znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 282/05-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. decembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť F. H., bytom D., a M. H., bytom D., zastúpených advokátom JUDr. J. F., B., ktorou namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 48/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. H. a M. H. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. októbra 2005   doručená   sťažnosť   F.   H.   a M.   H.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 48/03.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že sú účastníkmi súdneho konania vedeného pred okresným   súdom   pod   uvedenou   spisovou   značkou „... medzi   nimi   ako   žalovanými a žalobcom I. M., bytom N. Predmetom konania je určenie aktív dedičstva po poručiteľovi – príbuznom žalobcu. (...)

Podaním zo dňa 19. 08. 2004 (osobne doručené súdu toho istého dňa) sťažovatelia prostredníctvom právneho zástupcu zaujali k veci relevantné stanovisko. Dňa 14. 10. 2004 zaslal   právny   zástupca   sťažovateľov   porušovateľovi   stanovisko,   ktorým   reagoval na doručené uznesenie nepripúšťajúce zmenu návrhu žalobcu v zmysle jeho podania zo dňa 05. 07. 2004.   V   uvedenom   stanovisku   čiastočne   zopakoval   svoju   právnu   i   skutkovú argumentáciu   a s poukazom na ust.   §§ 6 a 100 ods. 1   OSP   požiadal   o   skoré vytýčenie termínu   pojednávania.   Od   uvedeného   dátumu   konanie   stagnuje.   Z   dôvodu   nečinnosti zo strany   súdu   sa   sťažovatelia   v   priebehu   roka   2004   informovali   v   príslušnej   spisovej kancelárii   o aktuálnom   stave   konania.   Dňa   13. 12. 2004   podali   aj   žiadosť   o   aktivitu v konaní, avšak s nulovým účinkom. Pracovníčka spisovej kancelárie právnemu zástupcovi sťažovateľov oznámila, že zákonná sudkyňa JUDr. V. M. vykonáva stáž až do októbra t. r. V   rámci   ochrany   legitímnych   práv   sťažovateľov,   právny   zástupca   listom   zo   dňa 31. 01. 2005 požiadal predsedu súdu JUDr. B. T. o pridelenie veci zastupujúcemu sudcovi, podľa spísaného rozvrhu práce, na ďalšie prejednanie. Žiadosti predseda súdu promptne vyhovel a opatrením č. Spr. 3108/2005 zo dňa 02. 02. 2005 bola vec skutočne pridelená zastupujúcemu sudcovi. V nadväznosti na to právny zástupca sťažovateľov prípisom zo dňa 17. 02. 2005 požiadal o nariadenie pojednávania a meritórne rozhodnutie veci. Po uplynutí troch mesiacov však sťažovatelia neobdržali ani len zdvorilostnú odpoveď. Preto bol právny zástupca sťažovateľov nútený obrátiť sa listom zo dňa 17. 05. 2005 na predsedu súdu so sťažnosťou na postup súdu, ktorej záver tvorila žiadosť o vykonanie cieleného riadiaceho zásahu tak, aby sa vo veci konalo bez zbytočných prieťahov, najmä aby bolo v krátkom čase nariadené pojednávanie. Sťažnosť zostala bez reakcie“.

Na základe uvedeného sťažovatelia tvrdia,   že viaceré aspekty   postupu   okresného súdu   sú   protizákonné   a   ústavne   nesúladné   a   v   dôsledku   toho   došlo   k   porušeniu   ich označeného základného práva, a preto navrhujú, aby ústavný súd rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1. Okresný   súd   Bratislava III   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.:   8 C 48/03   porušil základné právo F. H. a M. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Okresnému   súdu   Bratislava III   prikazuje,   aby   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn.: 8 C 48/03 konal bez zbytočných prieťahov.

3. F. H. a M. H. priznáva finančné zadosťučinenie každému zvlášť v sume 15.000,- Sk (slovom   pätnásťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava III   povinný vyplatiť im do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava III je povinný uhradiť F. H. a M. H. trovy konania tak ako budú vyčíslené v písomnom vyhotovení nálezu na účet ich právneho zástupcu JUDr. J. F., B., do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je zjavne neopodstatnená.

Predmetom sťažnosti je namietané porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ktorého sa mal dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 8 C 48/03 o návrhu žalobcu na určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, ktorá je vo vlastníctve sťažovateľov.

