu v platnej legislatíve a je navyše neodôvodnený.

Ústavný súd z príloh pripojených k sťažnosti, ako aj z vyžiadaného spisu krajského súdu sp. zn. 6 Co 392/2007 zistil, že žalobca v podaní doručenom krajskému súdu 3. júla 2008 uplatnil námietku zaujatosti v tomto znení:

„Vznášam   námietku   zaujatosti   proti   predsedníčke   senátu   Krajského   súdu v Bratislave A. B. z dôvodu, že na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky došiel podnet na disciplinárne stíhanie predsedníčky senátu Krajského súdu v Bratislave A. B., ktorý   momentálne   preverujem   ako   minister   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   a táto skutočnosť by mohla spochybniť objektívnosť jej rozhodovania vo veciach sp. zn. 6 Co 392/07 a 6 Co 64/08.“

Podľa   predkladacej   správy   zákonnej   sudkyne   z   11.   júla   2008   adresovanej najvyššiemu súdu sa táto vyjadrila k námietke zaujatosti takto:

„Na vznesenú námietku zaujatosti sa vyjadrujem tak, že účastníkov konania a ich právnych   zástupcov   osobne   nepoznám,   necítim   sa   byť   zaujatá   vo   veci   konať,   napriek navrhovateľom zistenej skutočnosti, že bol podaný podnet na disciplinárne stíhanie, ktorý momentálne   ako   minister   spravodlivosti   SR   preveruje,   pretože   plne   rešpektujem   ako sudkyňa, že spadá do kompetencie navrhovateľa ako ministra spravodlivosti preverovanie podnetov   na   disciplinárne   stíhanie   podané   občanmi,   resp.   účastníkmi   konania   v iných súdnych   veciach,   v ktorých   som   rozhodovala.   Táto   okolnosť   vyplývajúca   z funkcie navrhovateľa nemôže mať však za následok, že by som ako sudkyňa nedokázala objektívne vo veci rozhodnúť.“

Najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Nc 25/2008 z 22. júla 2008 rozhodol o vylúčení zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 392/07 (vec   okresného   súdu   sp.   zn.   19   C   139/2005).   Najvyšší   súd   v odôvodnení   predmetného uznesenia uviedol:

„Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v zmysle   §   16   ods.   1   O.   s.   p.   posudzoval opodstatnenosť   námietky   zaujatosti   z aspektu   existencie   dôvodov,   pre   ktoré   je   sudca vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci. Vychádzal pritom z ustanovenia § 14 ods. 1 O. s. p., v zmysle ktorého sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak so zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti.

Účelom   citovaného   ustanovenia   je   prispieť   k nestrannému   prejednaniu   veci, k nezaujatému   prístupu   k účastníkom   alebo   ich   zástupcom   a tiež   predísť   možnosti neobjektívneho rozhodovania. Cieľu, sledovanému uvedeným ustanovením, zodpovedá aj právna   úprava   skutočností,   ktorá   je   z hľadiska   vylúčenia   sudcu   považovaná   za   právne relevantnú. Je ňou existencia určitého právne významného vzťahu sudcu a to: 1) k veci, v rámci ktorého by mal sudca svoj konkrétny záujem na určitom spôsobe skončenia konania a rozhodnutia   o veci,   alebo   2)   k účastníkom   konania,   ktorý   by   bol   založený   na príbuzenskom alebo rýdzo osobnom (pozitívnom alebo negatívnom) pomere k nim, alebo 3) k zástupcom   účastníkov   konania,   ktorý   by   bol   založený   na   pomere   vykazujúcom   znaky vzťahu uvedeného pod 2)...

Podľa   názoru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   skutočnosť,   že   žalobca   je ministrom   spravodlivosti   Slovenskej   republiky,   do   ktorého   kompetencie   spadá   aj rozhodovanie o tom, či bude akceptovať podnet na začatie disciplinárneho konania voči konajúcej sudkyni, predsedníčke senátu Krajského súdu v Bratislave A. B., ktorá prejednáva jeho žalobu na ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy v odvolacom konaní, je objektívne   spôsobilá   vyvolať   pochybnosti   o jej   nezaujatosti.   Na   tom   nič   nemení   ani vyjadrenie konajúcej sudkyne, ktorá sa nemusí cítiť byť subjektívne zaujatá. K vylúčeniu vo veci konajúceho sudcu totiž možno dospieť aj vtedy, ak možno mať čo i len pochybnosť o jeho nezaujatosti. Uvedený záver je v súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, podľa ktorých spravodlivosť nielenže musí byť poskytovaná, ale musí sa tiež javiť, že je poskytovaná. V danom prípade by sa preto mohlo objektívne javiť, že sudkyňa Krajského súdu v Bratislave A. B. nemôže vo veci rozhodovať nezaujato.

