znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/08-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   20.   novembra   2008 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho v konaní o sťažnosti A. J., L., zastúpenej advokátom JUDr. J. V., N., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01, za účasti Okresného súdu Nitra, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. J. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného súdu   Nitra   v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Nitra p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 17 C 236/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. J. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   v sume   40 000 Sk   [slovom štyridsaťtisíc   slovenských   korún   (1 327,76   EUR)],   ktoré   jej   j e   Okresný   súd   Nitra p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný   súd   Nitra   j e   p o v i n n ý   uhradiť   A. J.   trovy   konania   v sume 10 098 Sk [slovom desaťtisícdeväťdesiatosem slovenských korún (335,19 EUR)] na účet jej právneho zástupcu JUDr. J. V., N., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 280/08   z 11.   septembra   2008   prijal   podľa   § 25   ods. 3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom   súde“)   na ďalšie   konanie   sťažnosť   A. J.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namietala   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je odporkyňou v 3. rade v konaní o úhradu dlžnej sumy z poskytnutej pôžičky, ktoré začalo podaním návrhu Slovenskej sporiteľne, a. s. (...) (ďalej len „navrhovateľka“), z 27. júna 2000 na vydanie platobného rozkazu.

Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie právoplatne skončené.

Okrem toho, že sa sťažovateľka v sťažnosti domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy   rozhodol,   že   postupom   okresného   súdu   bolo   porušené   jej   základné   právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, súčasne žiadala, aby   ústavný   súd   prikázal   okresnému   súdu   konať   v označenom   konaní   bez   zbytočných prieťahov a priznal jej finančné zadosťučinenie v sume 200 000 Sk, ako aj úhradu trov konania.

Okresný   súd   sa   na základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 1269/08 doručeným ústavnému súdu 20. októbra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Na   Okresnom   súde   v   Nitre   prebieha   konanie   v   právnej   veci   navrhovateľa: Slovenská   sporiteľňa,   a. s.   (...)   proti   odporcom:   1.) R. K.,   2.) V. K.,   3.) A. J.,   zastúpená JUDr. J. V., N., o zaplatenie 15 049,- Sk s príslušenstvom, ktoré nie je doposiaľ právoplatne ukončené.

Vec nie je skutkovo a právne náročná, predmetom sporu je zaplatenie dlžnej sumy

-pôžičky,   ktorú   navrhovateľ   poskytol   odporcom   v   1.   a   2. rade.   Odporkyňa   v   3. rade vystupuje v konaní na strane odporcu ako ručiteľka.

Súd   vo   veci   konal   priebežne.   K   narušeniu   plynulosti   konania   došlo   v   období od februára   2004   do   decembra   2005,   v   dôsledku   opakovanej   zmeny   zákonného   sudcu. Vo februári   2004   nastúpila   na   súd   nová   sudkyňa   JUDr.   M. M.,   ktorá   prevzala   celé oddelenie   17 C   s   počtom   140   nevybavených   a   126   nerozhodnutých   vecí.   V   prevzatých veciach nemohla začať konať ihneď, pretože sa musela s nimi oboznámiť a v každej veci naštudovať právnu problematiku.

S   ohľadom   na   okolnosti,   za   ktorých   došlo   k   narušeniu   plynulosti   konania, považujeme prieťahy za vzniknuté z objektívnych dôvodov na strane súdu, v dôsledku zmeny zákonného sudcu.

