znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 281/2010-15

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   augusta   2010 predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. L. Z., T., zastúpeného advokátom JUDr. P. H., B., vo veci namietaného porušenia čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti,   osobnej cti,   dobrej   povesti   a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 10 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom   Krajského   súdu   v Nitre   sp. zn. 25 Co/69/2009 a 25 Co/70/2009 zo 16. februára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   RNDr.   L.   Z. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2010 doručená   faxom   a   3.   mája 2010   doplnená   v origináli   sťažnosť   RNDr.   L.   Z.   (ďalej   len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), svojho základného práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti   a na   ochranu   mena   podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   a podľa   čl. 10   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský   súd“)   sp. zn.   25 Co/69/2009   a 25 Co/70/2009   zo 16.   februára   2010   (ďalej aj „namietaný rozsudok“).

Sťažovateľ   uviedol,   že   sa   žalobou   podanou   Okresnému   súdu   Topoľčany (ďalej len „okresný súd“) domáhal od Ing. V. T... (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), M. (ďalej len   „žalovaný   v 2.   rade“)   a S.,   B.,   ochrany   osobnosti   a náhrady   nemajetkovej   ujmy v peniazoch. Vec bola okresným súdom   vedená pod sp. zn. 5 C/157/2008. Okresný súd rozhodol vo veci rozsudkom zo 6. apríla 2009 tak, že žalobu v celom rozsahu zamietol. K zamietnutiu žaloby dospel na základe záveru, že návrh sťažovateľa nie je dôvodný a nie sú   splnené   predpoklady   na zaviazanie   žalovanej   v 1. rade   ani   žalovaného   v 2. rade na ospravedlnenie   ani   na priznanie   nemajetkovej   ujmy   v peniazoch,   keďže   okresný   súd nemal   v konaní „za preukázané,   že   by   došlo   zo   strany   žalovanej   v 1. rade   k takému závažnému zásahu do práva navrhovateľa na ochranu jeho osobnosti, ktoré by spočívalo v znížení jeho dôstojnosti, vážnosti pred verejnosťou, jeho osobnej cti, či dobrej povesti“.

Proti   zamietavému   prvostupňovému   rozsudku   podal   sťažovateľ   odvolanie s odôvodnením, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, že súd prvého stupňa taktiež neúplne zistil skutkový stav veci, keďže nevykonal ním navrhnuté dôkazy potrebné na   zistenie   rozhodujúcich   skutočností.   Sťažovateľ   ďalej   v odvolaní   proti   rozsudku okresného súdu v jeho právnej veci dôvodil tým, že „súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav“.

O odvolaní   sťažovateľa   rozhodol   krajský   súd   namietaným   rozsudkom,   ktorým potvrdil   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   ako   vecne   správny.   Krajský   súd   odôvodnil   svoj potvrdzujúci rozsudok v podstate tým, že v okolnostiach daného prípadu nedošlo k takému zásahu,   ktorý   by   bol   neoprávnený   a zároveň   spôsobilý   privodiť   ujmu   na   osobnosti sťažovateľa.

Podľa sťažovateľa rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co/69/2009 a 25 Co/70/2009 zo 16. februára 2010 došlo k porušeniu jeho označených práv, čo v ďalšej časti sťažnosti podrobnejšie odôvodňuje.

K predmetnému   žalobnému   návrhu   sťažovateľ   uviedol,   že   jeho   podstatou „bola skutočnosť,   že   žalovaná   v 1. rade   svojím   vystúpením   v N.   8. 2. 2007,   ktoré   bolo   široko medializované,   verejne   vyhlásila   o osobe   navrhovateľa   nepravdivé   informácie a neodôvodnenú   excesívnu   kritiku“. Uvedené   nepravdivé   skutočnosti   pritom   vo   svojom vystúpení jednoznačne prezentovala ako pravdivé.

