znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/09-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   novembra   2009 v senáte   zloženom   z   predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo   sudcov   Jána   Lubyho a Ladislava Orosza o sťažnosti Ľ. J., H., zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96), za účasti Okresného súdu Žilina, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ľ. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej republiky   a právo na prejednanie jej záležitosti   v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Žilina v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96) p o r u š e n é   b o l i.

2. Ľ. J. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie v sume 1 300 € [slovom tisíctristo eur (39 163,80 Sk)], ktoré jej j e   Okresný súd Žilina p o v i n n ý   zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Okresný súd Žilina j e   p o v i n n ý   uhradiť Ľ. J. trovy konania v sume 132,96 € [slovom   stotridsaťdva   eur   a   deväťdesiatšesť   centov   (4   005,55   Sk)]   na   účet   jej   právnej zástupkyne JUDr. M. B., Ž., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. augusta 2008 doručená sťažnosť Ľ. J., H. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. M. B., Ž., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Žilina (ďalej len okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96) a postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 Co 1267/97.

Z   obsahu   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   je   právnou   nástupkyňou   žalobkyne v 8. rade nebohej M. K., rod. K., ktorá sa návrhom z 15. januára 1996 domáhala (spolu s ďalšími   desiatimi   žalobcami)   na   okresnom   súde   od   Š.   K.,   M.,   a   spol.   (ďalej   len „odporcovia“) zaplatenia sumy 62 636,48 € (1 886 986,70 Sk) s príslušenstvom. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 12 C 44/96.

Sťažovateľka   namieta,   že   napriek   tomu,   že   návrh   bol   podaný   pred   viac   ako dvanástimi   rokmi,   konanie   na   okresnom   súde   nebolo   doteraz   právoplatne   skončené. Uviedla, že „prvé pojednávanie vo vyššie uvedenej právnej veci odporcom v 1. rade bolo vytýčené   skoro   až   po   9   mesiacoch   na   deň   6.   9.   1996,   pričom   toto   pojednávanie   bolo odročené na 27. 9. 1996. I toto pojednávanie bolo odročené na deň 29. 10. 1996 a tohto dňa bol vyhlásený rozsudok prvostupňového súdu pod č. k. 12 C 44/96-65 zo dňa 29. 10. 1996,   ktorým   bol   žalobný   návrh   zamietnutý.   Tento   rozsudok   bol   doručený   právnej zástupkyni mojej právnej predchodkyne dňa 7. 1. 1997 a proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote bolo odporcovi v 1. rade doručené dňa 21. 1. 1997 odvolanie, o ktorom rozhodoval odporca v 2. rade na pojednávaní vytýčenom na deň 29. 10. 1997, teda opäť až po 9 mesiacoch a na ktorom potvrdil rozsudok odporcu v 1. rade, ktorým bol žalobný návrh mojej   právnej   predchodkyne,   ako   i   ďalších   žalobcov   v   1.   –   7.   rade   v   9.   –   11.   rade zamietnutý. V tomto štádiu konania mám za to, že od podania žalobného návrhu, teda od 15. 1. 1996 do 26. 10. 1997 odporcovia v 1. – 2. rade označení v tomto mojom podaní, vo veci konali rýchlejšie ako konali neskôr tak, ako to uvádzam v nasledujúcom texte, pretože vec bola rozhodnutá právoplatným rozsudkom do 29. 9. 1998, teda do 2 rokov od podania pôvodnej žaloby.

Proti rozsudku odvolacieho súdu, teda odporcu v 2. rade č. k. 7 Co 1267/97 po nadobudnutí   jeho   právoplatnosti   v   lehote   zákonom   stanovenej   bolo   dňa   23.   10.   1998 podané   dovolanie,   na   základe   ktorého   vo   veci   rozhodol   Najvyšší   súd   SR   rozsudkom č. k. 5 Cdo 96/2000-151   zo   dňa   26.   11.   2003,   ktorým   zrušil   rozsudok   Krajského   súdu v Žiline a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V priebehu dovolacieho konania došlo i ku smrti mojej právnej predchodkyne neb. M. K., rod. K..., po ktorej bolo dedičské konanie zavedené na Okresnom súde v Žiline pod č. k. D 1533/2001 a jej dedičmi na základe rozhodnutia z č. l. 42 sme boli ja, môj brat Mgr. D. K. a náš otec E. K.

