znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/2014-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť   J. O.,   zastúpeného Advokátskou   kanceláriou MULARČÍK   A partneri,   s. r. o.,   Námestie   M.   Benku   15, Bratislava,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa   a advokáta   JUDr.   Ondreja   Mularčíka, ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej   republiky,   ako   aj   práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a ods. 2   a   čl. 6   ods. 1 a 3 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských   práv a základných slobôd a základných práv postupom   Špecializovaného   trestného   súdu   Pezinok   v   konaní   vedenom   pod   sp. zn. PK-2 T/14/2013   a jeho   uznesením   z 5.   decembra   2013   a   postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   5 Tost 40/2013   a   jeho   uznesením zo 16. decembra 2013, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2014 doručená sťažnosť J. O. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“),   ako   aj   práv   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a ods. 2   a   čl. 6   ods. 1   a 3   písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Špecializovaného trestného súdu Pezinok (ďalej len „špecializovaný trestný súd“) v konaní vedenom   pod   sp. zn.   PK-2 T/14/2013   a   jeho   uznesením   z 5. decembra   2013   (ďalej   aj „napadnuté   uznesenie   špecializovaného   trestného   súdu“)   a postupom   Najvyššieho   súdu Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 Tost 40/2013 a jeho uznesením zo 16. decembra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie najvyššieho súdu“).

Sťažovateľ   v sťažnosti   uvádza,   že „Vyšetrovateľ   Prezídia   PZ,   Úradu   boja   proti organizovanej   kriminalite,   odboru   Západ,   Uznesením   sp. zn.:   PPZ-365/BOK-ZA-2011 vzniesol dňa 14. 11. 2011 podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku obvinenie mojej osobe za zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. c) Trestného zákona v súbehu so zločinom nedovolené ozbrojovanie a obchodovanie so zbraňami podľa § 295   ods. 1   písm. a),   ods. 3   písm. a)   Trestného   zákona   s   poukazom   na   § 138   písm. i) Trestného zákona“.

Na základe uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. Tp 88/2011 zo 17. novembra 2011 bol sťažovateľ vzatý do väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a b) Trestného poriadku, pričom na základe uznesenia špecializovaného trestného súdu sp. zn. Tp 38/2012 z 23. mája 2012 mu bola väzba predĺžená v prípravnom konaní do 15. decembra 2012 a boli zmenené jej   dôvody   tak,   že   u neho   existujú   dôvody   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. a), b) a c) Trestného   poriadku.   Uznesením   špecializovaného trestného   súdu   sp. zn.   Tp 38/2012 z 27. novembra 2012 bola väzba sťažovateľa predĺžená v prípravnom konaní do 15. júna 2013.

Ďalej   sťažovateľ   uvádza,   že „Prokurátor   ÚŠP   GP   SR   predložil   ŠTS   Pezinok obžalobu podľa § 234 Trestného poriadku, pre trestné činy popísané vyššie, na základe ktorej vyššie uvedený súd dňa Uznesením sp. zn. PK-2 T/43/2012 rozhodol podľa § 238 ods. 3 Trestného poriadku, že ma ponecháva vo väzbe.

Uznesením Špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 T/43/2012 bolo rozhodnuté, že sa ponechávam vo väzbe, pretože dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), b), c) Trestného poriadku trvajú.

Voči Uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2 T/43/2012, som podal v zákonnej lehote sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že moju sťažnosť zamietol.“.

Dňa 3. decembra 2013 sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu podal písomnú žiadosť o prepustenie z väzby na slobodu (ďalej len „žiadosť o prepustenie“) podľa § 79 ods. 3 Trestného poriadku, ktorú náležite odôvodnil.

Napadnutým uznesením špecializovaného trestného súdu bola žiadosť sťažovateľa o prepustenie zamietnutá, čo bolo odôvodnené tým, že dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku u neho trvajú. Podľa § 79 ods. 2 a § 72 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku špecializovaný trestný súd zmenil dôvody väzby sťažovateľa na dôvody podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku s poukazom na to, že dôvod väzby podľa § 71   ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku   u neho   pominul.   Podľa   § 80   ods. 1   písm. b) Trestného poriadku špecializovaný trestný súd písomný sľub sťažovateľa neprijal, pričom vo vzťahu   k nemu   v odôvodnení   napadnutého   uznesenia   uviedol: „Súd   v   súvislosti s preskúmavaním   formálnych   podmienok   ako   základných   predpokladov   na   rozhodnutie o väzbe uvedených v § 72 ods. 2 Tr. por., podľa ktorého možno konať a rozhodovať len o väzbe osoby, proti ktorej bolo vznesené obvinenie, sa v plnom rozsahu odvoláva na svoje právoplatné rozhodnutie o väzbe z 15. mája 2013 č. k.: PK-2 T/14/2013-7399...“

Špecializovaný   trestný   súd   pri   preskúmavaní   materiálnych   podmienok   ako hmotnoprávnych   predpokladov   väzby   konkretizovaných   v   úvode   § 71   ods. 1   Trestného poriadku zistil, že „existencia zákonných znakov žalovaných a skôr zmieňovaných obzvlášť závažných zločinov a zločinov je daná v skutkových okolnostiach vymedzených výrokom obžaloby. Súd dospel k záveru, že existencia skutkov, pre ktoré bola podaná obžaloba, je objektivizovaná   skutočnosťami   vyplývajúcimi   z   dôkazov   už   vykonaných   na   hlavnom pojednávaní a z časti navrhnutých prokurátorom v obžalobe. Tieto skutočnosti zakladajú reálnu obavu z následkov predpokladaných v dôvodoch väzby.“.

