znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/2011-35

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   24.   augusta   2011 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána   Lubyho   v   konaní   o   sťažnosti   M.   K.,   B.,   a A.   K.,   B.,   zastúpených   advokátkou JUDr. J. P., B., vo veci namietaného porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava I   v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 33/1987, za účasti Okresného súdu Bratislava I, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. a A. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   právo   na prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 33/1987 p o r u š e n é   b o l i.

2. Okresnému súdu Bratislava I   p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 33/1987 konal bez zbytočných prieťahov.

3. M. K. a A. K.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie každej v sume po 10 000 € (slovom   desaťtisíc   eur),   ktoré   im   j e   Okresný   súd   Bratislava I   p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Bratislava I j e   p o v i n n ý   uhradiť M. K. a A. K. trovy konania v sume 276,64 € (slovom dvestosedemdesiatšesť eur a šesťdesiatštyri centov) na účet ich právnej zástupkyne JUDr. J. P., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 280/2011 zo 7. júla 2011 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. K. a A. K. (ďalej aj „sťažovateľky“), ktorou namietajú porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 33/1987 (ďalej aj „namietané konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka M. K. podala 5. februára 1987 okresnému súdu návrh, ktorým sa domáhala určenia otcovstva k dcére A. K. proti odporcovi (štátnemu občanovi C.).

Sťažovateľky uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie v ich právnej veci právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľky domáhali, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy vyslovil, že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   právo   na   prejednanie   ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zároveň požadovali prikázať okresnému súdu konať v napadnutom konaní bez zbytočných prieťahov. Napokon žiadali, aby im bolo priznané aj finančné zadosťučinenie každej v sume po 10 000 €, ako aj úhrada trov konania.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k   sťažnosti   prípisom sp. zn. Spr 3404/2011 doručeným ústavnému súdu 24. júna 2011, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„S   poukazom   na   uvedený   rozpis   procesných   úkonov   si   dovoľujem   vysloviť   svoj nesúhlas s tvrdením sťažovateliek, že úkon súdu zo dňa 26. 02. 2004, kedy bol odporca predvolaný na Obecný súd v Z., kde odmietol ďalší odber krvi. je posledným úkonom súdu vo veci, nakoľko po tomto úkone boli vo veci vykonané ďalšie úkony súdu tak, ako to vyplýva aj z vyššie uvedeného rozpisu procesných úkonov.   Musím však konštatovať,   že predmetné konanie je poznačené prieťahmi, najmä pokiaľ ide o obdobia od 06. 08. 1993 do 26. 01. 1996,   od   25. 08. 1997   do   18. 02. 1999,   od   17. 03. 1999   do   26. 06. 2002, od 02. 04. 2004 do 13. 09. 2005, od 26. 10. 2005 do 21. 08. 2007, počas ktorých nedošlo zo strany   súdu   k uskutočneniu   žiadneho   procesného   úkonu.   Počas   predmetných   období až do 01. 03. 2007 bola vec pridelená zákonnej sudkyni Mgr. E. S. Od 01. 03. 2007 je vec podľa rozvrhu práce pridelená súčasnej zákonnej sudkyni JUDr. T. R.

K dôvodom nečinnosti zákonnej sudkyni Mgr.   E. S. v predmetnom konaní počas vyššie   uvedených   období   sa   neviem   kompetentne   vyjadriť,   nakoľko   Mgr.   E.   S.   už nevykonáva funkciu sudkyne na Okresnom súde Bratislava I a zo spisového materiálu mi nevyplývajú žiadne skutočnosti, pre ktoré by súd v uvedených obdobiach nemohol vo veci vykonať   žiaden   procesný   úkon.   Dovolím   si   však   tvrdiť,   že   uvedená   nečinnosť   súdu   a vzniknuté prieťahy v konaní v uvedených obdobiach boli spôsobené predovšetkým z dôvodu zaťaženosti   súdneho   oddelenia   zákonného   sudcu,   spôsobené   vysokým   nápadom   vecí   v súdnom   oddelení   zákonného   sudcu   z   dôvodu   nedostatočného   personálneho   obsadenia sudcov na civilnom úseku Okresného súdu Bratislava I.

