znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/2013-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   K.,   d. d.,   Slovinsko,   zastúpenej B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. B. J., ktorou namieta porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach sp. zn. 6 Co 36/2011 z 1. februára 2012, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť K., d. d., o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. júna 2012 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti K., d. d., Slovinsko (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), zastúpenej B., s. r. o., B., konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta   JUDr.   B.   J.,   ktorou   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v   Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 6 Co 36/2011 z 1. februára 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   ako   obchodná   spoločnosť   so   sídlom v Slovinsku vykonávala v Slovenskej republike do 29. februára 2012 podnikateľskú činnosť prostredníctvom organizačnej zložky K., plc, pobočka poisťovne z iného členského štátu. Sťažovateľka sa žalobou doručenou Okresnému súdu Rožňava (ďalej len „okresný súd“) domáhala   proti   žalovanej   J.   Š.,   R.   (ďalej   len   „žalovaná“),   zaplatenia   sumy   250,65   € s príslušenstvom „na základe uznania záväzku – dohody o splátkach zo dňa 17. 09. 2009, ktorá   vznikla   na   základe   zmluvy   o spolupráci   uzavretej   medzi   právnym   predchodcom sťažovateľa a žalovanou“. Okresný súd rozsudkom sp. zn. 10 C 147/2010 z 12. novembra 2010 (ďalej len „rozsudok okresného súdu“) žalobu zamietol a zaviazal ju uhradiť žalovanej náhradu trov konania vo výške 16,50 €.

Vo vzťahu ku konaniu pred súdom prvého stupňa sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uvádza:

„Súd v konaní vyzval sťažovateľa, aby doložil zmluvu o spolupráci, z ktorej vyplýva povinnosť   žalovanej   zaplatiť   žalovanú   sumu.   Keďže   nebola   táto   zmluva   v konaní predložená, nebolo možné zo strany súdu posúdiť, či sa jedná o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah. Na obranu žalovanej sa súd potreboval oboznámiť so zmluvou, ktorú mala uzavrieť žalovaná právnym predchodcom sťažovateľa, avšak v konaní ju žiaden z účastníkov   nepredložil.   Z toho   dôvodu nebolo možné   posúdiť,   či vôbec   vznikol nejaký právnych   vzťah   medzi   žalovanou   a právnym   predchodcom   sťažovateľa   a preto   súd nevyhovel žalobe a túto zamietol. Keďže nebola predložená zmluva a žalovaná popiera, že by uzavrela dohodu o províziách a o storno poplatkoch, nebolo možné uzavrieť spor tak, že nárok existoval v čase uznania dlhu.“

Proti rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol krajský   súd   napadnutým   rozsudkom   tak,   že   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil,   pričom účastníkom konania nepriznal náhradu trov odvolacieho konania.

Vo vzťahu k napadnutému rozsudku sťažovateľka v sťažnosti uvádza, že krajský súd „v   odôvodnení   rozsudku   uviedol,   že   uznanie   dlhu   nie   je   právnym   dôvodom   záväzku, ale iba uľahčuje   veriteľovi   procesnú   situáciu   v prípade   sporu,   lebo   veriteľ   nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník, pokiaľ to namieta, že dlh   nevznikol,   že   bol   splnený   alebo   inak   zanikol,   musí   to   preukázať.   Následne   však odvolací   súd   uviedol,   že   žalobkyňa   tvrdila,   že   dlh   voči   sťažovateľovi   nemá,   zmluvu o spolupráci nevedela predložiť, lebo ju pri sťahovaní stratila, avšak tvrdila neexistenciu uvedených   dokladov.   Podľa   odvolacieho   súdu   preukázanie   reálnej   neexistencie   listiny (zmluvy,   dodatku...)   nie   je   a nebolo   možné   od   žalovanej   spravodlivo   požadovať   podľa tzv. negatívnej   dôkaznej   teórie,   pretože   na   nikom   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.“.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   jej   podstatou   je   tvrdenie   sťažovateľky,   že   v   jej   veci konajúce všeobecné súdy nesprávne posúdili zabezpečovací inštitút uznania dlhu (záväzku) a nesprávne ho aplikovali na prerokúvanú vec. Sťažovateľka v tejto súvislosti predovšetkým uvádza:

„Zmyslom   uznania   dlhu   je   to,   že   poskytuje   veriteľovi   nesporný   právny   základ pri vymáhaní   jeho   pohľadávky.   Zjednodušuje   dokazovanie   v prípadnom   súdnom   spore, pričom dôkazné bremeno prenáša na dlžníka. Skutočnosť, že dlh existuje, možno preukázať jedinou listinou, čo výrazne skracuje súdne konanie a vylučuje, resp. obmedzuje možnosť neúspechu   veriteľa   v súdnom   spore...   Nemôže   byť   z toho   dôvodu   veriteľovi   uložená povinnosť, aby svoju pohľadávku voči dlžníkovi doložil ďalšou listinou (napr. zmluvou), pretože   uznanie   dlhu   samo   o sebe   predpokladá   existenciu   tejto   listiny   v čase   uznania a navyše   deklarované   osobou   dlžníka.   Dlžník   preto   nemôže   svoj   dlh   (záväzok)   voči veriteľovi uznať, t. j. deklarovať existenciu pohľadávky veriteľa (existencia právneho vzťahu medzi   dlžníkom a veriteľom)   a následne (úspešne pred súdom)   tvrdiť,   že   žiadny   právny vzťah medzi ním a veriteľom, t. j. ani jeho záväzok voči veriteľovi neexistuje. Nanajvýš nemôže byť na veriteľovi, aby existenciu svojej pohľadávky voči dlžníkovi preukazovali aj iným spôsobom – popri uznaní dlhu...

Sťažovateľ nepopiera názor odvolacieho súdu vo vzťahu k tzv. negatívnej dôkaznej teórii,   podľa   ktorej   od   nikoho   nemožno   spravodlivo   požadovať,   aby   preukázal   reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Aplikácia tejto dôkaznej teórie na posudzovanú vec je však neprípustná a nesprávna,   pretože súd úplne opomenul skutočnosť, že osoba (dlžník)   zaťažená   dôkazným   bremenom   neexistencie   záväzku   tento   záväzok   pred tým niekoľko krát uznala, čím v minulosti existenciu záväzku sama deklarovala!... Na posudzovanú situáciu však nebolo možné automaticky aplikovať vyššie uvedenú negatívnu   dôkaznú   teóriu,   pretože   jej   následkom   bolo   (opätovné)   zaťaženie   dôkazným bremenom sťažovateľa, t. j. aby preukázal (inou listinou) existenciu záväzku. Takýto názor však   popiera   zmysel   zabezpečovacieho   inštitútu   uznania   dlhu   (záväzku),   ako   aj   vyššie uvedenú   ustálenú   judikatúru.   Napokon,   ustálená   judikatúra   pripúšťa   aj   uznanie neexistujúceho   dlhu,   pričom   dôkazné   bremeno,   pokiaľ   ide   o neexistenciu   dlhu je na dlžníkovi.   V opačnom   prípade   by   účinky   dlhu   vôbec   nenastali,   čo   by   znamenalo, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o existenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by   musel   vždy,   dovolajúc   sa   uznania   dlhu,   preukazovať   existenciu   uznaného   dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu, a teda aj predpoklad na uplatnenie jeho účinkov (obdobne aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 453/2004 alebo aj Rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32 Odo 1323/2004).“

Podľa sťažovateľky „postup súdu, na základe ktorého nepriznal právo veriteľovi, vo vzťahu ku ktorému bol zo strany dlžníka niekoľkokrát a opakovane uznaný dlh je nielen narušením   princípu,   z ktorého   inštitút   uznania   dlhu   vychádza,   t.   j.   zabezpečenia pohľadávky, ale nepochybne smeruje k popieraniu princípu právnej istoty, práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 1 ods. 1, čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že napadnutým rozsudkom krajského súdu bolo porušené   jej   základné   právo   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie a zároveň jej prizná úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   vyplýva,   že   úlohou   ústavného   súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená. V súlade   s   konštantnou   judikatúrou   ústavného   súdu   o   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným   postupom alebo rozhodnutím   príslušného   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   takú,   pri   predbežnom   prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).