Ďalej špecializovaný   trestný   súd   uviedol,   že   na hlavnom pojednávaní sťažovateľ a ďalší   spoluobžalovaní popreli   spáchanie   trestnej   činnosti,   ktorá   sa   im   kladie   za   vinu. Poukázal na   obsah   svedeckej   výpovede   svedka   V.   M.,   ktorý   bol   vypočutý   na hlavnom pojednávaní, z ktorej vyplynulo, že sťažovateľa «vnímal ako šéfa skupiny a obž. Š. ako jeho pravú ruku, ktorý by prevzal vedenie v skupine v prípade, ak by sa s obž. O. niečo stalo. Obž. O. mal viacčlennú vlastnú ochranu, od ktorej vyžadoval, aby každý z nich mal strelnú zbraň a aby používali vozidlá zn. M. Mal dve vozidla zn. M. – opancierované, jedno..., používal motocykel   zn.   B.   a rôzne   iné autá.   Obž.   O.   požadoval   od   svojich   členov,   aby chodili v rovnakom oblečení, a to za tým účelom, aby boli čo najviac rovnakí, aby neboli poznateľní. Najčastejšia zárobková činnosť tejto skupiny bol predaj drog. Bol poverený aj výberom „výpalného“. Obž. A. odovzdával peniaze a ten mu povedal, že tieto peniaze vždy piateho dňa v mesiaci odovzdáva J. O. za to, že môžu predávať drogy pod značkou P. Obž. A. mal pod sebou okrem iných i obž. M. B. Spolu s A. bili predajcov za to, že predávajú drogy, avšak nie pre obž. A. Obž. M. B. nosil týmto ľuďom drogy. Svedok dodal, že viackrát videl ako obž. B. odovzdáva peniaze obž. A. V roku 2009, po nezhodách s obž. A., sa spojil s obž.   A.   Š.   a spoločne sa stretli   s obž.   J. O.   v zariadení označovanom „T.“.   Bol tam prítomný i obž. M. Š., Obž. O. žiadali, aby im bolo umožnené odísť od obž. A. Po nejakom čase ho obž. J. O. zavolal a povedal mu, že bude spravovať T., že mu bude z T. nosiť peniaze. Obž. O. potom v herni v T. povedal, že si žiada zoznam všetkých podnikov, ktoré platia za ochranu P., a že každý člen skupiny, ktorý vyberie nejaké výpalné, 50 % z tohto výpalného odovzdá M. a on následne tieto peniaze odovzdá obž. J. O. ako podiel za to, že títo ľudia fungujú v tejto skupine pod jeho menom. Obž. O. v tom období mu stanovil podmienky pre jeho fungovanie v skupine P. tak, že každý mesiac mu odovzdáva 50 % z výpalného 30 % z každej čiastky, ktorú zarobí jednorázovo a od roku 2009 až po vzatie do väzby   obž.   O.   osobne   nosil   peniaze   z   T.   Jednalo   sa   o   sumu   2.500,- €   až   3000,- € mesačne. S členmi skupiny prichádzal do kontaktu väčšinou v T. Podľa výpovede svedka sa malo   jednať   o sídlo   skupiny,   kde   sa   stretávali,   dostávali   nejaké   príkazy.   Medzi   členov zaradil svedok i obž. Š. V jednom prípade konal ohľadne podnikateľa T. Potom, keď A. Š. s P. F. zapálili terasu podniku J., ktorý patril tomuto podnikateľovi, podnikateľ sv. J. M. oslovil obž. Š. a ten ho potom telefonicky oslovil a zavolal ho do podniku F. V tom čase spoločne so Š. prišli do tohto podniku. Obž. Š. mu ozrejmil, že T. je podnikateľ z H., že má problémy s tým, že mu niekto zapálil podnik a obž. Š. sa ho pýtal, či o tom niečo vie. Skončilo   to   tak,   že   Š.   výslovne   povedal   T.,   že   od   teraz   budeš   platiť   nám   za ochranu a nebudeš mať problémy. Kázal mi na tohto človeka si vypýtať číslo. Považoval to za príkaz od obž. Š. Následne sa s T. on a Š. stretli v podniku J. T. presviedčali, že sa oňho postarajú lepšie a za to im on bude platiť 200,- eur mesačne. Obž. A. Š. potom zabezpečoval výber peňazí. Svedok J. M. pred súdom uviedol, že o probléme poškodeného P. T., ktorý má reštauráciu v H. sa dozvedel od sv. F. Zistil, že tam pôsobí V. z T., zohnal si naňho číslo a potom sa s ním stretol v kaviarni v B. Z jeho výpovede vyplynuli zhodné skutočnosti, ktoré uvádzal i svedok M., a to, že sa spoločne T., F. a on stretli s obž. Š. v reštaurácii F. Na toto stretnutie prišiel V. s osobou menom A. Svedok povedal: „Tam sa dohodli...“. Skutočnosti vyplývajúce   z   výpovedí   tam   prítomných   svedkov   F.   a   poškodeného   T.   neodporujú skutočnostiam   vyplývajúcim   z   výpovedí   svedkov   M.   a   M.   Svedok   P.   F.   na   hlavnom pojednávaní uviedol, že v lete došiel za ním Š. s tým, že M. A. už nemá na starosti región T. a H., ale že ho dostal na starosť Š. s M. a že peniaze, ktoré sa vyberajú z podnikov, treba odovzdávať odteraz Š. Peniaze, ktoré vyberal v podnikoch odovzdával M. keď toho zavreli, kontaktoval obž. O., s ktorým pri stretnutí na benzínovej pumpe v P. sa rozprávali o tom, že bol za O., že všetko má fungovať tak, ako fungovalo doteraz s tým, že peniaze, ktoré sa vyberajú z podnikov v H. a v T., vždy k piatemu v mesiaci treba dávať O. Predtým už vedel, že   tieto   peniaze   treba   vždy   zameniť   pred   tým,   ako   sa   odovzdávajú   do   B.,   lebo   Š.   mu spomínal, že to musí vždycky urobiť kvôli tomu, aby sa k O. nedostali peniaze, ktoré by mohli byť označené od polície. Svedok mal vedomosť o tom, že poškodený T. potom, keď mu spoločne so Š.   zapálili gril sa skontaktoval s niekým od P.   Š.   mu spomínal,   že to bol podnikateľ M., ktorý T. doviedol za niekým od P. Svedok uviedol, že M. B. videl a stretol v spoločnosti obž. M. A. a. Svedok J. H. uviedol, že T. B. pozná od roku 2004, nosil mu marihuanu. Prvýkrát mu marihuanu doniesol v roku 2005 do domu v L., v ktorom býval J. O. B. tam robil na vrátnici strážnika. Vždycky, keď mu T. B. zatelefonoval, tak prišiel, priniesol   mu   marihuanu   v   množstvách   asi   desať   gramov   za   šesťdesiat   eur.   Bolo   to nepravidelne približne 2-3x do týždňa. Keď sa pýtal T. B., že keby tam náhodou prišla polícia, čo spraví s marihuanou, povedal, že ju spláchne do záchoda. Naposledy mu T. B. volal kvôli marihuane zhruba týždeň pred 25. augustom roku 2011, potom svedka zatkla polícia. R. H. mu rozprával o výbuchu auta v T., ktoré dal vyhodiť J. O., povedal: „... dal rozkaz, aby bolo vyhodené ako pomsta za poškodené auto M. A.“ Svedok R. M. uviedol, že pozná M. B., zoznámili sa v roku 2008 a bolo to viac-menej ohľadom drog. F. P. mu nosil mesačne približne sto gramov pervitínu, ktorý dával ďalej K., Č. alebo Š. A. a spoznal cez P.,   s   ktorým   sa   stretával   ohľadom   drog,   ktoré   im   dohadzoval   prostredníctvom   M.   B. Stretával sa i s M. B., ktorý mu nosil približne sto gramov mesačne za cenu 30,- € za jeden gram. S Č. a Š. to potom zriedili a nabalili do striekačiek. Tak to potom predávali zhruba za 40 až 45,- € za gram alebo za kubík. Svedok sa vyjadril, že poznal organizačné členenie v skupine P., v ktorej A. patril pod P., pod A. a patril B., pod A. a patril aj L. A. a potom pokračovalo Ľ. G., potom bol on, potom bol Č., Š. Svedok Ľ. G. uviedol, že oslovil M. A. ohľadom   predaja   drog   a   ním   poslal   L.   A.   ako   povereného   človeka.   A.   mu   na   pumpe odovzdal 50 g kokaínu, gram za 1.500,- korún. Od A. a dostal kokaín 2x, vždy po 50 g a vždy to doniesol L. A. Svedok uviedol, že B. zavolal M., stretli sa potom pred jeho domom a   tam   mu   B.   odovzdal   pervitín   v   množstve   okolo   30   -   50   g.   Pokiaľ   sa   jedná   o   ľudí s označením P., pri M. A. videl V. M. a B., sem tam chodil L. A. a videl A. Š.».

Špecializovaný trestný súd ďalej uviedol, že pri rozhodovaní o väzbe v tomto štádiu konania „nemožno   hodnotiť   jednotlivé   dôkazy,   avšak   bezpečne   možno   uviesť,   že   tieto dôkazy   i   skutočnosti   vyplývajúce   z   ostatných   dôkazov   dosiaľ   vykonaných   na   hlavnom pojednávaní   neznižujú   mieru   doteraz   súdom   konštatovanej   pravdepodobnosti,   naopak   i naďalej s vysokou mierou pravdepodobnosti zakladajú dôvodnosť podozrenia z naplnenia znakov žalovaných trestných činov“.