V sťažnosti sa ďalej uvádza:«3. Žalovaná v 1. rade dňa 8. 2. 2007 pri svojom prejave v N. pritom vôbec nebola vyzvaná, aby zhodnotila prácu bývalých riaditeľov úradov práce, soc. vecí a rodiny, ako to vo svojom odôvodnení uvádza krajský súd.

4. Otázka   poslankyne   S.,   na   ktorú   v   rámci   hodiny   odpovedí   ako   členka   vlády odpovedala, znela: „aké kvalifikačné predpoklady museli splniť novovymenovaní riaditelia úradov práce, soc. vecí a rodiny.“

5. Z tohto faktu vyplýva, že žalovaná v 1. rade svojvoľne a bez toho, aby na to mala bezprostrednú príčinu,   začala s kritikou bývalých riaditeľov a aj sťažovateľa,   a pritom uviedla skutočnosti, ktoré v prípade sťažovateľa boli nesprávne a nepravdivé. Vedome teda uviedla nepravdivé skutočnosti o jeho osobe a tiež vyslovila na jeho adresu hodnotiaci úsudok,   v   ktorom   boli   použité   výrazy,   a   miery   expresivity   nebola   správne   posúdená odvolacím súdom.

6. Žalovaná v 1. rade totiž v tomto prípade vystúpila ako členka vlády, ministerkou rezortu, v ktorom bol sťažovateľ zamestnaný. Ako jeho nadriadená mala možnosti, ktoré jej dávajú predpisy pracovného práva a úprava štátnozamestnaneckého pracovného pomeru na jeho prípadnú kritiku alebo iné kroky (ktoré aj využila a dňa 10. 1. 2007 predložila ako ministerka do vlády materiál, na základe ktorého vláda SR odvolala 39 riaditeľov úradov PSVaR).

7. Cieľom tohto excesu nemohla a ani nebola kritika, pretože predmetný hodnotiaci úsudok   bol   vyslovený   v   politickej   debate   v   parlamente,   bol   určený   politickej   súperke z opozičnej politickej strany a taktiež širokej verejnosti, ktorá mala možnosť sledovať TV prenos z jej vystúpenia.

8. Uvedený exces bol prednesený na pôde, kde sťažovateľ nebol prítomný, vôbec nemohol vystúpiť, nemohol na túto kritiku odpovedať, ani sa adekvátnym spôsobom brániť alebo   obhajovať,   pretože   vystúpenie   žalovanej   v   1. rade   bolo   medializované prostredníctvom televízie pre najširší okruh ľudí.

9. Z uvedeného je nepochybné, že úvahy krajského súdu o dobrej viere žalovanej v 1. rade neboli v priebehu ani prvostupňového ani odvolacieho konania preukázané, súd nemal žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní, aby vyslovil takýto právny názor.

10. Tvrdenie   žalovanej   v   1. rade   prezentované   8. 2. 2007   v N.,   že   navrhovateľ   je postavený   mimo   činnú   službu   pre   podozrenie   zo   spáchania   trestného   činu   zneužívania právomoci verejného činiteľa a porušovania zákona o štátnej službe bolo v deň, keď bolo takouto formou medializované, celkom jednoznačne nepravdivé.

11. Právny názor súdu o tom, že prednesená kritika bola svojou formou primeraná, krajský súd nijako v odôvodnení nerozviedol. Odvolávanie sa na to, že sťažovateľ ako štátny zamestnanec sa stal osobou verejného záujmu, však nerieši podstatu uvedenej kritiky, ani to, na základe čoho súd usúdil o jej primeranosti (napr. „Za necelé tri roky vymenil cca 2/3 personálu,   protizákonne   vyhodil   z   úradu   ľudí,   ktorí   súdnou   cestou   dokázali   jeho protizákonné konanie.“), keď vôbec neskúmal okolnosti a detaily predmetných úkonov, kde riaditeľ   úradu   len   vykonával   pokyny   ústredia,   ako   postupovať   so   zamestnancami,   ktorí napríklad neurobili skúšky.