Ústavný súd vo svojej stabilizovanej judikatúre zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani   mimoriadnou   opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.). O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii   zákonného   predpisu   všeobecným   súdom   možno   uvažovať   len   v   prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (m. m. I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 335/06, I. ÚS 382/06).

Základom   argumentácie   sťažovateľky   je   nesprávne   posúdenie   zabezpečovacieho inštitútu uznania dlhu (záväzku), ako aj nesprávna aplikácia tohto inštitútu na prerokúvanú vec   krajským   súdom,   na   základe   čoho   malo   dôjsť   k porušeniu   jej   základného   práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľka predovšetkým tvrdí, že zmyslom inštitútu uznania dlhu je   to, „že   poskytuje   veriteľovi   nesporný   právny   základ   pri   vymáhaní   jeho   pohľadávky, pričom zjednodušuje dokazovanie v prípadnom súdnom spore, pričom dôkazné bremeno prenáša na dlžníka. Nemôže byť z toho dôvodu veriteľovi uložená povinnosť, aby svoju pohľadávku voči dlžníkovi doložil ďalšou listinou (napr. zmluvou), pretože uznanie dlhu samo   o   sebe   predpokladá   existenciu   tejto   listiny   v   čase   uznania   a   navyše   deklarované osobou dlžníka.“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Podľa   stabilizovanej   judikatúry   ústavného   súdu   (napr.   IV.   ÚS   77/02)   do   obsahu základného práva na súdnu ochranu (a práva na spravodlivé súdne konanie) patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ   v   platnom   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky   alebo   v   takých medzinárodných   zmluvách,   ktoré   Slovenská   republika   ratifikovala   a   boli   vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

V napadnutom rozsudku krajský súd predovšetkým uviedol:«Rozhodnutiu súdu prvého stupňa nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu,   ani   to,   že   by   vzal   do   úvahy   skutočnosti,   ktoré   z   vykonaných   dôkazov   alebo z prednesov   účastníkov   nevyplynuli   a   ani   nevyšli   za   konania   najavo,   že   by   opomenul niektoré   rozhodujúce   skutočnosti,   ktoré   boli   vykonanými   dôkazmi   preukázané   alebo, že by v jeho   hodnotení   dôkazov   bol   logický   rozpor,   prípadne,   že   by   výsledok   jeho hodnotenia   dôkazov   nezodpovedal   tomu,   čo   malo   byť   zistené   spôsobom   vyplývajúcom z ust. § 133 až § 135 O. s. p., alebo, žeby na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

