znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 281/2012-140

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K., B., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 Dodatkového protokolu   k   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných   slobôd,   čl. 2 ods.   1   a 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 142 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a tiež čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009 a jeho čiastočným rozsudkom z 21. júla 2009, postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009   a   jeho   rozsudkom   z   18.   novembra   2009   a tiež   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. februára 2012 osobne doručená sťažnosť Mgr. Mgr. Bc. D. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3, čl. 26 ods. 1 a 2, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1, čl. 10 ods. 1 a 2 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), čl. 1 Dodatkového protokolu k dohovoru (ďalej len „dodatkový protokol“), čl. 2 ods. 1 a 3 Protokolu č. 4 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 4“), čl. 1 ods. 1 a 2 Protokolu č. 12 k dohovoru (ďalej len „protokol č. 12“), ako aj porušenie čl. 12 ods. 1, 2 a 4 a čl. 142 ods. 3 ústavy a tiež čl. 14 a čl. 17 dohovoru postupom Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009 a jeho čiastočným rozsudkom z 21. júla 2009 (ďalej aj „napadnutý čiastočný rozsudok“), postupom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a tiež postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   okresný   súd   čiastočným   rozsudkom č. k. 4 C 43/2009-180 z 21. júla 2009 výrokom v bode I zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že kúpna zmluva uzavretá medzi Slovenským pozemkovým fondom a I.   B.   a K.   B. (ďalej   len „nadobúdatelia“)   o prevode   v žalobe označenej   nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území P. [v súčasnosti v katastrálnom území K. (ďalej len „nehnuteľnosť“)] uzavretá 24. mája 2000 (správne malo byť 19. marca 2000, pozn.) je neplatná; výrokom v bode II zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal určenia, že nadobúdatelia   sú   neoprávnenými   držiteľmi   nehnuteľnosti;   výrokom   v bode   III   zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal uloženia povinnosti Katastrálnemu úradu v Trenčíne – Správe katastra M. vymazať vlastnícke právo nadobúdateľov k nehnuteľnosti a vyznačiť v katastri   nehnuteľností   predchádzajúci   právny   stav;   výrokom   v bode   IV   zamietol   žalobu sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhal,   aby   obci   K.   boli   nariadené   povinnosti — vykonávať vlastnícke   právo   k   miestnej   komunikácii   na   nehnuteľnosti,   hospodáriť   s   miestnou komunikáciou na nehnuteľnosti, vytýčiť hranice pozemku a ďalšie konkrétne povinnosti uvedené v žalobe, a výrokom v bode V rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

Proti čiastočnému rozsudku okresného súdu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   s.   zn.   5   Co   281/2009   z   18.   novembra   2009   tak,   že odvolaním   napadnutý   čiastočný   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Proti   napadnutému rozsudku   krajského   súdu   podal   sťažovateľ   dovolanie,   o   ktorom   najvyšší   súd   rozhodol uznesením sp. zn. 3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 tak, že dovolanie odmietol.

Porušenie   v sťažnosti   označených   základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy   a práv podľa dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009, v ktorom malo dôjsť „... k vadám, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci“, sťažovateľ odôvodňuje predovšetkým tým, že

„-   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a nebol   riadne   zastúpený   –   na strane odporcu v 3. rade (SPF) – poverený zamestnanec právnickej osoby SPF vystupoval pred súdom na základe protizákonného poverenia,

-... účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom – súd nepostupoval   v zmysle   §   118   OSP,   nebolo   vydané   uznesenie   o skončení   dokazovania a napriek   tomu   súd   vyhlásil   čiastočný   rozsudok,   bez   toho,   aby   umožnil   navrhovateľovi uplatniť svoje procesné práva v § 123 a § 118 ods. 4 OSP,

-... rozhodoval vylúčený sudca –samosudkyňa prekročila právomoc, postupovala po tom,   čo   podal   navrhovateľ   námietku   zaujatosti   sudcu   v rozpore   s   §   15   ods.   1   OSP, a námietka zaujatosti bola nesprávne právne posúdená a osobou, ktorá nemala právomoc na jej posúdenie – samosudkyňou,   ktorá bola zákonným sudcom vo veci, pojednávanie nebolo odročené v zmysle § 119 OSP a vec prejednala a rozhodla sudkyňa, ktorá mala byť vylúčená v zmysle § 14 ods. 1 OSP...“.

Sťažovateľ   namietané   porušenie   v sťažnosti   označených   základných   práv   podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 odôvodňuje tým, že:

«- namietaný čiastočný rozsudok bol vydaný bez nariadenia ústneho a verejného pojednávania, pričom je „zarážajúce, že odvolací súd neposúdil predmetnú vec, ako vec po právnej stránke zásadného významu v zmysle § 238 ods. 2 OSP“, a zároveň „v zmysle § 115 ods. 1 OSP“ bol povinný predvolať účastníka konania aj „na pojednávanie, na ktorom ide vyhlásiť rozsudok“,

-   namietaný   čiastočný   rozsudok   krajského   súdu   je   „v   rozpore   s   právnym poriadkom“, keďže „v konaní došlo k vadám uvedeným v § 237 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov, keďže „účastník konania na strane odporcu v 3. rade (SPF) – poverený zamestnanec právnickej osoby SPF vystupoval pred súdom na základe protizákonného poverenia“,

- namietané konanie pred krajským súdom je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, keďže „odvolací súd nedostatočne zistil skutkový stav veci, ako aj právny stav veci, zakladajúci sa na nezvratných listinných dôkazoch, ktoré nesprávne vykonal a vyhodnotil“ okresný súd, tým že predovšetkým „nesprávne vyhodnotil, že p. č. 4657 k. ú. P. (v súčasnosti k. ú. K.)... prešla do vlastníctva obce v roku 1996 na základe   zákona   č.   160/1996   Z.   z.   ešte   predtým,   ako   bol   objednaný   na   rozdelenie   tejto parcely   -   miestnej   komunikácie   –   geometrický   plán   súkromnými   osobami,   ktorý   bol protizákonne overený dňa 14. 12. 1998 Katastrálnym odborom Okresného úradu v M. ako GP č. 240-243-190/98, a pred tým ako následne bola v roku 1999 do KN protizákonne zapísaná   na   návrh   SPF   (žiadosť   SPF)   ako   vlastník   vzniknutých   parciel...   Slovenská republika... a následne bol uskutočnený protizákonný a protiústavný prevod p. č. 4657/2 SPF na odporcov v 1. a 2. rade v rozpore s verejným záujmom a porušujúc základné ľudské práva a slobody navrhovateľa...“,

- čiastočný namietaný rozsudok krajského súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, keďže tento „nesprávne posúdil kľúčový dôkaz – predmetnú kúpnu zmluvu..., ktorou súčasne došlo k porušeniu základných ľudských práv a slobôd..., vzhľadom na to, že SPF nebol oprávnený previesť túto parcelu, ktorá bola vedená v pozemkovej knihe ako neknihované vlastníctvo – cesta. Ako aj vzhľadom na to, že SR bola protizákonne zapísaná ako vlastník tejto parcely na základe žiadosti SPF v roku 1999, keďže uvedená cesta – miestna komunikácia sa stala v roku 1996 vlastníctvom obce na základe zákona č. 160/1996 Z. z. a tieto právne skutočnosti odvolací súd odmietol rešpektovať...“, ako aj vzhľadom na to, že „zmluva svojím obsahom a účelom odporuje zákonu, obchádza ho a prieči sa dobrým mravom a z dôvodu, že uvedená zmluva má vadu prejavu vôle zmluvných strán – právny úkon nebol urobený určite aj v dôsledku toho, že prejav vôle bol urobený neexistujúcim právnym subjektom (Slovenský pozemkový fond Bratislava...)», ako aj tým, že

- krajský   súd   nesprávne   posúdil   nedostatok   naliehavého   právneho   záujmu   na vyslovení absolútnej neplatnosti zmluvy;

- krajský súd nesprávne právne posúdil vecnú pasívnu legitimáciu starostu obce, keďže táto je daná tým, že „v rámci návrhu okrem uloženia povinností obci, išlo súčasne o uloženie takých povinností v zmysle cestného zákona, výkon ktorých a dohľad nad ich dodržiavaním je povinný zabezpečiť správny orgán na úseku miestnych komunikácií, a tým je v zmysle § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov – starosta obce.“;

- krajský súd nesprávne posúdil námietku zaujatosti sudkyne okresného súdu.