12. Takýto   postup   krajského   súdu   pri   hodnotení   každého   jednotlivého   výroku, na ktorý   poukazoval   sťažovateľ,   odhaľuje   povrchnosť   celého   konania   v   tejto   veci, zmätočnosť v hodnotení dôkazov a nedostatočné vysporiadanie sa s argumentmi a právnymi názormi sťažovateľa.

13. V predmetnom konaní sťažovateľ jasne uviedol, že sa výrokmi žalovanej v 1. rade cítil zneužitý na cudzie politické hry na pôde parlamentu a nemohúcnosť bezprostredne vykonať niečo na svoju obranu vnímal ako ťažkú ujmu na svojej cti a dôstojnosti.

14. Sme presvedčení, že skutočnosť, že osoba sťažovateľa bola zneužitá na podporu politického názoru, ktorý bol prezentovaný pred verejnosťou, zástupcami všetkých masmédií a televíziou vysielaný pre najširší okruh prijímateľov, pričom boli vyslovené a zverejnené jednoznačne nepravdivé informácie o jeho osobe, a použitá voči nemu kritika založená na účelovo   prekrútených   skutočnostiach   nebola   predmetom   dokazovania   a   detailného posudzovania v celom predmetnom konaní.

15. Postupom   krajského   súdu   tak   došlo   k   zásahu   do   sťažovateľovho   práva na ochranu jeho dôstojnosť, občiansku a profesionálnu česť a povesť.

16. Podstatou osobnosti jednoznačne sú jej vzťahy k vnímanej skutočnosti, k druhým ľuďom, ku kultúrno-spoločenským hodnotám a k aktuálnemu stavu spoločensko-politického diania. Tieto vzťahy sa prejavujú v styku s ľuďmi, v konaní a chovaní človeka, pričom každá osobnosť,   hoci   má   všeobecné   vlastnosti   všeľudskej   povahy,   zároveň   má   svojrázne a neopakovateľné rysy, ktoré odrážajú špecifické historické podmienky doby, jej vzdelania, povolania a spoločenského zaradenia.

17. Rôznosti prejavov jednotlivých stránok ľudskej osobnosti zodpovedá aj možné široké spektrum možných neoprávnených zásahov proti niektorej z týchto zložiek osobnosti. Pretože sa jedná o najvlastnejšiu, najinternejšiu a najintímnejšiu sféru človeka a zásah do nej je veľmi často pociťovaný s veľkou intenzitou, je preto nepochybne vecou zákona poskytovať   tejto   osobnostnej   sfére   príslušnú   právnu   ochranu,   ktorú   Ústava   Slovenskej republiky vyjadruje vo svojich princípoch úcty demokratického právneho štátu k právam a slobodám človeka a občana.»

V sťažnosti   sa   taktiež   tvrdí,   že „Nevykonaním   ani   jedného   sťažovateľom navrhovaného výsluchu svedkov došlo podľa nášho názoru k odňatiu možnosti konať pred súdom.   Išlo   jednoznačne   o taký   postup   súdov   v predmetnej   veci,   ktorým   znemožnili účastníkovi   konania   realizáciu   tých   procesných   práv,   ktoré   mu   ustanovenia   OSP priznávajú.“.

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd vydal tento nález:„Krajský súd v Nitre, ako súd dovolací, svojím rozsudkom sp. zn. 25 Co/69/2009 a 25 Co/70/2009 zo dňa 16. 02. 2010 porušil základné právo sťažovateľa na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, v zmysle článku 10 ods. 1) Listiny a čl. 19 Ústavy Slovenskej republiky, porušil základné právo sťažovateľa na právnu istotu vyplývajúcu z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1) v spojitosti s čl. 46 ods. 4) Ústavy.

Rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 25 Co/69/2009 a 25 Co/70/2009 zo dňa 16. 02. 2010 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Krajský súd v Nitre je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je sťažovateľom namietané porušenie čl. 1 ods. 1 ústavy, jeho základného   práva   na   zachovanie   ľudskej   dôstojnosti,   osobnej   cti,   dobrej   povesti a na ochranu mena podľa čl. 19 ods. 1 ústavy a čl. 10 ods. 1 listiny, ako aj základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 46 ods. 4 ústavy rozsudkom krajského súdu sp. zn. 25 Co/69/2009 a 25 Co/70/2009 zo 16. februára 2010.