Pokiaľ ide o postup súdu v predmetnej veci mimo uvedených období mám za to, že súd vo veci konal a ďalej koná bez prieťahov.

Dovoľujem   si   tvrdiť,   že   dôvodom,   pre   ktorý   nebolo   predmetné   konanie   doposiaľ právoplatne skončené, je najmä tá skutočnosť, že ide o konanie s cudzím prvkom, nakoľko odporca je cudzí štátny občan žijúci v C. Nakoľko niektoré dôkazy bolo možné vykonať iba v C. bolo dokazovanie súdu vo veci zložitejšie. V súvislosti s tým poukazujem na viaceré dožiadania   tunajšieho   súdu   adresované   príslušným   orgánom   v C.   (uvedené   vo   vyššie uvedenom rozpise procesných úkonov),   vybavenie ktorých vzhľadom na komplikovanosť doručovania   do   zahraničia   diplomatickou   cestou   (prostredníctvom   Ministerstva spravodlivosti   Slovenskej   republiky)   trvalo   aj   niekoľko   mesiacov,   a   ktorých   rýchlosť vybavenia nebolo možné zo strany súdu nijakým spôsobom ovplyvniť. Dôvodom predĺženia konania je aj časté zabezpečovanie prekladu všetkých úkonov súdu (písomností), ktoré sú adresované   odporcovi,   do   c.   jazyka   a   ich   doručovanie   odporcovi   do   C.   opätovne prostredníctvom Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. Rovnako si dovoľujem poukázať   aj   na   samotnú   nečinnosť   odporcu   v   predmetnom   konaní,   ktorý   sa   nedostavil na žiadne pojednávanie súdu v predmetnej veci a pri vykonávaní dokazovania neposkytol súdu potrebnú súčinnosť (odmietol sa podrobiť odberu krvi), čím skomplikoval postup súdu v predmetnom konaní.

V súvislosti s opakovaným dožiadaním súdu realizovaným v období od 21. 08. 2007 do 11. 02. 2011 si dovoľujem poukázať na vyjadrenie zákonnej sudkyne a vyššieho súdneho úradníka, ktorí uviedli, že trvanie vybavenia dožiadania vzhľadom na komplikovanosť jeho doručovania do zahraničia nebolo možné ovplyvniť, pričom odôvodnenosť vybavenia tohto dožiadania vyplývala súdu zo zavádzajúcej výpovede odporcu na Obecnom súde v Z. v roku 2004, ktorý uviedol, že odber krvi podstúpil niekedy v roku 1998 resp. 1999, čo sa značne líši   od   pôvodného   odberu   v   roku   1992,   a   preto   mal   súd   za   potrebné   túto   skutočnosť (prípadný opakovaný odber krvi) ujasniť. Nakoľko z poslednej odpovede z C. doručenej súdu 11. 02. 2011 je zrejmé, že odporcovi bola krv odobratá len raz, a to v roku 1992, má súd   za   to,   že   je   možné   pokračovať   v   konaní   a   nariadil   vo   veci   pojednávania   na   deň 19. 09. 2011 eventuálne na deň 29. 09. 2011, keďže ide o cezhraničný spor.

Dňa 23. 03. 2011 bola tunajšiemu súdu doručená sťažnosť M. K... na porušovanie práva na verejné prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v predmetnom konaní, ktorá bola v odpovedi zo dňa 14. 04. 2011 vyhodnotená ako dôvodná a to z dôvodu zistených objektívnych   prieťahov   v   konaní.   Zákonná   sudkyňa   a   vyšší   súdny   úradník   boli   vyzvaní na pokračovanie   vo   veci   tak,   aby   zo strany   súdu   nedošlo   k vzniku   prieťahov   v konaní. Samotný postup súdu v predmetnom konaní priebežne sledujem, a to až do právoplatného skončenia konania.“

Okresný súd pripojil k vyjadreniu k sťažnosti aj tento prehľad procesných úkonov doterajšieho priebehu napadnutého konania:

«Dňa   05. 02. 1987   bol   tunajšiemu   súdu   doručený   návrh   navrhovateľky   M.   K..., ktorým sa domáha určenia otcovstva k dcére A.   K..., voči odporcovi Ž.   A... (ďalej len „návrh vo veci samej“).