K porušeniu sťažovateľom označených základných práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011 malo podľa argumentácie sťažovateľa dôjsť tým, že«... v rozpore so zákonom mu nebolo vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov pri osobnom podaní   dovolania   na   Najvyššom   súde   SR“,   a   to   aj   „napriek   argumentácii   podávateľa o práve na zákonného sudcu,

nedoručil dovolateľovi vyjadrenia odporcov, na ktorých založil svoje rozhodnutie, namietané uznesenie je zmätočné, a to z dôvodu nesprávnej aplikácie § 218 ods. 1 OSP, keďže „odmietnuť návrh na začatie konania je súd oprávnený iba v zmysle § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a v zmysle § 114 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku z procesných dôvodov, t. j. v prípade nesplnenia procesných podmienok konania (napr. právomoc   súdu,   príslušnosť,   súdu,   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   procesná spôsobilosť,   splnenie   poplatkovej   povinnosti,   splnenie   náležitostí   návrhu   na   začatie konania, litispendencia, rei iudicatae, atď.). To však nebol prípad dovolateľa, ktorý splnil všetky uvedené procesné podmienky konania, ako aj podmienky v zmysle § 218 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, a preto Najvyšší súd SR bol povinný konať o dovolaní v zmysle   §   242   ods.   1,   §   243a   až   §   243d   Občianskeho   súdneho   poriadku,   preskúmať dovolanie z hľadiska dôvodov dovolania a vád konania a rozsudkom dovolanie zamietnuť alebo rozsudkom zmeniť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne alebo uznesením zrušiť napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne. To, že výroková časť zmätočného uznesenia Najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 53/2010-689 zo dňa 31. 10. 2011 bola v rozpore s odôvodnením a spolu boli v absolútnom rozpore s právnym poriadkom, resp. Občianskym súdnym poriadkom preukazuje nielen neznalosť ustanovení zákona č. 99/1963 Zb. v znení neskorších   predpisov,   ale   zámer   senátu   Najvyššieho   súdu   SR   nerešpektovať   právny poriadok SR, pri plnom vedomí porušovať základné práva a slobody a účelovo zavádzať a zabraňovať sťažovateľovi v prístupe k spravodlivosti v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Ak by senát Najvyššieho súdu SR dospel k záveru, že niet dôvodov dovolania a ani vád konania, pre ktoré by bolo potrebné napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zrušiť, bol by povinný rozhodnúť v zmysle § 243b ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku rozsudkom, ktorým by dovolanie zamietol.“,

najvyšší súd mal povinnosť podľa „§ 115 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojitosti s § 3 ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR – na každé pojednávanie, t. j. aj na pojednávanie, na ktorom má byť vyhlásený rozsudok musia byť účastníci konania preukázateľne predvolaní   –   poštovou   zásielkou   doporučené   do   vlastných   rúk   alebo   na pojednávaní   s   dôkazným   zápisom   v zápisnici   z pojednávania,   čo   najvyšší   súd nevykonal.“,

argumentácia   použitá   najvyšším   súdom   v   namietanom   uznesení   je   zhodná s argumentáciou   krajského   súdu   uvedenou   v   namietanom   rozsudku,   preto sťažovateľ   odkazuje   na   ďalší   rozpor   odôvodnenia   predmetného   uznesenia   s právnym poriadkom v rozsahu, ktorým odôvodnil protizákonnosť a protiústavnosť rozsudku Krajského súdu v Trenčíne... ».

V záverečnej   časti   sťažnosti   sťažovateľ   sumarizuje   svoju   argumentáciu   a v tejto súvislosti najmä uvádza:

«Uvedený postup a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Trenčíne, ktorý nadväzoval na rozhodnutie Okresného súdu v Novom meste nad Váhom, kedy bola riešená namietaná absolútna neplatnosť predmetnej kúpnej zmluvy:

-   ktorá   je   absolútne   neplatná   z   dôvodu   vady   prejavu   vôle,   keď   bola   uzavretá neexistujúcim   právnym   subjektom   „Slovenským   pozemkovým   fondom   Bratislava“,   ktorý nikdy nebol ani nie je zapísaný v Obchodnom registri SR (v OR SR bol a je zapísaný „Slovenský pozemkový fond“ - ďalej len „SPF“),

- a ktorou bola protiprávne a protiústavne za súčinnosti štátneho orgánu na úseku katastra   a   v   rámci   trestnej   činnosti   pozmenenia   verejnej   listiny   (pozemkovej   knihy) prevedená   predmetná   parcela   vedená   v   katastri   –   v   pozemkovej   knihe   ako   cesta...   na súkromné   osoby,...   keď   mu   uvedeným   protizákonným   a   protiústavným   prevodom   bol odobratý   za   súčinnosti   SPF   a   orgánu   štátnej   správy   na   úseku   katastra   jediný   prístup k obydliu,....

Zmarením   zákonnosti   a   ústavnosti   súdnych   konaní   v   dôsledku   uvedených protizákonných   a   protiústavných   manipulácií   súdnych   konaní   a   protizákonných a protiústavných   rozhodnutí   Okresného   súdu   Nové   mesto   nad   Váhom,   Krajského   súdu v Trenčíne,   ako aj   Najvyššieho   súdu   boli tak   v dôsledku obštrukcií   uvedených štátnych orgánov   súdnej   moci   v   záujme   skupiny   osôb   s   cieľom   získať   neoprávnený   majetkový prospech   týmto   osobám   v   rozpore   s   verejným   záujmom,   zákonmi   SR,   Ústavou   SR a Dohovorom:

- bezprecedentne porušené základné práva a slobody sťažovateľa, ako aj každého subjektu práva, ktorý požíva slobodu pohybu a pobytu na území SR,

- marené a sťažované uplatňovanie základných práv a slobôd sťažovateľa,

- spôsobené prieťahy v súdnom konaní vo veci predmetného návrhu podaného dňa 16. 03. 2009, spočívajúce v oddialení konečného prejednania a rozhodnutia predmetného súdneho sporu,   čím bolo   zabránené   sťažovateľovi v prístupe   k spravodlivému   súdnemu konaniu v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, t. j. bolo zmarené právo sťažovateľa na spravodlivé a   verejné   súdne   konanie   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   zriadenom   zákonom a v primeranej lehote, ktorého výsledkom by bol rozsudok v súlade s právnym poriadkom SR a vykonateľný a vnútroštátnej úrovni.».

Na   základe   uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd   po   prijatí   sťažnosti na ďalšie konanie rozhodol o nej nálezom, „v ktorom vysloví, že postupom Okresného súdu Nové mesto nad Váhom v konaní o návrhu na začatie konania doručeného sťažovateľom dňa   16.   03.   2009   (sp.   zn.   4 C 43/2009)...   boli   porušené   nasledovné   základné   práva a slobody sťažovateľa:

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 26 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 12 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR,

čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,

čl.   6 ods.   1 Dohovoru v spojitosti s čl.   10 ods.   1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,

čl. 13 Dohovoru,

čl. 14 Dohovoru,

čl. 17 Dohovoru.

- v ktorom vysloví, že postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní o odvolaní proti čiastočnému rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č. 4 C 43/2009-180 zo dňa 21. 07. 2009... boli porušené nasledovné základné práva a slobody sťažovateľa:

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a s čl. 26 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 12 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR,

čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,

čl.   6 ods.   1 Dohovoru v spojitosti s čl.   10 ods.   1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,

čl. 13 Dohovoru,

čl. 14 Dohovoru,

čl. 17 Dohovoru.

- v ktorom vysloví, že postupom Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní proti rozsudku Krajského   súdu v Trenčíne   č.   5   Co   281/2009-27 zo   dňa   18.   11.   2009...   boli porušené nasledovné základné práva a slobody sťažovateľa:

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 1 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a s čl. 26 ods. 1 Ústavy SR a čl. 26 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 12 ods. 1 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 47 ods. 3 Ústavy SR v spojitosti s čl. 12 ods. 1 Ústavy SR a čl. 12 ods. 2 Ústavy SR,

čl. 48 ods. 2 ústavy SR v spojitosti s čl. 142 ods. 3 Ústavy SR,

čl. 12 ods. 4 Ústavy SR,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru,

čl.   6 ods.   1 Dohovoru v spojitosti s čl.   10 ods.   1 Dohovoru a čl. 10 ods. 2 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 1 Dohovoru a čl. 13 Dohovoru,

čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 10 ods. 2 Dohovoru a čl. 17 Dohovoru,

čl. 13 Dohovoru,

čl. 14 Dohovoru,

čl. 17 Dohovoru.

- v ktorom vysloví, že v dôsledku... rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom č.   4   C   43/2009-180   zo   dňa   21.   07.   2009,   rozsudku   Krajského   súdu   v   Trenčíne č. 5 Co/281/2009-271   zo   dňa   18.11.2009   a   uznesenia   Najvyššieho   súdu   SR č. 3 Cdo 53/2010-689 zo dňa 31. 10. 2011 došlo k porušeniu... čl. 20 ods. 1 a ods. 4 Ústavy SR, čl. 12 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, čl. 23 ods. 1 a ods. 3 Ústavy SR, ako aj čl. 1 protokolu č. 1 k Dohovoru, čl. 14 Dohovoru, čl. 1 ods. 1 a ods. 2 Protokolu č. 12 k Dohovoru, čl. 2 ods. 1 a ods. 3 Protokolu č. 4 k Dohovoru, čl. 12 ods. 4 Ústavy SR, čl. 17 Dohovoru, a čl. 6 ods. 1 Dohovoru v spojitosti s čl. 48 ods. 2 Ústavy SR.