Podľa čl. 1 ods. 1 ústavy je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa   čl. 19   ods. 1   ústavy   a čl. 10   ods. 1   listiny   má   každý   právo   na   zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 46 ods. 4 ústavy podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.

Jedna   z kľúčových   námietok   sťažovateľa   spočíva   v tom,   že   v   označenom   konaní neboli vykonané ním navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, konkrétne   nebol   súdom   akceptovaný   ani   jeden   návrh   na   vypočutie   ním   navrhnutých svedkov   („z úradu kde   pracoval,   tak   aj   z kruhov   jeho   známych,   priateľov   či   politicky činných ľudí z T.“), čím podľa neho išlo jednoznačne o taký postup súdov v predmetnej veci, ktorým mu bola ako účastníkovi konania znemožnená realizácia tých procesných práv, ktoré   mu   priznávajú   ustanovenia   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj „OSP“), v dôsledku čoho mu bola namietaným rozsudkom krajského súdu odňatá možnosť konať pred súdom.

Výhrady   sťažovateľa   proti   konaniu   súdov   sa   týkajú   aj   toho,   že   pri   posúdení medializácie tvrdeného zásahu do práva na ochranu jeho osobnosti vykladali a aplikovali všeobecne   záväzné   právne   normy   odlišným   spôsobom   ako   v iných   prípadoch   a navyše neaplikovali doterajšiu judikatúru v tejto právnej otázke. Toto pochybenie dáva sťažovateľ do spojitosti s predvídateľnosťou súdneho rozhodnutia, ktorá „spolugarantuje právnu istotu a zabezpečuje dôveru v právo“.

Súčasťou doterajšej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého poskytnutie   ochrany   konkrétnemu   právu   alebo slobode   v konaní pred ústavným súdom prichádza   v   zásade   do   úvahy   iba   za   predpokladu,   pokiaľ   ten,   kto   má   v   úmysle   sa   jej dovolať,   najprv   nevyčerpal   všetky   účinné   opravné   prostriedky,   ktoré   sú   mu   dostupné v konaní pred všeobecnými súdmi (m. m. IV. ÚS 201/04). Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd, tak ako sú uvedené v druhej hlave ústavy, totiž nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich (napr. I. ÚS 42/00).

Podľa   § 236   ods. 1   OSP   možno   dovolaním   napadnúť   právoplatné   rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Podľa   § 237   písm. f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.

Podľa   prvej   vety   § 238   ods. 5   OSP   dovolanie   nie   je   prípustné   ani   vo   veciach, v ktorých   bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   a   v obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   (II. ÚS 102/04,   III. ÚS 302/08, IV. ÚS 309/08, III. ÚS 50/2010) odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok dáva (napr. právo zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom i k právnej stránke veci a pod.) s cieľom zabezpečenia spravodlivej ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. Z obdobných právnych názorov vychádza aj judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutia sp. zn. 5 Cdo 102/01 alebo sp. zn. 2 Cdo 13/2004, 1 Obdo V 76/2006).Znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré by inak mohol účastník pred súdom uplatniť a z ktorých bol v dôsledku nesprávneho postupu súdu vylúčený, je vadou konania v zmysle § 237 písm. f) OSP. Takáto vada zakladá prípustnosť dovolania proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, pričom dovolací súd musí na ňu vždy prihliadnuť.

