znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/2014-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. januára 2014 v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť B. J.; obchodnej spoločnosti S. P. I., s. r. o., Zámocká 20, Bratislava; P. H.; V. H., a Ing. B. H., zastúpených spoločnosťou Beňo & partners advokátska kancelária, s. r. o., Námestie sv. Egídia 93, Poprad, konajúcou prostredníctvom   konateľa   a   advokáta   JUDr.   Jozefa   Beňa,   PhD.,   vo   veci   namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného   súdu   Poprad   sp.   zn.   11   C   836/1997   z 21. septembra   2012   a   rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť B. J., obchodnej spoločnosti S. P. I., s. r. o., P. H., V. H. a Ing. B. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. júla 2013 elektronicky a 8. júla 2013 poštou doručená sťažnosť B. J. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“);   obchodnej   spoločnosti   S.   P.   I.,   s. r.   o.,   Zámocká   20,   Bratislava   (ďalej   len „sťažovateľka v 2. rade“); P. H. (ďalej len „sťažovateľ v 3. rade“); V. H., a Ing. B. H. (spolu ďalej   len   „sťažovatelia“),   zastúpených   spoločnosťou   Beňo   &   partners   advokátska kancelária,   s.   r.   o.,   Nám.   sv.   Egídia   93,   Poprad,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta JUDr. Jozefa Beňa, PhD., vo veci namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu   Poprad   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp.   zn.   11   C   836/1997   z   21.   septembra   2012 a rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 16 Co 171/2012 z 21. marca 2013.

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   Ľ.   G.,   v následnom   súdnom   spore vystupujúca   v   procesnom   postavení   žalobkyne   (ďalej   len   „žalobkyňa“)   založila   vlastnú nehnuteľnosť zapísanú na LV... v prospech O., a. s. (ďalej len „žalovaná v 1. rade“), na účely zabezpečenia svojho záväzku vrátiť bankový úver. V dôsledku riadneho a včasného nesplácania   úveru   sa   tento   stal   predčasne   splatným.   Žalovaná   v   1.   rade   splnomocnila obchodnú spoločnosť S., spol. s r. o., P. (ďalej len „žalovaná v 2. rade“), predajom zálohu. Žalovaná v 2. rade záloh predala na základe kúpnej zmluvy obchodnej spoločnosti H., spol. s r. o., P. (ďalej len „žalovaná v 3. rade“), a sťažovateľovi v 1. rade (v procesnom postavení žalovaného vo 4. rade, pozn.). Kúpnu zmluvu namiesto žalobkyne podpísal štatutárny orgán žalovanej v 2. rade, ktorý konal na základe splnomocnenia od žalovanej v 1. rade. Žalovaná v 3. rade a sťažovateľ v 1. rade nehnuteľnosť neskôr predali ďalším žalovaným. Predaj zálohu sa uskutočnil za právneho stavu účinného k 10. októbru 1997.

Sťažovatelia (v procesnom postavení žalovaných vo 4., v 5., 7., 8. a 9. rade, pozn.) uviedli, že „podstatou sporu medzi účastníkmi bol spor o vlastnícke právo k nehnuteľnosti medzi   žalobkyňou,   ktorá   bola   vo   vzťahu   k   tejto   nehnuteľnosti   záložcom   a   žalovanými v 5. (sťažovateľka v 2. rade, pozn.) a 6. rade (Ing. J. R., S., pozn.), ktorí boli v čase vydania napadnutého rozhodnutia zapísaní na liste vlastníctva z titulu kúpy nehnuteľnosti. Žalovaný v 1. rade bol záložným veriteľom. Žalovaný v 2. rade bol osobou vykonávajúci predaj zálohu. Ostatní účastníci konania boli účastníkmi scudzovacích zmlúv, na základe ktorých vlastnícke právo žalobkyne prešlo na žalovaných v 5. 6. rade.“.

Podľa sťažovateľov podstatou argumentácie žalobkyne bolo najmä jej tvrdenie, že „plná moc, ktorou žalobkyňa ako záložca poverila žalovaného v 1. rade ako záložného veriteľa na predaj zálohu je neplatná z dôvodu rozporu záujmov zástupcu a zastúpeného. Okrem toho žalobkyňa namietala oprávnenie žalovaného v 1. rade ako záložného veriteľa splnomocniť na predaj zálohu ďalšiu osobu, ktorou bol žalovaný v 2. rade.“.

Proti argumentácii žalobkyne sa žalovaní bránili právnym názorom, podľa ktorého „na predaj zálohu záložným veriteľom v mene a na účet záložcu nie je potrebné žiadne splnomocnenie. Záložný veriteľ koná pri predaji zálohu v mene záložcu bez ohľadu na to, či s tým záložca súhlasí alebo nesúhlasí. Jediným predpokladom na toto konanie je, aby v čase predaja zálohu boli splnené podmienky na jeho predaj uvedené v záložnej zmluve. Tento právny stav platil podľa názoru žalovaných aj pred novelou OZ účinnou od 1. 1. 2003, ktorá výslovne stanovila, že pri výkone záložného práva koná záložný veriteľ v mene záložcu (§ 151m ods. 6 OZ).“.

