znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/05-12

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   29. novembra 2005   predbežne   prerokoval   sťažnosť   JUDr.   P.   B.,   bytom   K., zastúpeného   advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 NsSž 6/05 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. P. B., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 31. októbra 2005 doručená sťažnosť JUDr. P. B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava”) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší súd”)   sp.   zn.   1   NsSž   6/05   z   24. augusta 2005.   Za   porušenie   svojho   základného   práva považuje   sťažovateľ   skutočnosť,   že   najvyšší   súd   nevyhovel   jeho   námietke   zaujatosti (vznesenej   podaním   z   3. júna 2005)   voči   členom   senátu   najvyššieho   súdu   a   nevylúčil namietaných   sudcov   z prejednávania a rozhodnutia   vo   veci   odvolania sťažovateľa   voči rozhodnutiu   Krajského   súdu   v   Košiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp.   zn.   1 S 17/03. Nevylúčenie sudcov podľa sťažovateľa spochybňuje nezávislosť a nestrannosť konajúceho súdu, pretože ten istý senát rozhodoval o odvolaní sťažovateľa voči rozhodnutiu krajského súdu   sp.   zn.   3 S 17/03,   v   ktorom   podľa   neho   ide   o „to   isté   konanie,   v rámci   ktorého, na základe postupu, o ktorom sťažovateľ tvrdí, že je nezákonný, boli vydané tri rozhodnutia, ktoré sú predmetom súdneho preskúmavania. V sťažovateľovej veci teda nejde o prípad, kedy by na rôzne, ale typovo rovnaké príklady bola aplikovaná právna norma rovnakým spôsobom.   V sťažovateľovom   prípade   ide   o   posudzovanie   tej   istej   skutočnosti,   v dvoch rôznych konaniach. V takomto prípade ani nemožno uvažovať o tom, že by vo veci, v ktorej sa rozhodnutie o nevylúčení sudcov týka, súd nanovo preskúmaval argumenty sťažovateľa týkajúce   sa   nezákonnosti   postupu,   výsledkom   ktorého   sú   napadnuté   rozhodnutia. V sťažovateľovom   prípade   totiž   sudcovia   tvoriaci   senát,   ktorý   už   o   sťažovateľovej   veci rozhodol,   zaujali   na   zákonnosť   postupu   daňových   orgánov   názor   vyjadrený   v tomto rozhodnutí.   Tým   je   dané   vopred,   aj   rozhodnutie   v sťažovateľovej   ďalšej   veci,   pretože je absurdné čo i len pripustiť, aby tí istí sudcovia, posudzujúc tú istú vec, z toho istého hľadiska, zohľadňujúc tie isté argumenty, dospeli k dvom rozdielnym záverom“. Sťažovateľ sa domnieva že tieto skutočnosti stačia na vyvolanie pochybnosti o nezaujatosti sudcov, vylúčenie ktorých požadoval.

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd uznesením prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a po prerokovaní veci žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľa na prejednanie veci nestranným súdom zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy SR a v článku 6 ods. 1 vety prvej Dohovoru bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 NsSž 6/05 zo dňa 24. 8. 2005 porušené.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   zrušuje   uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   1 NsSž 6/05   zo   dňa   24. 8. 2005   a   vracia   mu   vec   na   ďalšie   konanie a rozhodnutie.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľovi všetky trovy tohoto konania.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd upravených   v   ústave,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“).   Podľa   § 25   ods. 1   citovaného   zákona ústavný   súd   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola (...) prejednaná nezávislým a nestranným súdom...“

Základné právo na prejednanie a rozhodnutie veci nestranným súdom je v zmysle § 14 až 16 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zabezpečované inštitútom vylúčenia sudcu. O návrhu oprávneného subjektu na vylúčenie sudcu rozhodujú nadriadené súdy v senátoch a v prípade sudcu najvyššieho súdu iný senát tohto súdu.

Ústavný   súd   preskúmal   sťažnosť   sťažovateľa.   Pri   rozhodovaní   o   nej   sa   opieral o svoju konštantnú judikatúru, podľa ktorej nie je obsahom základného práva na prejednanie veci   pred   nestranným   súdom   podľa   čl. 46   ods. 1   povinnosť   súdu   vyhovieť   návrhu oprávnených osôb, ktorý podali podľa § 15a ods. 1 OSP, a vylúčiť nimi označeného sudcu z ďalšieho prejednávania a rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom základného práva na prejednanie veci pred nestranným súdom je len povinnosť súdu prejednať každý návrh oprávnenej   osoby   na   vylúčenie   sudcu   z ďalšieho   prejednávania a   rozhodnutia   veci   pre zaujatosť a rozhodnúť o ňom (I. ÚS 73/97). Z toho dôvodu ak príslušný súd o námietke zaujatosti konal a rozhodol, ústavný súd z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti o tejto veci nekoná a nerozhoduje. V prípade prejednávanej sťažnosti ústavný súd zistil, že sťažovateľ uplatnil 3. júna 2005 námietku zaujatosti, o ktorej konal v zmysle § 16 ods. 1 OSP iný senát najvyššieho   súdu   a   uznesením   sp.   zn.   1   NsSž   6/05   z   24. augusta 2005   rozhodol   tak, že námietke sťažovateľa nevyhovel.

Ústavný súd pri posudzovaní sťažnosti zotrval na svojom právnom názore, podľa ktorého   zisťuje   prípadnú   neústavnosť   konania   a   rozhodovania   všeobecných   súdov   tak, že preskúmava len zákonnosť ich postupu a nehodnotí ich názory pri interpretácii a aplikácii zákona,   a to ani v prípadne konania o námietke   zaujatosti   sudcov   všeobecných   súdov. Ústavný súd má špecifické postavenie v sústave najvyšších štátnych orgánov, nenadväzuje na sústavu všeobecných súdov a nemožno ho vnímať ako nadradenú inštitúciu v opravnom konaní,   ktorá   v   „ďalšom   mimoriadnom   konaní“   reviduje   závery   všeobecných   súdov a rozhodne v súlade s predstavami účastníka konania.

Z   uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   považoval   už   ústavný   súd   za   bezpredmetné rozhodovať o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľom v jeho sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2005