- v ktorom po posúdení námietky zaujatosti voči sudkyni JUDr. H. P. podanej na okresnom súde Nové mesto nad Váhom navrhovateľom dňa 20. 07. 2009:

vysloví, že uvedená námietka je dôvodná,

rozhodne   o   vylúčení   uvedenej   sudkyne   z   prejednávania   a   rozhodovania predmetnej veci návrhu na určenie neplatnosti právneho úkonu, ktorým sa začalo súdne konanie 16. 03. 2009...,

a uloží Okresnému súdu..., aby rešpektoval uvedenú právnu skutočnosť, že sudkyňa JUDr. H. P. je vylúčená z ďalšieho prejednávania a rozhodovania predmetnej veci.

- v ktorom po posúdení skutkového a právneho základu... pochybnosti o nezaujatosti sudcov senátu Najvyššieho súdu SR, ktorému predsedala JUDr. D. S...

vysloví, že uvedená námietka zaujatosti sťažovateľa je dôvodná,

po zistení obsadenia senátu... rozhodne o vylúčení uvedených sudcov senátu...

a uloží všeobecným súdom..., aby rešpektovali uvedenú právnu skutočnosť.

- a v ktorom v zmysle...Okresnému súdu Nové mesto nad Váhom uloží:

pri ďalšom prejednávaní a rozhodovaní predmetného návrhu vo veci určenia neplatnosti   právneho   úkonu...   rešpektovať   v zmysle   odôvodnenia...   tejto sťažnosti... základné práva a slobody navrhovateľa:...“.

Sťažovateľ zároveň navrhuje, aby ústavný súd nálezom zrušil napadnutý čiastočný rozsudok   okresného   súdu,   napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   a   napadnuté   uznesenie najvyššieho   súdu,   vec   vrátil   okresnému   súdu   na   ďalšie   konanie   a   rozhodnutie   vo   veci a zároveň mu priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 eur.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu (sťažnosti) podľa ustanovenia § 49 až § 56 zákona o ústavnom súde vrátane okolností, ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu alebo rozhodnutím nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno   považovať takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

II.1   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 43/2009, postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a postupom najvyššieho   súdu v konaní vedenom   pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010

V zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

V zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V   súvislosti   s   tou   časťou   sťažnosti,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ústavný súd   poukazuje   na   svoju   konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   jednou   zo   základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je požiadavka, aby smerovala proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do týchto práv sťažovateľa, inak je zjavne neopodstatnená. Uvedený právny názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo neprípustnému zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv ďalej nepokračovalo (napr. IV. ÚS 104/03, IV. ÚS 73/05).

Sťažnosť je zjavne neopodstatnená aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktorý vylučuje, aby príslušný orgán verejnej   moci   (v   danom   prípade   okresný   súd,   krajský   súd   a najvyšší   súd)   porušovali uvedené   základné   právo,   pretože   uvedená   situácia   alebo   stav   takú   možnosť   reálne nepripúšťajú (III. ÚS 263/03, IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, III. ÚS 342/08).

O zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť,   ktorou   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 ústavy,   resp.   práva   na   prejednanie   záležitosti   v   primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ide aj vtedy,   ak sa   porušenie uvedených   práv namieta v takom konaní pred všeobecným   súdom,   v   ktorom   už   v   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   označený všeobecný súd meritórne rozhodol pred jej doručením ústavnému súdu (II. ÚS 184/06), a preto   už   k   namietanému   porušovaniu   týchto   práv   nečinnosťou,   príp.   neefektívnou činnosťou tohto súdu v tomto čase nemôže dochádzať (m. m. II. ÚS 387/06).

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie tohto práva ešte mohlo trvať (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemôže dochádzať k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť   odmietne   ako   zjavne neopodstatnenú   (§   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde), pretože konanie o takej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. I. ÚS 6/03). Uvedený právny názor ústavného súdu je akceptovaný aj judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri Miroslav Mazurek proti Slovenskej republike, rozhodnutie o sťažnosti č. 16970/05 z 3. marca 2009).

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že rozsudok okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 21. júla 2009 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom krajského súdu sp. zn. 5 Co 281/2009 z 18. novembra 2009 nadobudol právoplatnosť 2. decembra 2009. Označené konania pred okresným súdom a krajským súdom boli teda právoplatne skončené pred podaním sťažnosti ústavnému   súdu.   O   dovolaní   sťažovateľa   rozhodol   najvyšší   súd   uznesením   sp.   zn. 3 Cdo 53/2010   z   31.   októbra   2011   a   toto   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   (ako   to   sám v sťažnosti   uvádza,   pozn.)   doručené   17.   decembra   2012,   teda   pred   podaním   sťažnosti ústavnému súdu.

Vychádzajúc   z uvedených   zistení   a   zohľadňujúc   svoju   stabilizovanú   judikatúru ústavný súd pri predbežnom prerokovaní konštatoval, že sťažovateľom napadnuté konania okresného   súdu,   krajského   súdu   a   najvyššieho   súdu   boli   v   čase   doručenia   sťažnosti ústavnému súdu už právoplatne skončené, a preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

II.2   K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv a slobôd podľa ústavy, práv podľa dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 4 a protokolu   č.   12,   ako   aj   namietanému   porušeniu   označených   ustanovení   ústavy a dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 4 C 43/2009 z 21. júla 2009 a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti   zistí,   že   sťažovateľ   sa   ochrany   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   môže domôcť   využitím   jemu   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným (všeobecným)   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z dôvodu   nedostatku   právomoci na jej prerokovanie (m. m. I. ÚS 103/02, IV. ÚS 115/07, IV. ÚS 203/09).

Sťažovateľ v petite svojej sťažnosti označuje za porušovateľa svojich práv aj okresný súd   a   žiada,   aby   ústavný   súd   rozhodol,   že   čiastočným   rozsudkom   okresného   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, boli porušené ním označené základné práva a slobody   podľa   ústavy,   práva   podľa   dohovoru,   dodatkového   protokolu,   protokolu   č.   4 a protokolu č. 12, ako aj ďalšie ním označené ustanovenia ústavy a dohovoru.

Podľa § 201 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) účastník môže napadnúť rozhodnutie súdu prvého stupňa odvolaním, pokiaľ to zákon nevylučuje.

Sťažovateľ mal danom prípade právo podať proti čiastočnému rozsudku okresného súdu a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, odvolanie (čo aj využil), o ktorom bol oprávnený   a aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľa vylučuje právomoc ústavného súdu. Z uvedeného dôvodu ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

II.3 K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.   1 ústavy   a práva   na spravodlivé   súdne konanie podľa čl.   6 ods.   1 dohovoru, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne a tiež v spojení s čl. 46 ods. 1, ako aj namietanému porušeniu čl. 142 ods. 3 ústavy postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 z hľadiska námietok uplatnených v dovolaní sťažovateľa

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať ustanoveným postupom svojho práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom   na   inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri výklade základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na spravodlivé súdne konanie, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.Podľa   čl.   12 ods.   1   ústavy   ľudia   sú   slobodní   a rovní   v dôstojnosti   i   v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.

Podľa čl. 12 ods. 2 ústavy základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa   čl. 142 ods.   3 ústavy   rozsudky   sa   vyhlasujú v mene Slovenskej republiky a vždy verejne.

Z obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   podstatná   časť   námietok,   ktorými   sťažovateľ odôvodňuje porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva podľa čl. 48 ods. 1 ústavy a tiež porušenie čl. 142 ods. 3   ústavy   rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   281/2009   z 18.   novembra   2009 a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   je   v zásade   totožná   s námietkami,   ktoré uplatnil vo svojom dovolaní proti označenému rozsudku krajského súdu (sťažovateľ v ňom tvrdil, že krajský súd sa dopustil procesných pochybení v zmysle § 237 OSP, pozn.), pričom najvyšší súd sa s týmito námietkami zaoberal a podľa názoru ústavného súdu sa s nimi aj ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal (k tomu pozri časť II.6 tohto uznesenia, pozn.)   v rámci   dovolacieho   konania.   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   s poukazom   na odôvodnenie   napadnutého   uznesenia   najvyššieho   súdu   túto   časť   sťažnosti   odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.4 K namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   samostatne,   ako   aj   v spojení   so   základnými právami podľa čl. 26 ods. 1 a 2 a čl. 48 ods. 2 ústavy a právami podľa čl. 10 ods. 1 a 2 a čl.   13   dohovoru   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 nad rámec námietok uvedených v dovolaní

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že najvyšší súd sa v dovolacom konaní nezaoberal vecnou správnosťou napadnutého rozsudku krajského súdu (dovolanie sťažovateľa proti napadnutému rozsudku krajského súdu najvyšší súd uznesením sp. zn. 3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 odmietol pre neprípustnosť, pozn.). Ústavný súd preto napadnutý   rozsudok   krajského   súdu   preskúmal   z hľadiska   možného   porušenia sťažovateľovho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,   a to   aj   v spojení   namietaným   porušením   ďalších   v sťažnosti   označených základných   práv   a slobôd   podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   sústreďujúc   sa   pritom na posúdenie, či je napadnutý rozsudok krajského súdu ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnený a či ho nemožno považovať za arbitrárny.