Dokazovanie, ktoré vykonal súd prvého stupňa doplnil odvolací súd tým, že uložil žalobcovi   doručiť   listinné   dôkazy   „zmluvy   o spolupráci“   právneho   predchodcu   žalobcu (K. s. r. o.) a žalovanej, ako aj dodatky k zmluve a provízny poriadok. Žalobca reagoval na túto žiadosť odvolacieho súdu listom, v ktorom konštatoval, že väčšina dokumentácie tvoriacej   agendu   spoločnosti   K.   s.   r.   o.   bola   premiestnená   do materskej   spoločnosti, t. j. do S., a v dôsledku transportu dokumentácie (však) s najväčšou pravdepodobnosťou došlo k strate dokumentácie, týkajúcej sa žalovanej. Žalobca žiadanú dokumentáciu nemá k dispozícii.   V   tejto   súvislosti   ale   poukázal   na (iné) zmluvné   vzťahy   založené prostredníctvom „zmluvy o spolupráci“, ktoré spoločnosti K. s. r. o. uzatvárala s tretími osobami v pozícii obchodných reprezentantov, obchodných zástupcov a sales mamagerov a podobne. V každom prípade išlo o sprostredkovanie poistenia za odmenu, ktorej výška nebola stanovená v príslušnej zmluve, ale v províznom poriadku, ktorý bol prílohou zmluvy. Z províznych poriadkov vyplýva, že v prípade stornovania sprostredkovanej zmluvy v prvom roku poistenia, vznikla na strane sprostredkovateľa povinnosť už vyplatenú províziu vrátiť. Vyššie uvedený spôsob uzatvárania zmlúv bol bežnou praxou aj v spoločnosti P. s. r. o., ako aj žalobcu, a teda neexistuje dôvod, prečo by práve v prípade zmluvy o spolupráci so žalovanou mal byť zo strany K. s. r. o. zvolený iný postup. Aj keď ide len o nepriamy dôkaz o existencii vzťahu medzi spol. K. s. r. o. a žalovanou, aj napriek tejto skutočnosti je tento vzťah preukázaný „opakovaným“ uznaním záväzku zo strany žalovanej (splátkový kalendár,   čiastočné   splácanie   dlhu,   mailová   korešpondencia)   voči   spol.   K.   s.   r.   o., respektíve   žalobcovi.   Žalobca   v   tomto   liste   opätovne   poukázal   na   to,   že   nie   žalobca, ale žalovaná je zaťažená dôkazným bremenom, ktoré žalovaná neuniesla. Prílohou listu žalobcu   sú   „formuláre“   zmluvy   o   spolupráci   (verzia   E   8/1/2007)   uzatvorená   podľa § 51 OZ medzi   K.   s. r. o.   (spoločnosťou)   a   „spolupracovníkom“.   V   čl.   IV   tejto „formulovanej“   zmluvy   je   upravená   aj   provízia.   „Spolupracovník   má   za   kvalitnú a profesionálnu realizáciu činností, ktoré sú predmetom tejto zmluvy nárok na odplatu - províziu, ktorej výška, spôsob a termín výplaty je určený v Províznom poriadku, prevzatie ktorého potvrdí Spolupracovník podpisom tejto zmluvy, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť tejto zmluvy ako jej Príloha č. 1. Prípadné zmeny alebo akékoľvek doplnky Provízneho poriadku   budú   Spolupracovníkovi   odovzdané   protokolárne,   (t.   j.   proti   podpisu).   Pokiaľ nie je   možné   z   dôvodov   na   strane   Spolupracovníka   odovzdať   mu   doplnený,   resp.   nový Provízny   poriadok   protokolárne,   je   Spoločnosť   povinná   ho   odoslať   Spolupracovníkovi doporučenou zásielkou na adresu uvedenú v zmluve. Doplnený, respektíve nový Provízny poriadok nahradí predchádzajúci poriadok v plnom rozsahu. 2. Provízia bude uhradená mesačne, najneskôr do konca mesiaca, nasledujúceho po mesiaci, za ktorý mu vznikol nárok na odmenu, ak to neupravuje Provízny poriadok pre jednotlivé produkty inak. 3. Provízia vyplácaná Spolupracovníkovi v súlade s týmto článkom zahŕňa všetky náklady v súvislosti s činnosťou vykonávanou na základe tejto zmluvy“.

V tomto článku IV nie je úprava týkajúca sa storna provízií, respektíve vrátenia provízií.   Ďalšími   prílohami   sú   fotokópie   zmlúv   o   spolupráci   uzavreté   podľa   §   269 ods. 2 Obchodného   zákonníka   medzi   právnym   predchodcom   žalobcu   (K. s. r. o.) a Asistentom V., a právnym predchodcom žalobcu a Sales managerom.»

K odvolacím námietkam sťažovateľky, v zmysle ktorých žalovaná dlh voči žalobcovi opakovane uznala, o čom svedčí splátkový kalendár, čiastočné splácanie dlhu a elektronická korešpondencia, na základe čoho je zaťažená dôkazným bremenom žalovaná, a nie žalobca (sťažovateľka, pozn.), krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol:

«Ak   niekto   uzná   písomne,   že   zaplatí   svoj   dlh   určený   čo   do   dôvodu   aj   výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní (§ 558 OZ).

V zmysle citovaného ustanovenia § 558 OZ, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Uznanie dlhu   je   samostatným   zabezpečovacím   inštitútom.   Zabezpečovaciu   funkciu   plní   tým,   že zakladá právnu domnienku existencie dlhu v dobe uznania. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony je k jeho platnosti potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky.

