znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 281/2013-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť J. K., H., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., P., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/26/2013 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. mája 2013 doručená   sťažnosť   J.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 CoP/26/2013 a jeho rozsudkom z 10. apríla 2013, a to v časti výroku I (ďalej len „napadnutý rozsudok“), ktorým bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 5 P 218/2010 zo 17. decembra 2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uvádza, že «17. 12. 2012 bol vyhlásený rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č. k. 5 P/218/2010-232. Nakoľko absentoval výrok o zmene pôvodného   rozsudku   7 C/164/2008-148   zo   dňa   10. 12. 2008,   bolo   v   odvolaní   zo   dňa 18. 12. 2012   navrhnuté   jeho   doplnenie   doplňujúcim   rozsudkom,   tak   aby   rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. 5 P/218/2010-232 v časti zverenia detí do striedavej osobnej starostlivosti bol vykonateľný, nakoľko prvostupňový súd rozhodol inak než v pôvodnom rozsudku, teda nerozhodol o podstatnej časti predmetu konania (či úmyselne alebo z nedbanlivosti nie je rozhodujúce). Z toho vyplýva, že pre vykonateľnosť   rozsudku   je   potrebné   nielen   rozhodnúť   o   návrhu   na   zverenie   detí do striedavej   osobnej   starostlivosti,   ale   aj   zmeniť   rozsudok,   ktorým   naposledy   súd upravoval práva a povinnosti k maloletým deťom.

O tomto podstatnom návrhu nebolo rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013,   č. k.   17 CoP/26/2013-253   vôbec   rozhodnuté,   a   nebola   o   tejto   podstatnej skutočnosti   v   predmetnom   rozsudku   ani   zmienka   (napr.   vrátiť   vec   ako   predčasne predloženú, príkaz súdu vyššieho stupňa o doplnenie rozsudku a pod.)...

Nakoľko súd prvého stupňa o. i. rozhodol svojimi výrokmi III., IV. a VIII. v rozpore s právnymi predpismi, bolo do týchto výrokov dňa 18. 12. 2012 podané odvolanie podľa § 205   ods. 2   písm. a)   v   spojení   s   § 221   ods. 1   písm. f),   a   § 205   ods. 2   písm. d)   a   f) a Občianskeho súdneho poriadku, nakoľko sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom,   súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym   skutkovým   zisteniam   a   rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa   vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Dôvody odvolania do výroku VIII. sa rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne ukázali ako   opodstatnené,   nakoľko   odvolací   súd   vo   vzťahu   k   sťažovateľovi   zmenil   tento   výrok o náhrade trov preddavkovaných štátom tak, že uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu (po znížení znalečného uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k. 17 CoP/26/2013-251) vo výške 156,76 € matke.

Právne rozhodnutie odôvodnil podľa § 148 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku s poukazom   na   dôvody,   ktoré   boli   podnetom   na   vykonanie   znaleckého   posudku.   Týmto podnetom bola však matka a nie otec. Bez ohľadu na to, z dikcie predmetného ustanovenia vyplýva, že skôr ako súd uloží účastníkovi povinnosť zaplatiť trovy štátu, musí sa zaoberať otázkou možnosti splnenia podmienky na oslobodenie tohto účastníka od povinnosti platiť súdny poplatok, teda musí skúmať, či pomery účastníka odôvodňujú oslobodenie a súčasne či nejde o svojvoľné alebo zrejme neúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva v súlade s ustanovením § 138 Občianskeho súdneho poriadku. Z uvedeného vyplýva, že v prípade, ak na strane účastníka sú splnené podmienky na oslobodenie od súdnych poplatkov, trovy, ktoré by inak podľa výsledku konania pripadali na tohto účastníka, znáša štát.

Krajský súd paradoxne považoval určenie vyživovacej povinnosti za správne, pričom len lakonicky porovnal výšky čistých príjmov rodičov (bez skúmania výdavkov) a na druhej strane matke uložil povinnosť nahradiť trovy štátu vo výške viac ako ½-ci jej mesačného príjmu   bez   toho,   aby   skúmal   či   pomery   účastníka   odôvodňujú   oslobodenie   od   platenia súdnych poplatkov pred uložením povinnosti nahradiť trovy štátu.