Špecializovaný trestný súd vyslovil názor, že i v súčasnom štádiu trestného stíhania, keď   je   vykonávané   dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní,   na   strane   sťažovateľa „pretrvávajú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z pokračovania v trestnej činnosti, čím je u nich daný dôvod preventívnej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Tr. por. Obžalovaný O.,   Š.,   B.   v   zmysle   obžaloby   páchali   obzvlášť   závažnú   trestnú   činnosť   dlhodobo   a   ich konanie   mohlo   byť   motivované   snahou   o   získavanie   finančných   prostriedkov.   Súd   sa oboznámil so správou finančného riaditeľstva z č. l. 9591 - 9633, z ktorej usúdil, že príjmy obžalovaných v porovnaním s výškou ich odvodových povinností boli v inkriminovanom období nie značné. U obžalovaného O. nekorešpondovali s hodnotou ním nadobudnutého majetku (vlastníctvo nehnuteľností na viacerých miestach, viacerých motorových vozidiel luxusných   značiek,   ktoré   užíval).   Tvrdenia   obžalovaných   O.   a   Š.,   že   boli   tichými spoločníkmi   v   neoznačených   obchodných   spoločnostiach,   sú   pre   súd   neoverené   a nevierohodné v kontexte skutočností vyplývajúcich z dôkazov výsluchmi poškodených osôb, či ostatných svedkov...

Súd zastáva názor, že i v tomto štádiu konania na strane obžalovaných J. O. a M. Š. pretrvávajú konkrétne skutočnosti zakladajúce obavu z úteku, čím je u nich daný dôvod väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Tr. por. V prvom rade obžaloba ich viní zo spáchania zločinov a obzvlášť závažných zločinov, za ktoré im, v prípade uznania viny, hrozí vysoký trest odňatia slobody. Hroziaci trest nepochybne vytvára tlak na sociálne a rodinné väzby a z   tohto   dôvodu   by   mohli   vykonať   kroky   smerujúce   k   utajeniu   svojho   pobytu.   Táto konkrétna   skutočnosť   nezostáva   osamotená.   Z   výpovede   svedka   V.   M.   vyplýva,   že   mali v skupine dohodnutý postup v prípade vznesenia obvinenia tak, že členovia skupiny mali utajiť miesto svojho pobytu. Tak ako už bolo uvedené, súd v tomto štádiu konania nehodnotí dôkazy.   Zaznamenanú   skutočnosť   považuje   za   fakt,   ktorý   umocňuje   jeho   obavu   z ponechania   obžalovaných   na   slobode.   I   v   tomto   štádiu   konania   súd   konštatuje,   že   sa obžalovaní   zdržiavali   pred   vzatím   do   väzby   na   viacerých   miestach,   a   to   i bez   úradne zaznamenaného   ohlásenia   miesta   pobytu...   Súd   u   týchto   obvinených   nezistil   povinnosti takého charakteru, ktoré by ich viazali na jedno konkrétne miesto a nezistil, že by na území Slovenskej republiky mali reálne podložený uspokojujúci zdroj obživy pochádzajúci výlučne z   legálnej   pracovnej   činnosti.   Tieto   skutočnosti   i   naďalej   zakladajú   vysoký   stupeň pravdepodobnosti, že obžalovaní O... by v prípade prepustenia z väzby na slobodu ušli mimo územia tohto štátu, alebo by sa tu skrývali, čím by sa stali fyzicky nedosiahnuteľnými pre potreby súdneho konania. V dôsledku toho by hrozilo, že súdne konanie by bolo sťažené alebo dokonca zmarené, obvinení by sa stali nepostihnuteľnými a túto trestnú vec by nebolo možné spravodlivo a v primeranej lehote prejednať súdom, čím by došlo k porušeniu zásady trestného konania danej § 2 ods. 7 Tr. por.“

Špecializovaný   trestný   súd   preskúmal   aj   eventuálnu   možnosť   nahradenia   väzby ponúkanými zárukami, a to   písomným sľubom, ktorý   predložil   sťažovateľ,   a pri   tomto skúmaní vzal do úvahy na jednej strane osobu obžalovaného (sťažovateľa), jeho osobné zázemie   i jeho „profesijné   a   hmotné   predpoklady   pre   vytváranie   a   vedenie   riadneho spôsobu života; na druhej strane mal na zreteli závažnosť a rozsiahlosť žalovanej trestnej činnosti vykazujúcej znaky organizovaného zločinu, spojenej s obchodom s narkotikami, prechovávaním   zbraní,   násilím,   a   to   i   na   ženách,   nátlakovým   konaním   s   pohnútkou ziskuchtivosti, atď. Z pohľadu obžalobou takto predostretej trestnej činnosti, podporenej skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov súd dospel k záveru, že poskytnutý sľub vykazuje znaky   formálnosti   a   nie   je   naplnený   vnútorným   predsavzatím   obžalovaných   naďalej nepáchať trestnú činnosť. Súd nezistil výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali nahradenie väzby sľubom... Mal zato, že vzhľadom na osoby obžalovaných a na povahu prejednávaného prípadu nie sú tieto alternatívne záruky ako náhrada väzby dostatočné, a preto písomné sľuby obžalovaných O..., že povedú riadny život, najmä, že sa nedopustia trestnej   činnosti   a   že   splnia   povinnosti   a   dodržia   obmedzenia,   ktoré   sa   im   uložia, neprijal...“.

K dôvodu   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku   špecializovaný trestný súd uviedol, že „Vzhľadom k tomu, že súd vypočul prevažujúcu väčšinu svedkov navrhnutých obžalobou a dosiaľ nevypočutí svedkovia nemajú vzťah k obžalovaným O..., súd dospel k záveru, že kolúzny dôvod väzby... pominul, a preto zmenil dôvody ich väzby...“.

Proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   podal   sťažovateľ sťažnosť, o ktorej rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 5 Tost 40/2013 zo 16. decembra 2013 tak, že ju zamietol. V napadnutom uznesení najvyššieho súdu sa okrem iného uvádza: „Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rovnako   viazaný   povinnosťou   vyplývajúcou z ustanovenia § 79 ods. 2 Tr. por. opätovne preskúmal, či dôvody väzby u obžalovaných J. O., M. Š., M. B. a T. B. v štádiu konania na súde prvého stupňa naďalej trvajú, alebo či sa zmenili,   či zistené skutočnosti i naďalej nasvedčujú tomu,   že skutky,   pre ktoré bola podaná obžaloba, boli spáchané, majú znaky trestného činu, či sú dôvody na podozrenie, že tieto skutky spáchali obvinení a či z ich konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva   naďalej   dôvodná   obava   predpokladaná   v   dôvodoch   väzby   podľa   § 71   ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   pripomína,   že   väzbu   je   potrebné   chápať   ako zaisťovací   inštitút,   slúžiaci   k   tomu,   aby   sa   dosiahol   účel   trestného   konania.   Preto   je prirodzené, že rozhodovanie o väzbe je vedené vždy v rovine pravdepodobnosti (a nie istoty) ohľadne následkov, ktoré môžu nastať, ak nebude obvinený držaný vo väzbe, za súčasného zistenia, že doposiaľ získané skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutky, pre ktoré sa vedie trestné stíhanie, boli spáchané, majú znaky stíhaného trestného činu a existuje dôvodné podozrenie, že dané trestné činy spáchali práve títo obvinení.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   už   vo   svojom   predchádzajúcom   uznesení z 28. mája 2013, sp. zn. 5 Tost 17/2013, zdôraznil, že v prípade preskúmania materiálnych podmienok   ako   hmotnoprávnych   predpokladov   väzby   konkretizovaných   v   úvode ustanovenia   § 71   ods. 1   Tr. por.   zistil,   že   existencia   skutkov,   pre   ktoré   bola   podaná obžaloba,   bola   objektivizovaná   skutočnosťami   vyplývajúcimi   z   dôkazov   navrhnutých prokurátorom na ich vykonanie na hlavnom pojednávaní v bode 1 až 4 obžaloby. Existencia zákonných znakov žalovaných obzvlášť závažných zločinov, zločinov a prečinov bola daná v skutkových   okolnostiach   vymedzených   výrokom   tejto   obžaloby.   Dôkazy   vykonané   v prípravnom   konaní   v   miere   zvýšenej   pravdepodobnosti   odôvodňovali   podozrenie,   že   sa skutky stali a tieto skutky spáchali v tom čase obvinení. Konkrétne skutočnosti vyplývajúce z dôkazov   následne   našli   odraz   v   konštrukcii   ich   konania   v   skutkových   okolnostiach zaznamenaných vo výroku obžaloby. Z nich potom aj vyplývala reálna obava z následkov predpokladaných v dôvodoch väzby.“