Odporcovia v 1. a 2. rade nepreberali zásielky, nebolo možné zistiť ich pobyt, kde sa zdržiavajú, čo bolo jednoznačne príčinou, že konanie trvá od roku 2000 a nie je ho možné ukončiť.   Odporcovia   v   1.   a 2. rade   svoj   záväzok voči   navrhovateľovi v plnom rozsahu uznávajú, čo potvrdili aj v priebehu konania, dokonca uzavreli s navrhovateľom splátkový kalendár, ktorý však nedodržiavajú. K neukončeniu konania prispieva aj právny zástupca odporkyne v 3. rade, ktorý síce poukazuje na dlhotrvajúci stav právnej neistoty odporkyne v 3. rade   a   považuje   spor   za   skutkovo   a   právne   jednoduchý,   avšak   po   prevzatí zastúpenia odporkyne   v   3. rade   sám   2 krát   požiadal   súd   o   odročenie   pojednávania a na pojednávaniach od 17. 3. 2008 sústavne navrhuje doplnenie dokazovania a namieta rôzne skutočnosti v súvislosti so zabezpečovaním dôkazov, ktoré sám navrhoval (zmluvy o postúpení pohľadávok, zmluvy o mandátnej správe). Po podaní sťažnosti na Ústavný súd SR   sa   už   ani   raz   pojednávania   nezúčastnil.   Odporkyňa   v   3. rade   sa   za   celé   konanie zúčastnila   pojednávania   iba   1 krát   (dňa   25. 10. 2006),   na   ostatné   pojednávanie   sa nedostavovala. Na pojednávanie dňa 13. 10. 2008 bolo doručené ospravedlnenie odporkyne v 3. rade s tým, že nesúhlasí s pojednávaním v jej neprítomnosti a na pojednávanie sa nedostavil ani jej právny zástupca, pričom súd by mohol vec už rozhodnúť, pokiaľ by tomu nebránili procesné prekážky. Preto sa javí, že zo strany odporcov v 1. a 2. rade, ako aj zo strany právneho zástupcu odporkyne v 3. rade ide iba o účelové oddialenie rozhodnutia súdu.“

Na   vyjadrenie   okresného   súdu   k sťažnosti   reagovala   sťažovateľka   podaním   jej právneho zástupcu zo 14. novembra 2008, v ktorom sa okrem iného uvádza:

«1.) Odporca   v tomto   svojom   vyjadrení   potvrdil   moje   tvrdenia   o tom,   že   vec Okresného súdu Nitra č. k. 17 C 236/01 nie je skutkovo a právne zložité. I napriek tomu prebiehalo konanie v tejto veci u odporcu odo dňa 27. 6. 2000 do súčasnosti t. j. po dobu 8 rokov   a 4 mesiace,   čo   je   neprimerane   dlhá   doba.   Odporca   do   dnešného   dňa   vo   veci právoplatne   nerozhodol   a budúci   termín   pojednávania   vo   veci   je   nariadený   na   termín 24. 11. 2008 o 9.00 hod. na Okresnom súde Nitra.

2.) Zo skutočností uvedených v bode 2 vyjadrenia odporcu je zrejmé, že odporca sa domnieva, že množstvom neúčelných úkonov vykonaných vo veci Okresného súdu Nitra č. k. 17 C 236/01   ospravedlní   svoju   nečinnosť   v   tejto   veci.   Podľa   nálezu   Ústavného   súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 10/98 na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy nestačí, aby sa vec prerokovala prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na ich počet,   ale   na   odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   potrebné   vydať   právoplatné   súdne rozhodnutie. To odporca do dnešného dňa neurobil, pretože 2 rozsudky vydané odporcom v tejto veci (zo dňa 13. 12. 2001 a zo dňa 1. 3. 2007) boli vždy zrušené Krajským súdom v Nitre pre závažné procesnoprávne pochybenia.   Z obsahu spisu odporcu je zrejmé,   že odporca iba formálne vykonával úkony na zistenie miesta pobytu odporcov v 1. a 2. rade (R. K. a V. K.) bez toho, aby sa riadne zaoberal obsahom došlých správ.

3.) Potvrdzujem vyjadrenie odporcu, že konanie vo veci Okresného súdu Nitra č. k. 17 C 236/01 nebolo prerušené počas 8 rokov trvania tohto konania.

Skutočnosť,   že   nová   sudkyňa   JUDr.   M. M.   po   svojom   nástupe   prevzala   „140 nevybavených a 126 nerozhodnutých vecí“ je zapríčinená nesprávnou činnosťou vedenia Okresného   súdu Nitra,   ktoré nezabezpečilo plné personálne   obsadenie   Okresného   súdu Nitra. Táto skutočnosť nemôže byť na moju ujmu a ani na ujmu iných účastníkov konaní na Okresnom súde Nitra. Naviac dňa 16. 2. 2004 t. j. v deň kedy sa zákonnou sudkyňou v tejto veci stala JUDr. M. M. mal tento spis iba cca 90 strán a keďže ide o skutkovo a právne jednoduchú vec, jeho naštudovanie nemohlo byť časovo náročné.