Uznaním   dlhu   nezaniká   pôvodný   záväzok   dlžníka,   ani   nevzniká   nový   záväzok. Uznanie dlhu nie je teda právnym dôvodom záväzku, ale iba uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v prípade sporu, lebo veriteľ nemusí preukazovať vznik dlhu, ani jeho výšku v dobe uznania. Naopak dlžník, pokiaľ to namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený, alebo že inak zanikol,   musí   to   preukázať.   Uznaním   dlhu   teda   prechádza   dôkazné   bremena   z veriteľa na dlžníka   ohľadne   dlhu   v   takej   výške,   v   akej   bol   uznaný.   Nejde   preto   iba   o   dôkazný prostriedok   slúžiaci   k   preukázaniu   nároku   veriteľa   v   súdnom   konaní,   alebo   priamo zo zákona je s ním spojená právna domnienka o existujúcom dlhu ku dňu, keď bol uznaný. Žalovaná   už   počas   konania   na   súde   prvého   stupňa   tvrdila,   že   aj   keď   dlh   voči žalobcovi,   respektíve   právnemu   predchodcovi   žalobcu   písomne   uznala,   že   dlh   voči žalobcovi (respektíve jeho právnemu predchodcovi) nemá, lebo dlh vôbec nevznikol, pretože podpísala   len   „zmluvu   o spolupráci“   a   v   tejto   nebola   žiadna   úprava   o   výške   provízií, respektíve úprava o vracaní provízií.

Tvrdila, že so žalobcom (respektíve s jeho právnym predchodcom) žiadny dodatok k zmluve, v ktorom by problematika vracania provízia bola upravená neuzavrela, a nebol jej doručený ani príslušný Provízny poriadok. Na pojednávaní pred súdom prvého stupňa rozviedla aké pohnútky ju viedli k podpísaniu uznania záväzku a dohody o splátkach dňa 17. septembra   2009.   Rozhodne   tvrdila,   že   v   zmluve   o   spolupráci   nebola   upravená problematika   vrátenia   provízií.   Zmluvu   o   spolupráci   ale   nevedela   predložiť,   lebo ju pri sťahovaní stratila. Opakovane zdôrazňovala, že dodatok k zmluve ohľadom provízií neuzavrela a Provízny poriadok jej nebol doručený. Tvrdila teda neexistenciu uvedených listinných dokladov.

Preukázanie   reálnej   neexistencie   listiny,   t.   j.   zmluvy   o   sprostredkovaní,   dodatku k zmluve o sprostredkovaní, v ktorom mali byť upravené podmienky nielen pre získanie provízie, ale osobitne o vrátení provízií a Provízneho poriadku nie je, a nebolo možné od žalovanej   spravodlivo   požadovať,   lebo   podľa   tzv.   negatívnej   dôkaznej   teórie, t. j. pravidla,   že   neexistencia   (niečoho)   majúceho   trvajúci   charakter   sa   zásadne nepreukazuje.

Na   nikom   totiž   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby   preukázal   reálnu   neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

Na   preukázanie   pravdivosti   tvrdenia   žalovanej   o   tom,   že   v   zmluve   o   spolupráci nebola   upravená   otázka   storna   provízií,   respektíve   vrátenia   provízií,   a   že   neuzavrela dodatok k zmluve o spolupráci, v ktorom mali byť upravené otázky provízií a osobitne ich vrátenie   a   že   nebol   jej   doručený   Provízny   poriadok,   vyžiadal   súd   od   žalobcu (sťažovateľky,   pozn.) príslušné   doklady,   zmluvu   o   spolupráci,   a   dodatok   k   zmluve o spolupráci i Provízny poriadok, ktoré mal žalobca, respektíve jeho právny predchodca archivovať.

Žalobca oznámil, že dokumentáciu týkajúcu sa žalovanej nemá k dispozícii, pretože túto   pravdepodobne   stratil   s   najväčšou   pravdepodobnosťou   v   dôsledku   transportu dokumentácie - premiestňovania do sídla spoločnosti v S.