Rozsudok dovolacieho súdu – Najvyššieho súdu SR bol doručený odporcovi v 2. rade dňa 6. 2. 2004, avšak od doručenia tohto rozsudku odporca v 2. rade vo veci nekonal až rozsudkom č. k. 23 Co 55/2004-157 zo dňa 21. 3. 2005 zrušil rozsudok Okresného súdu v Žiline   č.   k.   12   C   44/96   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Od   doručenia   rozsudku dovolacieho   súdu   odporcovi   v   2.   rade   tohto   podania   tento   jeden   rok   a   jeden   mesiac nekonal, následne svoj rozsudok ako i rozsudok dovolacieho súdu doručil prvostupňovému súd,   teda odporcovi   v 1.   rade   a tento dňa   13.   6.   2005 oba   rozsudky doručil právnym zástupcom   pôvodných   žalobcov.   Odporca   v   1.   rade   tým,   že   doručil   tieto   rozsudky účastníkom konania opäť vo veci nekonal až do dňa 4. 12. 2006, kedy zaslal právnym zástupcom žalobcov výzvu, aby v lehote 5 dní bolo doplnené podanie žalobcov v 1. – 11. rade   vzhľadom   k   tomu,   že   v priebehu   konania   došlo   ku   smrti   niektorých   z   účastníkov konania a vzhľadom k tomu, že časť vyvlastňovacej náhrady v úschove Okresného súdu v Žiline pod č. k. NcA 54/1995 bola žalovaným v 1. – 4. rade už vyplatená.

Na moje telefonické dopyty mi bol vždy oznámené, že sa pojednávať bude. Celý postup odporcov v 1. – 2. rade v tomto konaní vedenom už pod novým č. k. 13 C 150/05 považujem za konanie, kde vážne boli porušené moje procesné práva na rýchle prejednanie a skončenie veci.“.

Podľa názoru sťažovateľky prvostupňový súd spôsoboval prieťahy tým, že nenariadil vo veci pojednávanie a bol nečinný neprimerane dlhú dobu, pričom táto nečinnosť sa podľa nej vzťahuje aj na postup odvolacieho súdu, a to najmä v období po doručení rozsudku dovolacieho súdu.

Odvolávajúc sa na rekapituláciu priebehu sporu uvedenú v sťažnosti sťažovateľka namieta, že „v konaní vedenom pod č. k. 13 C 150/05 tohto prvostupňového súdu, ako i odvolacieho   súdu   po   skončení   dovolacieho   konania   na   Najvyššom   súde   SR   došlo k neprimeraným, neodôvodneným a značným prieťahom v konaní po doručení rozsudku Najvyššieho súdu SR č. k. 5 Cdo 96/2000-151“.

Sťažovateľka žiada, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:„Právo Ľ. J., rod. K., trvale bytom H., priznané čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v konaní vedenom na Okresnom súde v Žiline, pod sp. zn. č. k. 13 C 150/2005, aby sa vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, bolo porušené.

Ľ. J., rod. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk (slovom: päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 1. rade – Okresný súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi Ľ. J., rod. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Ľ. J., rod. K. sa priznáva primerané zadosťučinenie vo výške 50 000,- Sk (slovom: päťdesiattisíc korún slovenských), ktoré je odporca v 2. rade – Krajský súd Žilina povinný zaplatiť sťažovateľovi Ľ. J., rod. K. v lehote dvoch mesiacov od vydania nálezu Ústavného súdu SR.

