znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/2010-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. L. – K..., K., zastúpeného advokátom JUDr. M. K., M.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2 Cob/172/2009 z 28. januára 2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. L. – K...   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. M. L. – K. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 Cob/172/2009 z 28. januára 2010 (ďalej aj „namietaný rozsudok“ alebo „napadnuté rozhodnutie“).

V sťažnosti sa tvrdí, že krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Cob/172/2009, v ktorom bol sťažovateľ v procesnom postavení žalovaného, „neprerokoval v oficiálnom rokovaní   a dôkladne neprebral pádne argumenty   vydeklarované v odvolaní   žalovaného z 8. 12. 2008, ktoré sú pre rozhodnutie o merite veci relevantné a vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tieto argumenty.

Porušovateľ znemožnil sťažovateľovi realizáciu svojich procesných práv priznaných mi   v   občianskom   súdnom   konaní   za   účelom   zabezpečenia   spravodlivej   súdnej   ochrany v zmysle čl. 46 Ústavy SR v korelácii s jeho pendantom č1. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd,   samotným   neprerokovaním   v   kontradiktórnom   konaní asertivného žalovaného (ktorý dokáže vyjadriť svoj názor a akceptovať názory ostatných) a následne neodôvodnením v rozhodnutí 2 Cob/172/2009 zo dňa 28. 1. 2010 a doručeného dňa 9. 3. 2010.“.

Sťažovateľ upriamuje pozornosť na zmluvu o dielo z 20. júla 2002, na základe ktorej sa ako zhotoviteľ zaviazal zhotoviť pre objednávateľa (v označenom konaní žalobcu) dielo „Modernizácia teleinformačnej siete Z.“ v zmysle projektovej dokumentácie a inštalačného manuálu.   Konkrétne sa   sťažovateľ   zameriava   na   články   predmetnej   zmluvy   upravujúce spolupôsobenie objednávateľa a zhotoviteľa, platobné podmienky, odovzdanie a prevzatie riadne zhotoveného diela, zodpovednosť za škodu, zodpovednosť za vady diela a tiež sa odvoláva   na „špecifikáciu   prác   zo   dňa   20. 07. 07   a dňa   6. 9. 2007,   ktoré   sú   obsahom súdneho spisu a v ktorých je žalovaným sťažovateľom konkrétne, diferencovane, špecificky v kontexte   vyjadrená   jeho   činnosť   na   stavbe   a uplatnený   nárok   voči   žalobcovi vo vzájomnom návrhu zo dňa 25. 11. 2005 a podanie skutkového vyjadrenia ku vzájomnému návrhu zo dňa 29. 3. 2006“.

V nadväznosti   na   to   sa   v sťažnosti   uvádza,   že „V citovaných   dôkazoch   sú sťažovateľom splnené všetky náležitosti v zmysle ZOD, pričom ich aj preukázal faktúrami, výpismi zo stavebného denníka, z ktorého je explicitné, čo sa urobilo, kde sa robilo, kto tam robil   a dátum,   kedy   sa   práce   vykonávali   zo   strany   žalovaného...   t. j.   sťažovateľa   tejto sťažnosti.“.

Podľa sťažovateľa sa všeobecné súdy týmito dôkazmi nezaoberali a v odôvodnení svojich   rozhodnutí   sa   s nimi   nevysporiadali.   Poukazuje   aj   na   nedostatky   fakturácie (nedostatočnú   špecifikáciu)   zo   strany   žalobcu,   nepredloženie   stavebného   denníka a odovzdávacieho   protokolu,   na   základe   čoho   tvrdí,   že   žalobca „neuniesol   dôkazné bremeno na splnenie svojej dôkaznej povinnosti“.

Sťažovateľ   v ďalšej   časti   pomerne   obšírneho   odôvodnenia   sťažnosti   opakuje v rôznych obmenách rad námietok vyúsťujúcich do záveru, že krajský súd sa náležite a bez akéhokoľvek   zdôvodnenia   nevyrovnal   s jeho   argumentáciou,   a preto   je   odôvodnenie napadnutého rozsudku v rozpore s § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   a zároveň   takéto   nedostatočné   odôvodnenie   predstavuje   porušenie   čl. 46   ods. 1 ústavy,   ako   aj   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovateľ   označuje   namietaný   rozsudok za nepreskúmateľný, nepredvídateľný a nezrozumiteľný a zastáva názor, že právne závery, ku   ktorým   krajský   súd   dospel,   „sú   v extrémnom   nesúlade“   s vykonanými   skutkovými zisteniami.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   sťažovateľ   žiada   vo   veci   samej   rozhodnúť týmto nálezom:

„1. Základné práva sťažovateľa Ing. M. L. podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu ochranu ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 na spravodlivé súdne konanie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli rozsudkom KS KE sp. zn.: 2 Cob/172/2009 zo dňa 28. 1. 2010 porušené.