Podľa tvrdenia žalovanej v „zmluve o spolupráci“, ktorú mala uzavretú s právnym predchodcom žalobcu absentovala úprava vrátenia provízií, čomu nasvedčuje aj formulár zmluvy o spolupráci (verzia E 8/1/2007) podľa § 51 OZ medzi K. s. r. o. (spoločnosťou), t. j. s   právnym   predchodcom   žalobcu   a   spolupracovníkom   (žalovanou),   kde je   upravená aj problematika   provízií,   (ale   nie   vrátenia   provízií).   Dodatok   k   zmluve   o spolupráci o províziách,   respektíve   o   vrátení   provízií   so   žalovanou   nebol   uzatvorený,   a Provízny poriadok jej doručený nebol. Preukázanie reálnej neexistencie týchto listín od žalovanej nemožno   spravodlivo   požadovať   (podľa   tzv.   negatívnej   dôkaznej   teórie)   a tak podľa odvolacieho   súdu   možno   prijať   záver,   že   nárok   žalobcu,   respektíve   jeho   právneho predchodcu na „vrátenie (vyplatených) provízií“ nie je po práve.

Žalobca nepredložil súdu dokumentáciu, ktorú mal jeho právny predchodca uzavretú so žalovanou.»

V nadväznosti   na   uvedený   skutkový   stav   krajský   súd   v   napadnutom   rozsudku uviedol,   že «pritakáva   záveru   súdu   prvého   stupňa,   že   daný   vzťah   medzi   žalobcom, respektíve jeho právnym predchodcom bez predložených zmlúv uzavretých so žalovanou, nie je možné právne posúdiť, t. j. či ide o právny vzťah podľa OZ, alebo Obchodného zákonníka etc.

Ani odvolací súd bez absencie relevantných zmlúv medzi žalobcom, respektíve jeho právnym predchodcom a žalovanou, nemohol posúdiť aký právny vzťah medzi účastníkmi konania vznikol.

„Formulár“ zmluvy o spolupráci (verzia E 8/1/2007), „uzatvorený“ podľa § 51 OZ, obsahuje   čl.   IV   venovaný   „provízii“,   ale   nie   je   v   ňom   zmienka   o   stornoprovíziách, respektíve o vracaní provízií.

Žalovaná počas konania uniesla dôkazné bremeno, ktoré na ňu prešlo zo žalobcu, respektíve   z   právneho   predchodcu   žalobcu   dňa   17. septembra 2009   podpisom   uznania záväzku a dohody o splátkach (vypracovaných právnym predchodcom žalobcu), pretože neexistujú listinné dôkazy, t. j. zmluva o spolupráci, v ktorej by bola upravená problematika vracania provízií a taktiež neexistujú doklady o doručení Provízneho poriadku, respektíve doklady o dodatku k zmluve o spolupráci, ktorý by upravoval vrátenie vyplatených provízií. Ak   teda   žalovaná   nemala   dlh   z   titulu   vrátenia   vyplatených   provízií   voči   právnemu predchodcovi žalobcu, takýto nárok nemohol vzniknúť ani žalobcovi. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovaná v čase uznania záväzku dňa 17. septembra 2009 žiaden dlh voči žalobcovi, respektíve právnemu predchodcovi žalobcu nemala, a uznaním dlhu (záväzku) jej ani nevznikol nový záväzok.

Z týchto dôvodov ako aj z dôvodov, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvého stupňa, s ktorými sa odvolací súd v podstate stotožňuje, odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1, 2 O. s. p. potvrdil.».

V nadväznosti   na   citované   ústavný   súd   považoval   za   potrebné   uviesť,   že   teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien, jednak   bremena tvrdiť   určité   skutočnosti   (bremeno   tvrdenia),   ktoré   môžu   privodiť   jeho úspech   v   spore,   a   jednak   bremena   tieto   skutočnosti   preukázať   (dôkazné   bremeno). Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je § 120 ods. 1 prvá veta Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“),   podľa   ktorého   účastníci   sú   povinní označiť   dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Ak   ide   o skutočnosť   rozhodnú   podľa hmotného   práva,   potom   neunesenie   bremena   tvrdenia   o tejto   skutočnosti   bude   mať pre účastníka konania väčšinou za následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno tvrdenia   a dôkazné   bremeno   vystihuje   aktuálnu   skutkovú   a dôkaznú   situáciu   konania. V priebehu   sporu   sa   môže   meniť,   teda   môže   dochádzať   k jeho   prerozdeľovaniu   medzi účastníkmi konania.

