znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 281/04-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť V. D., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby   P.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   K.,   H.,   ktorou   namietal   porušenie   jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6 To 13/04 zo 4. mája 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť V. D. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. júla 2004 doručená sťažnosť V. D., toho času vo výkone väzby v Ústave na výkon väzby v P. (ďalej len   „sťažovateľ“),   v   ktorej   tvrdí,   že   rozhodnutím   Krajského   súdu   v Prešove   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 6 To 13/04 zo 4. mája 2004 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Podstatou sťažnosti je, že krajský súd vzal sťažovateľa do väzby, aj keď na to neboli dané zákonom ustanovené dôvody (§ 67 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku). Konkrétne dôvody na takéto tvrdenia však sťažovateľ neuviedol, iba opísal postup, ktorý predchádzal rozhodnutiu, ktorým ho krajský súd vzal do väzby, a citoval judikát R 43/63.

2. Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   sťažnosti   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné sťažnosti alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   sťažnosť,   ktorá   je   zjavne neopodstatnená.

3.   Článok   17   ods.   2   ústavy   upravuje   ústavnoprocesný   princíp   uplatňujúci   sa   pri obmedzovaní osobnej slobody ako základnej hodnoty v demokratickom a právnom štáte. K obmedzeniu   osobnej   slobody   podľa   citovaného   článku   môže   dôjsť   len   z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Takýmto   dôvodom   je   aj   väzba   obvineného,   ktorá   je zabezpečovacím   prostriedkom   slúžiacim   výnimočne   na   zaistenie   osoby   obvineného na účely   trestného   stíhania,   ktorej   základným   cieľom   je   to,   aby   neprítomnosť   osoby obvineného nezmarila cieľ trestného konania vyjadrený v § 1 ods. 1 Trestného poriadku.

Zákonom,   ktorý   ustanovuje   predpoklady   na   uplatnenie   tohto   ústavnoprocesného princípu, je Trestný poriadok [zákon č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom (trestný poriadok) v znení neskorších predpisov]. Podľa tohto zákona a súčasne aj podľa čl. 142 ods. 1 ústavy sú týmto ústavnoprocesným princípom viazané v celom rozsahu všeobecné súdy   vykonávajúce   trestnoprávnu   jurisdikciu   vrátane   rozhodovania   o   väzbe obvinených osôb.

Ak ústava zveruje ochranu základných práv a slobôd občanov Slovenskej republiky všeobecným   súdom   Slovenskej   republiky,   ústavný   súd   nemôže   o   týchto   právach   a slobodách sám konať a rozhodovať. Ústavný súd nie je oprávnený uskutočňovať konanie podľa Trestného poriadku, ktoré je zákonom zverené do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 36/96).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   takto   vyjadrený   princíp   subsidiarity   nachádza uplatnenie na základe priameho použitia   ústavnej   normy (čl.   127   ods.   1   ústavy) aj pri posudzovaní   právomoci   ústavného   súdu   pri   prejednávaní   sťažností,   ktorými   sa   namieta porušenie ústavnoprocesného princípu vyjadreného v čl. 17 ods. 2 ústavy.

Uplatnenie právomoci ústavného súdu prichádza do úvahy len vtedy, ak sťažovateľ namieta porušenie tohto ústavnoprocesného princípu. Porušenie základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy sa musí vzťahovať na to, že obvineného možno vziať do väzby iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu, pričom niektorý z týchto ústavných prvkov uvedeného princípu pri uvalení väzby chýbal alebo sa nepoužil, prípadne sa použil v rozsahu prevyšujúcom zákonom dovolený rozsah, napríklad obvinený by bol vo väzbe nad čas dovolený zákonom bez rozhodnutia súdu o predĺžení väzby alebo bez osvedčenia konkrétnych skutkových okolností.

4. Z uvedeného vyplýva, že právomoc ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovaniu všeobecných súdov vo väzobných veciach je daná len na preskúmanie dôvodu a spôsobu obmedzenia osobnej slobody, t. j. či

- proti osobe, ktorá sa berie do väzby, bolo vznesené obvinenie,

- rozhodnutie o väzbe sa odôvodnilo aj skutkovými okolnosťami,

- o väzbe rozhodol súd,

- obvinený   bol   vzatý   do   väzby   pre   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   odôvodňujú   obavu vyjadrenú v § 67 ods. 1 písm. a) až c) Trestného poriadku alebo okolnosti uvedené v ods. 2 a 3 tohto ustanovenia, a

- osoba bola vzatá a držaná vo väzbe len na čas dovolený zákonom, resp. konkrétnym rozhodnutím väzobného súdu o predĺžení väzby.

5. Sťažovateľ nevytýkal krajskému súdu a jeho uzneseniu o vzatí do väzby porušenie niektorého   z   uvedených   komponentov   základného   práva   podľa   čl.   17   ods.   2   ústavy   a uviedol len okolnosti, ktoré nemajú význam z hľadiska citovaného článku ústavy.

Preto bolo potrebné jeho sťažnosť odmietnuť už po predbežnom prerokovaní pre nedostatok právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).   Súčasne ústavný súd poznamenáva, že právomoc ústavného súdu v žiadnom prípade nezakladá len tvrdenie o tom, že všeobecný súd vo väzobnom konaní pri vzatí sťažovateľa do väzby nechránil tieto základné práva v súlade s predstavou obvineného (sťažovateľa).

6.   V   tejto   spojitosti   ústavný   súd   ešte   pripomína,   že   podľa   §   20   ods.   1   zákona o ústavnom súde návrh na začatie konania sa ústavnému súdu podáva písomne. Návrh musí obsahovať, akej veci sa týka, kto ho podáva, prípadne proti komu návrh smeruje, akého rozhodnutia sa navrhovateľ domáha, odôvodnenie návrhu a navrhované dôkazy. Sťažnosť v tomto   konaní   nemá   také   odôvodnenie,   ktoré   spĺňa   uvedenú   náležitosť   v rozsahu potrebnom   na   to,   aby   bolo   možné   vôbec   uvažovať   o   prijatí   takej   sťažnosti   na   ďalšie konanie.   Preto   ju   bolo   možné   odmietnuť   aj   pre   nedostatok   zákonom   predpísaných náležitostí,   ku   ktorým   by   v   posudzovanom   prípade   patrili   námietky   porušenia   obsahu ústavnoprocesných princípov garantovaných v čl. 17 ods. 2 ústavy s uvedením konkrétnych dôvodov a dôkazov.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. septembra 2004