znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 282/07-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť M. S., Ž., zastúpenej advokátom JUDr. D. K., Ž., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.   13 Co 114/07   z 21.   augusta   2007,   za   účasti   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. S. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2007 doručená sťažnosť M. S. (ďalej len „sťažovateľka“) vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Krajského   súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 13 Co 114/07 z 21. augusta 2007 (ďalej aj   „namietané   rozhodnutie“).   Označeným   uznesením   krajský   súd   odmietol   odvolanie sťažovateľky proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 4 C 67/2007 z 18. júna 2007 ako oneskorene podané.

Z obsahu sťažnosti ďalej vyplynulo, že krajský súd prijal namietané rozhodnutie „po tom ako konštatoval, že navrhovateľka (t. j. v danom prípade sťažovateľka, pozn.) síce fyzicky   prevzala   rozsudok   23. 07. 2007   avšak   podľa   názoru   Krajského   súdu   z dôvodu, zaslania pošty do vlastných rúk lehota pre odvolanie začala plynúť od 09. 07. 2007, kedy uplynul tretí deň od uloženia poštovej zásielky na pošte“.

Sťažovateľka v spojitosti s tým poukazuje na skutočnosť, že tvrdenie krajského súdu o tom, že prevzala označený rozsudok okresného súdu 23. júla 2007, „nie je pravdivé preto, že tento prevzal jej manžel po tom ako sa vrátil zo zahraničia a našiel v poštovej schránke výzvu.   Navrhovateľka   sa   dlhodobo   zdržuje   v zahraničí   a na   Slovensko   mala   zakúpenú letenku až na deň 25. 07. 2007, čo je dôkazom, že zásielku dňa 23. 07. 2007 neprevzala“.

Sťažovateľka   upriamuje   pozornosť   na   ustanovenie   § 47   ods. 1   a   2   Občianskeho súdneho   poriadku   [v sťažnosti   zrejme   nesprávne   uvádza   skratku   OZ,   pozn.;   (ďalej   aj „OSP“)], ktorý predpokladá, že v prípade inštitútu náhradného doručenia sa musí adresát zdržiavať v mieste doručenia. V nadväznosti na to sťažovateľka uvádza: „Okresný súd mal vedomosť,   že   sa   navrhovateľka   zdržuje   v zahraničí.   Tieto   informácie   zo   spisu   nemohol získať   i Krajský   súd.   V tomto   prípade   mala   byť   navrhovateľka   o doručení,   či   uložení zásielky vhodným spôsobom upovedomená.

Upovedomená bola až po tom ako jej manžel zásielku na pošte prevzal dňa 23. 07. 2007. Od tejto doby je preto potrebné počítať plynutie lehoty pre odvolanie, ktorá lehota po tom navrhovateľkou bola riadne dodržaná.

Postupom Krajského súdu v Banskej Bystrici bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom. Krajský súd vyššie uvedeným uznesením porušil vyššie uvedené práva navrhovateľky. Nedostatočne skúmal spôsob a osobu ktorej bola zásielka doručená.“

Sťažovateľka   sa   v sťažnosti   nezaoberala   tým,   či   proti   namietanému   rozhodnutiu krajského súdu už mohla použiť iný opravný prostriedok než sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

S poukazom na uvedené sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví,   že   uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   13 Co 114/07   z 21.   augusta   2007   bolo porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil toto uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu. Napokon sa domáhala aj úhrady trov, ktoré jej vznikli v súvislosti s konaním na ústavnom súde.

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   sťažnosť   sťažovateľky   prerokoval   na   neverejnom   zasadnutí   a   preskúmal   ju zo všetkých   hľadísk   uvedených   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde.   Podľa   tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením bez ústneho pojednávania.