2. Ústavný súd SR v zmysle § 56 ods. 2 a 3 písm. b) zákona o ústavnom súde zrušuje uznesenie   najvyššieho   súdu (správne   má   byť   rozsudok   krajského   súdu,   pozn.) sp. zn. 2 Cob/172/2009 zo dňa 28. 1. 2010 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Košiciach je povinný zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania pre JUDr. M. K. v celkovej sume za dva hlavné úkony právnej služby 303,31€ s DPH...“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu   ústavný   súd   skúma,   či   dôvody   uvedené   v   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy,   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde... Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým   a nestranným   súdom,   ktorý   rozhodne   o jeho   občianskych   právach   alebo záväzkoch...

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Zo   zistení   ústavného   súdu   vyplynulo,   že   rozsudkom   krajského   súdu   sp. zn. 2 Cob/172/2009 z 28. januára 2010 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Košice I (ďalej len   „okresný   súd“)   sp. zn.   27 Cb/91/2003   z   27.   novembra   2008   v spojení   s opravným uznesením zo 6. novembra 2009, ktorým súd prvého stupňa zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 151 033,60 Sk s 10,9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 192 790 Sk od 18. júla 2002   do   22. júla 2002,   zo   sumy   260 564,30 Sk   od   18. augusta 2002 do 21. augusta 2002, zo sumy 160 564,30 Sk od 21. augusta 2002 do 18. septembra 2002, zo sumy 227 399,30 Sk od 21. októbra 2002 do 30. marca 2003, zo sumy 27 399,30 Sk od 31. marca 2003 do 29. júla 2003, zo sumy 39 367,70 Sk od 30. júla 2003 do zaplatenia, zo   sumy   188 181 Sk   od   1. novembra 2002   do   29. júla 2003,   zo   sumy   110 592,90 Sk od 30. júla 2003 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Krajský súd zároveň namietaným rozsudkom   zrušil výrok prvostupňového súdu, ktorým v prevyšujúcej časti zamietol žalobu, a v tejto časti (teda o nároku žalobcu prevyšujúcom sumu 151 033,60 Sk s prísl.),   ako   to   vyplýva   aj   z vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu,   po   vrátení   veci na ďalšie konanie okresný súd ďalej koná.

Sťažnosť smeruje proti   namietanému rozsudku   ako   celku,   teda   aj proti   tej   časti, v ktorej predmetný rozsudok dosiaľ nenadobudol právoplatnosť.

Podľa § 159 ods. 1 OSP doručený rozsudok, ktorý už nemožno napadnúť odvolaním, je právoplatný.

Podľa   § 49   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   môže   podať   fyzická   osoba   alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Z už citovaného § 49 zákona o ústavnom súde vyplýva, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy možno podať zásadne len proti právoplatným rozhodnutiam, opatreniam alebo iným zásahom orgánov verejnej moci. Z toho a contrario vyplýva, že ju nemožno podať proti takým rozhodnutiam orgánov verejnej moci, ktoré ešte nenadobudli právoplatnosť. Skutočnosť,   že   krajský   súd   namietaným   rozsudkom   v časti,   v ktorej   zrušil   výrok prvostupňového   rozsudku   o zamietnutí   žaloby nad rámec žalobcom   uplatneného   nároku presahujúceho sumu 151 033,60 Sk s prísl. a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie, znamená, že v tejto časti nebolo ešte o žalobcom uplatnenom nároku právoplatne meritórne rozhodnuté. V tomto štádiu konania preto ešte nie je zrejmé, či konečné rozhodnutie bude v tejto   časti   vyznievať   v neprospech   sťažovateľa.   Preto   sťažnosť   smerujúca   proti zrušujúcemu výroku namietaného rozsudku zakladá dôvod na odmietnutie sťažnosti v tejto časti ako predčasne podanej pre nesplnenie procesných podmienok konania pred ústavným súdom,   ktoré   ústavný   súd   kvalifikuje   ako   nesplnenie   zákonom   predpísaných   náležitostí (m. m. IV. ÚS 237/2010).