Z uvedeného vyplýva, že medzi namietaným nedostatkom postupu krajského súdu v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 Co/69/2009   a 25 Co/70/2009   a   jeho   rozsudkom zo 16. februára 2010 a odňatím možnosti konať pred súdom z hľadiska § 237 písm. f) OSP nie   je   taká   absencia   súvislosti,   ktorá   by   nepripúšťala   uplatnenie   tejto   námietky   ako dovolacieho   dôvodu,   a   tým   vylúčila   právomoc   dovolacieho   súdu.   Naopak,   z   viacerých prednesov   sťažovateľa   v dôvodnení   sťažnosti   je   zrejmé,   že   jeho   zásadné   námietky   sú obsahovo   totožné   s dovolacím   dôvodom   vyplývajúcim   z citovaného   ustanovenia   § 237 písm. f) OSP, a v prípade podania dovolania by to bol práve dovolací súd, ktorý by bol príslušný   na meritórne   prerokovanie   týchto   námietok   a ktorý   by   o   ich   oprávnenosti v konečnom   dôsledku   rozhodol.   Na   základe   podaného   dovolania   by   bol   najvyšší   súd v súlade so znením § 242 ods. 1 OSP po pripustení dovolania príslušným na preskúmanie napadnutého rozhodnutia nielen z dôvodov podľa § 237 písm. f) OSP, ale tiež z hľadiska ďalších dovolacích dôvodov uvedených v § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP, ktoré možno identifikovať v námietkach sťažovateľa, najmä pokiaľ ide o namietanú povrchnosť celého konania   v tejto   veci,   zmätočnosť   v hodnotení   dôkazov   a nedostatočné   vysporiadanie   sa s argumentmi a názormi sťažovateľa.

Z   obsahu   podanej   sťažnosti   ani   zo   zistení   ústavného   súdu   na   okresnom   súde nevyplýva   skutočnosť,   že   by   sťažovateľ   proti   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 25 Co/69/2009   a 25 Co/70/2009   zo   16.   februára   2010   podal   dovolanie.   Ústavný   súd vzhľadom   na to   dospel   k   záveru,   že   posúdenie   námietok   sťažovateľa   ústavným súdom v situácii,   keď   sa   neobrátil   na   príslušný   dovolací   súd,   t. j.   nepodal   dovolanie,   hoci   ho vychádzajúc   z   argumentácie   obsiahnutej   v sťažnosti, v ktorej   tvrdí   také   porušenie   jeho procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú   prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP, podať mal a mohol, by bolo porušením princípu subsidiarity ako sťažnostného atribútu vzťahu medzi ústavným súdom a sústavou všeobecných súdov (čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy). Nevyužitie tejto zákonnej možnosti účinnej ochrany základných práv sťažovateľa, porušenie ktorých namieta, nemožno nahradzovať sťažnosťou podanou ústavnému súdu, ktorý môže založiť svoju právomoc na konanie až vtedy, ak fyzická osoba (alebo právnická osoba)   nemala   inú   ústavnú   a   zákonnú   možnosť   účinnej   ochrany   svojich   práv (IV. ÚS 413/04).   Ak   sťažovateľ   vo   vzťahu   k   namietanému   rozsudku   krajského   súdu disponoval dostupným a účinným prostriedkom nápravy v záujme účinnej ochrany svojich základných práv priamo v konaní pred všeobecnými súdmi podľa tretej hlavy štvrtej časti Občianskeho   súdneho   poriadku,   vylučuje   to   právomoc   ústavného   súdu   na   meritórne prerokovanie jeho sťažnosti.

Ústavný súd podľa svojej stabilnej judikatúry nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti   vo   veciach,   v   ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v   konaní pred všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými   procesnými   úkonmi   (m. m.   I. ÚS 85/97,   I. ÚS 89/97). Ústava   ani   zákon o ústavnom   súde   nepripúšťajú,   aby   si   účastník   konania   zvolil   medzi   súdnymi   orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje   vyčerpanie   všetkých   účastníkovi   dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy pred podaním sťažnosti ústavnému súdu (m. m. I. ÚS 57/2010).

Vychádzajúc   z   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   už   pri   jej predbežnom   prerokovaní pre nedostatok právomoci   ústavného súdu   na jej prerokovanie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   odmietol,   bolo   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími požiadavkami, ktoré v nej sťažovateľ nastolil.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010