Inštitút   uznania   záväzku   zakladá   vyvrátiteľnú   právnu   domnienku   o existencii uznaného   záväzku   v čase   uznania,   preto   podľa   názoru   ústavného   súdu   krajský   súd vychádzal správne z premisy, že v prípade existencie uznania záväzku prechádza dôkazné bremeno o žalovanou tvrdenej neexistencii uznaného záväzku na žalovanú. Sťažovateľka tvrdí, že žalovaná dôkazné bremeno o neexistencii záväzku neuniesla, a odkazuje pritom na judikatúru   Najvyššieho   súdu   Českej   republiky,   ktorá „pripúšťa   aj   uznanie neexistujúceho   dlhu,   pričom   dôkazné   bremeno,   pokiaľ   ide   o   neexistenciu   dlhu   je   na dlžníkovi“.

Vznik   vyvrátiteľnej   právnej   domnienky   zaväzuje   súd   pri   hodnotení   dôkazov, a to v tom   zmysle,   že   skutočnosť,   pre   ktorú   je   v   zákone   ustanovená   domnienka,   ktorá pripúšťa   dôkaz   opaku,   má   súd   za   preukázanú,   pokiaľ   v   konaní   nevyšiel   najavo   opak (§ 133 OSP).   Z odôvodnenia napadnutého rozsudku   vyplývajú tvrdenia   žalovanej o tom, že v   zmluve   o spolupráci   nebola   upravená   otázka   storna   provízií,   respektíve   vrátenia provízií, a že neuzavrela dodatok k zmluve o spolupráci, v ktorom mali byť upravené otázky provízií   a   osobitne   ich   vrátenie,   a   že   jej   nebol   doručený   provízny   poriadok,   ktorý by upravoval otázku vrátenia provízií.

Krajský súd považoval tieto tvrdenia žalovanej za preukázané, a to aj na základe nepriamych   dôkazov   predložených   samotnou   sťažovateľkou   (pozri   citovanú   časť odôvodnenia   napadnutého   rozsudku   krajského   súdu   týkajúcu   sa   sťažovateľkou predložených   dôkazov,   pozn.),   pričom   jeho   právny   záver   o   tom,   že   žalovaná   uniesla dôkazné   bremeno,   ktoré   na   ňu   prešlo   uznaním   záväzku,   ústavný   súd   považuje v konkrétnych   okolnostiach   posudzovanej   veci   za   ústavne udržateľný   a   akceptovateľný. Ak v konaní vyšiel najavo opak vo vzťahu k zákonom ustanovenej domnienke (§ 133 OSP), tak   tento   opak   nemôže   všeobecný   súd   ignorovať   len   z dôvodu,   že   dôkaz   potvrdzujúci opak zákonom ustanovenej domnienky predložil ten účastník konania, na ktorom dôkazné bremeno v danom prípade neležalo.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd   konštatoval, že krajský   súd v napadnutom rozsudku   zaujal   stanovisko   k zásadnej   odvolacej   námietke   sťažovateľky,   ktorá   tvorí aj základ   jej   právnej   argumentácie   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pričom   uviedol relevantné dôvody, na základe ktorých krajský súd formuloval svoj právny záver o tom, že v posudzovanej veci žalovaná uniesla dôkazné bremeno. Tento právny záver krajského súdu ústavný súd považuje z ústavného hľadiska za udržateľný.

Na tomto základe ústavný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu   je   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnený   a   nemožno   ho   považovať za arbitrárny.   Za   týchto   okolností   podľa   názoru   ústavného   súdu   neexistuje   medzi napadnutým rozsudkom a základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorých porušenie sťažovateľka namietala, taká príčinná súvislosť, ktorá by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie naznačovala reálnu možnosť dospieť k záveru o ich porušení. Skutočnosť, že sťažovateľka sa nestotožňuje s právnymi názormi krajského súdu, nemôže viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   rozhodnutia   a   nezakladá oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právne   názory   krajského   súdu   svojimi   vlastnými názormi.

Z   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   po   predbežnom prerokovaní   odmietol   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   z   dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho dôvodu, aby sa ústavný súd zaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky na ochranu ústavnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2013