Okresný súd Žilina a Krajský súd Žilina sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Ľ. J. na účet právnej zástupkyne, JUDr. M. B., založený v..., a to v lehote 15 dní od právoplatnosti nálezu.“

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   v   časti,   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96), uznesením č. k. IV. ÚS 280/09-14 zo 7. augusta 2009 prijal na ďalšie konanie a vo zvyšnej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, keďže dospel k záveru, že vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Podpredseda   okresného   súdu   na základe výzvy   ústavného súdu   v prípise   sp.   zn. 1 SprS/185/09 z 27. augusta 2009 odkázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie k sťažnosti sp. zn. 1 SprS/185/09 z 27. mája 2009, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vo veci, v ktorej sťažovateľka namieta porušenie práva, aby sa jej vec verejne prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov,   bolo   vydané   Okresným   súdom   v   Žiline   ako prvostupňovým   súdom   v   poradí   druhé   rozhodnutie   vo   veci   samej.   Naposledy   bolo rozhodnuté   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Žiline   13   C/150/2005-447   dňa   27.   12.   2007. Rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Žiline 6 Co/297/2008-526 zo dňa 31. 3. 2009 zrušený a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Možno súhlasiť s názorom sťažovateľky, že   neistota   bude   odstránená   len   právoplatným   rozhodnutím   súdu.   Právoplatnému rozhodnutiu   súdu   však   predchádza   rozsiahla   činnosť   súdu   spočívajúca   v   procesných rozhodnutiach,   úkonoch,   pojednávaniach,   štúdiu   spisu   a   pod.   Takáto   činnosť   súdu predchádzajúca   rozhodnutiu   v   merite   veci   musí   byť   priamo   úmerná   zložitosti   veci a procesnej náročnosti konania.

Konanie   13   C/150/2005   je   skutkovo   zložité,   kde   je   potrebné   prejudiciálne   riešiť viacero otázok, či už vlastníckych práv k pôvodných nehnuteľnostiach, otázok prechodu práv a sukcesie, pomer nárokov vo vzťahu prechodu práv a povinností a podobne. Samotná zložitosť veci je zrejmá aj z nejednotnosti právnych názorov vzťahujúcich sa k obdobnej problematike, z vyslovených názorov Najvyššieho súdu SR, nakoniec aj z výrokovej časti zrušeného rozhodnutia súdu. Celé konanie je aj mimoriadne procesne náročné vzhľadom k neustálej   zmene   okruhu   účastníkov   konania   spôsobenej   smrťou   pôvodných   účastníkov a ich právnych nástupcov. Okresnému súdu neprináleží hodnotiť postup Najvyššieho súdu SR v konaní o dovolaní, avšak úmrtie viacerých účastníkov si nepochybne vyžiadalo postup podľa § 107 ods. 3 O. s. p.

Okresný súd v Žiline vo veci konal bez prieťahov. Od doručenia uznesenia Krajského súdu v Žiline 23 Co 55/2004-157 Okresnému súdu v Žiline, ktorý ich dňa 13. 6. 2005 doručoval   účastníkom   boli   všetky   úkony   súdu   účelné   a   primerané   zložitosti   veci. Skutočnosť, že výzva navrhovateľom bola zaslaná až 16. 2. 2006 (nie 4. 2. 2006 ako uvádza sťažovateľka) bola spôsobená tým, že odporca v 1) rade musel ex offo zistiť správny okruh účastníkov   konania,   zabezpečiť   a   pripojiť   spisy   konaní,   v   ktorých   sa   rozhodovalo o nárokoch poručiteľa a právach a povinnostiach dedičov, vzhľadom na zmenu zákonného sudcu bolo nevyhnutné celú vec opätovne naštudovať,   pripraviť podklady pre procesné rozhodnutia.   Opätovne   je   potrebné   poukázať   na   skutkovú   a   procesnú   zložitosť   veci. V konaní   boli   vznášané   námietky   zaujatosti   sudcu,   bola   prejednávaná   sťažnosť   pred Ústavným súdom Slovenskej republiky, pričom aj tieto dielčie skutočnosti majú na následok predĺženie doby do vydania rozhodnutia. Rýchlosť a hospodárnosť konania, nesmie byť presadzovaná na Úkor zákonnosti a spravodlivosti rozhodnutia a porušenie práv ostatných účastníkov konania.“

