znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/2013-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť E. P..., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody, zastúpenej Advokátskou   firmou   T.,   v. o. s.,   T.,   konajúcou   prostredníctvom   spoločníka   a   advokáta JUDr. J. T., ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Trenčín sp. zn. 2 T/6/2012 z 18. mája 2012 a uznesením Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 2 To/78/2012 z 2. augusta 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť E. P. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. decembra 2012 doručená sťažnosť E. P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu   Trenčín   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 2 T/6/2012 z 18. mája 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok okresného súdu“) a uznesením Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 To/78/2012 z 2. augusta 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie krajského súdu“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   z   jej   príloh   vyplýva,   že   sťažovateľka   bola   napadnutým rozsudkom okresného súdu uznaná za vinnú zo spáchania trestného činu vraždy podľa § 219 ods. 1 zákona č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení účinnom do 30. júna 1998 (ďalej len „Trestný zákon“), na tomto skutkovom základe: „v dňoch od 27. 06. 1998 do 29. 06. 1998 v presne   nezistenú   dobu   v   priestoroch   rodinného   domu   v T.   na   ulici...   patriacemu poškodenému   L.   C.   z   bezprostrednej   blízkosti   zozadu   jedenkrát   strelila   revolverom... do oblasti hlavy v mieste záhlavovej kosti poškodeného L. C., čím došlo u poškodeného k zlomenine   spodiny   lebečnej,   pomliaždeniu   mozgu,   krvácaniu   do   mozgu   a   k   zlyhaniu riadiacej a regulačnej funkcie centrálneho nervového systému, mozgu, čo viedlo k jeho smrti a následne požiadala P. Č... o odstránenie tela poškodeného, ktorý vecou poveril J. K. a tento spoločne s R. Z. a M. T. v presne nezistený deň v júni 1998 vo večerných hodinách telo poškodeného naložili do motorového vozidla... a odviezli z rodinného domu, kde bol usmrtený   a   uložili   ho   do   ilegálneho   hrobu,   pričom   telo   bolo   dňa   24. 9. 2010   nájdené v katastri obce M..., ktoré vykopali osoby poverené J. K., potom obžalovaná E. P. dňa 2. 7. 1998 nahlásila na odbore kriminálnej polície Okresného riaditeľstva PZ v Trenčíne nezvestnosť poškodeného.“

Okresný súd jej za to uložil trest odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby v trvaní 10 rokov so zaradením do 2. nápravnovýchovnej skupiny.

Prvostupňový rozsudok okresného súdu napadli odvolaním tak prokurátor (vo vzťahu k neuznaniu   viny   sťažovateľky   aj   podľa   § 219   ods. 2   v relevantnom   čase   platného a účinného Trestného zákona), ako aj sťažovateľka spolu s obhajcom, ktorí žiadali, aby druhostupňový súd obžalovanú oslobodil spod obžaloby.

Krajský súd na verejnom zasadnutí uskutočnenom 2. augusta 2012 rozhodol tak, že odvolania   prokurátorky   a sťažovateľky   zamietol.   Toto   rozhodnutie   krajského   súdu   bolo doručené obhajcovi sťažovateľky 3. októbra 2012.

Sťažovateľka   je   toho   názoru,   že   postupom   oboch   označených   súdov   došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pričom dôkazom „nedodržiavania zásad spravodlivého procesu je priebeh celého trestného konania..., ktorý je dokumentovaný v spise Okresného súdu Trenčín, sp. zn. 2 T/6/2012, vrátane zvukového záznamu z hlavného pojednávania. Súdy došli k svojim rozhodnutiam na základe dôkazov, ktoré boli vykonané v neprospech E. P., najmä na základe rozporných tvrdení svedkov, ktorí sa mali zúčastniť pochovania mŕtvoly poškodeného L. C., za okolností, že títo svedkovia boli súčasťou kriminálneho zoskupenia, pričom sú všetci trestaní za obzvlášť závažné trestné činy, najmä vraždy, a vo svojich výpovediach vypovedali navzájom rozporne pokiaľ ide o čas, kedy malo k odstráneniu tela dôjsť, miesto, odkiaľ bolo telo odnesené, popis tohto miesta a spôsob pochovania mŕtvoly.