Pri   preskúmavaní   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   ústavný   súd   vychádzal zo svojej   konštantnej   judikatúry,   podľa   ktorej   vo   veciach   patriacich   do   právomoci všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou   inštitúciou   (m.   m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade   a   uplatňovaní   zákonov   viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O svojvôli pri výklade alebo aplikácii právnych noriem všeobecným súdom možno uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ nad rámec námietok, ktoré uplatnil v dovolaní vo   vzťahu   k rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn.   5   Co   281/2009   z   18.   novembra   2009 a postupu, ktorý predchádzal jeho vydaniu, predovšetkým namieta:

- nesprávny právny záver o neexistencii naliehavého právneho záujmu na vyslovení absolútnej neplatnosti zmluvy a

- nesprávne právne posúdenie pasívnej legitimácie odporcu v 5. rade (starostu obce, pozn.).

Ústavný   súd   v   súvislosti   s   tvrdením   sťažovateľa,   že   krajský   súd   v napadnutom rozsudku vychádzal z nesprávneho právneho záveru o neexistencii naliehavého právneho záujmu na vyslovenie absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy, poukazuje najmä na túto časť odôvodnenia tohto rozsudku krajského súdu:

„...   V   prvom   rade   je   nutné   konštatovať,   že   navrhovateľ   v   prejednávanej   veci formuloval návrh tak, že sa domáhal určenia neplatnosti kúpnej zmluvy, ktorú definoval ako kúpnu   zmluvu   uzatvorenú   dňa   24.   5.   2000   medzi   Slovenským   pozemkovým   fondom a nadobúdateľom I. B. a K. B. o prevode nehnuteľností – parcela reg. C č. 4657/2 k. ú. P. Súd je viazaný návrhom na začatie konania a nie je v jeho právomoci prekročiť akýkoľvek   návrh.   Pokiaľ   navrhovateľ   vo   svojom   návrhu   definoval   kúpnu   zmluvu   tým spôsobom, že táto by mala byť uzavretá 24. 5. 2000, bolo povinnosťou súdu prvého stupňa sa zaoberať takouto zmluvou.

Z kúpnej zmluvy zavkladovanej pod číslom V 288/2000 dňa 24. 5. 2000 Okresným úradom   v M.,   odbor   katastrálny   je   zrejmé,   že   ako   predávajúci   tu   figuruje   Slovenská republika   –   Slovenský   pozemkový   fond   Bratislava   a   ako   kupujúci   manželia   I.   a K.   B. (odporcovia 1/,   2/).   Rovnako   faktom je,   že   SR   – Slovenský   pozemkový   fond predmetnú zmluvu podpisuje dňa 9. 3. 2000 ako predávajúci a kupujúci predmetnú zmluvu podpisujú 18. 2. 2000. Faktom teda je, že zmluva nebola skutočne uzatvorená dňa 24. 5. 2000, ale na druhej   strane   aj   faktom   je,   že   samotný   navrhovateľ   v návrhu   nesprávne   označil   okruh účastníkov konania, kedy predávajúcim je SR – Slovenský pozemkový fond a nie samotný Slovenský   pozemkový   fond.   Za   týchto   okolností   je   potom   dôvodná   námietka   zo   strany Slovenského pozemkového fondu o nedostatku vecnej pasívnej legitimácie na jeho strane. Už len samotná táto skutočnosť by mala byť dôvodom na zamietnutie návrhu, kedy sa navrhovateľ   domáha   určenia   neplatnosti   kúpnej   zmluvy,   ktorú   nesprávne   definoval   v návrhu a zároveň nesprávne definoval aj okruh účastníkov predmetnej kúpnej zmluvy. Následne však bol správny postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh navrhovateľa voči odporcom 1/, 2/, 3/ zamietol z nedostatku naliehavého právneho záujmu na strane navrhovateľa na takomto určení v zmysle § 80c O. s. p. Absolútnej neplatnosti právneho úkonu sa môže s úspechom dovolať len tá tretia osoba (ktorá nebola účastníkom daného právneho úkonu), ktorej hmotnoprávne postavenie (majetkové práva) môže byť – objektívne posudzované – neplatnosťou právneho úkonu priaznivo ovplyvnené. Ďalej platí, že pokiaľ by sa takáto tretia osoba dovolávala absolútnej neplatnosti právneho úkonu určovacou žalobou,   musela   by   ako   nevyhnutnú   procesnú   náležitosť   pre   podanie   takejto   žaloby preukazovať   existenciu   naliehavého   právneho   záujmu v zmysle   §   80c O.   s.   p.   Pre   súd posudzujúci naliehavosť právneho záujmu podľa § 80c O. s. p. je pritom vždy relevantný právny záujem navrhovateľa a nie právny záujem odporcu.

Správny bol potom postup súdu prvého stupňa, ktorý návrh voči odporcom 1/, 2/, 3/ zamietol z nedostatku naliehavého právneho záujmu v časti týkajúcej sa návrhu o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy. Obdobne bol aj správny postup súdu prvého stupňa,   pokiaľ návrh zamietol v časti, kedy sa navrhovateľ domáhal určenia, že odporcovia 1/ a 2/ sú neoprávnenými   držiteľmi,   nakoľko táto skutočnosť nebola nikdy v konaní tvrdená,   a to s poukazom na tú skutočnosť, ako správne konštatoval súd prvého stupňa, že odporcovia 1/, 2/ sú vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Nie je potom potrebné preukazovať oprávnenosť, resp. neoprávnenosť ich držby.

Za   daného   skutkového   stavu   potom   neobstoja   námietky   uvádzané   v   odvolaní   zo strany navrhovateľa v tom smere, že súd prvého stupňa sa nezaoberal ďalšími okolnosťami, ktoré   namietal   v   tomto   konaní.   Pokiaľ   navrhovateľ   nemá   naliehavý   právny   záujem   na určení neplatnosti kúpnej zmluvy, nie je povinnosťou súdu zaoberať sa ďalšími namietanými skutočnosťami zo strany navrhovateľa vo vzťahu k predmetnej kúpnej zmluve.“

Na   námietku   sťažovateľa   týkajúcu   sa   nesprávneho   právneho   posúdenia   pasívnej legitimácie starostu obce uplatnenú v odvolaní, ako aj v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku reagoval takto:

„Správny   bol   aj   postup   súdu   prvého   stupňa,   ktorý   návrh   zamietol   vo   vzťahu k odporcovi v 5/ rade, kedy navrhovateľ ako účastník konania v prejednávanej veci označil fyzickú osobu Ing. V. Š., ktorý zastupuje obec vo vzťahu k štátnym orgánom, právnickým a fyzickým osobám, v zmysle zákona č. 369/1990 Zb. nie je a nemôže byť daná jeho vecná pasívna   legitimácia   v   konaní,   kedy   sa   navrhovateľ   ako   fyzická   osoba   domáha   určenia neplatnosti právneho úkonu uzavretého medzi tretími osobami vo vzťahu k obci.

Pokiaľ   by   obec   mala   záujem   dovolávať   sa   svojho   vlastníckeho   práva,   nič   jej v takomto   postupe   nebráni.   Navrhovateľ   však   takýto   postup   nemôže   dosiahnuť   formou žaloby, kde ako odporcu v 5/ rade označuje starostu danej obce. Preto aj v tejto časti bolo potrebné rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť.“

Z citovaných   častí   odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   vyplýva,   že   krajský   súd v ňom   reagoval   na   všetky   podstatné   námietky   sťažovateľa,   ktoré   uviedol   vo   svojom odvolaní a zopakoval v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, a podľa názoru ústavného súdu sa s nimi ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal.

Z odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   zreteľne   a zrozumiteľne   vyplývajú   dôvody, pre   ktoré   krajský   súd   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Rozhodnutie   krajského   súdu nemožno preto považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože krajský súd sa pri výklade a aplikácii zákonných predpisov vo veci sťažovateľa neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel ich účel a význam. Ako vyplýva z judikatúry   ústavného   súdu,   iba   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   s   právnym   názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti   rozhodnutia   všeobecného súdu   a nezakladá ani oprávnenie   ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným (I. ÚS 188/06). Z uvedeného dôvodu ústavný súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu a postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   a sťažovateľom   namietaným   porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by zakladala reálnu možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   namieta   porušenie   už   označených   ďalších   základných   práv   a   slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základného práva podľa čl. 48   ods.   2   ústavy   napadnutým   rozsudkom   krajského   súdu   ani   postupom,   ktorý   mu predchádzal,   nemohlo   dôjsť   ani   k   porušeniu   ďalších   ním   označených   základných   práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Na tomto základe ústavný súd sťažnosť v tejto   časti   odmietol   z   dôvodu   zjavnej   neopodstatnenosti   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

II.5 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, základného práva podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy, základných slobôd podľa čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práv podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4 a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   5   Co   281/2009   a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009

Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné (čl. 12 ods. 1 ústavy). Základné práva   a   slobody   sa   zaručujú   na   území   Slovenskej   republiky   všetkým   bez   ohľadu na pohlavie,   rasu,   farbu   pleti,   jazyk,   vieru   a   náboženstvo,   politické   či   iné   zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo nezvýhodňovať (čl. 12 ods. 2 ústavy). Nikomu nesmie byť spôsobená ujma na právach pre to, že uplatňuje svoje základné práva a slobody (čl. 12 ods. 4 ústavy).