Podpredseda okresného súdu vo svojom prípise z 27. augusta 2009 poukázal aj na vyjadrenie okresného súdu k súvisiacej veci vedenej pred ústavným súdom pod sp. zn. I. ÚS 10/2008, v ktorom uviedol, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, keďže „Zo spisového materiálu   je   zrejmé,   že   počas   trvania   súdneho   konania   disponoval   Okresný   súd   Žilina spisovým materiálom... len 5 rokov. Počas tohto obdobia... vo veci riadne konal a prípadné obdobie, ktoré by bolo možné považovať za prieťahy v konaní bolo spôsobené účastníkmi konania. Tieto skutočnosti sú zrejmé z úkonov, ktoré Okresný súd Žilina vo veci uskutočnil v snahe   odstrániť   vady   podaného   návrhu   za   účelom   jeho   prejednania   na   súdnom pojednávaní. Okrem toho v priebehu súdneho konania došlo k viacerým úmrtiam účastníkov konania, čo skomplikovalo postup súdu.“.

K prípisu podpredsedu okresného súdu bolo pripojené aj vyjadrenie zákonného sudcu (obsahovo z pohľadu argumentácie v zásade totožné s vyjadrením podpredsedu okresného súdu) a táto chronológia úkonov v predmetnej veci:

„17. 1. 1996 – podaný návrh

18. 4. 1996 – vydané predbežné opatrenie a vytýčený termín na 6. 9. 1996

6. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 27. 9. 1996

27. 9. 1996 – pojednávanie odročené na 29. 10. 1996

29. 10. 1996 – vyhlásený rozsudok

24. 2. 1997 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie doručené odporcom

19. 8. 1997 – spis zaslaný KS na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

29. 10. 1997 – KS rozsudok OS potvrdil a spis bol vrátený OS až 23. 9. 1998

23. 10. 1998 – navrhovatelia podali dovolanie

- na základe rozvrhu práce platného pre rok 1998 bol spis od 1. 8. 1998 pridelený Dr. D.

- na základe rozvrhu práce platného pre rok 1999 bol spis od 1. 4. 1999 opätovne pridelený Dr. C.

21. 9. 2000 – spis predložený NS SR, ktorý 23. 11. 2003 zrušil rozsudok KS a dňa 6. 2. 2004 spis doručil

21. 5. 2005 – uznesením sp. zn. 23 CO 55/04 Krajský súd rozsudok 12 C 44/96 zo dňa 29. 10. 1996 zrušil, ktoré bolo 30. 5. 2005 doručené účastníkom

16. 6. 2005 – navrhovatelia upresnili žalobný návrh

18. 7. 2005 – dotaz na odd. D bu, kedy zomrel navrhovateľ 6, dotaz na REGOB – zistenie adresy navrhovateľa 7), dotaz na Matriku Za, aby zaslali úmrtný list navrhovateľa 4)

16.   8.   2005   –   dotaz   na   právnych   nástupcov   o 6),   či   vstupujú   do   konania   ako účastníkmi konania, dotaz na odd. D tu – zistenie D konania po navrhovateľovi 4)

17.   2.   2006   –   rozsudok   NS   a   uznesenie   KS   doručiť   právnym   nástupcom   po navrhovateľke   4)   a   tiež   doručiť   navrhovateľke   7).   Výzva   na   právnych   nástupcov   po navrhovateľovi 4), či vstupujú do konania.

20.   2.   2006   –   doručiť   rozsudok   NS   a   uznesenie   KS   právnym   nástupcom   po navrhovateľke v rade 6)

6. 3. 2006 – dotaz na dedičov – právnych nástupcov navrhovateľa 4), že podanie, ktorým zahlásili vstup do konania je potrebné podpísať

10. 4. 2006 – spis predložený VSÚ za účelom vyrubenia sup. za podanú námietku zaujatosti

20. 4. 2006 – rozsudok NS a uznes. KS doručené práv. nást. navrhovateľa 4)

21. 4. 2006 – doručená výzva na zaplatenie sup. za námietku zaujatosti

20. 7. 2006 – spis vrátený z Ústavného súdu

27. 7. 2006 – spis zaslaný KS za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti

21. 8. 2006 – spis vrátený z KS bez rozhodnutia o námietke zaujatosti, nakoľko nebol dodržaný postup podľa § 15 O. s. p.

