znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 280/04

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. septembra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť F. R., bytom S., zastúpeného advokátom JUDr. M. M., B., v ktorej namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obvodného oddelenia Policajného zboru Slovenskej republiky v Sládkovičove vo veci sp. zn. ČVS: ORP - 73/99, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. R.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. júla 2004 doručená   sťažnosť   F.   R.,   bytom   S.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   doplnená   podaním z 19. augusta 2004, ktorou namietal porušenie jeho základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   postupom   Obvodného   oddelenia   Policajného   zboru   Slovenskej   republiky v Sládkovičove (ďalej len „obvodné oddelenie“) vo veci sp. zn. ČVS: ORP - 73/99, v ktorej došlo   k   právoplatnému   prerušeniu   trestného   stíhania   z   dôvodu,   že   sa   nepodarilo   zistiť skutočnosti   oprávňujúce   vykonať   trestné   stíhanie   proti   určitej   osobe   (uznesenie   sp.   zn. ČVS: ORP - 73/99 zo 7. decembra 1999).

Podstatou sťažnosti je to, že obvodné oddelenie po právoplatnom prerušení trestného stíhania nevykonávalo úkony smerujúce ku zisteniu páchateľa úmyselne založeného požiaru v rodinnom   dome   sťažovateľa,   a   preto   udržiava   stav   právnej   neistoty   u   sťažovateľa. Sťažovateľ   totiž   nepovažuje   uznesenie   o   prerušení   trestného   stíhania   (strana   4   podania z 19. augusta   2004)   za   meritórne   rozhodnutie,   ktorým   by   sa   odstránila   právna   neistota poškodeného - sťažovateľa. Za také rozhodnutie by považoval len uznesenie o zastavení trestného stíhania podľa § 172 Trestného poriadku.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každú   sťažnosť   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Ústavný súd môže sťažnosť odmietnuť pre zjavnú neopodstatnenosť aj vtedy, ak je zrejmé, že medzi namietaným postupom orgánu verejnej moci, v tomto prípade obvodným oddelením,   a   označeným   základným   právom   (na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov) nie je žiadna súvislosť, ktorá by reálne vytvárala základ pre záver o možnom porušení uvedeného základného práva. Takúto súvislosť nemôže podľa názoru ústavného súdu vytvárať procesná situácia, v ktorej došlo k prerušeniu trestného stíhania uznesením obvodného oddelenia sp. zn. ČVS: ORP - 73/99 zo 7. decembra 1999 z týchto podstatných dôvodov:

Uznesenie o prerušení trestného stíhania z dôvodu, že sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce   vykonať   trestné   stíhanie   proti   určitej   osobe,   je   procesným   rozhodnutím. V súlade s teóriou trestného práva procesného, ako aj rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), s ktorou sa pre tento prípad ústavný súd stotožňuje, je však uznesenie o prerušení trestného stíhania z uvedeného zákonného dôvodu   zákonným   spôsobom   vybavenia   veci,   hoci   na   neurčitú   dobu,   pričom   bez rozhodnutia   o   pokračovaní   v trestnom   stíhaní   nie   je   možné   vykonávať   ďalšie   úkony orgánov činných v prípravnom konaní (podobne uznesenie najvyššieho súdu z 18. augusta 1994 sp. zn. Ntv-II 318/94 uverejnené pod Rt 36/98).

V   trestnom   stíhaní   prerušenom   z   dôvodu,   že   sa   nepodarilo   zistiť   skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe, však možno pokračovať len vtedy, ak sa tieto skutočnosti podarí zistiť. Ak nie, nemôže dochádzať k zbytočným prieťahom, pretože niet konania, ktoré je vecným predpokladom na to, aby vznikali takéto prieťahy. Potvrdzuje to aj § 12 ods.   11 Trestného poriadku, podľa ktorého trestným konaním sa rozumie konanie podľa tohto zákona, trestným stíhaním úsek konania od začatia trestného stíhania   až   do právoplatnosti   rozsudku,   prípadne   iného   rozhodnutia   orgánu   činného v trestnom konaní vo veci samej a prípravným konaním úsek od začatia trestného stíhania do podania obžaloby, postúpenia veci, prerušenia alebo zastavenia trestného stíhania pred podaním obžaloby. Aj z tohto výkladového ustanovenia Trestného poriadku vyplýva, že prerušenie trestného stíhania je zákonný a konečný spôsob skončenia trestného stíhania, a to až do odpadnutia prekážky, pre ktorú k prerušeniu došlo.

Ústavný   súd   je   preto   názoru,   že   kým   trvajú   účinky   právoplatného   prerušenia trestného   stíhania   vo   veci   sťažovateľa   ako   poškodeného,   nemôže   pojmovo   dochádzať k zbytočným prieťahom v postupe obvodného oddelenia. Obvodné oddelenie sa nemôže dopúšťať zbytočných prieťahov v právnom stave, v ktorom niet relevantných skutkových okolností   umožňujúcich   mu   pokračovať   v   trestnom   stíhaní,   a   preto   sú   vylúčené   úkony príslušných   orgánov   okrem   úkonov,   ktorých   cieľom   je   zistiť   skutočnosti   oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Tieto úkony však nie sú súčasťou trestného konania,   ktoré   predpokladá   rozhodnutie   o   pokračovaní   v   trestnom   stíhaní   (porovnaj citované rozhodnutie najvyššieho súdu Rt 36/98).

Napokon ústavný súd poukazuje aj na princíp subsidiarity jeho právomoci, ktorý súvisí   s   tým,   že   prerušenie   aj   pokračovanie   v   trestnom   stíhaní   nie   je   vo výlučnej   a samostatnej právomoci obvodného oddelenia (§ 49 zákona o ústavnom súde). Tejto otázke sa však v tomto konaní nevenoval z dôvodu, pre ktorý bola sťažnosť odmietnutá, t. j. zjavná neopodstatnenosť.

Vychádzajúc z týchto právnych záverov ústavný súd odmietol sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá a rozhodnutie o priznaní primeraného finančného   zadosťučinenia   je   podmienené   vyslovením   porušenia   práva   alebo   slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou sťažnosti, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho priznania, ako aj ostatnými navrhovanými výrokmi nezaoberal.