Iba   jeden   zo   svedkov,   viackrát   trestaný   recidivista   Z.,   mal   mať   vedomosť,   že konkrétne E. P. zavraždila druha, lebo mu to údajne povedala, pričom ide o svedka, ktorý ju okradol o motorové vozidlo, pričom s ňou do kontaktu prišiel viac rokov po tom, čo sa skutok stal.

Z pojednávania vyplynulo tiež, že niektorí svedkovia, ktorí proti E. P. vypovedali, urobili tak po tom, čo im vyšetrovateľ umožnil nahliadnuť do spisu.

Ohliadka domu bola vylúčená z dôkazov, ktoré boli vykonávané na okresnom súde a takáto ohliadka nebola vykonávaná za prítomnosti advokáta zastupujúceho obžalovanú.“.

Najvážnejším porušením práva na spravodlivý proces je podľa názoru sťažovateľky „rozhodnutie o vine založené iba na dohadoch na základe znaleckého posudku z odboru psychológie, kde bol síce vylúčený zištný motív, ale súd z tohto posudku akceptoval úvahy o tom, že možno išlo o žiarlivosť.

Inými   slovami,   súdy   akceptovali   dôkazy   svedčiace   proti   obžalovanej,   pričom neakceptovali jej námietky a žiadosť o možnosť alternatívneho psychologického vyšetrenia, za okolností, že svedkovia z prostredia, ktorí ju poznali, hovorili inak o jej osobnostných vlastnostiach, a teda neumožnili obžalovanej a jej obhajobe domáhať sa výsluchov svedkov v jej prospech, ako aj náležitého kontrolného vyšetrenia psychológom.“.

S ohľadom na skutočnosť, že podľa Trestného zákona, platného a účinného v čase spáchania   skutku, „bola   hlavným   kritériom   úvah   o ukladaní   trestu   spoločenská nebezpečnosť činu“, súdy nepostupovali podľa názoru sťažovateľky spravodlivo, keď sa náležite nevyrovnali s návrhom obhajoby na mimoriadne zníženie trestu pod dolnú hranicu trestnej sadzby s ohľadom na dobu od spáchania skutku po vyhlásenie rozsudku, teda 14 rokov, čo bolo pre výšku uloženého trestu určite významné.

Sťažovateľka   poukazuje   aj   na   medializáciu   celého   prípadu   v   kontexte,   keď   ako exmanželka svokra ministra vlády Slovenskej republiky bola vplyvom médií už vopred spoločnosťou považovaná za vinnú, a teda odsúdená, a preto podľa jej názoru „súdy, ktoré sú   neustále   médiami   kritizované   za   nedostatok   prísnosti   voči   údajným   zločincom, rozhodovali pod tlakom uvedenej skutočnosti a nepostupovali podľa zásady, že pochybnosti treba vykladať v prospech obžalovaného“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. V trestnom konaní proti E. P. bola porušená medzinárodná zmluva, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, najmä rozhodnutiami Okresného súdu Trenčín 2 T/6/2012 z 8. 5. 2012 (správne má byť 18. 5. 2012, pozn.) a Krajského súdu v Trenčíne 2 To/78/2012 z 2. 8. 2012 tým, že proti menovanej nebol vedený spravodlivý proces.

2. E. P. Ústavný súd SR priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume určenej súdom, ktorú je Okresný súd Trenčín povinný vyplatiť Advokátskej firme T... do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu Ústavného súdu.