Zákonnou   povinnosťou   sudkyne   JUDr.   M. M.   bolo,   aby   ako   zákonná   sudkyňa vo všetkých pridelených veciach konala plynulo bez zbytočných prieťahov a aby upozornila predsedu Okresného súdu Nitra na neprimeraný počet pridelených vecí, ak zjavne hrozilo že ich nemôže vybaviť bez zbytočných prieťahov. Vo vyjadrení odporcu sa neuvádza nič o tom, že by sudkyňa JUDr. M. M. takto postupovala v tejto veci. Za prácu sudcov a za riadne plnenie ich povinností je vo vzťahu k účastníkovi konania zodpovedný vždy Okresný súd Nitra t. j. odporca.

Prvoradou   povinnosťou   sudkyne   JUDr.   M. M.   bolo   organizovať   procesný   postup v konaní tak, aby sa odstránil stav právnej neistoty, čo neurobila.

Je pravdou tvrdenie odporcu, že môj advokát JUDr. J. V. za obdobie viac ako 2 roky, ako trvá jeho právne zastúpenie mojej osoby už 2x požiadal Okresný súd Nitra o odročenie pojednávania, ale to neznamená že zapríčinil prieťahy v konaní. Je mojím právom žiadať odročenie pojednávania,   ale Okresný súd   Nitra nebol povinný   týmto mojím žiadostiam vyhovieť. Skutočnosť, že Okresný súd Nitra vyhovel týmto mojím žiadostiam svedčí o tom, že ich považoval za dôvodné.

Je   pravdou,   že   môj   advokát   JUDr.   J.   V.   opätovne   navrhuje   vo   veci   doplnenie dokazovania   v   záujme   predídenia   ďalšiemu   zrušeniu   rozsudku   Okresného   súdu   Nitra odvolacím súdom. Je úlohou súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy súd vykoná a ktoré moje návrhy resp,   návrhy   ostatných   účastníkov   konania   na   vykonanie   dokazovania   súd   zamietne. Využitie môjho zákonného práva navrhnúť dôkazy nie je možné pokladať za zapríčinenie prieťahov   konaní,   pretože   o   vykonaní   alebo   nevykonaní   dôkazov   nerozhodujú   účastníci konania a ani ich právni nástupcovia, ale rozhoduje o tom súd.

Ja,   navrhovateľka   som   sa   zúčastnila   pojednávania   konaného   dňa   25. 10. 2006, na ktorom som bola vypočutá. Z mojej neúčasti na predchádzajúcich pojednávaniach som sa   ospravedlnila   z   finančných   dôvodov,   pretože   som   nezamestnaná   a   nemám   finančné prostriedky na cestu na pojednávania na Okresný súd Nitra. Na pojednávaní konanom dňa 25. 10. 2006   som   ospravedlnila   moju   neúčasť   na   budúcich   pojednávaniach   vo   veci,   čo sudkyňa JUDr. M. M. akceptovala s tým, že ak by bola moja účasť na pojednávaní nutná, zašle   mi   osobitné   predvolanie.   Môj   advokát   JUDr.   J.   V.   na každom   pojednávaní ospravedlnil moju neúčasť na pojednávaní a súd vždy pojednával v mojej neprítomnosti. V dôsledku   mojej   neúčasti   na   pojednávaniach   preto   nedošlo   k odročeniu   pojednávania. Odo dňa 25. 10. 2006 do súčasnosti mi bolo doručené iba predvolanie na pojednávanie nariadené na deň 24. 11. 2008, ktoré sa ešte neuskutočnilo.

Na základe týchto skutočností v celom rozsahu trvám na mojej sťažnosti zo dňa 10. 9. 2006 podľa článku 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky proti odporcovi a žiadam, aby Ústavný súd Slovenskej republiky vydal nález, ktorým mojej ústavnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovie.»

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od neho nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Z obsahu sťažnosti a zo súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 17 C 236/01 ústavný súd zistil tento priebeh a stav konania:

Konanie vo veci začalo 27. júna 2000, keď bol okresnému súdu doručený návrh navrhovateľky na vydanie platobného rozkazu proti štyrom odporcom, pričom odporkyňa v 3. rade je sťažovateľkou v konaní vedenom ústavným súdom.