Pokiaľ   sťažovateľ   namieta   porušenie   čl. 46   ods. 1   ústavy   a čl. 6   ods. 1   dohovoru vo vzťahu k tej časti namietaného rozsudku, ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok vo   výroku,   ktorým   mu   bola   uložená   povinnosť   zaplatiť žalobcovi   sumu   151 033,60 Sk s prísl.,   ústavný   súd   najskôr   zdôrazňuje,   že   jeho   ingerencia   do   výkonu   právomoci všeobecných súdov je opodstatnená len v prípade nezlučiteľnosti ich rozhodnutí a postupov, ktoré ich vydaniu predchádzali, s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou (m. m.   I. ÚS 74/02,   I. ÚS 236/03,   IV. ÚS 164/04,   IV. ÚS 216/05).   Ústavný   súd   v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej   a právnej   otázky   všeobecným   súdom   by   sa   mohlo   stať   predmetom   kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (obdobne napr. I. ÚS 13/00, III. ÚS 151/05, III. ÚS 344/06).

Základom   argumentácie   sťažovateľa   je   v podstate   nesúhlas   s právnym   názorom krajského súdu vysloveným v odôvodnení namietaného rozsudku. Posudzovaná sťažnosť predstavuje   podľa   názoru   ústavného   súdu   v podstate   polemiku   sťažovateľa   so   závermi, ku ktorým   dospel   krajský   súd,   a   sťažovateľ   zjavne   očakáva,   že   ústavný   súd   podrobí napadnuté rozhodnutie preskúmaniu z pozície bežnej opravnej inštancie.

Ústavný súd v danej veci pripomína, že napadnuté rozhodnutie posudzuje výlučne z hľadiska   kritérií   ústavných   predpisov   a nimi garantovaných   základných   práv a slobôd. Vzhľadom na to nie je jeho úlohou do detailov preskúmať prípad z pozície v okolnostiach daného prípadu aplikovaných právnych noriem ani opätovne podrobiť revízii napadnutý rozsudok so zámerom „vylepšiť“ jeho odôvodnenie, prípadne zostaviť zoznam možných pochybení krajského súdu, ak tieto nemajú takú relevanciu, ktorá by mohla spochybniť konformitu záverov namietaného rozsudku s ústavou (m. m. IV. ÚS 325/08).

Ústavný súd preskúmal napadnutý rozsudok vo vzťahu k jeho potvrdzujúcej časti a z jeho obsahu predovšetkým zistil, že krajský súd ako súd odvolací podrobne vyložil svoje úvahy,   ktoré   ho   viedli   k potvrdeniu   rozsudku   okresného   súdu   vo   výroku   o uložení povinnosti sťažovateľovi   zaplatiť žalobcovi sumu 151 033,60 Sk s prísl.,   stotožňujúc sa v celom   rozsahu   s odôvodnením   napadnutého   prvostupňového   rozhodnutia   a konštatujúc správnosť jeho záverov.

Vychádzajúc   zo   svojej   doterajšej   judikatúry   v nadväznosti   na   § 219   ods. 2   OSP ústavný súd zdôrazňuje, že odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08, IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie z hľadiska   predmetu   konania tvoria jeden celok.

Krajský súd citoval tieto podstatné časti z odôvodnenia napadnutého prvostupňového rozsudku:

„Z dokazovania vyplynulo, že medzi účastníkmi konania bola uzatvorená Zmluva o dielo v zmysle ust. § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Účastníci zmluvy si v zmluve dohodli predmet diela a tiež cenu.

Je   opodstatnené   tvrdenie   žalovaného,   že   žalobca   v   zmysle   zmluvne   dohodnutých podmienok bol povinný dielo zápisnične žalovanému odovzdať obojstranným podpísaním protokolu o odovzdaní a prevzatí diela. Žalobca, ako subdodávateľ práce ním vykonané takto žalovanému neodovzdal, avšak nesporná je tá skutočnosť, že dielo bolo investorovi ako celok odovzdané a investorom prevzaté, o ktorej skutočnosti svedčí Zápis o odovzdaní a prevzatí stavby /alebo jej dokončenej časti/. Zo Zápisu o odovzdaní a prevzatí stavby vyplýva, že sa týkalo čiastkového úseku N... 84,000-91,243 K. /žkm 94,133-98,330 Kš 4/ preberacie konania skončilo dňa 29. 7. 2003 a je podpísané preberajúcou organizáciou B., s. r. o., Z. a žalovaným.