16. 10. 2006 – spis pridelený na vybavenie JUDr. H.

19. 2. 2007 – zamietnutý návrh na vydanie predbežného opatrenia.

12.   9.   2007   –   rozhodnuté   o   návrhu   na   oslobodenie   od   súdnych   poplatkov navrhovateľov 1, 9, 10, 11, 12, 13 a vytýčený T: na 18. 12. 2007

5. 10. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

5. 10. 2007 – spis predložený KS za účelom rozhodnutia o odvolaní odporcov 1, 4, 10, 11 voči uzneseniu o zastavení konania voči odporcovi 5)

7. 12. 2007 – rozhodnuté o pripustení zmeny návrhu navrhovateľov

18.   12.   2007   –   pojednávanie   odročené   na   27.   12.   2007   za   účelom   vyhlásenia rozsudku

27. 12. 2007 – vyhlásený rozsudok

5. 3. 2008 – výzva pre navrhovateľov na zaplatenie sup. za odvolanie, odvolanie doručované odporcom na vyjadrenie

18. 4. 2008 – spis vrátený z ÚS SR

22. 4. 2008 – spis zaslaný KS ŽA na rozhodnutie o odvolaní navrhovateľov

21. 7. 2008 spis vrátený z KS bez meritórneho rozhodnutia

14. 8. 2008 – rozsudok opätovne doručovaný navrhovateľke 6.2)

19.   9.   2008   –   spis   opätovne   predložený   KS   ŽA   na   rozhodnutie   o   odvolaní navrhovateľov

20. 5. 2009– spis vrátený z KS – vec zrušená

27. 5. 2009 – uznesenie KS doručované účastníkom konania a právnym zástupcom.“

Právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním doručeným   ústavnému   súdu   17.   septembra   2009,   v ktorom   okrem   iného   k tvrdeniu o (účelovom) postupnom podávaní sťažností jednotlivými účastníkmi namietaného konania obsiahnutému vo vyjadrení zákonného sudcu uviedla, že „... takýto postup nie je žiadnym právnym   predpisom   zakázaný...   Ani   táto   argumentácia   odporcu   v   1.   rade   však neospravedlňuje   tú   skutočnosť,   že   od   17.   1.   1996   do   dnešného   dňa   vo   veci   nebolo právoplatne rozhodnuté.“.

Ústavný   súd   zistil,   že   napadnuté   konanie   na   okresnom   súde   nie   je   ku   dňu rozhodovania v tejto veci právoplatne skončené.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 (pôvodne vedenom pod sp. zn. 12 C 44/96).

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota   osoby domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a   sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v   súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prerokovanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02). Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ústavný   súd   v   súlade   so   svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV.   ÚS   74/02, III. ÚS 111/02, III ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna a faktická zložitosť   veci,   o   ktorej   súd   rozhoduje,   správanie   účastníka   súdneho   konania   a   postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1. Pokiaľ ide o kritérium právna a faktická zložitosť veci, predmetné konanie vedené okresným súdom, v rámci ktorého namieta sťažovateľka zbytočné prieťahy, hodnotí ústavný súd s poukazom na svoj záver vyjadrený už v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 62/06 (porovnaj tiež III. ÚS 169/09) ako konanie, ktoré po právnej stránke možno považovať za zložité,   keďže   právna   otázka,   ktorá   bola   v namietanom   konaní   riešená   (týkajúca   sa rozdelenia   náhrady   za   pôdu,   ktorá   podľa   právnej   úpravy   platnej   v   čase   prerokúvania dedičstva pripadla do výlučného vlastníctva jednému z dedičov, a mala by byť v prípade jej scudzenia rozdelená medzi ustupujúcich dedičov podľa výšky ich dedičských podielov), nebola   dovtedy   predmetom   rozhodovania   súdov.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   vec vykazuje aj určitý stupeň faktickej zložitosti ovplyvnenej najmä počtom účastníkov konania a zmenami v dôsledku procesného nástupníctva po zomrelých navrhovateľoch.