Okresný súd 28. júna 2000 vydal platobný rozkaz, proti ktorému sťažovateľka podala 15. augusta 2000   odpor.   Odporcom   v 1.,   2.   a vo 4. rade   sa   platobný   rozkaz   nepodarilo doručiť.

Od augusta 2000 do 2. júla 2001, keď okresný súd platobný rozkaz zrušil, vykonával iba úkony spojené so zisťovaním pobytu odporcov v 1., 2. a vo 4. rade.

Uznesením   z 26. novembra 2001   okresný   súd   ustanovil   opatrovníka   odporcom v l. a 2. rade.

Na pojednávaní uskutočnenom 13. decembra 2001 okresný súd rozsudkom zaviazal odporcov v 1., 2. a 3. rade zaplatiť navrhovateľke spoločne a nerozdielne sumu 21 233,90 Sk so 6 %-ným úrokom od 16. júna 2000 do zaplatenia a voči odporcovi vo 4. rade, ktorý medzičasom   zomrel,   konanie   zastavil.   Písomné   vyhotovenie   rozsudku   navrhovateľka prevzala 8. februára 2002, sťažovateľka 13. februára 2002 a 6. februára 2002 opatrovník ustanovený odporcom v 1. a 2. rade.

Po podaní odvolania sťažovateľkou 28. februára 2002 okresný súd 8. apríla 2002 predložil súdny spis na rozhodnutie Krajskému súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“), ktorý uznesením sp. zn. 8 Co 141/02 z 27. júna 2002 rozsudok okresného súdu z 13. decembra 2001 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Pojednávanie   uskutočnené   10.   septembra   2002   bolo   pre   neprítomnosť   všetkých odporcov odročené na neurčito s tým, že bude zisťovaný pobyt odporcov v 1. a 2. rade. Od septembra 2002 do júla 2003 okresný súd žiadal, resp. urgoval zistenie pobytu odporcov v 1. a 2. rade na príslušnom obvodnom oddelení Policajného zboru.

Okresný   súd   2. októbra 2003   pridelil   vec   na   prerokovanie   a rozhodnutie   novej zákonnej sudkyni a 16. februára 2004 ďalšej zákonnej sudkyni, ktorá až 20. decembra 2005 dala pokyn na zisťovanie pobytu odporcov v 1. a 2. rade.

Okresný súd 3. apríla 2006 nariadil termín pojednávania na 12. jún 2006, ktoré sa neuskutočnilo,   a následne   ešte   trikrát   (31.   mája 2006,   27.   jún 2006   a 16.   august   2006) sa pojednávania z rôznych dôvodov zrušili, resp. sa neuskutočnili. Všetci účastníci konania boli prítomní až na pojednávaní 25. októbra 2006. Na tomto pojednávaní okresný súd zrušil uznesenie o ustanovení opatrovníka odporcom v 1. a 2. rade a vypočul týchto odporcov, ako aj sťažovateľku.

Navrhovateľka podaním z 20. novembra 2006 požiadala, aby okresný súd pripustil vstup dedičov do konania po zosnulej odporkyni.

Okresný súd pojednávanie uskutočnené 29. novembra 2006 odročil na 29. január 2007   s tým,   aby   právna   zástupkyňa   navrhovateľky   odstránila   nedostatky   podania   – doplnenia návrhu z 22. novembra 2006.

Následne   sa   uskutočnili   dve   pojednávania   (29.   januára   2007   a pojednávanie 27. februára 2007, ktoré bolo odročené na 1. marec 2007 za účelom vyhlásenia rozsudku). Proti rozsudku sťažovateľka podala odvolanie a súdny spis bol 27. apríla 2007 predložený na rozhodnutie krajskému súdu.

Krajský súd uznesením z 15. novembra 2007 rozsudok okresného súdu z 1. marca 2007 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Po výzve z 24. januára 2008 okresný súd nariadil pojednávanie na 17. marec 2008, ktoré   sa   uskutočnilo   a bolo   odročené   na   14.   máj   2008   s tým,   že   právna   zástupkyňa navrhovateľky   bola   pod   hrozbou   uloženia   poriadkovej   pokuty   vyzvaná,   aby   najneskôr do 25. apríla 2008 predložila aktualizáciu dlžnej sumy.