Preto   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   tak,   že   uvedená   sudkyňa   je vylúčená z prejednávania a rozhodovania v danej veci.“

Z citovanej časti namietaného uznesenia vyplýva, že najvyšší súd svoje rozhodnutie o vylúčení   príslušnej   sudkyne   z prejednávania   a rozhodovania   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 6 Co 392/07   odôvodnil   s poukazom   na   judikatúru   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva, z ktorej konštantne vychádza aj ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods.   1   ústavy,   v ktorých   sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojho   základného   práva   na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy (a to aj v spojení s namietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy).

Ústavný súd v tejto súvislosti považoval za potrebné poukázať opakovane na svoju ustálenú   judikatúru   k základnému   právu   na   zákonného   sudcu   (napr.   I.   ÚS   126/03, I. ÚS 121/06), v rámci ktorej spravidla zdôrazňuje, že pri skúmaní podstatných náležitostí pojmu „zákonný sudca“ podľa čl. 48 ods. 1 ústavy treba brať do úvahy nielen príslušnú zákonnú   úpravu,   ale   predovšetkým   ustanovenia   ústavy   a dohovoru   o nezávislom a nestrannom   výkone   súdnictva.   Existencia   nestrannosti   musí   byť   určená   jednak   podľa subjektívneho   hľadiska,   to   znamená   na   základe   osobného   presvedčenia   a správania konkrétneho sudcu v danej veci, jednak podľa objektívneho hľadiska, teda zisťovaním, či sudca   poskytuje   dostatočné   záruky,   aby   bola   z tohto   hľadiska   vylúčená   akákoľvek oprávnená   pochybnosť.   V tomto   smere   ide   o zvažovanie   zistiteľných   skutočností,   ktoré môžu nestrannosť sudcu spochybniť. Z tohto pohľadu môže mať dokonca určitý význam aj tzv. zdanie (javenie sa) pochybnosti (appearance of bias). Je to inými slovami vyjadrený výstižný výrok Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) vo veci Delcourt v. Belgicko,   1970,   séria   A,   č.   11,   podľa   ktorého   „spravodlivosť   má byť nielenže vykonávaná, ale musí sa aj javiť, že je vykonávaná“ (porovnaj citovanú časť z odôvodnenia namietaného   uznesenia   najvyššieho   súdu).   Podstatnou   je   dôvera,   ktorú   musia   súdy v demokratickej spoločnosti u verejnosti vzbudzovať (III. ÚS 16/00).

Ústavný   súd   považoval   za   potrebné   tiež   zdôrazniť,   že   pri   uplatňovaní   svojej právomoci   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a posudzovať   právne   názory všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a uplatňovaní   zákonov   viedli   k danému rozhodnutiu, ani skúmať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch, ak   porušenie   procesných   práv   účastníkov   konania,   ktoré   sú   chránené   zákonmi,   by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou alebo medzinárodnou   zmluvou,   ktorou   je   Slovenská   republika   viazaná   (I.   ÚS   13/00, IV. ÚS 287/04).   Skutkové   a   právne   závery   všeobecného   súdu   môžu   byť   predmetom kontroly zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by vyvodené právne závery boli zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   alebo   z   ústavného   hľadiska   inak   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. III. ÚS 180/02, IV. ÚS 1/02).

V danom   prípade   je namietané uznesenie najvyššieho súdu   nesporne primeraným spôsobom odôvodnené. Nemožno z neho však vyvodiť, ako sa najvyšší súd vysporiadal s námietkami   sťažovateľky   týkajúcimi   sa   splnenia   formálnych   podmienok   na   podanie námietky zaujatosti ustanovených v § 15a ods. 2 OSP, t. j. s námietkou, že v danom prípade bola námietka zaujatosti podaná oneskorene.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vo   svojej rozhodovacej   činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva okrem iného na interpretácii právnych predpisov z hľadiska ich účelu a zmyslu, pričom pri riešení   (rozhodovaní)   konkrétnych   prípadov   sa   nesmie   opomínať,   že   prijaté   riešenie (rozhodnutie) musí byť akceptovateľné aj z hľadiska všeobecne ponímanej spravodlivosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, I. ÚS 82/07, IV. ÚS 182/07). Priorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho   štátu)   môže   totiž   v konkrétnych   súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej   moci)   viesť   k rozhodnutiam,   ktoré   budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu na   to,   či   dôjde   k porušeniu   tohto   práva   len   vo   vzťahu   k jednému   alebo   vo   vzťahu ku všetkým   účastníkom   súdneho   konania.   Tieto   zásady   musí   mať   na   zreteli   pri   svojej rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej moci.