V prípade, že Ústavný súd SR rozhodne nálezom, že boli porušené základné práva sťažovateľky ako je vyššie uvedené, navrhujem, aby Ústavný súd SR zrušil rozhodnutia napadnuté sťažnosťou, ako aj rozhodnutia na uvedené rozhodnutia nadväzujúce a prikázal Okresnému súdu v Trenčíne vo veci znova konať a rozhodnúť.“

Keďže z príloh priložených k sťažnosti vyplýva, že napadnutý rozsudok okresného súdu bol vydaný 18. mája 2012, a nie 8. mája 2012, ako sťažovateľka mylne uvádza v petite sťažnosti (ktorým je ústavný súd v zmysle § 20 ods. 3 viazaný), ústavný súd považoval túto nesprávnosť za chybu v písaní a ustálil petit sťažnosti tak, ako to je uvedené.

Ústavný súd zistil, že sťažovateľka prostredníctvom svojho obhajcu podala 16. mája 2013 na okresnom súde dovolanie z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a k) Trestného poriadku   proti   rozsudku   okresného   súdu   sp. zn.   2 T/6/2012   z 18.   mája   2012   v spojení s uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To/78/2012 z 2. augusta 2012.

II.

Podľa   čl. 124   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   ústavný   súd   je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/6/2012 z 18. mája 2012

Pokiaľ   ide   o   tú   časť   sťažnosti,   v   ktorej   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho označeného   práva postupom   okresného súdu   v   konaní vedenom   pod   sp. zn. 2 T/6/2012 a jeho   rozsudkom   z 18.   mája   2012,   ústavný   súd   sa   riadil   princípom   subsidiarity   podľa čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto   ustanovenie   limituje   hranice   právomoci   ústavného   súdu a všeobecných   súdov   rozhodujúcich   v   občianskoprávnych   a   trestnoprávnych   veciach, a to tým spôsobom, že ochrany základného práva a slobody sa na ústavnom súde možno domáhať v prípade, ak takúto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Z uvedeného vyplýva, že na preskúmanie prvostupňového rozhodnutia a postupu bol v prvom rade povolaný krajský (odvolací) súd, ktorého právomoc predchádza právomoci ústavného súdu   bezprostredne preskúmať rozhodnutie   súdu   prvého   stupňa v danej   veci. Odvolávajúc   sa   na   princíp   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   preto   ústavný   súd sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok   právomoci   na jej prerokovanie   (obdobne napr. IV. ÚS 405/04, III. ÚS 208/08, III. ÚS 72/09).

2. K namietanému porušeniu práva sťažovateľky podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením krajského súdu sp. zn. 2 To/78/2012 z 2. augusta 2012

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   namieta   porušenie   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru aj postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To/78/2012 a jeho uznesením z 2. augusta 2012.

Aj pre posúdenie sťažnosti v tejto časti považuje ústavný súd za kľúčový princíp subsidiarity podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Tento   princíp   okrem   iného   znamená, že ústavný súd   môže   konať o namietanom porušení sťažovateľových práv a vecne sa zaoberať iba tými sťažnosťami, ak sa sťažovateľ nemôže v súčasnosti a nebude môcť ani v budúcnosti domáhať ochrany svojich práv pred iným súdom prostredníctvom iných právnych prostriedkov, ktoré mu zákon na to poskytuje. Namietané   porušenie   niektorého   zo základných   práv   alebo   slobôd   teda   nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich.

Zmyslom a účelom uvedeného princípu subsidiarity je to, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Všeobecné   súdy,   ktoré   sú v trestnom   konaní   povinné   vykladať   a   aplikovať   príslušné   zákony   na konkrétny   prípad v súlade s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy, sú primárne zodpovedné aj za dodržiavanie tých práv a základných slobôd, ktoré ústava alebo   medzinárodná   zmluva   dotknutým   fyzickým   osobám   zaručuje.   Ústavný   súd predstavuje v tejto súvislosti ultima   ratio inštitucionálny mechanizmus,   ktorý   nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného   súdu   podľa   zásad   uvedených   v   § 53   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05, III. ÚS 504/2011).