Dňa 20. 02. 1987 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný súd pre mesto Z.,   aby doručil odporcovi návrh vo veci samej + predvolania na pojednávanie vo veci vytýčené na 25. 09. 1987, na 15. 12. 1987 a na 25. 03. 1988, a aby vypočul   odporcu   k   návrhu   vo   veci   samej.   V   súvislosti   s   predmetným   dožiadaním   bol uznesením   zo   dňa   20. 02. 1987   do   konania   ustanovený   tlmočník   poverený   prekladom návrhu   vo   veci   samej,   predvolaní   na   pojednávanie   vytýčené   na   dni   25. 09. 1987, 15. 12. 1987 a 25. 03. 1988, ako aj dožiadania adresovaného príslušnému súdu pre mesto Z. Dňa 25. 09. 1987 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neustanovenia sa kolízneho opatrovníka, ako aj z dôvodu, že sa súdu nevrátila odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 20. 02. 1987.

Dňa 15. 12. 1987 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu neustanovenia   sa navrhovateľky a kolízneho opatrovníka,   ako   aj   z dôvodu,   že sa súdu nevrátila odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 20. 02. 1987.

Dňa 14. 01. 1988 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa   20. 02. 1987.   Na   základe   predmetného   dožiadania   tunajšieho   súdu   bol   odporca predvolaný na výsluch pred Obvodný súd v Z. dňa 08. 10. 1987.

Uznesením zo dňa 10. 02. 1988 bol do konania ustanovený prekladateľ na vykonanie prekladu odpovede o vybavení dožiadania zo dňa 20. 02. 1987.

Uznesením   zo   dňa   01. 03. 1988   bolo   vo   veci   nariadené   znalecké   dokazovanie a vypracovaním znaleckého posudku bol poverený znalec z odboru zdravotníctvo, ktorý mal v zmysle uznesenia vypracovať znalecký posudok do pojednávania súdu dňa 25. 03. 1988. Dňa   25. 03. 1988   bolo   vo   veci   vytýčené   pojednávanie,   na   ktoré   sa   nedostavil odporca. Súd pojednával v neprítomnosti odporcu. Pojednávanie bolo následne odročené z dôvodu   nedostavenia   sa   svedkyne   na   pojednávanie   a   z   dôvodu   nepredloženia vypracovaného znaleckého posudku v zmysle uznesenia zo dňa 01. 03. 1988.

Dňa   28. 03. 1988   bol   tunajšiemu   súdu   doručený   znalecký   posudok   vypracovaný v zmysle uznesenia zo dňa 01. 03. 1988, za ktorý bolo znalcovi priznané znalečné uznesením súdu zo dňa 29. 04. 1988.

Dňa 20. 06. 1988 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný súd pre mesto Z., aby doručil odporcovi predvolania na pojednávanie vo veci vytýčené na dni 26. 05. 1989 a 25. 08. 1989 a aby odporcu vypočul.

Dňa 24. 02. 1989 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 20. 06. 1988. Uznesením zo dňa 24. 02. 1989 bol do konania ustanovený prekladateľ na vykonanie prekladu odpovede o vybavení dožiadania zo dňa 20. 06. 1988.

Dňa   24. 04. 1989   požiadal   tunajší   súd   Obvodný   národný   výbor   B.   o prešetrenie pomerov ohľadne starostlivosti o dieťa.

Dňa 26. 05. 1989 vydal tunajší súd rozsudok,   ktorým určil, že odporca je otcom A. K... a určil odporcovi vyživovaciu povinnosť.

Dňa 07. 06. 1989 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný súd pre mesto Z., aby doručil odporcovi rozsudok zo dňa 26. 05. 1989.

Dňa 17. 01. 1990 bolo tunajšiemu súdu doručené odvolanie odporcu voči rozsudku zo dňa 26. 05. 1989.

Dňa 14. 02. 1990 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 20. 06. 1988 z obsahu ktorej vyplynulo, že rozsudok bol odporcovi doručený dňa 19. 12. 1989.