V zmysle   čl.   2   ods.   2   ústavy   štátne   orgány   môžu   konať   iba   na   základe   ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovil zákon. Ústavný súd sa vo svojej doterajšej   judikatúre   už   priklonil   k zásade   prednosti   ústavne   konformného   výkladu, čo v konaní o súlade právnych predpisov vyjadril týmto právnym názorom: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je v súlade s ústavou a medzinárodnými   dohovormi   a   druhý   výklad   je   s   nimi   v nesúlade,   nejestvuje   ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú vtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou“ (PL. ÚS 15/98). Zásadu prednosti ústavne   konformného   výkladu   ústavný   súd   uplatňuje   ale   aj   v konaniach   o návrhoch fyzických   osôb   alebo   právnických,   pričom   zdôrazňuje,   že   z tejto   zásady   „vyplýva   tiež požiadavka, aby v prípadoch,   ak pri   uplatnení štandardných   metód výkladu   prichádzajú do úvahy   rôzne   výklady   súvisiacich   právnych   noriem,   bol   uprednostnený   ten,   ktorý zabezpečí   plnohodnotnú,   resp.   plnohodnotnejšiu   realizáciu   ústavou   garantovaných   práv fyzických osôb   alebo   právnických   osôb.   Inak   povedané,   všetky   orgány   verejnej   moci sú povinné v pochybnostiach   vykladať   právne   normy   v prospech   realizácie   ústavou (a tiež medzinárodnými   zmluvami)   garantovaných   základných   práv   a slobôd“ (II. ÚS 148/06,   m.   m.   tiež   napr.   IV.   ÚS   96/07).   Ústavný   súd   v súvislosti   s citovaným dodáva, že ústavne konformný výklad je príslušný orgán verejnej moci povinný uplatňovať vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania a zároveň garantovať ich primeranú rovnováhu tak,   aby   bolo   rozhodnutie   v predmetnej   veci   akceptovateľné   z hľadiska   požiadaviek vyplývajúcich   jednak   z ústavy,   ako   aj   medzinárodných   zmlúv   o ľudských   právach a základných slobodách, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Vychádzajúc z uvedeného v danom prípade, aj keď najvyšší súd rozhodol o vylúčení príslušnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 392/07 bez toho, aby vyvrátil argumenty sťažovateľky týkajúce sa splnenia podmienok na podanie námietky zaujatosti podľa § 15a ods. 2 OSP, namietaným uznesením sp. zn. 5 Nc 25/2008 z 22. júla 2008 a postupom v tejto veci podľa názoru ústavného súdu rešpektoval ústavné princípy a požiadavky vyplývajúce z čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj príslušnej judikatúry ESĽP.   Najvyšší   súd   vylúčením   zákonnej   sudkyne   krajského   súdu   z prejednávania a rozhodovania veci vedenej pod sp. zn. 6 Co 392/07 odstránil pochybnosti o prípadnej absencii jej nestrannosti. Za týchto okolností sa nemožno stotožniť s tvrdením sťažovateľky o tom, že namietané uznesenie najvyššieho súdu je arbitrárne, pretože najvyšší súd uviedol, že zákonnú sudkyňu krajského súdu vylúčil v záujme nestranného rozhodnutia a odstránenia pochybností.

Najvyšší   súd   preto   rešpektujúc   požiadavky   ústavne   súladnej   aplikácie   právnych predpisov a judikatúry ESĽP vylúčením zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania danej   veci   zachoval   rovnosť   účastníkov   konania   (žalobcu   aj   sťažovateľky)   tak,   aby rozhodovanie   o danej   veci   mohlo   byť uskutočnené   nestranným   sudcom.   Z uvedených dôvodov nemožno jeho postup a uznesenie v danej veci označiť za arbitrárne a bez opory v platnej   legislatíve,   a preto   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   namietané   uznesenie najvyššieho súdu z ústavného hľadiska akceptovateľné a udržateľné. Na základe uvedených skutočností ústavný súd nezistil medzi uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Nc 25/2008 z 22.   júla   2008   takú   príčinnú   súvislosť   s namietaným   porušením   základného   práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktorá by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie umožnila vysloviť ich porušenie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne   neopodstatnená.   V súlade s konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   možno   o zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   toho   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označila   sťažovateľka,   pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu a základným   právom,   porušenie   ktorého   sa   namietalo,   ale   aj   vtedy,   ak   v konaní   pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 288/05). Za zjavne neopodstatnenú možno považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   z dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   dôvodu   zaoberať   sa   aj   ďalšími návrhmi   sťažovateľky   (zrušenie   uznesenia   najvyššieho   súdu,   úhrada   trov   právneho zastúpenia), ktoré sú viazané na rozhodovanie vo veci samej.

Nad   rámec   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   pripomína,   že   obdobným   spôsobom rozhodol aj vo veci vedenej pod sp. zn. IV. ÚS 186/07, ktorá je s touto z právneho hľadiska porovnateľná.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009