Najvyšší súd považoval za potrebné zdôrazniť, že „trestná vec proti obžalovanému J. O. spol. sa po podaní obžaloby posunula do ďalšej fázy trestného konania, t. j. do fázy dokazovania na súde prvého stupňa, v ktorej dôkazy zabezpečené a vykonané v prípravnom konaní boli a ešte budú vykonávané a hodnotené v rámci hlavného pojednávania, ktoré toho času zatiaľ bez subjektívnych prieťahov prebieha pred senátom Špecializovaného trestného súdu v Pezinku. V rámci doposiaľ vykonaných dôkazov, hlavne z výpovede svedka V. M., vyplývajú skutočnosti, že vyššie uvedení obžalovaní mali páchať trestnú činnosť takpovediac na remeselnom základe ako zdroj svojej obživy, vzhľadom k čomu im v prípade uznania viny hrozia vysoké tresty. Nezodpovedajú skutočnosti tvrdenia jednotlivých obžalovaných, že ide o jediný dôkaz tzv. kajúcneho vinníka, keďže na výpoveď tohto svedka nadväzujú ďalšie nepriame   dôkazy   podporujúce   jeho   tvrdenia   (napr.   správa   finančného   riaditeľstva, výpovede svedkov R. M., Ľ. G., atď.).“.

Najvyšší súd sa v otázke existencie dôvodov väzby u sťažovateľa, ako aj u ostatných spoluobžalovaných „v   plnom   rozsahu   stotožnil   s   odôvodnením   napadnutého   uznesenia, v ktorom   predsedníčka   senátu   špecializovaného   trestného   súdu   opätovne   takpovediac inštruktážnym   spôsobom   precizovala   konkrétne   skutočnosti,   na   podklade   ktorých u jednotlivých obvinených existuje reálna obava z konania predpokladaného v ustanovení § 71 ods. 1 písm. a/, c/ Tr. por. a vzhľadom k tomu nadriadený súd na tieto dôvody len odkazuje,   keďže   by   ich   musel   len   opakovať.   Skutočnosť,   že   Špecializovaný   trestný   súd k dôvodom väzby u toho ktorého obžalovaného nepristupoval len paušálne svedčí aj tá skutočnosť, že z úradnej povinnosti u obžalovaných J. O... zmenil dôvody väzby tak, že u týchto obžalovaných rozhodol o pominutí dôvodu tzv. kolúznej väzby podľa § 71 ods. 1 písm. b/ Tr. por.“.

K výhradám obžalovaných, že špecializovaný trestný súd dosiaľ neuviedol žiadne konkrétne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali ich väzbu, najvyšší súd uviedol, že «Trestný poriadok nikde nedefinuje pojem „konkrétne skutočnosti“.

Pre obsah tohto pojmu nemôžu byť stanovené ani žiadne nemenné kritériá. Vždy je potrebné   vychádzať   z   konkrétnej   veci,   osoby   obvineného   a   jeho   osobných   pomerov. V posudzovanej   veci   tieto   konkrétne   skutočnosti   vyplývajú   práve   z   povahy,   charakteru a závažnosti   trestnej   činnosti,   ktorá   mala   byť   páchaná   plánovité   a   organizovane takpovediac na remeselnom základe za finančnú odmenu, vzhľadom k čomu obžalovaným v prípade   uznania   viny   hrozia   vysoké   tresty,   pričom   k   týmto   všeobecným   dôvodom pristupujú potom u každého z nich ešte špecifické dôvody, ktoré sú dané len vo vzťahu ku konkrétnemu obžalovanému a ktoré v napadnutom uznesení boli detailne rozvedené. Rovnako sa stotožnil s procesným postupom špecializovaného trestného súdu, pokiaľ tento zamietol žiadosti obžalovaných J. O... o prepustenie z väzby na slobodu a neprijal ich písomný sľub, resp. nenahradil väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka, keďže títo   obžalovaní   okrem   iných   dôvodov   ani   počas   celého   doterajšieho   trestného   konania vrátane konania na súde nezaujali také stanovisko, z ktorého by bolo zrejmé, že prijatím sľubu alebo dohľadom probačného a mediačného úradníka možno nahradiť ich väzbu, aj z ktorého   dôvodu   treba   uzavrieť,   že   v   ich   prípade   išlo   o   návrhy   vykazujúce   len   znaky formálnosti.

Z týchto dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky sťažnosti obžalovaných J. O... proti všetkým výrokom napadnutého uznesenia ako nedôvodné podľa § 193 ods. 1 písm. c/ Tr. por. zamietol.».

Sťažovateľ   v sťažnosti   namieta,   že   od   jeho   vzatia   do   väzby   neexistovali   a   ani neexistujú   žiadne   konkrétne   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   väzbu   z   akéhokoľvek zákonného dôvodu, tieto sú do dnešného dňa len abstraktnou úvahou oboch súdov.

Sťažovateľ   pripúšťa,   že   na   začiatku   vyšetrovania   je   problematické   bez podrobnejšieho   poznania   trestnej   veci   rozhodnúť   o   väzbe,   pričom   v   tej   dobe   dôkazy, ktorými   disponoval   súd,   resp.   dôkazy,   ktoré   ešte   neboli   vykonané,   mohli   zakladať domnienku jej dôvodnosti, avšak tú je potrebné skúmať v každom jej štádiu vzhľadom na známe skutočnosti.   V súčasnej dobe boli podľa   sťažovateľa v trestnej   veci   vypočutí všetci   obvinení,   svedkovia   a   boli   zabezpečené   aj   ďalšie   dôkazy,   ktoré   jednoznačne preukazujú nedôvodnosť jeho väzby.

Sťažovateľ poukazuje na to, že vo svojej žiadosti o prepustenie argumentoval tým, že «odôvodnenie Uznesenia Okresného súdu Trnava zo dňa 17. 11. 2011, sp. zn. Tp 88/11, tykajúca sa dôvodu väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku, na ktoré poukázal Okresný   súd   Trnava   pri   vzatí   mojej   osoby   do   väzby,   je   bez   akýchkoľvek   konkrétnych skutočností preukazujúcich, že chcem ujsť, alebo som, mal snahu tak urobiť, že sa budem skrývať, aby som sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu. Okolnosti, na ktoré poukázal Okresný súd Trnava, vo svojom odôvodnení, sú tvrdenia svedka V. M., ktoré neboli ničím preukázané do dnešného dňa. Podľa jeho tvrdení som mal mať plán na útek, pravidelne som sa   „vytratil“   z miesta   bydliska   a   tým   spôsobom   som   si   mal   zabezpečiť,   resp.   vylúčiť možnosť zadržania, pričom chcem opätovne zdôrazniť, že všetky tieto tvrdenia svedka V. M., nebolo do dnešného dňa ničím preukázané, a to už trestné konanie sa vedie viac ako dva roky. Naopak, sú nezvratné dôkazy, o mojom zadržaní, ktoré preukazujú pravý opak, obavy, že ujdem alebo sa budem skrývať, nakoľko som bol zadržaný v mieste svojho bydliska, bez toho aby som kládol akýkoľvek odpor, resp. sa pokúsil o útek.