Pojednávanie uskutočnené 26. mája 2008 okresný súd odročil na 18. jún 2008 s tým, že právna zástupkyňa navrhovateľky predloží požadované doklady.

Pojednávanie uskutočnené 11. augusta 2008 bolo odročené na 10. september 2008 a na   základe   žiadosti   právneho   zástupcu   sťažovateľky   bol   nariadený   nový   termín pojednávania   na   19.   september   2008.   Toto   pojednávanie   sa   neuskutočnilo   pre   neúčasť účastníkov konania, ktorí nemali vykázané doručenie predvolania.

Ostatným   úkonom   vo   veci   bolo   odročenie   pojednávania   z   13. októbra 2008 na 24. november 2008 z dôvodu práceneschopnosti sťažovateľky.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).

Základnou   povinnosťou   súdu   a sudcu   je   preto   zabezpečiť   taký   procesný   postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník konania obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“),   ktorý   súdom   prikazuje,   aby   v súčinnosti   so   všetkými   účastníkmi   konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 prvej vety   OSP, podľa ktorej len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo splnenie účelu   pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.   Ďalšia   významná povinnosť pre sudcu vyplýva z § 119 ods. 1 OSP, podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len z dôležitých   dôvodov,   ktoré   sa   musia   oznámiť.   Ak   sa   pojednávanie odročuje,   predseda senátu alebo samosudca spravidla oznámi deň, kedy sa bude konať nové pojednávanie.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci.

1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že spory o úhradu pohľadávky (dlžnej sumy z poskytnutej pôžičky) tvoria bežnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov a nemožno ich po právnej ani skutkovej stránke hodnotiť ako zložité. Totožný názor vyslovil aj okresný súd vo svojom vyjadrení k sťažnosti.

2. Správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania je druhým kritériom pri rozhodovaní, či v napadnutom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2 ústavy.

Ústavný   súd   neakceptuje   argumenty   okresného   súdu   uvedené   v jeho   vyjadrení k sťažnosti,   že   k prieťahom   v konaní   prispel   aj   právny   zástupca   sťažovateľky   tým, „že dvakrát   požiadal   o odročenie   pojednávania   a na   pojednávaniach   sústavne   navrhuje doplnenia dokazovania a namieta rôzne skutočnosti so zabezpečovaním dôkazov“. V tejto súvislosti   ústavný súd poukazuje na to,   že realizácia všetkých   relevantných   procesných prostriedkov   sťažovateľkou,   resp.   jej   právnym   zástupcom   použitých   na   presadzovanie svojich   práv   a záujmov   v konaní,   ktoré   sú   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom, nemôže byť v súvislosti s predĺžením konania pripísaná na ťarchu sťažovateľky. Ústavný súd to však zohľadňuje v súvislosti s rozhodovaním o priznaní finančného zadosťučinenia.

3. Napokon   ústavný   súd   hodnotil   postup   okresného   súdu   z hľadiska   existencie zbytočných prieťahov v konaní.

Z predloženého súdneho spisu a z vyjadrení účastníkov konania ústavný súd zistil, že okresný súd bol v doterajšom priebehu konania bez relevantných dôvodov úplne nečinný od 2. októbra 2003, keď bol spis pridelený novej zákonnej sudkyni, do 20. decembra 2005, keď ďalšia zákonná sudkyňa, ktorej bol spis následne pridelený, dala pokyn na zisťovanie pobytu   odporcov   v 1.   a 2. rade,   čo   predstavuje   úplnú   nečinnosť   v rozsahu   dvoch   rokov a viac ako dvoch mesiacov.

Okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   sám   uznal „narušenie   plynulosti konania v období od februára 2004 do decembra 2005“.

Okrem   nečinnosti   však   okresný   súd   postupoval   v konaní   aj   neefektívne a nesústredene, čoho dôkazom sú rozhodnutia krajského súdu, ktorými boli v napadnutých častiach zrušené rozsudky okresného súdu z 13. decembra 2001 a z 1. marca 2007 a vec bola vrátená v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie prvostupňovému súdu.