Významnou   ústavnou   podmienkou   určujúcou   právomoc ústavného   súdu   v konaní o sťažnosti   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   vyjadrenou   v   čl. 127   ústavy   je,   že o ochrane   základných   práv   alebo   slobôd,   porušenie   ktorých   sa   pred   ústavným   súdom namieta, nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zisťoval, či ochranu tým právam,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   namietala   (t. j.   základnému   právu   na   súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právu na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), neposkytuje všeobecný súd na základe jej dostupných opravných prostriedkov predstavujúcich   účinné   právne   prostriedky   nápravy   namietaného   porušenia   jej   práv (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde).

Stabilnou   súčasťou   judikatúry   všeobecných   súdov   je   aj   právny   názor,   že   proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   je   prípustné   dovolanie   v   prípadoch   uvedených v § 237 OSP. Ide o prípady závažných vád konania, keď je dovolanie prípustné, aj keď nie sú   splnené   podmienky   uvedené   v   § 239   OSP.   Okrem   iného   ide   aj   o   prípad,   ak   bola postupom súdu účastníkovi odňatá možnosť konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Judikatúra všeobecných súdov pod odňatím možnosti konať pred súdom rozumie nesprávny   procesný   postup   alebo   nezákonné   rozhodnutie   súdu,   ktorým   sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu v občianskom súdnom konaní za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov [napr. rozsudok Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   z   27. februára 2000 vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 16/01)].

Sťažovateľka   namieta,   že   krajský   súd   odmietol   jej   odvolanie   proti   rozsudku okresného súdu sp. zn. 4 C 67/2007 z 18. júna 2007 ako oneskorene podané.

Odmietnutie   odvolania   odvolacím   súdom   znamená,   že   všeobecný   súd   odníma účastníkovi konania možnosť konať pred súdom z dôvodov, ktoré majú základ v procesných podmienkach.   Proti   takým   rozhodnutiam   však   možno   podať   podľa   ustálenej   praxe najvyššieho súdu dovolanie z dôvodu uvedeného v § 237 písm. f) OSP.

Ústavný súd v súvislosti s tým poukazuje na rozhodnutie R 23/1994, podľa ktorého „Ak odvolací súd nesprávne odmietol odvolanie ako oneskorené, odňal tým účastníkovi konania konať pred súdom“.

K odňatiu možnosti   konať pred súdom   môže dôjsť nielen činnosťou   súdu,   ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím [napr. rozsudok najvyššieho súdu z 27. februára 2000 vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Cdo 16/01 (napr. II. ÚS 102/04)].

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných v § 237 OSP.

Nevyužitie zákonnej možnosti účinnej ochrany základného práva sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nemožno nahradzovať sťažnosťou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba) nemala inú ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   nie   je   oprávnený   poskytovať   ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad IV. ÚS 49/05, II. ÚS 73/05).Právomoc   najvyššieho   súdu   preskúmať   v   danom   prípade   v   rámci   dovolacieho konania uznesenie krajského súdu sp. zn. 13 Co 114/07 z 21. augusta 2007 (s možnosťou jeho   zrušenia   a   vrátenia   veci   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie   v   prípade   uznania opodstatnenosti   argumentácie   sťažovateľky   ohľadne   procesného   pochybenia   krajského súdu) vylučuje právomoc ústavného súdu vo vzťahu ku krajskému súdu v tejto veci.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľky   ústavný   súd   konštatoval, že nevyužila v danej veci dovolanie (zo sťažnosti to nevyplýva) ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľkou ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti dospel k záveru, že sťažovateľka mala k dispozícii účinný opravný prostriedok na ochranu svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, porušenie ktorých v konaní pred ústavným súdom namietala. Týmto účinným opravným prostriedkom bolo v prípade odmietnutia odvolania ako oneskorene podaného dovolanie podľa § 237 písm. f) OSP, ktoré však sťažovateľka nepodala. Preto je právomoc ústavného súdu v takomto prípade so zreteľom na čl. 127 ods. 1 ústavy vylúčená.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky odmietol už pri jej predbežnom prerokovaní pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007