Dňa 10. 04. 1990 bola vec predložená na odvolací súd. Uznesením zo dňa 26. 04. 1990 odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   V   odôvodnení   uviedol,   že   je   potrebné   doplniť dokazovanie, a to predovšetkým uskutočnením krvnej skúšky, ochotu k podrobeniu sa ktorej odporca vyjadril v odvolaní.

Dňa 18. 06. 1990 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný súd   pre mesto Z.,   aby doručil   odporcovi   uznesenie odvolacieho súdu   zo dňa 26. 04. 1990 a aby vypočul odporcu, či je ochotný podrobiť sa krvnej skúške.

Dňa 07. 01. 1991 bolo tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 18. 06. 1990.

Uznesením zo dňa 11. 04. 1991 nariadil tunajší súd znalecké dokazovanie a ustanovil do   konania   znalca   z   odboru   hematológie.   Dňa   03. 05. 1991   znalec   oznámil   súdu,   že vyšetrenie krvi odporcu sa musí vykonať v zahraničí.

Dňa 03. 07. 1991 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný súd pre mesto Z., aby zabezpečil vyšetrenie krvi odporcu.

Dňa 25. 06. 1992 požiadal tunajší súd ministerstvo spravodlivosti o oznámenie stavu vybavenia dožiadania zo dňa 03. 07. 1991.

Dňa 24. 08. 1992 ministerstvo spravodlivosti oznámilo tunajšiemu súdu, že odpoveď o vybavení dožiadania nebola zatiaľ vrátená, v dôsledku čoho si ministerstvo vyžiadalo stanovisko ministerstva C.

Dňa   30. 06. 1993   tunajší   súd   opätovne   požiadal   ministerstvo   spravodlivosti o oznámenie stavu vybavenia dožiadania zo dňa 03. 07. 1991.

Dňa 17. 08. 1993 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania obsahujúca vykonanie krvnej skúšky odporcu. Prostredníctvom dožiadania tunajšieho súdu bola uskutočnená krvná skúška odporcu už dňa 15. 06. 1992 prostredníctvom Ústavu súdnej medicíny a kriminalistiky v Z.

Dňa   06. 08. 1993   znalec   z   odboru   hematológie   ustanovený   uznesením   dňa 11. 04. 1991 oznámil súdu, že už nevykonáva znaleckú činnosť, v dôsledku čoho nemôže vypracovať znalecký posudok v zmysle uznesenia zo dňa 11. 04. 1991.

Uznesením zo dňa 26. 01. 1996 tunajší súd zmenil uznesenie zo dňa 11. 04. 1991 o nariadení znaleckého dokazovania znalcom z odboru hematológie a ustanovil do konania na vypracovanie znaleckého posudku nového znalca.

Dňa   15. 07. 1996   bol   tunajšiemu   súdu   doručený   vypracovaný   znalecký   posudok, za ktorý bolo znalcovi priznané znalečné uznesením súdu zo dňa 30. 09. 1996.

Dňa 03. 10. 1996 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný   súd   pre   mesto   Z.,   aby   doručil   odporcovi   vypracovaný   znalecký   posudok, predvolania   na   pojednávania   na   dni   24. 04. 1997,   24. 06. 1997   a   30. 09. 1997,   a   aby vypočul odporcu a navrhnutých svedkov.

Dňa 24. 04. 1997 bolo vo veci vytýčené pojednávanie, ktoré bolo odročené z dôvodu, že sa súdu nevrátila odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 03. 10. 1996.

Dňa 25. 08. 1997 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 03. 10. 1996.

Uznesením zo dňa 18. 02. 1999 bol do konania ustanovený prekladateľ na vykonanie prekladu vybaveného dožiadania zo dňa 03. 10. 1996. Dňa 11. 03. 1999 tunajší súd vyzval prekladateľa na vypracovanie prekladu v zmysle uznesenia zo dňa 18. 02. 1999. Preklad bol tunajšiemu súdu doručený dňa 17. 03. 1999.

Uznesením zo dňa 26. 06. 2002 tunajší súd nariadil znalecké dokazovanie a ustanovil do konania znalca z odboru genetika.