V okolnostiach prípadu ústavný súd zo sťažnosti sťažovateľov a k nej pripojených príloh, ako aj z vyžiadaného súdneho spisu zistil, že v tejto veci okresný súd po tom, ako mu bola   13. marca 2003   doručená   žaloba   o   určenie   vlastníckeho   práva   k   nehnuteľnosti, uznesením   zo   4. júna 2004   vyzval   žalobcu,   aby v   lehote   10 dní   odstránil   vady   podania s odôvodnením, že jeho podanie nemá náležitosti návrhu podľa ustanovenia § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Uvedené uznesenie prevzal právny zástupca žalobcu 26. júna 2004 a nadväzne na to bolo 7. júla 2004 okresnému súdu podanie novej právnej zástupkyne žalobcu označené ako zmena návrhu na začatie konania.

Dňa 9. augusta 2004 sa na okresný súd dostavil bez predvolania advokát JUDr. J. F., B., ktorý predložil splnomocnenie z 8. júla 2004 udelené sťažovateľmi na ich zastupovanie v   napadnutom   konaní.   Po   nahliadnutí   do spisu   prevzal   právny   zástupca   sťažovateľov rovnopis žaloby, ako aj jej zmenu (doplnenie) zo 7. júla 2004.

Podaním   z   19. augusta 2004   doručeným   toho   istého   dňa   okresnému   súdu sa sťažovatelia vyjadrili k žalobe.

Okresný súd uznesením sp. zn. 8 C 48/03 z 30. septembra 2004 nepripustil žalobcom navrhovanú   zmenu   žaloby,   v zmysle   ktorej   sa   domáhal   určiť,   že   sťažovatelia   nie   sú podielovými   spoluvlastníkmi   spornej   nehnuteľnosti.   Dňa   14. októbra 2004   sťažovatelia doručili okresnému súdu podanie vo veci, v závere ktorého ho požiadali, aby bol v záujme ochrany   ich   legitímnych   práv   čo   najskôr   nariadený   termín   pojednávania.   Podaním z 13. decembra 2004   sťažovatelia   žiadali   okresný   súdu „o   aktivitu   v   konaní“. Ďalším podaním z 31. januára 2005 označeným ako „Žiadosť o riadiaci zásah“ sa sťažovatelia obrátili na predsedu okresného súdu a okrem iného v ňom poukázali, že „Predmetný spor je z roku 2003. Súd v konaní pomerne plynulo postupoval až do 30. 09. 2004, kedy rozhodol uznesením o návrhu navrhovateľa tak, že nepripustil zmenu žaloby. Podľa našich informácií bol tento úkon posledným úkonom súdu. (...) Pretože vo veci nedošlo k posunu, informovali sme sa o stave konania v príslušnej spisovej kancelárii. Bolo nám oznámené, že zákonná sudkyňa JUDr. V. M. vykonáva stáž až do októbra t. r. Nazdávame sa, že v konaní z tohto dôvodu došlo k stagnácii.

Žiadame Vás preto o účinný riadiaci zásah, ktorého cieľom by malo byť prejednanie veci zastupujúcim sudcom podľa rozvrhu práce“.

Predseda okresného súdu odpovedal na citované podanie sťažovateľov oznámením z 2. februára 2005,   v   ktorom   uviedol, „... že   predmetná   vec   bola   Opatrením   predsedu Okresného   súdu   Bratislava III,   č.   Spr.   3000/2005-15   zo   dňa   2. 2. 2005   pridelená zastupujúcemu sudcovi na konanie vo veci“.

Dňa 18. februára 2005 vyzval okresný súd žalobcu na zaplatenie súdneho poplatku za návrh v stanovenej 10-dňovej lehote. Žalobca túto povinnosť splnil 2. marca 2005.

Zastupujúci sudca nariadil 14. marca 2005 vo veci pojednávanie na 13. september 2005, avšak 28. apríla 2005 uvedený termín pojednávania zrušil.

Podľa potvrdenia nachádzajúceho sa na č. l. 103 súdneho spisu bola táto právna vec 9. mája 2005   pridelená   na   prejednanie   a   rozhodnutie   novému   zákonnému   sudcovi. Od uvedeného dátumu nebol vo veci urobený žiaden procesný úkon.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú možno preto považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (III. ÚS 199/02, I. ÚS 140/03).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa vôbec dalo uvažovať o zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04,   III. ÚS 59/05).   Osobitne   to   platí   o   sporových konaniach, v ktorých stoja proti sebe žalobca a žalovaný a kde sa v celom rozsahu uplatňuje kontradiktórnosť konania.

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   aj   z   názoru, že účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu (napr. I. ÚS 167/03). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02).