Špecializovaný   trestný   súd   v   Pezinku   oprel   svoje   rozhodnutie   o   domnienky a hypotézy, ktoré nie sú ničím preukázané, pričom žiadnym spôsobom sa nevysporiadal s mojimi   tvrdeniami,   ktorými   som   poukazoval   na   svedeckú   výpoveď   V.   M.,   z ktorej vyplynula   dôvodnosť   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. a)   Trestného   poriadku,   tak   ako   ju konštatoval Okresný súd Trnava dňa 17. 11. 2011, sp. zn. Tp 88/11. Dôvody väzby neboli preukázané žiadnym dôkazom a tvrdenia svedka V. M. neboli ničím preukázané. Súd len stroho konštatuje, že v prípade prepustenia z väzby, by som ušiel mimo územia tohto štátu, alebo by som sa skrýval na území SR, čo nevyplýva, zo žiadnej konkrétnej skutočnosti.».

Sťažovateľ poukazuje tiež na to, že špecializovaný trestný súd vo svojom odôvodnení zdôrazňuje, že «v tomto štádiu konania nehodnotí dôkazy, len zaznamenanú skutočnosť považuje za fakt, ktorý umocňuje jeho obavu z ponechania obžalovaných na slobode. Takýto výklad   a   argumentácia   je   neprípustná,   nakoľko   súd   spôsobom   akým   poukazuje na skutočnosti,   ktoré   majú   odôvodňovať   moju   obavu   z   úteku,   nevyplývajú   zo   žiadnej skutočnosti, pričom súd sa v plnej miere pridržiava tvrdení svedka V. M., ktoré považuje za pravdivé a preukázané, aj napriek tomu, že nie sú podporené žiadnymi iným dôkazmi, a teda súd týmto spôsobom sám v tomto štádiu hodnotí dôkazy, v môj neprospech, bez toho aby poukázal na iné skutočnosti, ktoré by mali preukazovať pravdivosť tvrdení svedka V. M. Špecializovaný trestný súd v Pezinku na jednej strane konštatuje, že v tomto štádiu nehodnotí   jednotlivé   dôkazy,   pričom   ale   v   rámci   svojho   odôvodnenia   poukazuje   na svedeckú výpoveď V. M., ktorá má umocňovať obavu z ponechania mojej osoby na slobode, avšak súd účelovo si vyberá časti výpovede, ktoré však žiadnym spôsobom nekorešpondujú s vykonaným   dokazovaním   a   nie   sú   podporené   žiadnymi   priamymi   alebo   nepriamymi dôkazmi.   V   tejto   súvislosti   je   zarážajúce,   že   súd   v   rámci   hodnotenia   dôkazov   dosiaľ vykonaných   na   hlavnom   pojednávaní,   konštatoval   súd,   že   „s   vysokou   mierou pravdepodobnosti   zakladajú   dôvodnosť   podozrenia   z   naplnenia   znakov   žalovaných trestných činov“. Z tohto slovného spojenia je možné usudzovať, že súd ma za preukázané žalované skutky, pričom dokazovanie skončené nebolo a dôkazy sú zo strany hodnotené výlučne v môj neprospech, z čoho je možné vyvodiť akým spôsobom chce súd rozhodnúť o vine a treste.».

Vo   vzťahu   k dôvodom   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku sťažovateľ zdôrazňuje, že «súd opätovne neuviedol žiadnu konkrétnu skutočnosť, ktorý by mala preukazovať, že budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Vo svoje žiadosti som poukázal vo vzťahu k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, že nebola   uvedená   žiadna   konkrétna   skutočnosť,   ktorý   by   mala   preukazovať,   že   budem pokračovať v páchaní trestnej činnosti. Odôvodnenie uznesenia špecializovaného trestného súdu,   pracovisko   Banská   Bystrica   zo   dňa   23. 05. 2012,   Tp 38/2012,   ktorým   mi   boli rozšírené   dôvody   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku,   sú   opätovne hypotetické, bez akýchkoľvek konkrétnych skutočností, nakoľko z vykonaného dokazovania v prípravnom konaní a konania pred súdom, nebolo žiadnym spôsobom preukázané, že by som ja páchal akúkoľvek trestnú činnosť alebo prostredníctvom iných osôb a tým spôsobom si   zadovažoval   prostriedky   na   obživu.   Súd   sa   obmedzil   iba   na   konštatovanie,   že   tu   je podozrenie, ktoré však po vykonanom dokazovaní nebolo preukázané. Vždy som riadne deklaroval   svoje   príjmy   a   majetky,   ktoré   som   nadobudol   z   legálnych   príjmov,   čo   aj v podstate súd pripustil.

Súd v napadnutom uznesení k dôvodom väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, k mojej osobe, uviedol len tvrdenia V. M., ktoré však nekorešpondujú s ďalším vykonaným dokazovaním, jeho tvrdenia sú v rámci dôkaznej situácie osamotené, pričom ako vyplynulo   s   priebehu   dokazovania   na   hlavných   pojednávaniach,   tieto   tvrdenia   nie   sú v súlade s ďalšími dôkazmi, z čoho vyplýva ich závažná pochybnosť a nedôveryhodnosť. Nie   je   možné   odôvodňovať   moju   prípadnú   obavu   z   páchania   trestnej   činnosti spôsobom,   že v zmysle obžaloby som páchal závažnú trestnú činnosť dlhodobo a moje konanie bolo motivované snahou získavať finančné prostriedky. Tieto skutočností neboli doteraz žiadnym spôsobom preukázané, a opätovne poukazujem, že ide len o tvrdenia jednej osoby, ktorá ako bolo preukázané vykonaným dokazovaním, sama páchala trestnú činnosť, pričom svoju trestnú zodpovednosť sa snaží presunúť na mňa.

Súd preskúmal aj možnosť nahradenia väzby písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, ktorý som predložil súdu dňa 05. 12. 2013 na neverejnom zasadnutí. Súd v rámci svojho odôvodnenia, poukázal, že na jednej strane je u mňa dané osobné zázemie a moje profesijné a hmotné predpoklady pre vytváranie a vedenie riadneho spôsobu života, avšak písomný sľub neprijal, z dôvodu, že,,nie je naplnený vnútorným predsavzatím naďalej nepáchať trestnú činnosť.“

Opätovne chcem zdôrazniť, že som žiadnu trestnú činnosť nepáchal a teda ani nie je možný akýkoľvek predpoklad páchania ďalšej trestnej činnosti. Neviem, na základe čoho dospel súd k vyhodnoteniu, že mnou ponúknutý písomný sľub nie je naplnený vnútorným predsavzatím   nepáchať   trestnú   činnosť.   Ustanovenie   § 80   ods. 1   písm. b)   Trestného poriadku v prípade splnenia podmienok na prijatie písomného sľubu neuvádza, že by bolo potrebné skúmať alebo hodnotiť „moje vnútorné predsavzatie nepáchať trestnú činnosť“, z dôvodu, že inštitút nahradenia väzby písomným sľubom stanovuje ako spôsob nahradenia väzby za splnenia podmienok podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku.

Najvyšší súd Slovenskej republiky, vo svojom odôvodnení sa nevysporiadal s mojimi námietkami k porušeniu § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a následnej nezákonnosti trvania väzby s poukazom na § 76 ods. 1 Trestného poriadku, a dôvodmi, ktoré uviedol vo svojom odôvodnení Špecializovaný trestný súd v Pezinku, sp. zn. PK-2 T/14/2013.».