Dňa 26. 06. 2002 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný   súd   pre   mesto   Z.,   aby   doručil   odporcovi   uznesenie   zo   dňa   26. 06. 2002 o nariadení znaleckého dokazovania.

Dňa   08. 04. 2003   znalec   požiadal   o   poskytnutie   preddavku   na   vypracovanie znaleckého   posudku.   Preddavok   priznal   tunajší   súdu   znalcovi   uznesením   zo   dňa 19. 05. 2003.

Dňa 01. 10. 2003 predložila navrhovateľka tunajšiemu súdu zápis o odbere krvných vzoriek matky a dcéry a materiál na odber krvi od odporcu v cudzine.

Dňa 01. 10. 2003 tunajší súd dožiadal prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný súd pre mesto Z., aby zabezpečili odobratie krvi odporcu potrebnej pre analýzu DNA. Dňa 19. 11. 2003 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 26. 06. 2002, ktorým súd žiadal doručenie uznesenia zo dňa 26. 06. 2002 odporcovi. Dňa 02. 04. 2004 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď o vybavení dožiadania zo dňa 01. 10. 2003, ktorým súd žiadal odber krvi odporcu.

Uznesením   zo   dňa   13. 09. 2005   tunajší   súd   ustanovil   prekladateľa   na   vykonanie prekladu vybavenia dožiadania. Preklad bol súdu doručený dňa 26. 10. 2005. Z obsahu vybavenia   dožiadania   vyplýva,   že   odporca   bol   predvolaný   na   Obecný   súd   v Z.   dňa 26. 02. 2004   za   účelom   opakovaného   odberu   krvi   odporcovi   za   účelom   analýzy   DNA. Odporca   odmietol   ďalší   odber   krvi,   pričom   poukázal   na   skutočnosť,   že   krv   mu   už   na základe dožiadania tunajšieho súdu bola odobratá približne pred 5-6 rokmi.

Dňa 21. 08. 2007 dožiadal tunajší súd prostredníctvom ministerstva spravodlivosti Ústav súdneho lekárstva KBC Z. v C. za účelom zistenia skutočností, či bol uskutočnený odber krvi odporcu tak, ako uviedol odporca (približne v roku 1998, resp. roku 1999) a kde bola   prípadne   odobratá   krv   zaslaná.   Nakoľko   dožiadanie   bolo   nesprávne   adresované priamo Ústavu súdneho lekárstva KBC v Z., ministerstvo spravodlivosti ho dňa 09. 07. 2008 vrátilo späť tunajšiemu súdu ako nezrealizované.

Dňa 05. 11. 2008 dožiadal tunajší súd prostredníctvom ministerstva spravodlivosti príslušný   justičný   orgán   pre   mesto   Z.   v C.   za   účelom   zistenia   skutočností,   či   bol uskutočnený odber krvi odporcu tak, ako uviedol odporca (približne v roku 1998, resp. roku 1999) a kde bola prípadne odobratá krv zaslaná. Nakoľko v dožiadaní chýbal podpis sudcu resp. vyššieho súdneho úradníka, bolo dožiadanie opätovne vrátené dňa 11. 02. 2009 späť tunajšiemu   súdu   ako   nezrealizované.   Po   odstránení   tohto   nedostatku   bolo   dožiadanie doručené ministerstvu spravodlivosti dňa 16. 09. 2009.

Dňa   04. 02. 2010   tunajší   súd   opakovane   dožiadal   prostredníctvom   ministerstva spravodlivosti príslušný justičný orgán pre mesto Z. v C. za účelom zistenia skutočností, či bol uskutočnený odber krvi odporcu tak, ako uviedol odporca (približne v roku 1998. resp. roku 1999) a kde bola prípadne odobratá krv zaslaná.

Dňa 20. 05. 2010 bola tunajšiemu súdu doručená odpoveď na pôvodné dožiadanie, v ktorej c. strana uviedla, že k odberu krvi v roku 2004 v dôsledku odmietavého postoja odporcu   nedošlo.   K   odpovedi   boli   pripojené   aj   kópie   predvolania   na   výsluch   na   deň 26. 02. 2004, ako aj zápisnice z tohto výsluchu.