Týmto sa žiaden súd nezaoberal a ak by sa zaoberal, zistil by, že u sťažovateľa existujú podmienky aj na oslobodenie od súdnych poplatkov, čo po splnení si povinnosti zo strany súdov (zisťovanie skutočných príjmov a výdavkov) by malo vplyv i nad možným určením vyživovacej povinnosti. Sťažovateľ má i výdavky a nie z plezíru, ale aby mohol zabezpečiť vytvorenie podmienok pre striedavú starostlivosť, nakoľko ak by tieto nemal (úver na kúpu a rekonštrukciu domu na vytvoreniu „hmotných“ predpokladov v záujme detí)   je   možné   a   dôvodne   podľa   doterajšieho   prístupu   v   rozhodovaní   a   najmä v odôvodňovaní oboch súdov predpokladať zamietnutie návrhu, pretože ak by ich nevytvoril veľmi   „presvedčivo“   by   bol   už   rozsudok   odôvodnený.   Súdy   len   neústavne   vychádzali z argumentácie „... bol schopný platiť 150 €, bude schopný platiť aj 75 €...“, avšak o tom rozhodovanie a odôvodňovanie rozhodnutí súdov nie je.

Krajský súd v Trenčíne vo svojom rozsudku na strane 4 uviedol: „... Preskúmaním zistil, že súd prvého stupňa rozhodol správne vo výrokoch III. a IV. t. j. o povinnosti otca prispievať na výživu maloletej A. sumou 40 Eur mesačne a maloletej K. sumou 35 Eur, aj keď odôvodnenie týchto výrokov v celom rozsahu nespĺňa predpoklady upravené v ust. § 157 ods. 2 O. s. p...“.

Na jednej strane v odvolaní zo dňa 18. 12. 2012 sťažovateľ cez uvádzané rozhodnutia Ústavného súdu SR a Európskeho súdu pre ľudské práva namietal porušenie základného práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   a   práva   na   spravodlivé   konanie,   ktoré   v   sebe obsahujú   aj   právo   na   odôvodnenie   rozhodnutia,   spoliehajúc   sa   na   to,   že   predmetné porušenia   odvolací   súd   napraví,   Krajský   súd   v   Trenčíne   napokon   „vysloví“   porušenie týchto práv a bez všetkého potvrdí správnosť takto nepreskúmateľného rozhodnutia. Nie je možné   preskúmavať   nepreskúmateľné   a   potvrdiť   správnosť   takto   nepreskúmateľného rozhodnutia. Tak ako prvostupňový súd, tak i odvolací súd, ktorý svoje rozhodnutie založil na odňatej možnosti konať pred súdom, odňal sťažovateľovi konať pred súdom a porušil základné   práva,   ktorých   porušenia   sa   domáha   sťažovateľ.   Ide   o   zjavné   arbitrárne rozhodnutie.».

Sťažovateľ v závere odôvodnenia svojej sťažnosti uvádza, že opísaným postupom krajského súdu, ktorého výsledkom bol napadnutý rozsudok, sa mu „odňala možnosť konať pred   súdom,   keďže   obsahom   základného   práva   na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu a spravodlivé súdne konanie je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie, ktoré jasne   a   zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky súvisiace   s predmetom   konania,   teda   odôvodnenie   musí   byť   prostriedkom   kontroly správnosti postupu súdu pri vydávaní rozhodnutia – musí byť teda preskúmateľné, čo sa nestalo a čo je ústavne neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné.

Krajský súd v Trenčíne odignoroval oprávnené namietanie porušenia základných práv aj keď vyslovil ich porušenie...“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vo veci rozhodol týmto nálezom: „I. Základné práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k. 17 CoP/26/2013- 253 vo svojom výroku I., ktorým potvrdil výroky III. a IV. rozsudku Okresného súdu Nové Mesto   nad   Váhom   zo   dňa   17. 12. 2012,   č. k.   5 P/218/2010-232   a   nerozhodnutím o doplňujúcom výroku o zmene posledného rozhodnutia o úprave práv a povinností tak, aby rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. 5 P/218/2010- 232   v   časti   o   zverení   detí   do   striedavej   osobnej   starostlivosti   bol   vykonateľný,   boli porušené.