Sťažovateľ v sťažnosti tvrdí, že v jeho prípade bolo porušené aj právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 dohovoru, uvádzajúc, že aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   (ďalej   len   „ESĽP“)   vyplýva,   že „je   povinnosťou   súdov   pri   svojej rozhodovacej činnosti dať odpoveď na všetky otázky relevantné pre rozhodnutie vo veci samej, pričom niet pochybnosti o tom, že Špecializovaný trestný súd v Pezinku, vo svojom uznesení zo dňa 05. 12. 2013 sp. zn. PK-2 T/14/2013 v rámci odôvodnenia svojho uznesenia poukázal skutočnosti zakladajúce dôvody väzby podľa § 71 ods. 1 písm. a), c) Trestného poriadku, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky,   v   odôvodnení   uznesenia   zo   dňa   16. 12. 2013 sp. zn. 5 Tost 40/2013 sa vôbec nevysporiadal s mojimi sťažnostnými dôvodmi, na ktoré som poukazoval vo svojej sťažnosti voči uzneseniu Špecializovaného trestného súdu v Pezinku, sp. zn. PK-2 T/14/2013 zo dňa 05. 12. 2013.

Najvyšší súd Slovenskej republiky v rámci svojej rozhodovacej činnosti, v konaní č. k. 5 Tost 40/2013 ignoroval moje dôvody sťažnosti a skutočnosti, ktorými som poukazoval na nesprávne   rozhodnutie   Špecializovaného   trestného   súdu   v   Pezinku   sp. zn. PK-2 T/14/2013   zo   dňa   05. 12. 2013   a   v odôvodnení   svojho   rozhodnutia   v plnej   miere poukázal na odôvodnenie rozhodnutia špecializovaného trestného súdu v Pezinku sp. zn. PK-2 T/14/2013   zo   dňa   05. 12. 2013   bez   toho   aby   sa   vysporiadal   so   sťažnostnými dôvodmi.“.

Na   základe   uvedenej   argumentácie   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   o jeho sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1. Postupom a rozhodnutím Špecializovaného trestného súdu z 05. 12. 2013 pod sp. zn. PK-2 T/14/2013 a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. 05. 2013 (správne má byť 16. 12. 2013, pozn.) pod sp. zn.: 5 Tost 40/201, boli porušené základné práva J. O... garantované čl. 5 ods. 1 písm. c), ods. 2 a čl. 6 ods. 1, ods. 3, písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   čl. 17   ods. 2   a   čl. 46.   ods. 1   Ústavy   Slovenskej republiky.

2.   Uznesenie   Špecializovaného   trestného   súdu   z   05. 12. 2013   pod   sp. zn. PK-2 T/14/2013   a   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   z   16. 12. 2013   pod   sp. zn.: 5 Tost 40/2013 sa zrušuje.

3.   Špecializovaný   trestný   súd   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   sú   povinní spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   trovy   konania   k   rukám   advokáta   JUDr.   Ondreja Mularčíka..., a to do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne   neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. c) a ods. 2 a čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru   napadnutým   uznesením   špecializovaného   trestného   súdu   a postupom,   ktorý predchádzal jeho vydaniu, ako aj napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu.

Podľa čl. 17 ods. 2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a   osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak   stane   v   súlade   s   konaním   ustanoveným   zákonom:   zákonné   zatknutie   alebo   iné pozbavenie slobody osoby za účelom predvedenia pred príslušný súdny orgán pre dôvodné podozrenie zo spáchania trestného činu, alebo ak sú oprávnené dôvody domnievať sa, že je potrebné zabrániť jej v spáchaní trestného činu alebo v úteku po jeho spáchaní.

Podľa   čl. 5   ods. 2   dohovoru   každý,   kto   je   zatknutý,   musí   byť   oboznámený   bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, s dôvodmi svojho zatknutia a s každým obvinením proti nemu.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa čl. 6 ods. 3 písm. a) dohovoru každý, kto je obvinený z trestného činu má právo byť bez meškania a v jazyku, ktorému rozumie, podrobne oboznámený s povahou a dôvodom obvinenia proti nemu.

II.1 K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   špecializovaného trestného súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podstatou   princípu   subsidiarity   je   skutočnosť,   že   právomoc   ústavného   súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv   a   slobôd   nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je   daná   právomoc   všeobecných   súdov   (m. m.   IV. ÚS 236/07).   Ak   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a účinných   prostriedkov   nápravy   pred iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľ   mal   právo   podať   proti   napadnutému   uzneseniu   špecializovaného trestného súdu sťažnosť (čo aj urobil), o ktorej bol oprávnený a povinný rozhodnúť najvyšší súd.   Právomoc   najvyššieho   súdu   rozhodnúť   o   sťažnosti   sťažovateľa   v   danom   prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Na základe uvedeného ústavný súd túto časť sťažnosti pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

II.2 K   namietanému   porušeniu   v sťažnosti   označených   základných   práv podľa   ústavy   a práv   podľa   dohovoru   napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Pri   predbežnom   prerokovaní   tejto   časti   sťažnosti   sa   ústavný   súd   zameral na posúdenie otázky, či ju možno považovať za zjavne neopodstatnenú. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (I. ÚS 66/98,   tiež   napr.   I. ÚS 4/00,   II. ÚS 101/03,   IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

II.2.1 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. a) dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

V súvislosti s namietaným porušením základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   považoval   potrebné   v   zhode   so   svojou   doterajšou judikatúrou (m. m. III. ÚS 135/04, I. ÚS 124/08, IV. ÚS 71/2012) poukázať na vzťah čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy týkajúcich sa špecificky základného práva na osobnú slobodu k čl. 46 ods. 1 ústavy. Z obsahu čl. 17 ústavy vyplýva, že tento vo svojich ustanoveniach zahŕňa základné hmotné a tiež procesné atribúty základného práva na osobnú slobodu vrátane práva na jej súdnu ochranu v prípadoch pozbavenia osobnej slobody väzbou. Táto súdna ochrana zahŕňa   základné   procesné   garancie   spravodlivého   súdneho   konania   s   prihliadnutím na povahu a účel konania o väzbe, a preto sú na konanie a rozhodovanie súdu o väzbe aplikovateľné špeciálne ustanovenia čl. 17 ods. 1, 2 a 5 ústavy o osobnej slobode, a nie všeobecné ustanovenie čl. 46 ods. 1 ústavy.

Obdobne vo vzťahu k namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu, ústavný súd považuje v zhode so svojou doterajšou judikatúrou za potrebné uviesť, že konania všeobecných súdov, v rámci ktorých sa rozhoduje o väzbe, nie   sú   konaniami   o   trestnom   obvinení   a   ani   konaniami   o   občianskych   právach   alebo záväzkoch, ako to predpokladá označený článok dohovoru. Postupom všeobecného súdu v takýchto konaniach podľa názoru ústavného súdu nemôže dôjsť k porušeniu čl. 6 ods. 1 dohovoru aj z toho dôvodu, že túto oblasť ochrany práv upravuje vo svojich ustanoveniach čl. 5   dohovoru.   O   oprávnenosti   trestného   obvinenia   sa   rozhoduje   v trestnom   konaní, s ktorým súvisí, predchádza mu alebo po ňom nasleduje rad konaní alebo rozhodnutí, ktoré sa priamo netýkajú oprávnenosti trestného obvinenia, a spravidla tieto konania, okrem iného aj konanie o rozhodnutí o väzbe, nepodliehajú režimu čl. 6 dohovoru. Článok 6 dohovoru upravuje právo na spravodlivý proces. Pre konanie o rozhodovanie o väzbe platí špeciálna a pritom v zásade prísnejšia právna úprava obsiahnutá v čl. 5 dohovoru upravujúcom právo na   slobodu   a   bezpečnosť   (napr.   II. ÚS 15/05).   Ústavný   súd   v tomto   smere   poukazuje aj na stabilnú rozhodovaciu prax ESĽP, podľa ktorej osobnú slobodu chráni čl. 5 dohovoru (napr. rozsudok ESĽP de Wilde et al. v. Belgicko z 18. 6. 1971, AČ. 12, bod 65, bod 67, bod 71 – bod 77 atď.).