2.   Správanie   účastníka   konania   je   druhým   kritériom,   ktoré   sa   uplatňuje   pri rozhodovaní   o   tom,   či   v   konaní   pred   súdom   došlo   k   zbytočným   prieťahom,   a   tým   aj k porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a   práva   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru.   Pri posudzovaní tohto kritéria   ústavný súd dospel   k záveru, že sťažovateľka v doterajšom   priebehu   konania poskytovala   okresnému   súdu   potrebnú   súčinnosť,   keďže reagovala včas a riadne na výzvy okresného súdu. V konaní vystupovalo viacero účastníkov na strane navrhovateľa, pričom niektorí z nich predovšetkým v období rokov 2006 a 2007 doručovali   okresnému   súdu   návrhy,   ktorými   menili   svoj   žalobný   petit   či   žiadali o oslobodenie od súdnych poplatkov. Žiaden z týchto návrhov, ktoré objektívne prispeli k predĺženiu   konania,   však   nebol   návrhom   sťažovateľky,   preto   uvedené   spomalenie priebehu konania pred okresným súdom nemožno pričítať na jej ťarchu.

3. Vo vzťahu k postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd poukazuje na svoje predchádzajúce skutkové zistenia v konaniach vedených pod sp. zn. III. ÚS 62/06, II. ÚS 420/06, III. ÚS 44/07, II. ÚS 160/07, I. ÚS 10/08 a III. ÚS 169/09, ktoré sa týkali toho   istého   konania   pred   okresným   súdom   ako   sťažnosť   sťažovateľky   a ktoré   svojimi sťažnosťami   vyvolali   iní   účastníci   konania   vedeného   okresným   súdom   pod   sp.   zn. 13 C 150/2005. Vychádzajúc z § 31a zákona o ústavnom   súde   v spojení s § 121 OSP ústavný súd využil skutkové závery z uvedených právoplatne ukončených konaní aj pre rozhodnutie o sťažnosti sťažovateľky.

S poukazom na svoje skutkové zistenia v predchádzajúcich konaniach (pozri napr. I. ÚS 10/08 alebo III. ÚS 169/09) ústavný súd konštatuje, že okresný súd bol v konaní nečinný predovšetkým v období od 4. februára 1999 do 5. júna 2000. V tejto súvislosti ústavný súd zohľadnil, že súdny spis bol od 28. júna 1999 do 6. decembra 1999 zapožičaný orgánom   prokuratúry   v súvislosti   s podnetom   na   podanie   mimoriadneho   dovolania. Rovnako nečinný bez ospravedlniteľného dôvodu bol okresný súd aj od 5. septembra 2005 do 20. februára 2006 a od 10. mája 2006 do 16. októbra 2006.

V   žiadnom   z   období   zistenej   nečinnosti   sa   spis   okresného   súdu   nenachádzal   na ústavnom súde, preto ústavný súd hodnotí ako nedôvodnú obranu okresného súdu založenú na   tvrdení,   že   vo   veci   konať   nemohol   z   dôvodu   sťažností   podávaných   jednotlivými účastníkmi konania ústavnému súdu.

V súvislosti s hodnotením postupu okresného súdu v namietanom konaní ústavný súd prihliadol   na   skutočnosť,   že   spisový   materiál   bol   z   dôvodu   podávaných   opravných prostriedkov mimo dispozičnej sféry okresného súdu v období od 19. augusta 1997 do 23. septembra 1998,   od 21. septembra 2000 do   30. mája 2005, od 5.   októbra 2007 do 13. decembra 2007 a od 22. apríla 2008 do 20. mája 2009. Zo spisu vyplýva, že okresný súd v doterajšom priebehu konania disponoval súdnym spisom približne 6 rokov.

Aj   napriek   tomu,   že   zo   skutkových   okolností   prerokúvanej   veci,   ako   aj z právoplatných rozhodnutí ústavného súdu v súvisiacich veciach vyplýva, že na doterajšej neprimeranej dĺžke namietaného konania majú podiel tak viaceré procesné úkony ostatných účastníkov konania, ako aj postup krajského súdu a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, nemohol ústavný súd opomenúť skutočnosť, že okresný súd prispel k viac ako 13 rokov trvajúcemu a stále právoplatne neskončenému konaniu neodôvodnenou nečinnosťou v dĺžke takmer   dvoch   rokov.   V   naznačených   okolnostiach   ústavný   súd   obdobne   ako v predchádzajúcich konaniach (III. ÚS 62/06, II. ÚS 420/06, III. ÚS 44/07, II. ÚS 160/07, I. ÚS 10/08 a III. ÚS 169/09) dospel k záveru, že okresný súd svojím postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 150/2005 porušil základné právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jej právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (bod 1 výroku tohto nálezu).