Ústavný   súd   z   obsahu   súvisiaceho   súdneho   spisu   predovšetkým   vyvodil, že sťažovatelia (v namietanom konaní v postavení žalovaných) sa o existencii predmetného súdneho konania dozvedeli až v júli 2004, keď udelili splnomocnenie na ich zastupovanie v tomto   konaní   advokátovi,   ktorý   si   9. augusta 2004   na   okresnom   súde   osobne   prevzal rovnopis žaloby. Vzhľadom na to ústavný súd konštatuje, že sťažovatelia sa mohli svojho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov domáhať až odo dňa, keď mali vedomosť   o   tom,   že   proti   nim   podal   žalobca   žalobu.   Keďže   dovtedy   nevedeli,   že   sú účastníkmi namietaného konania, ústavný súd obdobie od 13. marca 2003 (doručenie žaloby o   určenie   vlastníckeho   práva   smerujúcej   proti   sťažovateľom)   do   júla   2004   (udelenie splnomocnenia na zastupovanie advokátovi a doručenie žaloby) nepovažuje za obdobie, v ktorom   by   bolo   relevantne   možné   hodnotiť   a   skúmať   otázku   zbytočných   prieťahov vo vzťahu k nim. K obdobnému záveru dospel už ústavný súd aj vo svojej predchádzajúcej judikatúre   (napr.   IV. ÚS 132/03,   IV. ÚS 248/05).   Navyše,   ani   samotní   sťažovatelia necharakterizujú   postup   okresného   súdu   v   konaní   v   priebehu   obdobia   nasledujúceho po podaní žaloby (13. marca 2003) ako nečinnosť, keď v sťažnosti doručenej predsedovi okresného súdu 2. februára 2005 okrem iného uviedli, že „Súd v ňom pomerne plynulo postupoval   až   do   30. 09. 2004,   kedy   rozhodol   uznesením   o   návrhu   navrhovateľa   tak, že nepripustil zmenu žaloby“.

Ústavný súd nespochybňuje skutočnosť, že od 30. septembra 2004 až do 26. októbra 2005, keď mu bola doručená sťažnosť sťažovateľov, resp. do predbežného prerokovania sťažnosti, okresný súd nevykonal v napadnutom konaní žiaden meritórny procesný úkon smerujúci k odstráneniu ich právnej neistoty. I keď na prvý pohľad ide o pomerne dlhý časový   interval,   nemožno   nemať   na   zreteli   to,   že   v jeho   priebehu   došlo   z   podnetu sťažovateľov   opatrením   predsedu   okresného   súdu   z   2. februára 2005   k   prideleniu   veci najskôr zastupujúcej sudkyni a následne 9. mája 2005 bola vec pridelená novej zákonnej sudkyni.

V nadväznosti na to ústavný súd nekvalifikuje preskúmavané konanie ako konanie so zbytočnými   prieťahmi.   Ústavný   súd   v   okolnostiach   prípadu   zohľadnil   najmä   to, že preštudovanie   predloženej   kompletnej   spisovej   dokumentácie   a   zvolenie   vhodného postupu súdu vo veci si zo strany najskôr zastupujúcej sudkyne a následne novej zákonnej sudkyne vyžadovalo určitú dobu. Vzhľadom na to dospel k záveru, že z celkovej doby nečinnosti   okresného   súdu   môže   predstavovať   konanie   s   prieťahmi   maximálne   jednu polovicu tohto obdobia, pričom tento úsek konania okresného súdu nie je takou dobou, ktorá   by   odôvodňovala   z   hľadiska   komplexného   posúdenia   danej   veci   záver o neprimeranosti jej trvania, resp. o kvalifikovaní postupu okresného súdu ako takého, ktorý by naznačoval možnosť posúdiť ho po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

Z pohľadu ústavného súdu treba v tejto súvislosti poukázať aj na jeho predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých opakovane vyslovil, že „Ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   nemusí   ešte   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“ (I. ÚS 42/01, III. ÚS 91/04).

Súčasťou   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   je   aj   právny   názor,   podľa ktorého nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy (napr. I. ÚS 46/01, II. ÚS 57/01, I. ÚS 92/03).

V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zistí, že charakter postupu všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré možno označiť ako „zbytočné prieťahy“ podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nevysloví porušenie základného práva garantovaného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovie (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, IV. ÚS 248/05).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľov   podľa   § 25 ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   jej   zjavnej   neopodstatnenosti.   Zjavnú neopodstatnenosť   sťažnosti   nemožno   v súčasnosti   odstrániť.   Ústavný   súd   sa   preto nezaoberal ani ich ďalšími návrhmi uvedenými v sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. decembra 2005