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   ochrana   práv   a   slobôd   súvisiaca   s   rozhodovaním všeobecných súdov o zákonnosti väzby, resp. jej ďalšieho trvania spadá ratione materiae pod ochranu garantovanú prostredníctvom čl. 17 ústavy a čl. 5 dohovoru, ktoré obsahujú základné hmotné a tiež procesné atribúty osobnej slobody vrátane práva na súdnu ochranu pri   jej   pozbavení   (obdobne   pozri   III. ÚS 135/04,   III. ÚS 108/06),   ústavný   súd   odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáhal vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho   súdu   a   postupom,   ktorý   predchádzal   jeho   vydaniu,   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Tieto   závery   obdobne   platia   aj   vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl. 6   ods. 3 písm. a) dohovoru.

II.2.2 K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 17 ods. 2 ústavy a práva   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a   ods. 2   dohovoru   napadnutým   uznesením najvyššieho súdu a postupom, ktorý predchádzal jeho vydaniu

Z   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   každé   pozbavenie   slobody   musí   byť „zákonné“, t. j. musí byť vykonané „v súlade s konaním ustanoveným zákonom“, a okrem toho   každé   opatrenie,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   musí   byť   zlučiteľné s účelom čl. 17 ústavy, ktorým je ochrana jednotlivca proti svojvôli (m. m. II. ÚS 55/98, I. ÚS 177/03,   III. ÚS 7/00).   Ústavný   súd   preto   v   prípade   namietaného   porušenia   čl. 17 ústavy môže a musí uplatniť určitú revíznu právomoc, avšak bez toho, aby sám hodnotil skutočnosti, ktoré viedli všeobecný súd k tomu, že uprednostnil určité rozhodnutie pred iným. Jeho úlohou ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) je preskúmať   zlučiteľnosť   opatrenia,   ktorým   je   jednotlivec   pozbavený   slobody,   s   ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách, nie však   konať   ako   všeobecný   súd   ďalšej   inštancie;   takéto   konanie   by   bolo   porušením obmedzenia, ktoré vyplýva z rozdelenia ústavnej ochrany základných práv alebo slobôd medzi všeobecné súdy a ústavný súd v čl. 127 ods. 1 ústavy (I. ÚS 165/02).

Súčasťou   základného   práva   na   osobnú   slobodu   podľa   čl. 17   ústavy   a   práva   na slobodu   a bezpečnosť   podľa   čl. 5   dohovoru   je   aj   právo   obvineného   iniciovať   konanie o preskúmanie   zákonnosti   jeho   väzby.   V   tomto   konaní   má   súd   povinnosť   preskúmať okolnosti svedčiace pre a proti väzbe a rozhodnúť s poukazom na právne kritériá, či sú dané dôvody   opodstatňujúce   väzbu,   ako   aj   prepustiť   osobu   na   slobodu,   pokiaľ   také   dôvody neexistujú (napr. rozsudok vo veci Schiesser v. Švajčiarsko zo 4. 12. 1979, séria A, č. 34, bod 31). Pritom argumenty súdu pre a proti väzbe nemôžu byť všeobecné a abstraktné, ale musia sa opierať o konkrétne skutočnosti týkajúce sa danej osoby a veci (napr. Boicenco v. Moldavsko, rozsudok z 11. 7. 2006, bod 142).

Sťažovateľ   je   obžalovaný   zo   spáchania   skutkov   kvalifikovaných   ako   zločin založenia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 296 Trestného zákona a obzvlášť závažný zločin podielnictva podľa § 231 ods. 1 písm. a) a b) a ods. 4 písm. b) Trestného   zákona   (v   bode   1   obžaloby),   pre   zločin   nedovolenej   výroby   omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. d) Trestného zákona v spolupáchateľstve podľa § 20 Trestného zákona (v bode   5   obžaloby),   pre   zločin   poškodzovania   cudzej   veci   podľa   § 245   ods. 1,   ods. 3 písm. a)   a ods. 4   písm. b)   Trestného   zákona   a   obzvlášť   závažný   zločin   nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona (v bode 10 obžaloby), pre zločin poškodzovania cudzej veci podľa § 245 ods. 1, 2 písm. a) a ods. 4 písm. b) Trestného zákona (v bode 11 obžaloby), pre zločin poškodzovania   cudzej   veci   podľa   § 245   ods. 1   a 4   písm. b)   Trestného   zákona   v   štádiu pokusu   podľa   § 14   ods. 1   Trestného   zákona   a   obzvlášť   závažný   zločin   nedovoleného ozbrojovania a obchodovania so zbraňami podľa § 295 ods. 1 písm. a) a ods. 4 písm. a) Trestného zákona (v bode 12 obžaloby). Vo väzbe sa nachádza z dôvodov podľa § 71 ods. 1 písm. a) a c) Trestného poriadku.

Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že

a) ujde alebo a bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, alebo

c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Z argumentácie obsiahnutej v sťažnosti možno námietky sťažovateľa smerujúce proti napadnutému uzneseniu najvyššieho súdu (ako aj špecializovanému trestnému súdu) zhrnúť do dvoch okruhov, a to: námietky týkajúce sa existencie jednotlivých väzobných dôvodov a námietky týkajúce sa nevysporiadania sa s jeho sťažnostnými dôvodmi.

V   napadnutom   uznesení   sa   najvyšší   súd   stotožnil   s   odôvodnením   uvedeným v uznesení   špecializovaného   trestného   súdu sp. zn.   PK-2 T/14/2013   z 5. decembra   2013 a zároveň zdôraznil, že už vo svojom predchádzajúcom uznesení (sp. zn. 5 Tost 17/2013 z 28.   mája   2013)   zistil,   že   v prípade   preskúmania   materiálnych   podmienok   ako hmotnoprávnych   predpokladov   väzby,   tak   ako   sa   to   uvádza   v   § 71   ods. 1   Trestného poriadku,   existencia   skutkov,   pre   ktoré   bola   podaná   obžaloba,   bola   objektivizovaná skutočnosťami vyplývajúcimi z dôkazov navrhnutých prokurátorom na ich vykonanie na hlavnom pojednávaní v bode 1 až 4 obžaloby. Existencia zákonných znakov žalovaných obzvlášť závažných zločinov, zločinov a prečinov bola daná v skutkových okolnostiach vymedzených výrokom obžaloby. Dôkazy vykonané v prípravnom konaní v miere zvýšenej pravdepodobnosti odôvodňovali podozrenie, že sa skutky stali a tieto skutky spáchali v tom čase   obvinení.   Konkrétne   skutočnosti   vyplývajúce   z   dôkazov   následne   našli   odraz v konštrukcii ich konania v skutkových okolnostiach zaznamenaných vo výroku obžaloby. Z nich potom aj vyplývala reálna obava z následkov predpokladaných v dôvodoch väzby.

Ústavný súd pri skúmaní opodstatnenosti námietok sťažovateľa proti napadnutému uzneseniu   najvyššieho   súdu   vzal   do   úvahy   aj   obsah   napadnutého   uznesenia špecializovaného   trestného   súdu,   vychádzajúc   pritom   zo   svojho   ustáleného   právneho názoru, podľa ktorého odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho, resp. sťažnostného   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane   (II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), pretože prvostupňové a odvolacie (resp. sťažnostné) konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok.

Špecializovaný   trestný   súd   preskúmal   žiadosť   sťažovateľa   o   prepustenie,   ako   aj o nahradenie   väzby   písomným   sľubom,   pričom   zistil,   že   táto   neobsahuje   žiadne   nové, zásadné   skutočnosti,   ktoré   by   odôvodňovali   záver,   že   pominula   hrozba   z   pokračovania v páchaní trestnej činnosti, ako aj hrozba úteku sťažovateľa, prípadne alebo aspoň zoslabla natoľko, že možno väzbu nahradiť ponúknutou zárukou. Z uvedených dôvodov rozhodol tak,   že   žiadosť   o   prepustenie   podľa   § 79   ods. 3   Trestného   poriadku   zamietol   a   väzbu sťažovateľa písomným sľubom podľa § 80 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku nenahradil.