III.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka   žiadala,   aby   jej   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   v   sume 1 659,70 €.   Uplatňovanú   sumu   zadosťučinenia   odôvodňuje   tým,   že „...   vzhľadom   na obdobie   nečinnosti   príslušných   súdov,   vzhľadom   na   uplatnený   nárok,   ako   i   na   tú skutočnosť, že po podaní žalobného návrhu mojou právnou predchodkyňou M. K., rod. K. došlo k jej smrti a po zrušení rozsudku Krajského súdu Žilina – odporcu v 2. rade, tento nekonal viac ako 1 rok a až po jeho uplynutí vydal uznesenie,   ktorým zrušil rozsudok prvostupňového súdu. Prvé pojednávanie po zrušení rozsudku vo veci vytýčil prvostupňový súd až po doručení podaní pôvodných žalobcov z 20. a 21. 12. 2006, označených ako zmena petitu   žaloby   až   na   deň   18.   12.   2007.   Na   ospravedlnenie   tejto   nečinnosti   nemožno   sa odvolávať na ďalšie podania ostatných žalobcov v tejto právnej veci...“.

Pri   určovaní   sumy   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal   zo   zásad spravodlivosti,   z   ktorých   vychádza   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď   priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa   čl. 41 dohovoru, so   zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na konkrétne   okolnosti   danej   veci   (najmä právnu   a faktickú   zložitosť predmetu   konania,   doterajšiu   dĺžku   namietaného   konania,   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky   predmetného   konania   a zistené   obdobie   neodôvodnenej   nečinnosti   okresného súdu) ústavný súd považoval priznanie sumy 1 300 € za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde (bod 2 výroku tohto nálezu).

Ústavný súd sa napokon zaoberal aj žiadosťou sťažovateľky, aby jej boli uhradené trovy právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.

Podľa § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred ústavným súdom, ktoré vzniknú účastníkovi konania, uhrádza účastník konania zo svojho.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona o   ústavnom   súde   ústavný súd môže v   odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Z textu § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že možnosť uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy, je ustanovená len fakultatívne. V danom   prípade   ústavný   súd nepovažoval   za   odôvodnené priznať   sťažovateľke   úhradu   trov   právneho   zastúpenia,   ktoré   jej   vznikli   v konaní   pred ústavným súdom v takom rozsahu, aký by jej patril podľa príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len „vyhláška“), a to vzhľadom na skutočnosť, že v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 169/09 už bola okresnému súdu uložená povinnosť uhradiť trovy právneho zastúpenia sťažovateľa na   účet   jeho   právnej   zástupkyne,   pričom   išlo   o konanie,   v ktorom   sťažovateľ   namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v tom istom konaní pred okresným súdom (sp. zn. 13 C 150/2005), a sťažovateľa rovnako ako sťažovateľku zastupovala tá istá právna zástupkyňa. Navyše išlo o obsahovo takmer identické sťažnosti doručené ústavnému súdu v rovnaký deň.

Z uvedeného dôvodu sumu 265,92 €, ktorá by sťažovateľke inak patrila [vypočítanú zo   základu   priemernej   mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky v prvom polroku 2007 v sume 632,54 € za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods.   2,   §   14   ods.   1   písm.   a)   a c),   §   16   ods.   3   a   §   18   ods.   4   vyhlášky],   ústavný   súd primeraným uplatnením § 13 ods. 3 vyhlášky znížil o polovicu, a na tomto základe priznal sťažovateľke úhradu   trov   konania v sume 132,96   €   [(4 005,55   Sk)   bod 3 výroku   tohto nálezu].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. novembra 2009