Dňa   06. 08. 2010   tunajší   súd   zaslal   prostredníctvom   ministerstva   spravodlivosti aj dožiadanie   zo   dňa   04. 02. 2010.   Dňa   11. 02. 2011   bola   súdu   doručená   odpoveď o vybavení tohto dožiadania, z ktorej vyplýva, že odber krvi bol Ústavom súdneho lekárstva v Z. uskutočnený len raz, a to dňa 15. 06. 1992.

Dňa 17. 03. 2011 tunajší súd požiadal elektronicky právneho zástupcu o oznámenie, či naďalej zastupuje odporcu v predmetnom konaní. Právny zástupca na žiadosť reagoval elektronicky (mailom) dňa 19. 03. 2011.

Dňa 23. 03. 2011 poslal tunajší súd prekladateľke na preklad predvolanie na dni 19. 09. 2011   a   29. 09. 2011.   Uvedený   preklad   bol   tunajšiemu   súdu   doručený   dňa 13. 04. 2011.

Vo veci je vytýčený termín pojednávania na deň 19. 09. 2011 eventuálne na deň 29. 09. 2011.»

K vyjadreniu okresného súdu sťažovateľky zaujali stanovisko podaním doručeným ústavnému súdu   15.   augusta   2011,   v   ktorom   uviedli,   že navrhujú „rozhodnúť   v zmysle návrhu v sťažnosti doručenej ústavnému súdu dňa 13. 5. 2011“.

Obsah súvisiaceho spisu okresného súdu potvrdzuje úkony uvedené v jeho vyjadrení zo 16. júna 2011, ktoré ústavný súd považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľky   sa   svojou   sťažnosťou   okrem   iného   domáhali   vyslovenia   porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Sťažovateľky zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého každý   má   právo,   aby   jeho   záležitosť   bola   spravodlivo,   verejne   a   v   primeranej   lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48   ods. 2   ústavy   osvojil   judikatúru   Európskeho súdu   pre ľudské   práva   k   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   právo   na   prejednanie   záležitosti v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, IV. ÚS 105/07, IV. ÚS 90/2010).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (čo platí, aj pokiaľ ide o čl. 6 ods. 1 dohovoru) vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 druhej vety OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda   senátu   alebo   samosudca   spravidla   oznámi   deň,   kedy   sa   bude   konať   nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ   ide   o kritérium   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   predmetom posudzovaného   konania   pred   okresným   súdom   je   rozhodovanie   o návrhu   na   určenie otcovstva   a o   úprave   práv   a   povinností   rodičov   k   dieťaťu.   Keďže   za   otca   dieťaťa   bol označený c. štátny občan, právna úprava relevantná na rozhodnutie o veci je v porovnaní s prípadmi   určovania   otcovstva   muža,   ktorý   trvale   žije   na   území   Slovenskej   republiky, o niečo   komplikovanejšia.   Zákon   č. 97/1963   Zb.   o   medzinárodnom   práve   súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov pri jeho aplikácii na okolnosti daného prípadu odkazuje na použitie slovenského právneho poriadku ako vo veci určovania otcovstva, tak aj vo veci úpravy práv a povinností rodičov k deťom. Cudzí, resp. medzinárodný prvok v konaní (účastník konania, ktorý je občanom iného štátu) môže mať za následok zdĺhavosť konania, pretože vykonávanie všetkých úkonov si vyžaduje súčinnosť s orgánmi cudzieho štátu,   preklady   listín   do   cudzieho   jazyka   a nariaďovanie   pojednávaní   s   dostatočným predstihom. Ústavný súd na túto skutočnosť, ktorá ovplyvnila preukazovanie skutkového stavu veci, prihliadol pri svojom rozhodovaní.

Ústavný   súd   pri   hodnotení   okolností   tohto   prípadu   a   predovšetkým   posudzovaní dĺžky konania zhodne s Európskym súdom pre ľudské práva (napr. H. v. United Kingdom z 8.   júla   1987)   prihliadol   aj   na   povahu   konania   dotýkajúceho   sa   ochrany   záujmov maloletého dieťaťa a jeho osobného statusu, ktoré si vo všeobecnosti vyžadujú postup súdu s osobitnou starostlivosťou (m. m. II. ÚS 33/99, I. ÚS 53/02). Povaha tohto konania preto podmieňovala   prísnejšie   hodnotenie   jeho   priebehu   ústavným   súdom   z toho   hľadiska,   či v ňom došlo nečinnosťou alebo neefektívnou činnosťou k zbytočným prieťahom.