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ ide o túto časť sťažnosti, podstata námietok sťažovateľky spočíva v tvrdení o porušení jej práva na spravodlivé súdne konanie (najmä nevysporiadaním sa s návrhom obhajoby na mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu trestnej sadzby „s ohľadom na dobu, ktorá uplynula od spáchania skutku po vyhlásenie rozsudku, teda 14 rokov,   čo   bolo   pre   výšku   uloženého   trestu   určite   významné“),   ktorého   bezprostredným dôsledkom   je   jej   právoplatné   odsúdenie   pre   trestný   čin   vraždy   § 219   ods. 1   Trestného zákona účinného do 20. júna 1998 na trest odňatia slobody v trvaní 10 rokov, na výkon ktorého bola zaradená do II. nápravnovýchovnej skupiny.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka po podaní sťažnosti ústavnému súdu podala 16. mája 2013 proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 2 T/6/2012 z 18. mája 2012   v spojení   s uznesením   krajského   súdu   sp. zn.   2 To/78/2012   z 2.   augusta   2012 na okresnom   súde   dovolanie,   o ktorom   do   predbežného   prerokovania   jej   sťažnosti   ešte nebolo rozhodnuté.

Ústavný   súd   v   nadväznosti   na   to   konštatuje,   že   v   okolnostiach   daného   prípadu sťažovateľka podaním dovolania z dôvodov podľa § 371 ods. 1 písm. i) a k) Trestného poriadku, ako aj sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorila stav, keď by o jej veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu [Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)]   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd,   čo   nie   je   v   podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne udržateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci   (m. m. IV. ÚS 257/2011).

Aj keď námietky sťažovateľky formulované v tejto sťažnosti nie sú totožné s tými, ktoré   uplatnila   v podanom   dovolaní,   v   prípade   jej   úspechu   v dovolacom   konaní,   teda v prípade   zrušenia   napadnutého   uznesenia   krajského   súdu,   by   došlo   aj   ku   korekcii sťažovateľkou vytýkaných nedostatkov konania premietnutých do v sťažnosti namietaného porušenia jej označeného práva zaručeného dohovorom.

O   ochrane   označeného   práva,   ktorého   porušenie   sťažovateľka   namieta,   bude vzhľadom   na   podané   dovolanie   vo vzťahu   k napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu (v spojení s rozsudkom okresného súdu sp. zn. 2 T/6/2012 z 18. mája 2012) rozhodovať najvyšší (dovolací) súd. Súbežné podanie dovolania a sťažnosti ústavnému súdu navodzuje situáciu, keď uvedený princíp subsidiarity síce vylučuje právomoc ústavného súdu, ale iba v čase do rozhodnutia najvyššieho súdu o dovolaní.

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na svoj právny názor, podľa ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   možno   sťažnosť považovať   za   prípustnú   až   po   rozhodnutí   o dovolaní   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 358/09, III. ÚS 369/2011, III. ÚS 293/2011, III. ÚS 292/2012), keďže uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010, IV. ÚS 257/2011).

Lehota   na   podanie   sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   sa   považuje   v   zásade za zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému   rozhodnutiu   (k   tomu porovnaj tiež rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54) s výnimkou prípadov, keď by to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučovali.

Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   svojho   v petite sťažnosti označeného práva napadnutým uznesením krajského súdu, a zároveň proti tomu istému   rozhodnutiu   smerujú   aj jej ďalšie námietky   uplatnené v ňou   podanom   dovolaní, pričom ako sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, tak aj dovolanie podľa § 368 Trestného poriadku   smerujú   k rovnakému   cieľu,   a to   k zrušeniu   napadnutého   uznesenia   krajského súdu,   a keďže v čase   rozhodovania   ústavného súdu   nie je dovolacie konanie skončené, ústavný   súd   sa   sťažnosťou   v tejto   časti   meritórne   nezaoberal,   ale   podľa   zásady ratio temporis ju odmietol ako neprípustnú pre predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti v nej obsiahnutými nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. mája 2013