Okresný   súd   o žalobe   žalobkyne   rozhodol   rozsudkom   sp.   zn.   11   C   836/1997 z 21. septembra 2012, pričom v ňom okrem iného určil, že žalobkyňa je vlastníčkou spornej nehnuteľnosti. Tento právny záver okresný súd v podstatnom odôvodnil tieto:

«a) Na kúpnej zmluve zo dňa 10. 10. 1997 nie je pri podpise predávajúceho uvedené meno žalobkyne ako predávajúcej ale len názov žalovaného v 2. rade. Z uvedeného súd usúdil, že žalovaný v 2. rade (S., s. r. o.) predal nehnuteľnosť vo vlastnom mene, na čo nemal ako nevlastník právo.

b) Žalovaný v 2. rade (S., s. r. o.) nemohol konať v mene žalobkyne ale len v mene žalovaného v 1. rade (banka), čím mal podľa názoru súdu prekročiť svoje oprávnenie z mandátnej zmluvy.

c) Žalovaný v 2. rade (S., s. r. o.) mal podľa názoru súdu prvého stupňa z titulu záložnej zmluvy oprávnenie konať len ako sprostredkovateľ predaja a nemal oprávnenie uzatvárať kúpnu zmluvu vo svojom mene alebo v mene žalobkyne.

d) Neplatnosťou kúpnej zmluvy zo dňa 10.10.1997 z hore uvedených dôvodov súd odvodil neplatnosť všetkých ďalších scudzovacích zmlúv na základe zásady „nemo plus iuris“ a určil vlastnícke právo žalobkyne.»

Proti rozsudku   okresného súdu podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom   rozhodol krajský   súd   rozsudkom   sp.   zn.   16   Co   171/2012   z   21.   marca   2013   tak,   že   napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Sťažovatelia uvádzajú, že krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie predovšetkým tým, že „v plnej moci na predaj zálohu žalobkyňa výslovne vymedzila osobu,   ktorú   na   predaj zálohu   poverila.   Touto   osobou bol   výlučne žalovaný v 1. rade, ktorý mohol konať len osobne, bez možnosti splnomocniť na predaj zálohu inú osobu.“.   S   ostatnými   námietkami   sťažovateľov   sa   odvolací   súd   podľa   sťažovateľov vysporiadal tak, že ich spoločne označil za účelové a nedôvodné.

Sťažovatelia v sťažnosti formulujú výhrady voči právnym záverom vyplývajúcim z napadnutých rozsudkov okresného súdu a krajského súdu, ktoré považujú za nesprávne z hľadiska   právneho   posúdenia   relevantných   hmotnoprávnych   ustanovení   príslušných právnych noriem vzťahujúcich sa na predmetnú právnu vec, a zároveň podávajú vlastnú interpretáciu príslušných právnych noriem aplikovateľných na posudzovanú právnu vec.

V konaní pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom sťažovatelia namietali, že „žiadna plná moc záložcu pre záložného veriteľa nebola potrebná a preto nemá právny význam skúmať jej platnosť alebo správnosť jej realizácie. Oprávnenie záložného veriteľa predať záloh v mene záložcu spôsobom dohodnutým v zmluve vyplýva zo samotnej povahy inštitútu záložného práva...“.

V tejto súvislosti sťažovatelia argumentovali tým, že „záložca udeľuje súhlas na predaj   zálohu   v   prípade   nesplnenia   zabezpečovaného   záväzku   tým,   že   záloh   do   zálohy odovzdá.   Ius   distrahendi   záložného   veriteľa   vzniká   priamo   v   prípade   nesplnenia zabezpečovaného záväzku.   Žiadny osobitný   súhlas alebo   dokonca splnomocnenie   nie   je záložný veriteľ povinný vyžadovať.“.

Podľa   sťažovateľov   z   odôvodnenia   rozhodnutí   oboch   súdov   (najmä   však z odôvodnenia odvolacieho súdu) nie je zrejmé, na základe čoho súdy dospeli k názoru, že: „a)   v   rozhodnom   čase   bola   na   predaj   zálohu   potrebné   zmluvné   plnomocenstvo záložcu

b)   v   rozhodnom   čase   sa   právnická   osoba   v   postavení   splnomocnenca   nemohla nechať zastúpiť ďalším splnomocnencom bez súhlasu splnomocniteľa“, čím sa súdy vyhli „dvom najzásadnejším právnym sporným otázkam majúcim vplyv na rozhodnutie v merite veci“.

Za relevantné pochybenie v postupe okresného súdu a krajského súdu sťažovatelia považujú tiež skutočnosť, že „konali so žalovaným 3./ - H., spol. s r.o. napriek tomu, že táto právnická osoba zanikla dňa 12. 9. 2008. Uvedená procesná skutočnosť vyplýva okrem iného aj z uvedenia žalovaného 3./ v záhlaví oboch rozsudkov, hoci v čase ich vyhlásenia preukázateľne nemal procesnú subjektivitu.“. Podľa sťažovateľov „až po právoplatnosti rozhodnutia o zastavení konania voči žalovanému 3./ mohol súd v konaní pokračovať“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovatelia domáhajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 21. 3. 2013, sp. zn. 16 Co/171/2012, ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   okresného   súdu   Poprad   zo   dňa   21.   9.   2012,   sp.   zn. 11 C 836/1997   bolo   porušené   ústavné   právo   sťažovateľov   zaručené   článkom   46   ods.   1 Ústavy SR.