II. Ústavný súd SR rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 10. 04. 2013, č. k. 17 CoP/26/2013-253 v časti výroku I. zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie vo veci.

III. Krajský súd v Trenčíne je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia... v sume 291,56 €... advokátovi JUDr. D. K...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z obsahu   sťažnosti   a najmä   jej   petitu,   jej   predmetom   je   namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru rozsudkom   krajského   súdu   č. k. 17 CoP/26/2013-253   a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu. Namietané porušenie základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivý   súdny   proces   mal   spôsobiť krajský súd tým, že nerozhodol „o doplňujúcom výroku o zmene posledného rozhodnutia o úprave práv a povinností tak, aby rozsudok Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom zo dňa 17. 12. 2012, č. k. 5 P/218/2010-232 v časti o zverení detí do striedavej osobnej starostlivosti bol vykonateľný“ a potvrdil prvostupňový rozsudok vo výrokoch III a IV.

Vychádzajúc z takto vymedzeného predmetu sťažnosti sa ústavný súd v rámci jej predbežného prerokovania zaoberal otázkou, či sťažovateľom napádaný postup krajského súdu   a obsah   jeho   rozsudku   z 10.   apríla   2013   opodstatňuje   prijatie   sťažnosti   na ďalšie konanie   vo   vzťahu   k sťažovateľom   formulovanej   požiadavke   na   ochranu   ústavnosti v rozsahu ním označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru.

Sťažovateľ   vytýka   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   jeho   arbitrárnosť a nepreskúmateľnosť,   ktorá   bola   podľa   jeho   názoru   dôsledkom   nedostatkov   postupu odvolacieho súdu v procese rozhodovania najmä tým, že nezisťoval výdavky sťažovateľa a napriek   tomu,   že   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   konštatoval,   že   odôvodnenie výrokov   rozhodnutia   prvostupňového   súdu   týkajúce   sa   uloženej   povinnosti   sťažovateľa prispievať matke na výživu ich maloletých detí nespĺňa predpoklady ustanovené v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“), nevyvodil z toho žiadne závery, ktoré by viedli napr. k zrušeniu prvostupňového rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti. Sťažovateľ poukazuje aj na to, že krajský súd sa vôbec nezaoberal jeho návrhom na zmenu prvostupňového rozsudku, ktorým boli naposledy upravené práva a povinnosti k maloletým deťom, a teda nerozhodol o podstatnej časti predmetu konania.

Sťažovateľ napokon tvrdí, že krajský súd tým, že potvrdil prvostupňový rozsudok vo výrokoch   III   a IV   vychádzajúci   z už   spomenutých   nedostatkov   v postupe   konania okresného súdu, mu odňal „možnosť konať pred súdom“ a spôsobil tým porušenie jeho v sťažnosti označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru. Vzhľadom na to považuje napadnuté rozhodnutie za nepreskúmateľné a z toho dôvodu aj „ústavne neakceptovateľné, neudržateľné a netolerovateľné“.

Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom na zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany garantovanej   v   siedmom   oddiele   druhej   hlavy   ústavy   [čl. 46   až   čl. 50   ústavy (IV. ÚS 115/07,   I. ÚS 138/2013)].   Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 dohovoru nie je zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto ich porušenie skúma spoločne. Zároveň podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o tejto ochrane ustanoví zákon, pričom v zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy je možné domáhať sa práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú (I. ÚS 56/01). Ústavný súd nemôže rozhodovať o veci, o ktorej má rozhodovať dovolací súd. V rozpore s princípom právneho štátu by bolo, keby o jednej (rovnakej) veci rozhodovali paralelne dva súdy.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v súvislosti s napadnutým rozsudkom krajského súdu, ktoré sťažovateľ označuje ako nepreskúmateľné uvádzajúc,   že „tak   ako   prvostupňový   súd,   tak   i súd   odvolací,   ktorý   svoje   rozhodnutie založila na odňatej možnosti konať pred súdom, odňal sťažovateľovi [možnosť] konať pred súdom a porušil základné práva [vyslovenia] porušenia ktorých sa domáha sťažovateľ“, ústavný súd uvádza, že ak by bola postupom súdu sťažovateľovi odňatá možnosť domáhať sa   ustanoveným   postupom   jeho   práva   na   súde,   v tom   prípade   možno   takýto   postup považovať za dovolací dôvod podľa § 237 písm. f) OSP (k podobným záverom už ústavný súd   dospel   vo   veciach   napr.   III. ÚS 88/02,   I. ÚS 61/07,   I. ÚS 244/07,   I. ÚS 136/08, I. ÚS 338/08).