V odôvodnení   uznesenia   krajského   súdu   sp. zn.   8 Co 141/02   z 27.   júna   2002   sa okrem iného uvádza:

„Krajský   súd   v Nitre   ako   súd   odvolací   (§ 10   ods. 1   O. s. p.  ...)   prejednal   vec v medziach odvolania (§ 212 ods. 1 O. s. p.) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné podľa ust. § 221 ods. 1 písm. b, c) O. s. p. zrušiť pre procesné pochybenie súdu prvého stupňa a čiastočnú nepreskúmateľnosť jeho rozhodnutia.

Procesné   pochybenie   súdu   prvého   stupňa   spočíva   v tom,   že   vo   veci   konal   bez odporcov v 1. a 2. rade, ktorým ustanovil opatrovníčku bez splnenia zákonných podmienok (čím   im   odňal   možnosť   konať   pred   súdom),   pričom   obaja   sa   zdržujú   na   adrese   Nitra, Lesná 2   (12. poschodie)   a odporca   v 1. rade   prišiel   i   na   odvolacie   pojednávanie. Nedostatočná   pozornosť   bola   venovaná   i   žalobnému   petitu   (solidarita   odporcov nezdôvodnená a nejednoznačne vyjadrená), pričom solidarita odporcov nebola zdôvodnená ani v rozsudku, ktorého právne zdôvodnenie nezodpovedá zneniu zmluvy o pôžičke a dobe jej uzatvorenia.

V ďalšom   konaní   preto   súd   prvého   stupňa   odporcov   v 1.   a 2. rade   vypočuje   ako účastníkov   konania,   vykonané   nimi   označené   dôkazy   a až   potom   vo   veci   (vrátane   trov celého   konania)   znova   rozhodne   a svoje   nové   rozhodnutie   i zákonným   spôsobom odôvodní.“

V odôvodnení uznesenia krajského súdu sp. zn. 8 Co 100/2007 z 15. novembra 2007, ktorým v napadnutej časti a v časti náhrady trov konania bol zrušený rozsudok okresného súdu sp. zn. 17 C 236/2001 z 1. marca 2007, sa okrem iného uvádza:

„Vychádzajúc z charakteru prejednávanej veci a ustanovenia § 212 ods. 2 písm. c) OSP mal odvolací súd za to, že je potrebné v dôsledku odvolania odporkyne v 3. rade zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutých častiach vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania. Je potrebné prisvedčiť odporkyni v 3. rade, že v zmysle § 54 ods. 1 OZ platného v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke doposiaľ nedošlo ku výzve zo strany navrhovateľa ako veriteľa   voči   odporcom   v 1)   a 2)   rade,   ako   dlžníkom   na   splatenie   dlhu.   Ručiteľova povinnosť   dlh   splniť   vo   vzťahu   k veriteľovi   nastáva   až   po   tejto   výzve.   Keďže   doposiaľ nebola odporcom v 1. a 2. rade ako dlžníkom doručená ani žaloba, nie je možné platne vymáhať dlh od ručiteľa.

Súd prvého stupňa preto v prvom rade odstráni tento procesný nedostatok a v zmysle § 114 ods. 2 OSP doručí návrh s jeho zmenami na začatie konania odporcom v 1. a 2. rade. Až   následne   sa   môže   vecne   zaoberať   s vecou   z hľadiska   povinnosti   odporcov   uhradiť navrhovateľovi dlžnú sumu.

Pokiaľ odporkyňa v 3. rade namietala vo svojom odvolaní, že súd prvého stupňa nevykonal   na   pojednávaní   dôkazy,   o ktoré   svoje   rozhodnutie   vychádzajúc   z jeho odôvodnenia   oprel,   je   táto   jej   námietka   dôvodná.   Je   pravdou,   že   z obsahu   zápisnica o pojednávaní zo dňa 27. 2. 2007 nebol vykonaný dôkaz oboznámením dokladov o čerpaní pôžičky   z č. l.   190   až   207,   ako   to   následne   v písomnom   vyhotovení   rozsudku   v jeho dôvodoch súd konštatuje.

