znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 281/07-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., B., prechodne bytom B., zastúpeného Mgr. S. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 1729/94 a postupom súdneho exekútora JUDr. P. K., B., v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 1122/98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. októbra 2007 doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej   lehote   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len „okresný   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   20 Cb 1729/94   a postupom   súdneho exekútora JUDr. P. K., B. (ďalej len „súdny exekútor“), v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 1122/98.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že „Konanie   20 Cb 1729/94,   začalo   podaním   návrhu sťažovateľa na Okresný súd v Banskej Bystrici dňa 10. novembra 1994. Žalobca sa v konaní voči žalovanému (...) domáhal vydania vecí a náhrady škody.

Dňa   10. 7. 1997   účastníci   konania   uzavreli   zmier   schválený   Okresným   súdom v Banskej Bystrici pod č. k. 20 Cb 1729/94-40“.

Keďže žalovaný svoju povinnosť dobrovoľne nesplnil, sťažovateľ ako oprávnený podal   16.   decembra   1997   súdnemu   exekútorovi   návrh   na   vykonanie   exekúcie.   Súdny exekútor   poverený   8.   januára   1999   na   vykonanie   exekúcie   vydal   20. decembra   1999 upovedomenie o začatí exekučného konania odobratím vecí. Povinný podal proti exekúcii námietky, ktoré okresný súd 8. januára 2001 zamietol.

Súdny exekútor 14. januára 2003 vyzval sťažovateľa na poskytnutie súčinnosti – oznámenie termínu   prevzatia   odobratých   vecí.   Na   výzvu   súdneho   exekútora   sťažovateľ odpovedal podaním zo 6. februára 2003, ktorým mu oznámil, že z jeho strany „pominuli dôvody   na   prevzatie   odobratých   vecí   z dôvodu   ukončenia   podnikateľskej   činnosti, odovzdaním živnostenského listu“ a vzhľadom na to nemá pre veci, ktoré by mal prevziať, využitie. Preto sťažovateľ oznámil súdnemu exekútorovi, že žiada od povinného „finančnú náhradu zodpovedajúcu výške hodnoty vecí“.

Podľa sťažovateľa bol súdny exekútor v jeho exekučnej veci nečinný, preto podaním z 31. januára 2004   navrhol   okresnému   súdu „zmenu   exekučného   titulu   vyplývajúceho z konania 20 Cb 1729/94, ktorý sa vykonával pod sp. zn. 1 Er 27/99, respektíve EX-1122/98 (...)   z odobratím   vecí   na   zaplatenie   finančnej   náhrady   v hodnote   odobratých   vecí t. j. 34.400,- Sk“, keďže „pôvodný exekučný titul odobratím veci sa stal neúčinným“. Pretože   okresný   súd   o sťažovateľovom   návrhu   ďalej   nekonal,   sťažovateľ   podal sťažnosť   na prieťahy   v konaní,   ktorú   podpredseda   okresného   súdu   a   neskôr   tiež predsedníčka   okresného   súdu   uznali za   dôvodnú,   pretože   návrh „bol   omylom   zapísaný a viedol sa duplicitne, bol pripojený k spisu 1 Er 27/99“. Podľa informácie okresného súdu bol   sťažovateľov „Návrh   na   zmenu   exekučného   titulu   v konaní   20 Cb 1729/1994“ z 31. januára 2004 zapísaný pod sp. zn. 8 C 24/2004. Z registra okresného súdu vyplýva, že toto   konanie   bolo   skončené   s tým,   že   išlo   o   chybný   zápis   a   vec   sa   ďalej „vybavuje“ pod sp. zn. 1 Er 27/99.

Na základe uvedeného sťažovateľ žiada, aby ústavný súd takto rozhodol:„Základné   právo   sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov upravené   v čl.   48   ods. 2   Ústavy   a   právo   na   prejednanie   veci   v   primeranej   lehote upravené v čl. 6   ods. 1   Dohovoru   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   vo   veci 20 Cb 1729/1994 a postupom exekútorského úradu P. K., B. bolo porušené.

Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   a   exekútorskému   úradu   súdneho   exekútora JUDr. P. K., so sídlom B. sa prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

Priznáva   sťažovateľovi   finančné   zadosťučinenie v sume   45.000,-   Sk,   ktoré   mu je povinný   zaplatiť   Okresný   súd   Banská   Bystrica   a   finančné   zadosťučinenie   v   sume 35.000,- Sk, ktoré mu je povinný zaplatiť súdny exekútor JUDr. P. K., so sídlom B. obaja do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohoto rozhodnutia.

Okresný súd   v   Banskej   Bystrici a súdny exekútor   JUDr.   P.   K.,   so   sídlom B.   sú povinní nahradiť sťažovateľovi trov právneho zastúpenia...“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo   v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom,   ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak   [§ 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)].

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd pri predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre   návrh   na rozhodnutie   vo   veci   samej   (petit   sťažnosti),   čo   znamená, že ústavný   súd rozhoduje   o porušení   práv   a slobôd   v rozsahu,   ako   ho   vymedzí   sťažovateľ   v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

1. Sťažnosť smeruje v prvom rade proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 Cb 1729/94.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom   zásahu dozvedieť. Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom   ustanoveným   dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde   neumožňuje zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV. ÚS 14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za   časovo   neobmedzený   právny   prostriedok   ochrany   základných   práv   alebo   slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Z doložky právoplatnosti vyplýva, že označené konanie bolo právoplatne skončené 24. septembra 1997,   keď   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   okresného   súdu   č. k. 20 Cb 1729/94-40   z 10. júla 1997   o schválení   zmieru.   Sťažovateľ   podal   sťažnosť adresovanú ústavnému súdu 16. októbra 2007, t. j. po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty dvoch mesiacov pre tento typ konania.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

2. Sťažovateľ   namietal   porušenie   svojich   označených   práv   aj   postupom   súdneho exekútora v exekučnom konaní vedenom pod sp. zn. EX 1122/98.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že súdny exekútor vykonal exekúciu odobratím vecí od povinného a vyzval sťažovateľa na poskytnutie súčinnosti – oznámenie termínu prevzatia odobratých vecí. Sťažovateľ odobraté veci neprevzal z už uvedených dôvodov a navrhol súdnemu exekútorovi, aby „voči povinnému použil niektorý zo spôsobov určených na vymáhanie peňažných pohľadávok“ (ktorú si vyčíslil v sume 34 400 Sk).

Sťažovateľ návrhom z 31. januára 2004 žiadal okresný súd o „zmenu exekučného titulu   v konaní   20 Cb 1729/1994“ a súčasne   súdnemu   exekútorovi   oznámil, aby do rozhodnutia okresného súdu vo veci nevykonával žiadne úkony.

Z uvedeného   vyplýva,   že   sám   sťažovateľ   neposkytnutím   súčinnosti   (odmietnutím prevzatia   exekútorom   odobratých   vecí)   spôsobil,   že   exekúcia   nemohla   byť   dosiaľ právoplatne skončená.

Ústavný súd však predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ nevyužil proti postupu súdneho exekútora   právny prostriedok   nápravy označených   práv, ktorý   mal k dispozícii podľa § 44 ods. 7 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch   a exekučnej   činnosti   (Exekučný   poriadok)   a o zmene   a doplnení   ďalších zákonov   (ďalej   len   „Exekučný   poriadok“)   v znení   platnom   v relevantnom   čase, t. j. nepožiadal   o zmenu   exekútora   a ani   nepodal   sťažnosť   na   jeho   postup   v   zmysle § 218a Exekučného poriadku Slovenskej komore exekútorov (obdobne IV. ÚS 224/05).

Ústavný súd zastáva názor, že postupy podľa označených ustanovení Exekučného poriadku   možno   považovať   za   prostriedok   nápravy,   ktorý   zákon   účinne   poskytoval sťažovateľovi a využitím ktorých mohol dosiahnuť zabezpečenie ochrany pred tvrdenou nečinnosťou   súdneho   exekútora,   ale   zároveň   aj   ochrany   jeho   práv,   porušenie   ktorých namieta v konaní o sťažnosti vedenom ústavným súdom.

Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa na základe týchto zistení dospel k záveru, že v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť v tejto časti nie je prípustná, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007