Výpočet   vád   konania,   pre   ktoré   možno   podať   dovolanie   proti   všetkým druhostupňovým rozhodnutiam, je v § 237 OSP uvedený taxatívne. Jednou z vád konania je odňatie možnosti účastníkovi konať pred súdom [§ 237 písm. f) OSP].

Z argumentácie sťažovateľa použitej v sťažnosti zjavne vyplýva, že namieta to, čo je obsahom dovolacieho dôvodu podľa § 237 písm. f) OSP.

Ústavný súd vo svojej judikatúre k otázke prípustnosti dovolania (IV. ÚS 283/07, III. ÚS 171/06) vyslovil, že prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu bez ohľadu na povahu predmetu konania, ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád   konania   uvedených   v   tomto   ustanovení;   v   týchto   prípadoch   možno   napadnúť aj rozhodnutia vo veciach, pri ktorých je inak dovolanie vylúčené.

Občiansky súdny poriadok v ustanovení § 238 ods. 4 vylučuje prípustnosť dovolania vo veciach upravených zákonom č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“) s výnimkou rozsudku o obmedzení   alebo   pozbavení   rodičovských   práv   a   povinností,   alebo   o pozastavení   ich výkonu, o priznaní rodičovských práv a povinností maloletému rodičovi dieťaťa, o určení rodičovstva, o zapretí rodičovstva alebo o osvojení.

Predmetom konania v namietanej veci bola starostlivosť súdu o maloleté deti, ktorá je upravené v zákone o rodine. Ani uvedená okolnosť však podľa názoru ústavného súdu nemá vplyv na prípadnú prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP. Rovnaký názor je zastávaný aj v odbornej literatúre (pozri napr. Krajčo, J. a kol. Občiansky súdny poriadok, komentár.   I.   diel.   Bratislava:   Eurounion,   2006,   s.   618: „Neprípustnosť   dovolania   proti niektorým rozhodnutiam odvolacieho súdu nemožno vyvodiť ani z ustanovení § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3. Tieto ustanovenia totiž nepripúšťajú dovolanie len v prípadoch, keď by inak   bolo   dovolanie   prípustné   podľa   ustanovenia   § 238   ods. 1,   3   a § 239   ods. 1,   2. To znamená, že i v prípadoch, kde je prípustnosť dovolania vylúčená ustanovením § 238 ods. 4, 5 a § 239 ods. 3, je dovolanie prípustné z dôvodov uvedených v ustanovení § 237. Teda vzhľadom na súčasnú právnu úpravu je aj vo veciach upravených zákonom o rodine prípustnosť dovolania založená podľa ustanovenia § 237.

Odňatím   možnosti   konať   pred   súdom   sa   v zmysle   stabilnej   súdnej   praxe   [pozri napríklad   rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) sp. zn.   5 Cdo 102/01   z 27. septembra   2001]   rozumie   postup   súdu,   ktorým   znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

V inej veci najvyšší súd v odôvodnení uviedol (rozsudok sp. zn. 2 Cdo 114/2000 z 28. februára 2001): „Podľa § 237 písm. f) O. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, a tiež zakladá samostatný dovolací dôvod podľa § 241 ods. 2 písm. a) O. s. p. aj vtedy, ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký závadný procesný postup súdu, ktorým sa účastníkovi znemožní realizácia jeho procesných práv priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Podľa uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 1. júla 1998 ak je občianske súdne konanie postihnuté   niektorou   z vád,   uvedených   v   § 237   OSP,   možno   dovolaním napadnúť aj rozhodnutie odvolacieho súdu vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa ustanovenia § 238 ods. 4 OSP vylúčené.

