znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 281/2014-10

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   mája   2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   M.B.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   Frederikou   Birkovou,   Štúrova 27,   Košice,   ktorou   namieta   porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 262/2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M.B. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2014 doručená   sťažnosť   M.B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 CoE 262/2013 (ďalej len „napadnuté konanie“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   okrem   iného   uvádza,   že „podáva   Ústavnému   súdu   SR sťažnosť   z   dôvodu,   že   postupom   Krajského   súdu   v   Košiciach,   v   konaní   vedenom   pod spisovou značkou č. 15 CoE 262/2013, vo veci oprávneného Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., proti povinnému M.B. došlo k porušeniu jeho ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, ktoré vyplýva z čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Ďalej sťažovateľ uvádza:„1. Dňa   15.   10.   2010   bolo   začaté   konanie   exekučné   konanie   EX   2643/10   o vymoženie   229,06   EUR   s   prísl.,   ktoré   prebieha   u   súdneho   exekútora   JUDr.   Jozefa Martišíka.

2. Uznesením   Okresného   súdu   Košice-okolie   sp. zn.:   17 Er/3263/2010   zo   dňa 25. 3. 2011 bola zastavená exekúcia v sume 295,45 EUR.

3. Proti tomuto rozhodnutiu podal povinný na Okresný súd Košice-okolie odvolanie a to dňa 18. 4. 2011.

4. Dňa 24. 10. 2013   bolo na   Krajský   súd   v Košiciach doručené podanie,   ktorým žiadal povinný o rozhodnutie vo veci z dôvodu, že od roku 2011 má súdnym exekútorom zablokovaný majetok.

Od   podania   odvolania   prešlo   do   dnešného   dňa   34   mesiacov   a   vo   veci   nebolo rozhodnuté. Vzhľadom na vyššie uvedené sťažovateľ vyčerpal všetky možnosti na ochranu svojich   základných   práv,   a   preto   je   nútený   obrátiť   sa   na   Ústavný   súd   SR   cestou   tejto sťažnosti.

Súdny exekútor zablokoval dňa 15. 12. 2010 sťažovateľovi motorové vozidlo Škoda Felícia   EVČ:...   Sťažovateľ   predal   motorové   vozidlo   vo   februári   2013.   Pri   prepise motorového   vozidla   sa   zistilo,   že   je   zablokované   súdnym   exekútorom,   preto   kupujúci 12. 2. 2013   odstúpil   od   kúpnej   zmluvy.   Zbytočnými   prieťahmi   v   konaní   je   sťažovateľ obmedzený   vo   výkone   svojho   vlastníckeho   práva,   nemôže   disponovať   s   motorovým vozidlom, ktoré každým mesiacom stráca na hodnote, preto žiada finančné zadosťučinenie vo   výške   500   EUR,   ktoré   považuje   za   primeraný   ekvivalent   znehodnotenia   vozidla od februára 2013.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský   súd   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   č. k. 15 CoE 262/2013 porušil právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručenom čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

2. Krajskému   súdu   v   Košiciach   v   konaní   vedenom   pod   spisovou   značkou   č. k. 15 CoE 262/2013   prikazuje   konať   tak,   aby   vec   bola   čo   najrýchlejšie   meritórne rozhodnutá.“

Ďalej   sťažovateľ   navrhuje,   aby   mu   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie v sume 500 € a úhradu trov konania.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľa smerujúcom proti postupu krajského súdu, ktorým boli podľa neho spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 15 CoE 262/2013.

Z vyjadrenia predsedu krajského súdu doručeného ústavnému súdu 17. apríla 2014 okrem iného vyplýva, že napadnuté konanie začalo 8. júla 2013, keď krajskému súdu bol predložený   súdny   spis   Okresného   súdu   Košice-okolie   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 17 Er 3236/2010   spolu   s odvolaním   sťažovateľa   proti   uzneseniu   z   25.   marca   2011. Z uvedeného vyjadrenia ďalej vyplýva, že krajský súd uznesením sp.zn. 15 CoE 262/2013 z 10. apríla 2014 vec vrátil okresnému súdu na postup podľa § 166 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   pretože   podanie   sťažovateľa   smerujúce   proti   uzneseniu okresného súdu z 25. marca 2011 vyhodnotil ako návrh na doplnenie uznesenia podľa § 166 ods. l a § 167 ods. 2 OSP, a nie ako odvolanie.

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného súdu   vyplývať aj z toho,   že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak dlho,   aby sa   dalo   vôbec uvažovať o   zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru   konštatujúc,   že konanie   na krajskom   súde   začalo 8.   júla 2013   (keď   mu   bol postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní), pričom sťažnosť na porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy bola ústavnému súdu doručená 6. marca 2014, t. j. takmer 9 mesiacov od predloženia spisu okresného súdu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka napadnutého konania aj napriek nečinnosti krajského súdu sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné   v   danej   veci   vysloviť   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa,   resp.   že   by doba konania   vedeného   krajským   súdom   pod sp. zn.   15 CoE 262/2013 zasiahla   z dôvodov, za ktoré   nesie   zodpovednosť   krajský   súd,   samotnú   podstatu   a   účel   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy takým závažným spôsobom, že by to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V prípade, keď ústavný súd zistil, že postup všeobecného súdu   sa   nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd návrh odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 41/01,   I. ÚS 57/01,   III. ÚS 59/05).   K takémuto   záveru   dospel   ústavný   súd   aj   pri predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľa na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   poznamenáva,   že   na   základe   predloženej sťažnosti, k nej   pripojených   príloh   a tiež   z vyjadrenia   predsedu   krajského   súdu   možno konštatovať, že eventuálne prieťahy v konaní by prichádzalo do úvahy skúmať v súvislosti s postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   17 Er 3236/2010,   ktorý   však sťažovateľ nenamieta, a preto sa ním ústavný súd ani nezaoberal.

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   stabilizovanú   judikatúru (napr. IV. ÚS 326/2010, IV. ÚS 17/2014), v ktorej uviedol, že ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu   návrhom   sa   vzťahuje   zvlášť   na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ domáha. Ústavný súd teda môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označil za porušovateľa svojich práv (čl. 2   ods. 2   ústavy).   Konanie   pred   ústavným   súdom   je   navyše   ovládané   princípom dispozitívnosti,   ktorý   vylučuje,   aby   ústavný   súd   zapájal   do   konania   o sťažnosti   iný všeobecný súd bez výslovného návrhu sťažovateľa.

Z uvedeného vyplýva, že ak by postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 Er 3236/2010 v ďalšom priebehu nebol efektívny a plynulý, sťažovateľ môže po splnení všetkých   zákonných   podmienok   zvážiť možnosť   podania   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014