K sťažovateľom namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy ústavný súd uvádza, že ich aplikácia sa v individuálnych sťažnostiach viaže na vyslovenie porušenia individuálne určeného základného práva alebo slobody sťažovateľa, a preto požiadavka na vyslovenie porušenia čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy bez vzťahu ku konkrétnemu základnému právu   alebo   slobode   sťažovateľa   je   zjavne   neopodstatnená   (I.   ÚS   34/96,   II. ÚS 85/01, II. ÚS 167/04).

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre fyzické osoby a právnické osoby procesné právo akcesorickej povahy mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných   ľudských   práv   chránených   dohovorom. Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl.   13   dohovoru   musí   preto   nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983).

Ústavný   súd   ďalej   poznamenáva,   že   podľa   judikatúry   ESĽP   sa   čl.   13   dohovoru vzťahuje iba na prípady,   v ktorých   sa   jednotlivcovi   podarí   preukázať pravdepodobnosť tvrdenia, že sa stal obeťou porušenia práv garantovaných dohovorom (Boyle a Rice proti Spojenému kráľovstvu, rozsudok z 27. apríla 1988, séria A, č. 131, ods. 52). V okolnostiach prípadu však ústavný súd k takému záveru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 nedospel.

Napadnutý   postup   krajského   súdu   preto   nesignalizuje   žiadnu   možnosť   priamej príčinnej súvislosti s možným porušením práva sťažovateľa mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom podľa čl. 13 dohovoru.

Podľa čl. 14 dohovoru užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba   pleti,   jazyk,   náboženstvo,   politické   alebo   iné   zmýšľanie,   národnostný   pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, rod alebo iné postavenie.

V súlade s čl. 17 dohovoru nič v tomto dohovore sa nemôže vykladať tak, akoby dávalo štátu, skupine alebo jednotlivcovi akékoľvek právo vyvíjať činnosť alebo dopúšťať sa   činov   zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek   z   tu   priznaných   práv   a   slobôd   alebo na obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to dohovor ustanovuje.

Ústavný   súd   aj   vo   vzťahu   k   čl.   14   a   čl.   17   dohovoru   poukazuje   na   judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, z ktorej vyplýva, že uvedený článok iba dopĺňa ostatné hmotnoprávne ustanovenia dohovoru a jeho protokolov. Tieto články však nemajú vlastnú nezávislú existenciu, ale sú účinné len vo vzťahu k právam a slobodám, ktoré sú zaručené ustanoveniami dohovoru (IV. ÚS 47/05).

Ústavný   súd   vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   v   časti,   v   ktorej   sa   sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojich práv podľa čl. 14 a čl. 17 dohovoru napadnutým postupom   a   rozsudkom   krajského   súdu,   nezistil   medzi   týmito   článkami   dohovoru a namietanými porušeniami týchto práv ústavne relevantnú (priamu) súvislosť,   ktorá by zakladala   dôvod   na   vyslovenie   ich   porušenia   po   prípadnom   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie konanie.

Sťažovateľ   ďalej   namietal,   že   postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom pod sp. zn. 5 Co 281/2009 a jeho rozsudkom z 18. novembra 2009 došlo k porušeniu jeho základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a tiež základných slobôd podľa čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ako aj práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 a práv podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4. Z obsahu sťažnosti možno vyvodiť, že ich porušenie sťažovateľ zakladá výlučne na ním tvrdenej nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti záverov namietaného rozsudku krajského súdu, t. j. v organickej súvislosti s tvrdeným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy a práva   na spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl.   6 ods.   1 dohovoru.   Z   toho   dôvodu   už ústavný súd   nepovažoval za potrebné osobitne   formulovať závery   súvisiace   so   zjavnou neopodstatnenosťou tvrdení sťažovateľa o tom, že napadnutým rozsudkom krajského súdu došlo aj k porušeniu čl. 20 ods. 1 a 4 a čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, čl. 1 dodatkového protokolu, čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 a čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.6 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011

Uznesením sp. zn. 3 Cdo 53/2010 z 31. októbra 2011 najvyšší súd ako dovolací súd odmietol dovolanie sťažovateľa.

Základom   argumentácie sťažovateľa smerujúcej proti   uzneseniu   najvyššieho súdu (ako   dovolacieho   súdu)   sp.   zn.   3   Cdo   53/2010   z 31.   októbra   2011   a postupu,   ktorý predchádzal   jeho   vydaniu,   je   tvrdenie   o jeho   zmätočnosti, „a   to   z   dôvodu   nesprávnej aplikácie § 218 ods. 1 OSP, keďže odmietnuť návrh na začatie konania je súd oprávnený iba   v   zmysle   §   218   ods.   1   Občianskeho   súdneho   poriadku   a   v   zmysle   §   114   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku   z   procesných   dôvodov,   t.   j.   v   prípade   nesplnenia procesných podmienok konania“.

Podľa § 243b ods. 5 OSP ustanovenia § 218 ods. 1, § 224 ods. 1, § 225 a § 226 platia pre konanie na dovolacom súde obdobne.

Podľa § 218 ods. 1 písm. c) OSP odvolací súd odmietne odvolanie, ktoré smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je odvolanie prípustné.

Vychádzajúc   z obsahu   citovaných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku ústavný súd zastáva názor, že najvyšší súd vo veci sťažovateľa ústavne akceptovateľným spôsobom   aplikoval   § 218   ods.   1   písm.   c)   OSP   a   §   243b   ods.   5   OSP,   keď   dovolanie sťažovateľa   odmietol,   a to   z dôvodu   jeho   neprípustnosti,   teda   postupoval   správne,   keď rozhodol   o jeho   dovolaní   len   procesne,   nie   meritórne   (vo   veci   samej),   a to   z dôvodu nesplnenia zákonom ustanovených podmienok, tak ako to je odôvodnené ďalej.

Vo všeobecnej časti odôvodnenia namietaného uznesenia najvyšší súd predovšetkým uviedol:

«Dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že dovolanie má v systéme opravných prostriedkov občianskeho súdneho konania osobitné postavenie. Ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorým možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu iba vtedy, ak to pripúšťa zákon. Pre účely predmetného dovolacieho konania je vhodné zdôrazniť, že dovolanie   nie   je   „ďalším   odvolaním“   a   nemožno   sa   ním   úspešne   domáhať   revízie skutkových   zistení   súdov   nižších   stupňov   ani   výsledkov   nimi   vykonaného   dokazovania. Dovolací   súd   nie   je   treťou   inštanciou,   v   ktorej   by   bolo   možné   preskúmať   akékoľvek rozhodnutie. Posúdiť správnosť a úplnosť skutkových zistení, a to ani v súvislosti s právnym posúdením   veci,   nemôže   dovolací   súd   už   len   z   toho   dôvodu,   že   nie   je   oprávnený prehodnocovať vykonané dôkazy. Dovolacie konanie má prieskumnú povahu aj so zreteľom na ňu dovolací súd, na rozdiel od súdu prvého stupňa a odvolacieho súdu, nemá možnosť vykonávať dokazovanie (viď § 243a ods. 2 veta druhá O. s. p.).

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa (§ 236 ods. 1 O. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 236 ods. 2 O. s. p.)

V   prejednávanej   veci   dovolanie   žalobcu   smeruje   proti   potvrdzujúcemu   rozsudku odvolacieho súdu a proti jeho dôvodom. Podľa § 238 ods. 1 O. s. p. je dovolanie prípustné proti rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa vo veci samej. V zmysle § 238 ods. 2 O. s. p. je dovolanie prípustné tiež proti rozsudku, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci. Podľa §   238   ods.   3   O.   s.   p.   je   dovolanie   prípustné   tiež   vtedy,   ak   smeruje   proti   rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bol potvrdený rozsudok súdu prvého stupňa, ak odvolací súd vyslovil vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že je dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu, alebo ak ide o potvrdenie rozsudku súdu prvého stupňa,   ktorým súd   prvého   stupňa   vo výroku   vyslovil   neplatnosť zmluvnej podmienky podľa § 153 ods. 3 a 4 O. s. p.