Podobne najvyšší súd v uznesení sp. zn. 3 Cdo 26/2006 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod č. 14/2011, zošit č. 2, s. 44 a nasl. ) uviedol, že „§ 237 OSP nemá žiadne   obmedzenia   vo   výpočte   rozhodnutí   odvolacieho   súdu,   ktoré   sú   spôsobilým predmetom dovolania. Z hľadiska prípustnosti dovolania podľa uvedeného ustanovenia nie je predmet konania významný a ak je konanie postihnuté niektorou z vád vymenovaných v tomto   ustanovení,   možno   ním   napadnúť   aj   také   rozhodnutia   vo   veciach   upravených Zákonom o rodine, proti ktorým je dovolanie inak neprípustné.“.

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 a § 239 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou prípustnosťou dovolania z dôvodu závažných procesných vád konania vymenovaných v § 237 OSP.

Sťažovateľ v sťažnosti výslovne uvádza, že namieta odňatie možnosti konať pred súdom   (pozri   citované   odôvodnenie   jeho   sťažnosti),   čo   je   v danom   prípade   dovolacím dôvodom   proti   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   podľa   ustanovenia   § 237   písm. f)   OSP. Z obsahu   sťažnosti   však   nevyplýva,   že   by   sťažovateľ   využil   možnosť   podania   tohto mimoriadneho opravného prostriedku, ktorý mu Občiansky súdny poriadok poskytuje na ochranu jeho základných práv a slobôd.

Právomoc ústavného súdu na konanie o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je daná iba vtedy,   ak   rozhodovanie   o   namietanom   porušení   základných   práv   alebo   slobôd   nepatrí do právomoci   všeobecného   súdu.   Ústavný   súd   nie   je   alternatívou   ani   mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých sústavu završuje najvyšší súd (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Sťažovateľ sa mal preto predtým, ako sa sťažnosťou obrátil na ústavný súd, domáhať ochrany svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podaním mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 236 a nasl. OSP, ktorý bol na ten účel   z pohľadu   argumentácie   uplatnenej   v jeho   sťažnosti   prípustný.   Ústavný   súd   preto rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto nálezu.

Skutočnosť,   že   sťažovateľ   nevyužije   svoje   zákonné   právo   podať   dovolanie   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydanému v konaní, ktoré je postihnuté procesnou vadou uvedenou v § 237 OSP, a to aj vo veciach, v ktorých je inak dovolanie podľa § 238 ods. 4 OSP   vylúčené,   nie   je   dôvodom,   aby   ústavný   súd   reparoval   pochybenie   sťažovateľa. V takom prípade nie je daná právomoc ústavného súdu (II. ÚS 1/08).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   dovolanie   proti napadnutému uzneseniu krajského súdu nepodal (opak zo sťažnosti nevyplýva, pozn.), ale podal sťažnosť ústavnému súdu, v ktorej explicitne tvrdí také porušenie svojich procesných oprávnení,   ktoré   napĺňajú   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP.   Ústava   ani zákon o ústavnom súde (§ 53 ods. 1) nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušení základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred tým, než sa sťažovateľ obráti so sťažnosťou na ústavný súd.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu   je ústavným príkazom pre každú osobu. Preto každý, kto namieta porušenie svojho základného práva, musí rešpektovať postupnosť tejto ochrany a predtým, ako podá sťažnosť ústavnému súdu, požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorého kompetencia predchádza právomoci ústavného súdu (IV. ÚS 128/04, IV. ÚS 362/2010, IV. ÚS 372/2010, IV. ÚS 489/2012).

Vychádzajúc z týchto právnych záverov a skutkového stavu opísaného sťažovateľom ústavný   súd   uzavrel,   že   v   jeho   veci   vo   vzťahu   k   namietaným   porušeniam   označeného základného práva podľa ústavy a práva podľa dohovoru nie je sťažnosť prípustná, preto ju odmietol (čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení s § 25 ods. 2 a § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) už pri jej predbežnom prerokovaní.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, ostatnými návrhmi sťažovateľa sa už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. mája 2013