K námietke odporkyne v 3. rade, že napadnuté výroky rozsudku súdu prvého stupňa neobsahujú   dobu,   dokedy   majú   odporcovia   v 1.   a 3. rade   zaplatiť   navrhovateľovi   dlžné sumy, je potrebné uviesť toľko, že v zásade platí § 160 ods. 1 OSP, podľa ktorého ak súd uložil v rozsudku povinnosť, je potrebné ju splniť do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; súd môže určiť lehotu dlhšiu alebo určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach, ktorých výšku a podmienky zručnosti určí. V časti tretieho výroku napadnutého rozsudku je potom zrejmé, že túto povinnosť si majú odporcovia a splniť v lehote zákonnej, t. j. do 3 dní. V danej veci však súd prvého stupňa vo veci samej povolil odporcom v 1. a 2. rade zaplatiť dlžnú sumu v mesačných splátkach po 1.000,- Sk až do úplného zaplatenia dlhu pod stratou výhody splátok, bez uvedenia počiatku splácania dlhu. V nadväznosti na to potom povinnosť   odporkyne   v 3. rade   zaplatiť   dlh   navrhovateľovi   v zmysle   prvej   časti   výroku napadnutého rozsudku v zákonnej lehote do 3 dní je neprijateľná. Súd nemôže splatnosť dlhu   určiť   jednému   z odporcov   iným   termínom   ako   je   to   u ostatných   odporcov.   Takto uložená   povinnosť   odporcom   zaplatiť   navrhovateľovi   dlžnú   sumu   s rôznou   lehotou splatnosti je nevykonateľná.“

Ústavný   súd   nemohol   akceptovať   obranu   okresného   súdu   uvedenú   vo   vyjadrení k sťažnosti z 13. októbra 2008 založenú na tom, že došlo k opakovanej zmene zákonného sudcu   a   nová   sudkyňa   prevzala   veľký   počet   nevybavených   a nerozhodnutých   vecí,   čo spôsobilo narušenie plynulosti priebehu konania. V tejto súvislosti ústavný súd už vyslovil, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie   spôsobujúce   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (napr.   IV. ÚS 43/06, IV. ÚS 73/07, IV. ÚS 127/08).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   hodnotiac   postup   okresného   súdu   dospel k záveru,   že   okresný   súd   jednak   neefektívnym   postupom,   ale   tiež   svojou   nečinnosťou zapríčinil, že v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k názoru,   že   doterajším   postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 236/01 došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

IV.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka žiadala aj o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia v sume 200 000   Sk   z dôvodov   uvedených   vo   svojej   sťažnosti,   kde   poukázala   najmä   na   to,   že konanie prebieha už viac ako osem rokov, a tým, že nie je dosiaľ právoplatne skončené, trvá neúmerne dlho stav jej právnej neistoty.

Cieľom   finančného   zadosťučinenia   je   dovŕšenie   ochrany   porušeného   základného práva   v prípadoch,   v ktorých   sa   zistilo,   že   k porušeniu   došlo   spôsobom,   ktorý   vyžaduje nielen   deklarovanie   porušenia,   prípadne   príkaz   na ďalšie   konanie   bez   pokračujúceho porušovania   základného   práva   (IV. ÚS 210/04).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   v tomto prípade prichádza do úvahy priznanie finančného zadosťučinenia. Pri určení finančného zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádza   zo   zásad spravodlivosti   aplikovaných   Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom   na   doterajšiu   dĺžku   konania   okresného   súdu   vedeného   pod   sp. zn. 17 C 236/01, berúc do úvahy konkrétne okolnosti daného prípadu, ako aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk (1327,76 EUR) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   aj   o   úhrade   trov   konania sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. V. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Ústavný súd pri rozhodovaní o priznaní trov konania   vychádzal   z   priemernej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky za I. polrok 2007,   ktorá   bola   19 056   Sk.   Úhradu   priznal   za   tri   úkony   právnej   služby (prevzatie a prípravu zastúpenia, spísanie sťažnosti a vyjadrenie k sťažnosti) v súlade s § 1 ods. 3,   § 11   ods. 2   a   § 14   ods. 1   písm. a)   a   c)   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“) v sume 3 176 Sk (za jeden úkon právnej služby) a 3 x 190 Sk režijný paušál (§ 16 ods. 3 vyhlášky). Úhrada bola priznaná v celkovej sume 10 098 Sk (335,19 EUR).

Priznanú náhradu trov právneho zastúpenia je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľky (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. novembra 2008