V   súvislosti   s   prvou   námietkou   sťažovateľa   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že   úlohou všeobecného súdu pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby je preskúmavať aj materiálne podmienky väzby, ktorými sú hmotnoprávne predpoklady väzby, teda či doteraz zistené skutočnosti   nasvedčujú   tomu,   že   skutok,   pre   ktorý   bolo   začaté   trestné   stíhanie,   bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený   (sťažovateľ,   pozn.).   V   súlade   s   § 71   ods. 1   písm. a)   a   c)   Trestného   poriadku všeobecný súd skúma rovnako to, či z konania obžalovaného alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že obžalovaný ujde alebo a bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko   alebo ak mu hrozí vysoký   trest,   alebo bude pokračovať v   trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil.

Pri rozhodovaní o tzv. útekovej väzbe všeobecné súdy zastávali názor, že z dôvodu, že sťažovateľ je obvinený zo spáchania zločinov a obzvlášť závažných zločinov, za ktoré mu hrozí vysoký trest odňatia slobody, táto hrozba by mohla vyvolať kroky k utajeniu jeho pobytu. Pritom aj z výpovede svedka M. (na výpoveď ktorého nadväzujú ďalšie nepriame dôkazy   podporujúce   jeho   tvrdenia)   vyplynulo,   že   v skupine   bol   dohodnutý   postup (v prípade vznesenia obvinenia) o utajení miesta svojho reálneho pobytu. Záver o existencii dôvodov útekovej väzby umocnila aj skutočnosť, že sťažovateľ sa aj pred vzatím do väzby zdržiaval na viacerých miestach bez toho, aby bol na nich úradne ohlásený.

Základom na rozhodnutie všeobecných súdov o tzv. preventívnej väzbe je aj reálna existencia hrozby (nevyžaduje sa zjavná istota), že obžalovaný bude opakovať trestný čin, pre ktorý je stíhaný, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Z odôvodnenia napadnutého uznesenia špecializovaného trestného   súdu   vyplýva,   že   túto   reálnu   existenciu   hrozby   odôvodňovala   predovšetkým skutočnosť, že sťažovateľ spolu s ďalšími spoluobvinenými mali páchať závažnú trestnú činnosť (aj násilného charakteru) po dlhší čas a ich konanie mohlo byť motivované snahou o získanie finančných prostriedkov, pričom sa v ňom, pokiaľ ide o sťažovateľa, upriamuje pozornosť aj na správu Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky, z ktorej vyplynulo, že príjmy   sťažovateľa   nekorešpondovali   s hodnotou   jeho   majetku   (hnuteľného a nehnuteľného). Podľa názoru ústavného súdu preto obstojí záver najvyššieho súdu, ktorý sa   stotožnil   s   odôvodnením   existencie   dôvodov   preventívnej   väzby   ustálených špecializovaným trestným súdom, podľa ktorého vzhľadom na skutok a spôsob vykonania existuje obava, že sťažovateľ by mohol pokračovať v páchaní násilnej trestnej činnosti.Najvyšší súd v závere napadnutého uznesenia napokon dodal, že okrem objektívnych okolností   je   pri   posudzovaní   väzby   ďalšieho   trvania   väzby   dôležité   brať   ohľad aj na okolnosti subjektívne – týkajúce sa konkrétnej osoby obžalovaného a jeho osobných pomerov.

Ústavnému súdu neprináleží hodnotiť výsledky dosiaľ vykonaného dokazovania, táto právomoc   prislúcha   výhradne   všeobecnému   súdu   konajúcemu   vo   veci   sťažovateľa. Vzhľadom na štádium trestného konania (po podaní obžaloby), keď výsledky prípravného konania odôvodňovali postavenie sťažovateľa pred súd a je vykonávané pomerne rozsiahle dokazovanie   na   hlavnom   pojednávaní,   ktoré   dosiaľ   nebolo   skončené,   je   podľa   názoru ústavného súdu dostatočne odôvodnený a ústavne akceptovateľný záver najvyššieho súdu v napadnutom uznesení, že naďalej trvá dôvodné podozrenie, že sťažovateľ spáchal skutky, pre ktoré sa vedie trestné konanie.

Pokiaľ sťažovateľ v záverečnej časti svojej sťažnosti namieta, že najvyšší súd sa nezaoberal jeho sťažnostnými námietkami, ústavný súd považuje za potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť,   že   sťažovateľ,   zastúpený   kvalifikovaným právnym   zástupcom, v sťažnosti adresovanej ústavnému súdu nešpecifikuje, ktorými jeho námietkami sa najvyšší súd nezaoberal, a ani nepriložil fotokópiu sťažnosti podanej proti napadnutému uzneseniu špecializovaného trestného súdu (ktorú si ústavný súd vyžiadal od špecializovaného súdu, a konštatuje, že jej obsah sa zhoduje s časťou odôvodnenia sťažnosti podanej ústavnému súdu).   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   navyše   v   súlade   so   svojou   ustálenou   judikatúrou zdôrazňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania (stranou trestného konania), ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov predmetnej právnej veci (m. m. I. ÚS 241/07).

S   prihliadnutím   na   odôvodnenie   napadnutých   uznesení   najvyššieho   súdu a špecializovaného   trestného   súdu   je   preto   ústavný   súd   vo   vzťahu   k   druhej   námietke sťažovateľa tohto názoru, že najvyšší súd sa ústavne konformným spôsobom vysporiadal s jeho   sťažnostnou   argumentáciou.   Uznesenie   najvyššieho   súdu   posudzované   v   spojení s uznesením špecializovaného trestného súdu obsahuje konkrétne, logické a presvedčivé odôvodnenie   o   trvaní   dôvodu   väzby   podľa   § 71   ods. 1   písm. c)   Trestného   poriadku, a vzhľadom na to aj dôvodu na zamietnutie sťažnosti.

Podľa názoru ústavného súdu je odôvodnenie napadnutého uznesenia najvyššieho súdu   ústavnoprávne   akceptovateľné.   Skutočnosti,   ktoré   uviedol   najvyšší   súd (špecializovaný   trestný   súd),   zodpovedajú   (i   keď   hranične,   avšak   stále   ústavne akceptovateľne) legálnej definícii útekovej a preventívnej väzby a ich existencia je súdom pravidelne kontrolovaná a konfrontovaná s aktuálnym stavom konania. Ústavný súd preto nepovažuje   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   (v   spojení   s napadnutým   uznesením špecializovaného   trestného   súdu)   za   arbitrárne   a   ani   za   zjavne   neodôvodnené,   a preto nezistil dôvod zasiahnuť do jeho právnych záverov.

Keďže   úlohou   ústavného   súdu   je   sledovať,   či   všeobecné   súdy   v   namietaných rozhodnutiach ústavne akceptovateľným spôsobom aplikujú právo, či dané rozhodnutia sú odôvodnené   a   či   nenesú   znaky   arbitrárnosti   vyúsťujúce   do   porušenia   niektorého zo základných práv a slobôd, nemôže zasahovať do ich skutkových a právnych záverov, ak ich v danej situácii možno pokladať za udržateľné (m. m. III. ÚS 271/07).

Vzhľadom na to, že ústavný súd v danej veci nezistil takéto dôvody na uplatnenie svojej právomoci, odmietol sťažnosť sťažovateľa pre namietané porušenie jeho základného práva   podľa   čl. 17   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 5   ods. 1   písm. c)   a ods. 2   dohovoru napadnutým   uznesením   najvyššieho   súdu   ako   zjavne neopodstatnenú   podľa   § 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti ako celku bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014