Ústavný súd predmetné rozhodnutia zrušuje a vec vracia okresnému súdu Poprad, aby vo veci znovu konal a rozhodol.

Ústavný súd priznáva sťažovateľovi náhradu trov konania.“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ústavný súd v prvom rade poukazuje na § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľov, ktorí sú v tomto prípade zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom. Ústavný súd preto v danej veci sťažnosť predbežne prerokoval   len   v   rozsahu   namietaného   porušenia   toho   základného   práva,   vyslovenia porušenia ktorého sa sťažovatelia domáhajú v návrhu na rozhodnutie, t. j. v petite sťažnosti. Tvrdenia o porušení základných práv podľa čl. 36 ods. 1 a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv   a   slobôd,   ktoré   sťažovatelia   uvádzajú   v   texte   sťažnosti   mimo   petitu,   je   v   súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu potrebné považovať iba za súčasť argumentácie sťažovateľov (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

1.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   11   C   836/1997   a   jeho rozsudkom z 21. septembra

Z   čl.   127   ods.   1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným   právam   a   slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o   ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhodujú   všeobecné   súdy.   Ústavný   súd   sa   pri   uplatňovaní   svojej   právomoci   riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a   nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany svojich základných práv alebo slobôd môže   domôcť   využitím   jemu   dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným súdom,   musí   takúto   sťažnosť   odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej prerokovanie (m. m. IV. ÚS 115/07).

Sťažovatelia   sťažnosťou   napádajú   postup   okresného   súdu   v   napadnutom   konaní a napadnutý rozsudok vydaný v tomto konaní, ktorým okresný súd určil, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV...

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovatelia využili svoje právo podať proti namietanému postupu a namietanému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený   a   aj   povinný   rozhodnúť   krajský   súd.   Právomoc   krajského   súdu   rozhodnúť o odvolaní sťažovateľov v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.

Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní túto časť sťažnosti   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   prvej   vety   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu nedostatku svojej právomoci.

2.   K   namietanému   porušeniu   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy postupom   krajského   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   Co   171/2012   a   jeho rozsudkom z 21. marca 2013

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti napadnutému rozsudku krajského súdu podali sťažovatelia 7. júna 2013 dovolanie, o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako dovolací súd ešte   nerozhodol   (okresný   súd   odstúpil   dovolanie   sťažovateľov   najvyššiemu   súdu   ako dovolaciemu súdu 11. novembra 2013, pozn.).

Ústavný   súd   v   súvislosti   so   skutočnosťou,   že   sťažovatelia   proti   napadnutému rozsudku krajského súdu podali aj dovolanie, poukazuje na svoju ustálenú judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie tohto účinného oprávneného právneho prostriedku   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom   príslušným   orgánom.   Iná interpretácia   by   v   danej   veci   mala   za   následok   nežiaducu   situáciu,   keď   by   to   isté rozhodnutie súčasne preskúmavali tak všeobecný súd, ako aj ústavný súd. Sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   nepredstavuje   právny   prostriedok   nápravy,   ktorý   možno   využiť súčasne popri iných prostriedkoch nápravy, ktoré má sťažovateľ k dispozícii; sťažnosť je prípustná iba vtedy, ak napriek vyčerpaniu všetkých prípustných prostriedkov nápravy došlo podľa   tvrdenia   sťažovateľa   k   porušeniu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   (m.   m. IV. ÚS 21/02).

V okolnostiach posudzovanej veci sťažovatelia podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvorili stav, keď by o ich veci mali súbežne rozhodovať dva orgány súdneho typu (najvyšší súd ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty z ústavného hľadiska akceptovateľné, pretože by tým mohlo dôjsť k vydaniu dvoch rozdielnych rozhodnutí v tej istej veci. Vzhľadom na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľov predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu o poslednom procesnom prostriedku, ktorý bol sťažovateľmi využitý, ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd, vychádzajúc aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len   „ESĽP“),   vo   svojej   ustálenej   judikatúre   (napr.   I. ÚS   169/09,   I.   ÚS   289/09, IV. ÚS 142/2010) vyslovuje právny záver, podľa ktorého v prípade podania mimoriadneho opravného prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. V nadväznosti na tento právny záver ústavný súd v záujme právnej istoty sťažovateľov zároveň poukazuje na svoje predchádzajúce rozhodnutia (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), v ktorých vyslovil, že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude považovaná v zásade za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovatelia v prípade podania dovolania podali zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl.   127   ods.   1   ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu dovolacieho súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok ESĽP z 8. novembra   2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo rozsudok ESĽP z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   v   tejto   časti meritórne   nezaoberal,   ale   ju   pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   zásady   ratio   temporis odmietol ako neprípustnú (predčasne podanú) podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   sa   už   ústavný   súd   ďalšími požiadavkami sťažovateľov na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. januára 2014