Dovolaním žalobcu nie je napadnutý zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu (§ 238 ods. 1 O. s. p.), ani rozsudok vydaný vo veci, v ktorej by už dovolací súd vyslovil právny názor, ktorým by boli súdy viazané (§238 ods. 2 O. s. p.). Napadnutý rozsudok nie je ani rozsudkom uvedeným v § 238 ods. 3 O. s. p. Prípustnosť dovolania žalobcu preto z týchto ustanovení nemožno vyvodiť.

Žalobcom podané dovolanie by mohlo byť procesne prípustné, len ak by konanie, v ktorom   bo   vydaný   napadnutý   rozsudok,   bolo   postihnuté   niektorou   zo   závažných procesných vád uvedených v § 237 O. s. p. Povinnosť skúmať, či konanie nie je zaťažené niektorou z nich, vyplýva pre dovolací súd z ustanovenia § 242 ods. 1 O. s. p. Dovolací súd sa preto neobmedzil len na skúmanie prípustnosti dovolania podľa § 238 O. s. p., ale sa (aj so   zreteľom   na   obsah   dovolania)   zaoberal   tiež   otázkou,   či   konanie   nie   je   postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 O. s. p. Toto ustanovenie pripúšťa dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vtedy, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci   súdov,   b/   ten,   kto   v   konaní   vystupoval   ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť účastníkom   konania,   c/   účastník   konania   nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Treba uviesť, že z hľadiska posúdenia existencie niektorej z uvedených procesných vád ako dôvodu, ktorý zakladá prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, nie je významný subjektívny názor účastníka o tom, že v konaní došlo k jednej z týchto vád, ale   len   jednoznačné,   všetky   pochybnosti   vylučujúce   zistenie,   že   konanie   je   skutočne postihnuté niektorou z taxatívne vymenovaných vád.

Žalobca procesné vady konania v zmysle § 237 písm. a/, b/, d/, e/ O. s. p. nenamietal a žiadna z týchto vád ani v dovolacom konaní nevyšla najavo.»

V ďalších   častiach   odôvodnenia   namietaného   uznesenia   sa   najvyšší   súd   v súlade s obsahom dovolania sťažovateľa zaoberal prípustnosťou dovolania z hľadiska jednotlivých dovolacích dôvodov, ktoré uplatnil sťažovateľ vo svojom dovolaní.

K dovolaciemu dôvodu podľa § 237 písm. c) OSP, ktorý bol podľa sťažovateľa daný tým, „že žalovaný 3/ ako účastník konania nebol riadne zastúpený, pretože jeho zástupkyňa JUDr.   S.   konala   na   základe   protizákonného   poverenia   vydaného   vedúcou   právneho oddelenia   žalovaného   3/...“, najvyšší   súd   v odôvodnení   namietaného   uznesenia   najmä uviedol: „Uvedená námietka dovolateľa je nedôvodná, pretože k vade konania spočívajúcej v tom, že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený (§237 písm. c/ O. s. p.), prihliada dovolací súd len vtedy, ak procesnú spôsobilosť nemal a nebol zastúpený dovolateľ. O takýto prípad sa v danej veci nejedná, preto prípadné udelenie protiprávneho poverenia zástupkyni žalovaného 3/ na zastupovanie žalovaného 3/ v konaní pred súdom je právne irelevantné. Na základe vyššie uvedeného prípustnosť dovolania zo žalobcom namietanej vady konania v zmysle § 237 písm. c/ O. s. p. nemožno vyvodiť.“

K prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   písm.   f)   OSP,   teda   k odňatiu   možnosti účastníka   konať   pred   súdom   zo   strany   krajského   súdu,   najvyšší   súd   v odôvodnení namietaného uznesenia uviedol: „Z obsahu dovolania možno vyvodiť, že k odňatiu možnosti konať   pred   súdom   malo   dôjsť   tým,   že   odvolací   súd   vo   veci   rozhodol   bez   nariadenia pojednávania,   v   dôsledku   čoho   nemohol   navrhnúť   zopakovanie   dôkazov,   najmä   kúpnej zmluvy a výpovede žalovaného 1/. Dovolací sú z obsahu spisu nezistil, že by v konaní došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom, keď odvolací súd rozhodol o jeho odvolaní bez pojednávania. Podľa § 214 ods. 1 O. s. p. v znení zákona č. 384/2008 Z. z., ktorý nadobudol účinnosť 15. októbra 2008, na prejednanie odvolania proti rozhodnutiu vo veci samej,   nariadi   predseda   senátu   odvolacieho   súdu   pojednávanie,   ak   a/   je   potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, b/ súd prvého stupňa rozhodol podľa § 115a bez nariadenia pojednávania, c/ to vyžaduje dôležitý verejný záujem. Podľa § 214 ods. 2 O. s. p. ale v ostatných prípadoch (iné než sú uvedené v § 214 ods. 1 O. s. p.) môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. Z vyššie citovaných ustanovení § 214 ods. 1 a 2 O. s. p. vyplýva, že v prípadoch predpokladaných ustanovím § 214 ods. 1 O. s. p., odvolací súd je povinný nariadiť pojednávanie a v ostatných prípadoch môže odvolací súd rozhodnúť aj bez nariadenia odvolacieho pojednávania. V danej veci odvolací súd dospel k záveru, že môže rozhodnúť bez nariadenia pojednávania, pretože v právnej veci   žalobcu   nebolo   potrebné   zopakovať   alebo   doplniť   dokazovanie   v   danej   veci,   bez nariadenia   pojednávania   nerozhodol   súd   prvého   stupňa   a   nariadenie   pojednávania   si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem. Ako z vyššie uvedeného vyplýva, odvolací súd podľa procesnej úpravy obsiahnutej v ustanovení § 214 O. s. p. mohol prejednať odvolanie žalobcu   bez   nariadenia   odvolacieho   pojednávania.   Zo   zápisnice   o   vyhlásení   rozsudku z 18. decembra 2009 (č. l. 270 spisu) vyplýva, že odvolací súd 18. decembra 2009 vyhlásil rozsudok v predmetnej právnej veci bez nariadenia pojednávania. V zmysle § 156 ods. 3 O. s.   p.   o   veciach,   v   ktorých   súd   rozhoduje   rozsudkom   bez   nariadenia   ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote   najmenej   päť   dní   pred   jeho   vyhlásením.   Tento   procesný   postup   bol   v   danom prípade zachovaný, účastnícki konania boli o čase a mieste verejného vyhlásenia rozsudku upovedomení spôsobom zodpovedajúcim § 156 ods. 3 O. s. p. (viď zoznam vecí, v ktorých Krajský súd v Trenčíne rozhoduje bez nariadenia pojednávania založený v spise na č. k. 26 spisu). Vzhľadom na uvedené, postupom súdu, ktorý sa nepriečil zákonu, nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti dovolateľa konať pred súdom. Neopodstatnená je preto jeho námietka, že namietaným postupom odvolacieho súdu došlo k procesnej vade v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“

K námietke sťažovateľa založenej na tvrdení, že vo veci konajúce súdy nedostatočne zistili   skutkový   stav   a nevykonali   ním   navrhnuté   dôkazy   v odôvodnení   namietaného uznesenia, najvyšší súd najmä uviedol: „Význam dôkazov a potrebnosť ich vykonania sú otázky, ktorých posúdenie je zásadne v právomoci toho orgánu, ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť to, či a aké dôkazy na zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). Súd v občianskom súdnom konaní   nie   je   viazaný   návrhmi   účastníkov   na   vykonanie   dokazovania   a   nie   je   povinný vykonať   všetky   navrhované   dôkazy.   Posúdenie   návrhu   na   vykonanie   dokazovania a rozhodnutie, ktoré z nich budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu (viď § 120 ods. 1 O. s. p.), a nie účastníkov konania. Nevykonanie určitého dôkazu môže ma za následok   len   neúplnosť   skutkových   zistení   (vedúcu   prípadne   k   vydaniu   nesprávneho rozhodnutia), nie však procesnú vadu v zmysle § 237 O. s. p. (viď R 37/1993). Zo samej skutočnosti, že súd v priebehu konania nevykonal všetky navrhované dôkazy alebo vykonal iné   dôkazy   na   zistenie   skutkového   stavu,   nemožno   preto   vyvodiť,   že   dovolanie   proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je podľa § 237 písm. f/ O. s. p. prípustné (viď R 125/1999). Nevykonaním žalobcom navrhovaného dokazovania preto nemohlo dôjsť k odňatiu možnosti konať pred súdom.