2.   Pri   hodnotení   správania   sťažovateliek   ako   účastníčok   napadnutého   konania ústavný súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by mali byť pri rozhodovaní o sťažnosti pripísané na ich ťarchu.

3. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd skúmal, či v uvedenom konaní došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v predmetnej veci.

Ústavný súd predovšetkým zastáva názor, že vzhľadom na to, že napadnuté konanie, v ktorom sa rozhoduje o takej citlivej veci, ako je určenie otcovstva, a nadväzné rozhodnutie o právach   a povinnostiach   k dieťaťu,   nebolo   právoplatne   skončené   ani   po   viac   ako 24 rokoch   od   jeho   začatia,   nie   je   potrebné   osobitne   vyhodnocovať   postup   a jednotlivé procesné úkony vykonané okresným súdom v jeho doterajšom priebehu.

Ústavný súd ďalej konštatuje, že okresný súd v danom prípade napriek tomu, že rozhodoval o osobnom statuse maloletej a ochrana záujmov maloletého dieťaťa si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania (napr. I. ÚS 54/02), vo veci takto nepostupoval, o čom svedčí okrem iného aj skutočnosť, že pôvodne maloletá sťažovateľka A. K. dosiahla v priebehu dosiaľ právoplatne neskončeného konania plnoletosť.

V okolnostiach danej veci už samotná dĺžka konania je z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľná a ničím neospravedlniteľná a nepochybne signalizuje, že v napadnutom konaní   dosiaľ   nedošlo   k naplneniu   účelu   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie právnej neistoty účastníkov konania.

Vychádzajúc z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 33/1987 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Pretože ústavný súd rozhodol, že základné právo sťažovateliek na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo postupom okresného súdu porušené, prikázal   mu,   aby vo   veci   konal bez zbytočných   prieťahov   a   odstránil   tak   stav   právnej neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovateľky domáhajúce sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľky žiadali aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia každej v sume po 10 000 € z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti. V tejto súvislosti uviedli, že „Stav neistoty nepriaznivo ovplyvňuje postavenie matky a dcéry, ktoré na základe takýchto prieťahov v konaní nemohli uplatňovať ani nárok na výživné. Postupom okresného súdu obidve stratili dôveru, ktorú vkladali do konania a spravodlivého súdneho systému.“.Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje nielen   vyslovenie   porušenia,   prípadne   príkaz   na   ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v   tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 7 C 33/1987, ktorá predstavovala viac ako 24 rokov, a berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného   prípadu,   najmä   povahu   veci,   ako   aj   skutočnosť,   že   napadnuté   konanie   nebolo do rozhodnutia   ústavného   súdu   právoplatne   skončené,   ústavný   súd   považoval   priznanie každej zo sťažovateliek po 10 000 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa čl. 127 ods. 3 ústavy, resp. podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon   rozhodol   aj o úhrade trov konania sťažovateliek, ktoré im vznikli v dôsledku ich právneho zastúpenia v konaní vedenom ústavným súdom advokátkou JUDr. J. P. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   priznaní   trov   konania   vychádzal   z   priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za I. polrok 2010, ktorá bola 741 €. Úhradu priznal za dva úkony právnej služby (prevzatie a prípravu zastúpenia a podanie sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3, § 11 ods. 3 a § 14 ods. 1 písm. a) a b) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), pričom výšku základnej sadzby tarifnej odmeny bolo potrebné v súlade s § 13 ods. 2 vyhlášky znížiť o 50 %, lebo ide o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“. Úhrada za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2011 predstavuje spolu   s režijným   paušálom   (2   x   7,41   €)   u jednej   sťažovateľky   sumu   138,32   €   a trovy právneho zastúpenia dvoch sťažovateliek boli priznané v celkovej sume 276,64 €.

Priznanú   úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právnej zástupkyne sťažovateliek (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. augusta 2011