V súlade s uzatvorenou zmluvou o dielo žalobcovi vzniklo právo vykonané práce fakturovať. Žalobca vystavil žalovanému faktúry č. OF 0001/02, OF 0002/02, OF 0007/02, OF   0008/02,   OF   0010/02,   v   ktorých   faktúrach   vyšpecifikoval   rozsah   vykonaných   prác, žalovaný   faktúry   prevzal   a   svojím   podpisom   potvrdil   prevzatie   faktúr   a   takto   bol oboznámený   s   rozsahom   vykonaných   prác   a   cenou.   Žalovaný   uhradil   fa   OF   0001/02 22. 7. 2002,   fa   OF   0002/02 29. 7. 2002   50.000,- Sk,   5. 8. 2002   100.000,- Sk,   21. 8. 2002 100.000,- Sk, 18. 9. 2002 181.100,- Sk a v zmysle príjmového a výdavkového dokladu zo dňa 18. 9. 2002 1.073,- Sk, fa OF 0007/02 30. 3. 2003 200.000,- Sk a k úhrade ostala suma 39.367,70   Sk   a   fa   OF   0008/02   23. 10. 2002   250.000,-   Sk   a   k   úhrade   ostala   suma 211.243,20 Sk a fa OF 0010/02 23. 10. 2002 732.153,40 Sk. Z takto vyfaktúrovanej sumy žalovaný žalobcovi neuhradil 251.683,90 Sk. Žalovaný nereklamoval fakturáciu prác s tým, že fakturované výkony nezodpovedajú skutočnosti a aby používané sadzby boli v rozpore so zmluvne dohodnutými podmienkami. Vzhľadom na úplnú ako aj čiastočnú úhradu faktúr žalovaným možno považovať tento úkon žalovaného za uznanie záväzku. Žalovaný v zmysle odsúhlasenia záväzkov a pohľadávok zo dňa 30. 12. 2002 ako aj na pojednávaní 25. 8. 2004 nárok žalobcu na zaplatenie vyfaktúrovaných súm uznal. Preto súd tvrdenie žalovaného o neopodstatnenosti   vyfaktúrovaných   súm   z   dôvodu   nevykonania   práce   a   nesprávne použitého cenníka považoval za účelovú obranu. Pre úplnosť súd poznamenáva, že žalovaný hodnotu   vykonaných   prác   refakturoval   investorovi,   ktorý   takto   vyfakturované   práce žalovanému uhradil.“

Na zdôraznenie správnosti potvrdzujúceho výroku namietaného rozsudku krajský súd navyše uviedol, že:

„Žalovaný   ničím   nepreukázal   nevykonanie   prác,   ako   aj   použitie   nesprávneho cenníka   stavebných   prác,   pretože   investor,   ktorému   žalovaný   práce   refakturoval   – vyfakturované práce žalovanému uhradil. Je nesporné, že k odovzdaniu diela investorovi došlo,   žalovaný   komplexne   dielo   odovzdal   a   teda   žalovaný   dielo   od   žalobcu   ako subdodávateľa prevzal reálnym akceptom. Preto nie je obrana žalovaného opodstatnená, pokiaľ sa odvoláva na neodovzdanie diela v súvislosti so zaplatením ceny diela.“

Takýto   odôvodnený   záver   odvolacieho   súdu   je   potrebné   považovať   za   súčasť nezávislého   súdneho   rozhodovania,   ktorá   je   plne   v medziach   ústavnosti.   Sťažovateľom napadnuté rozhodnutie v preskúmavanej veci považuje ústavný súd za ústavne konformné, pretože v jeho postupe nezistil žiadne znaky svojvôle, a súčasne ani aplikáciu právnych noriem   v   danom   prípade   zo   strany   krajského   súdu   nepovažuje   za   takú,   ktorá   by   bola dôsledkom interpretácie, extrémne vybočujúcej z princípov zaručených v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy, prípadne by ju bolo možné kvalifikovať ako aplikáciu práva majúcu za následok porušenie základných práv alebo slobôd. Možno preto urobiť záver, že krajský súd   sa   so   skutkovou   a   právnou   problematikou   súvisiacou   s   posudzovanou   vecou vysporiadali spôsobom aj z hľadiska ústavných aspektov celkom aprobovateľným.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že ako judikatúra Komisie pre ľudské práva (sťažnosť č. 6172/73, X. v. United Kingdom, sťažnosť č. 10000/83, H v. United Kingdom), tak   aj   doterajšia   judikatúra   Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   (napríklad   v prípade Delcourt,   resp.   Monnel   a Morris)   pod   spravodlivým   súdnym   procesom   (fair   hearing) v žiadnom prípade nechápe právo účastníka súdneho konania na preskúmanie toho, akým spôsobom vnútroštátny súd hodnotil právne a faktické okolnosti konkrétneho prípadu.