V   súvislosti   s   námietkou   dovolateľa,   že   súdy   nevykonali   ním   navrhnuté   dôkazy, dovolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v prejednávanej veci súd prvého stupňa žalobu o určenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca   nepreukázal   naliehavý   právny   záujem   na   požadovanom   určení   v   zmysle   §   80 písm. c/ O. s. p. Nepreukázanie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je samostatným a prvoradým dôvodom pre zamietnutie žaloby; preto ak súd dospeje k záveru, že žalobcom podaná určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu procesne prípustným nástrojom na ochranu práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci. Z tohto dôvodu súd prvého stupňa nevykonal ani ďalšie žalobcom navrhované dôkazy   a ani   nepristúpil   k zisťovaniu a   vyhodnoteniu   zisteného   skutkového stavu z hľadiska (ne)existencie dôvodov zakladajúcich neplatnosť kúpnej zmluvy. Odvolací súd svoje rozhodnutie nezaložil na odlišnom právnom posúdení, rozhodnutie súdu prvého stupňa,   ktoré   považoval   za   vecne   správne   potvrdil   (§   219   ods.   1   O.   s.   p.)   a   v   súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O. s. p. na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil   ďalšie   dôvody.   Preto   v   postupe   súdu,   ktorý   nevykonal,   prípadne   nedoplnil dokazovanie navrhované dovolateľom preto nemožno vidieť znaky procesnej nesprávnosti relevantné   podľa   §   237   písm.   f/   O.   s.   p.   Dovolateľ   tiež   tvrdí,   že   súdy   sa   nezaoberali a neprihliadali   na   niektoré   skutkové   okolnosti,   ktoré   sú   podľa   neho   rozhodujúce   pre posúdenie neplatnosti predmetnej kúpnej zmluvy (viď doplnenie žaloby z 10.   júla 2009 a 21. júla 2009). K tomu treba uviesť, že neúplnosť (alebo nesprávnosť) skutkových zistení súdu,   na   ktorých   založil   rozhodnutie,   môže   mať   síce   za   následok   nesprávnosť   tohto rozhodnutia, nezakladá ale procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p. V tejto súvislosti však treba poukázať na prvoradý dôvod zamietnutia žaloby o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, z ktorého dôvodu sú námietky žalobcu neopodstatnené. Keďže dovolanie žalobcu nie je v danom prípade procesne prípustné, dovolací súd neskúmal, či skutkové zistenia súdov vytvárali postačujúci podklad pre ich správne rozhodnutie.“

K námietke „nesprávneho vyhodnotenia kľúčového dôkazu kúpnej zmluvy“ najvyšší súd uviedol, že „V zmysle § 132 O. s. p. dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, v rámci ktorej sa vykonaným dôkazom prisudzuje hodnota   (stupeň)   závažnosti   pre   rozhodnutie,   vierohodnosti,   zákonnosti,   presvedčivosti a pravdivosti. Nesprávne vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 237 O. s. p. Pokiaľ súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu vecne nesprávne, no táto skutočnosť ešte sama osobe nezakladá prípustnosť dovolanie v zmysle § 237 O. s. p. Dovolací súd pripomína, že v zmysle § 243a ods. 2 veta druhá   O.   s.   p.   dovolací   súd   nevykonáva   dokazovanie.   Keďže   dovolací   súd   nemôže vykonávať   dokazovanie,   nemôže   iba   na   základe   súdneho   spisu   preskúmať   správnosť hodnotenia   dôkazov   súdom,   lebo   si   nemôže   pre   svoje   rozhodnutie   zabezpečiť   rovnaké podklady a predpoklady doplnením alebo zopakovaním dokazovania, aké mal súd, ktorý dôkazy   hodnotil   (viď   tiež   R   42/1993).   Nesprávne   vyhodnotenie   vykonaných   dôkazov nezakladá procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f/ O. s. p.“.

K námietke sťažovateľa týkajúcej sa „zaujatosti sudkyne okresného súdu“ a s ňou spojenou existenciou vady konania podľa § 237 písm. g) OSP najvyšší súd uviedol: «Podľa dovolateľa bol procesne vadný postup súdu po vznesení námietky zaujatosti sudkyne súdu prvého stupňa. S prihliadnutím na obsah dovolania sa dovolací súd osobitne zameral na otázku, či vo veci nerozhodoval na súde prvého stupňa vylúčený sudca (§ 237 písm. g/ O. s. p.). Predmetnú námietku žalobcu posudzoval dovolací súd aj s prihliadnutím na to, že neexistencia   žiadneho   rozhodnutia   alebo   existencia   právoplatného   rozhodnutia nadriadeného súdu o tom,že sudca je alebo nie je vylúčený z prejednávania a rozhodovania vecí, nebráni dovolaciemu súdi pri skúmaní podmienok prípustnosti dovolania v zmysle ustanovenia § 237 písm. g/ O. s. p., posúdiť túto otázku samostatne (viď R 59/1997). V zmysle § 15a ods. 1 O. s. p. účastníci majú právo z dôvodov podľa § 14 ods. 1 O. s. p. uplatniť námietku zaujatosti voči sudcovi, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť. Podľa § 15a ods. 3 O. s. p. v námietke zaujatosti musí byť uvedené, proti komu smeruje, dôvod, pre ktorý má byť sudca vylúčený, a kedy sa účastník podávajúci námietku zaujatosti o dôvode vylúčenia dozvedel. Na podanie, ktoré nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti, súd neprihliadne; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá. Podľa § 15a ods. 5 O. s. p. platí, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Zo spisu vyplýva, že žalobcu podaním z 20. júla 2009 vzniesol námietku zaujatosti voči   sudkyni   Okresného   súdu   Nové   mesto   nad   Váhom   JUDr.   H.   P.   a opätovne   na   ňu poukázal v dovolaní (str. 56-57 dovolania), pretože sa zreteľom na pomer k účastníkom konania – žalovaným, možno mať pochybnosti o jej nezaujatosti. Žalobca pochybnosti o jej nezaujatosti vyvodzuje z jej správania na pojednávaní 14. júla 2009, keď „opustila vedenie konania v merite veci a pristúpila k správaniu, ktoré nesúviselo so súdnym pojednávaním vo veci o určenie absolútnej neplatnosti právneho úkonu tým, že mu kládla otázky o možnosti mimosúdnej dohody, hoci zákon v takejto veci nepripúšťa súdny zmier a týmto prekročila právomoc   verejného   činiteľa   a   porušila   zásadu   nestrannosti   a nezávislosti   súdu   a preukázala pochybnosti o nezaujatosti vo vzťahu k žalovaným“. Súdy nižších stupňov na uvedenú   námietku   neprihliadli   s   odôvodnením   že   sa   námietka   týkala   okolností spočívajúcich v postupe sudcu v konaní (§ 14 ods. 3, § 15a ods. 5 O. s. p.) z ktorých dôvodov   na   túto   námietku   neprihliadli   a   námietku   nadriadenému   súdu   na   rozhodnutie nepredkladali.

Po   oboznámení   sa   s   obsahom   spisu   dovolací   súd   dospel   k   záveru,   že   námietka zaujatosti nespĺňa náležitosti v zmysle § 15a ods. 1 O. s. p. Na uvedenú námietku zaujatosti zákonnej sudkyne v zmysle § 15a ods. 5 O. s. p. neprihliadal, pretože žalobca dôvody pre svoje   pochybnosti   o   nezaujatosti   opätovne   nachádzal   v   postupe   súdu,   okrem   iného spočívajúcom aj v pokuse o zmier medzi účastníkmi konania, ktorý podľa dovolateľa nebolo možné v danom konaní uzavrieť. V tomto smere je jeho námietka nedôvodná, pretože pokus o zmier je nielen procesnou povinnosťou sudcu (§ 99 ods. 1 O.   s. p.) ale aj právnym prostriedkom   účinného   riešenia   sporov,   preto   z   takéhoto   postupu   sudcu   nemožno vyvodzovať jeho zaujatosť voči účastníkom. V neposlednom rade treba dodať, že tvrdenie dovolateľa o nemožnosti uzavretia zmieru v danej právnej veci neobstojí, pretože skutkový základ sporu, t. j. otázku prístupu žalobcu k jeho nehnuteľnostiam, je možné riešiť iným spôsobom. Zaujatosť sudkyne vyvodzoval aj z postupu pri doručovaní kópie zápisnice mimo pojednávacej   miestnosti   a   nesprávneho   postupu   pri   doručovaní   rozsudku   súdu   prvého stupňa po jeho vyhlásení na pojednávaní dňa 21. júla 2009. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva,   že   ani   dôvody   námietky   zaujatosti   spresnené   v   dovolaní   (str.   59-67 dovolania)   nesvedčia   o   existencii   právne   relevantného   vzťahu   sudkyne   k prejednávanej veci, k účastníkom konania alebo ich zástupcom (viď § 14 ods. 1 O. s. p.), ale o tom, že žalobca zaujatosť sudkyne vyvodzuje iba z jej procesného postupu v konaní.

Opakovane preto treba uviesť, že ak sa námietka zaujatosti týka len okolností, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci (§ 14 ods. 3 O. s. p.), súd na námietku zaujatosti vôbec neprihliada a v takom prípade sa vec nadriadenému súdu ani nepredkladá. Argumetácia žalobcu, že v danej veci konala a rozhodovala zaujatá sudkyňa, je preto neopodstatnená. Nedôvodná je tiež jeho námietka, že konanie je v dôsledku toho zaťažené procesnou vadou v zmysle § 237 písm. g/ O. s. p.»

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   zastáva   názor,   že   najvyšší   súd   sa v namietanom   uznesení   ústavne   konformným   spôsobom   zaoberal   všetkými   kľúčovými dovolacími   námietkami,   ktoré   sťažovateľ   uplatnil   vo   svojom   dovolaní,   pričom   právne závery, ktoré k nim zaujal, sú primeraným spôsobom odôvodnené a zodpovedajú obsahu a zmyslu   právnych   noriem,   ktoré   najvyšší   súd   pri   rozhodovaní   o dovolaní   aplikoval. Namietané uznesenie najvyššieho súdu je preto podľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska   akceptovateľné a udržateľné   a nesignalizuje takú   príčinnú   súvislosť   medzi   ním a sťažovateľom   označenými   právami,   ktorá   by   zakladala   reálnu   možnosť   vysloviť   ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Osobitne   sa   ústavný   súd   zaoberal   námietkou   sťažovateľa   o neprípustnom   zásahu do jeho práv najvyšším súdom v súvislosti s predvolávaním na pojednávanie, keďže podľa neho „na pojednávanie, na ktorom má byť vyhlásený rozsudok musia byť účastníci konania preukázateľne predvolaní“.

Podľa   §   243a   ods.   1   OSP   dovolací   súd   rozhodne   o dovolaní   spravidla   bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť, ak to považuje za potrebné.

V súlade s § 156 ods. 3 OSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia   ústneho   pojednávania,   oznámi   miesto   a čas   verejného   vyhlásenia   rozsudku na úradnej tabuli súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   uvádza,   že   tak,   ako   to   vyplýva   z citovaného ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku,   je   nariadenie   pojednávania   v   dovolacom konaní, aj keď ide o dovolanie proti rozsudku, vecou úvahy a rozhodnutia dovolacieho súdu, čo vyplýva priamo z textu jeho textu, konkrétne z v ňom použitého slova „spravidla“. Rovnako z § 156 ods. 3 OSP vyplýva, že povinnosť oznámenia miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu sa vzťahuje na prípady, keď súd rozhoduje rozsudkom   bez nariadenia ústneho pojednávania. Rozsudkom najvyšší súd v dovolacom konaní v súlade s § 243b ods. 4 OSP rozhoduje, ak zamieta dovolanie proti rozsudku alebo ak   mení   rozsudok;   inak   rozhoduje   uznesením.   Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že o dovolaní sťažovateľa najvyšší súd rozhodol bez nariadenia pojednávania uznesením tak, že dovolanie odmietol pre neprípustnosť. Z uvedených dôvodov nemohlo v danom prípade zo strany najvyššieho súdu dôjsť k porušeniu príslušných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku.

Ústavný súd na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o takej príčinnej súvislosti medzi napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, a základným právom sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj jeho právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, na základe ktorej by po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie bolo možné reálne dospieť k záveru o ich porušení. V súlade s uvedeným preto ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.7   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   na   rovnosť   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a základného práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne a v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011

Namietané porušenie základného práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 12 ods. 1 a 3 ústavy sťažovateľ odôvodňuje „nedoručením vyjadrení odporcov k dovolaniu proti napadnutému rozsudku krajského súdu“.

Ústavný súd v súvislosti s touto námietkou sťažovateľa poukazuje na právny názor vyslovený   v jeho   doterajšej   judikatúre,   podľa   ktorého   nedoručenie   vyjadrenia   účastníka konania druhému účastníkovi konania vytvára stav nerovnosti účastníkov v konaní pred súdom, čo je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces (m. m. I. ÚS 2/05, I. ÚS 100/04, I. ÚS 335/06), zároveň ale pripustil,   že v   niektorej   veci   môže   byť absencia   stanoviska   k   vyjadreniu   k   opravnému prostriedku druhého účastníka konania právne irelevantná. O taký prípad ide vtedy, keď súd rozhodujúci   o   opravnom   prostriedku   nezaložil   svoje   rozhodnutie   na   vyjadrení   druhého účastníka   k   opravnému   prostriedku   (teda   vtedy,   keď   jeho   vyjadrenie   k   opravnému prostriedku nemalo zásadný vplyv na rozhodnutie o opravnom prostriedku). Podľa zistení ústavného súdu v posudzovanom prípade vyjadrenia účastníkov konania nemali zásadný vplyv na rozhodnutie dovolacieho súdu. Z obsahu namietaného uznesenia najvyššieho súdu, ako aj ďalšej dokumentácie, ktorú mal ústavný súd k dispozícii, zjavne vyplýva, že v danom prípade najvyšší súd dospel k záveru o neprípustnosti dovolania bez ohľadu na vyjadrenia odporcov   k dovolaniu   sťažovateľa,   čo   je   dané   aj   charakterom   dovolacieho   konania a obsahom   príslušných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktoré   upravujú problematiku prípustnosti dovolania.

Vzhľadom na uvedené v danom prípade nedoručenie vyjadrení ďalších účastníkov konania k dovolaniu sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu nemožno kvalifikovať ako neprípustný zásah do základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy.

Sťažovateľ   odôvodňuje   porušenie   svojho   základného   práva   na   zákonného   sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne a v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy tým, že „mu nebolo vydané potvrdenie o prevzatí a pridelení veci v zmysle § 51 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov pri osobnom podaní dovolania na Najvyššom súde SR“, a to aj „napriek argumentácii podávateľa o práve na zákonného sudcu...“.

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   predseda   najvyššieho   súdu   v prípise č. Spr 302/2011 z 2. mája 2011 odpovedal sťažovateľovi na jeho námietku „nezákonného postupu pri prijímaní dovolania“, keď uviedol, že „v zmysle § 240 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku sa dovolanie podáva na súde, ktorý vo veci rozhodol v prvom stupni. Následne súd prvého stupňa, po vykonaní procesných úkonov v zmysle § 241 ods. 3 a ods. 4,   predloží dovolanie   spolu so súdnym spisom dovolaciemu súdu.   V   zmysle citovaných ustanovení ste mali podať dovolanie na Okresný súd Nové Mesto nad Váhom. Keďže ste podali dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky, museli sme vaše podanie postúpiť Okresnému súdu Nové Mesto nad Váhom. Preto ani nebolo možné pri podaní dovolania na Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   vydať   Vám   potvrdenie   o   pridelení   veci.“. Predseda najvyššieho   súdu   zároveň   sťažovateľa   informoval   o   spisovej   značke,   pod   ktorou   bola zaregistrovaná predmetná právna vec, ako aj o tom, že táto vec bola predložená sudcovi spravodajcovi na preštudovanie a rozhodnutie.

Podľa názoru ústavného súdu postupoval aj v tomto prípade najvyšší súd v súlade s právnymi   normami   upravujúcimi   dovolacie   konanie   (resp.   podanie   dovolania,   pozn.). S argumentáciou uvedenou v označenom prípise predsedu najvyššieho súdu sa ústavný súd stotožňuje, a preto zastáva názor, že postupom najvyššieho súdu, ktorý „odmietol vydať potvrdenie   o   prevzatí   a   pridelení   veci“,   nemohlo   dôjsť   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľa na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 ústavy samostatne ani v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy.

Na tomto základe ústavný súd aj túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

II.8 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2 ústavy, základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 142 ods. 3 ústavy, základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v spojení s čl. 48 ods. 2, čl. 26 ods. 1 a 2 ústavy, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 a 2 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 1 a čl. 13 dohovoru, práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v spojení s čl. 10 ods. 2 a čl. 17 dohovoru postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011

Sťažovateľ namieta porušenie už označených základných práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru v spojení s porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Vzhľadom na skutočnosť, že ústavný súd nezistil porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru ani základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, nemohlo   podľa   jeho   názoru   namietaným   postupom   najvyššieho   súdu   a jeho   uznesením z 31. októbra   2011 dôjsť   ani k porušeniu   ďalších   sťažovateľom označených   základných práv a slobôd podľa ústavy a práv podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu odmietol ústavný súd aj túto časť sťažnosti z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.9 K namietanému porušeniu čl. 12 ods. 1, 2 a 4 ústavy, práv podľa čl. 13, čl. 14 a čl. 17 dohovoru, základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 23 ods. 1 a 3 ústavy, práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, práv podľa čl. 2 ods. 1 a 3 protokolu č. 4 a práv podľa čl. 1 ods. 1 a 2 protokolu č. 12 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011

V súvislosti   s touto   časťou   námietok   sťažovateľa   ústavný   súd   odkazuje   na   svoje odôvodnenie uvedené v časti II.5 tohto uznesenia, ktoré možno v plnom rozsahu uplatniť aj vo   vzťahu   k sťažovateľom   namietaným   porušeniam   označených   ustanovení   ústavy, dohovoru, dodatkového protokolu, protokolu č. 12 a protokolu č. 4 postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 53/2010 a jeho uznesením z 31. októbra 2011. Na základe uvedeného ústavný súd aj túto časť sťažnosti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   už   bez   právneho   dôvodu zaoberať sa aj ďalšími návrhmi sťažovateľa uplatnenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012