Kompetencie   ústavného   súdu   nenahrádzajú   postupy   a rozhodnutia   všeobecných súdov   a zásadne   sa   nepoužívajú   na   skúmanie   namietanej   vecnej   nesprávnosti,   pretože ústavný   súd   nie je   opravnou   inštanciou   vo   vzťahu   k všeobecným   súdom.   Kritériom na rozhodovanie   ústavného   súdu   musí   byť   najmä   intenzita,   akou   malo   byť   zasiahnuté do ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených   základných   práv alebo slobôd, a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach daného prípadu ide o zásah, ktorý   zjavne   viedol   k obmedzeniu,   resp.   odopretiu   základných   práv   alebo   slobôd (IV. ÚS 57/09, IV. ÚS 162/09).

Ústavný súd nemá pozíciu opravnej inštancie voči rozhodnutiam všeobecných súdov a ani nenapráva ich skutkové alebo právne výstupy, ak sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú   aj   dostatočne   odôvodnené,   o to   viac,   ak   v zmysle   všeobecne   záväzných   právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09).

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu ústavou garantované základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 6 ods. 1 dohovoru neznamená právo na úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom a nemožno ho účelovo chápať tak, že jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom spore (II. ÚS 21/02, IV. ÚS 277/05). Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento   výklad nie   je   arbitrárny   a   je   náležite   zdôvodnený,   ústavný   súd   nemá   dôvod   doň zasahovať (napr. I. ÚS 50/04, III. ÚS 67/06).

Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   je   tiež   posúdiť,   či   táto   nie   je   zjavne neopodstatnená.   O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď namietaným   postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov (III. ÚS 206/03, II. ÚS 77/04). Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   je   preto   možné   považovať   tú,   pri   predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo slobody,   reálnosť   ktorej   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie   (napr. II. ÚS 201/03, II. ÚS 144/05, IV. ÚS 100/04, IV. ÚS 42/06, IV. ÚS 68/2010). Podľa názoru ústavného   súdu   treba   sťažnosť   v tejto   časti   podanú   sťažovateľom   považovať   za zjavne neopodstatnenú.

Ústavný súd napokon dodáva, že ani sťažovateľom uvádzané odkazy na judikatúru ústavného súdu, ako aj judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva nie sú celkom náležité, pretože   uvedenými   rozhodnutiami   neboli   riešené   prípady   s   rovnakým   skutkovým a procesným základom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd vyhodnotil argumentáciu sťažovateľa zdôvodňujúcu porušenie čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru ako nedostatočnú na to, aby   na   jej   základe   bolo   možné   v prípade   prijatia   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   zistiť a preskúmať   spojitosť   medzi   napadnutým   uznesením krajského súdu   a namietaným porušením označených práv. Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nemôže byť v takej príčinnej súvislosti s namietaným porušením základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru aj preto, že toto porušenie sa nedá vyvodiť iba z určitého   výkladu   a   aplikácie   platných   procesných   noriem   upravujúcich   postup občianskoprávnych súdov v opravných konaniach (podobne aj I. ÚS 66/98, II. ÚS 811/00). Ústavný súd preto sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol aj ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľ   v   texte   sťažnosti   namieta   tiež   porušenie   čl. 13   a čl. 17   dohovoru označeným   rozsudkom   krajského   súdu.   Ústavný   súd   je   podľa   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde viazaný návrhom sťažovateľa, ktorý je koncentrovane vyjadrený v petite sťažnosti.   V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   poukázal   na   svoju   konštantnú   judikatúru (III. ÚS 149/04,   II. ÚS 65/07,   IV. ÚS 279/07,   IV. ÚS 234/2010),   podľa   ktorej   tvrdenia o porušení iných ustanovení ústavy, resp. kvalifikovaných medzinárodných zmlúv (v danom prípade čl. 13 a čl. 17 dohovoru), ktoré sťažovateľ uvádza v texte sťažnosti mimo petitu, považuje iba za súčasť argumentácie sťažovateľa. Za daných okolností boli v danej veci splnené   predpoklady   na   predbežné   prerokovanie   sťažnosti   sťažovateľa   zastúpeného kvalifikovaným právnym zástupcom len v rozsahu namietaného porušenia základného práva podľa   čl. 46   ods. 1   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   vyslovenia   ktorého   sa sťažovateľ domáhala v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Nad takto vymedzený rámec je ústavnoprávny prieskum vylúčený.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, a preto sa ústavný súd už týmito návrhmi nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010