znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. januára 2012 predbežne prerokoval sťažnosť J. Š., H., a H. G., P., vo veci namietaného porušenia ich práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C/52/2008 a jeho rozsudkom z 13. októbra 2010 v spojení s postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 4 Co/1/2011 a jeho rozsudkom z 23. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. Š. a H. G. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 13. októbra 2011 doručené podanie J. Š. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorým namieta porušenie svojho práva,   ako   aj   práva H.   G. na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu   Partizánske   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   5 C/52/2008 a jeho   rozsudkom   z 13.   októbra   2010   v spojení   s postupom   Krajského   súdu   v   Trenčíne (ďalej   len   „krajský   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   4 Co/1/2011   a jeho   rozsudkom z 23. júna 2011 (ďalej aj „namietaný rozsudok“). Vychádzajúc z obsahu podania ústavný súd dospel k názoru, že úmyslom sťažovateľky bolo podať sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“).

Sťažovateľka   uviedla,   že   namieta   aj „porušenie   práva   H.   G.“, avšak   menovaná sťažnosť nepodpísala a zo sťažnosti taktiež nevyplýva, že by nejakým spôsobom prejavila vôľu sa k nej pripojiť.

Sťažovateľka   poukázala   na   to,   že „v zmysle   § 20   ods. 1   zákona   o ÚS podanie smeruje: Voči konaniu Krajského súdu v Trenčíne, ktorý rozsudkom zo dňa 23. júna 2011 č. k.   4 Co/1/2011-263   doručeného   J.   Š.   dňa   15. 08. 2011   /H.   G.   do   dnešného   dňa nedoručený/ v spojitosti s rozsudkom Okresného súdu Partizánske zo dňa 13. 10. 2010 číslo 5C/52/2008-219, ktoré rozhodli vo veci potvrdenia vlastníctva k parcele č... kat. úz. V., Správa   katastra...,   tak   že   vydržané   právo   nám   nebolo   priznané   i napriek   splneným podmienkam,   ktoré   zákon   OZ   v   § 134   ukladá   splniť   k nadobudnutiu   vlastníctva vydržaním.“.

V ďalšej   časti   sťažnosti   sťažovateľka   podrobne   opisuje   skutkový   stav   veci, od ktorého odvíja namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to osobitne vo vzťahu k H. G. a osobitne vo vzťahu k sebe, pričom zároveň podrobne analyzuje priebeh konania pred všeobecnými súdmi.

V nadväznosti na to sa sťažovateľka domáha, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol, „že naše právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Partizánske vedenom pod sp. zn. 5 C/52/2008 v spojitosti s Krajským súdom Trenčín vedenom pod sp. zn. 4 Co/1/2011-263 bolo porušené.

Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Trenčíne   a nariaďuje   mu   konať v zmysle nálezu Ústavného súdu.“.

Sťažovateľka sa domáha aj priznania finančného zadosťučinenia v sume 1 000 €, a to po 500 € pre ňu a rovnako pre H. G., a taktiež požaduje priznanie úhrady trov konania.

Sťažnosť   nespĺňala   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred ústavným   súdom   ustanovené   v   § 20   ods. 2   a   § 50   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“).

K sťažnosti   predovšetkým   neboli   pripojené   kópie   právoplatných   rozhodnutí (§ 50 ods. 2   zákona   o ústavnom   súde),   proti   ktorým   smeruje,   ako   ani   splnomocnenie pre advokáta na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom tak, ako to ustanovuje § 20 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd výzvou z 9. novembra 2011 (doručenou podľa doručenky 14. novembra 2011) upozornil sťažovateľku na náležitosti kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, ako aj na skutočnosť, že jej sťažnosť tieto zákonom predpísané náležitosti nespĺňa. Vyzval ju, aby v lehote 10 dní od doručenia výzvy nedostatky svojej sťažnosti odstránila s poučením, že ak tak v určenej lehote neurobí, môže byť sťažnosť odmietnutá podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Na výzvu ústavného súdu   reagovala sťažovateľka   podaním   z 15. novembra 2011 (doručeným ústavnému súdu 23. novembra 2011) označeným ako „Zaslanie požadovaného k výzve   9/11“,   ku   ktorému   síce   pripojila   kópie   meritórnych   rozhodnutí   vydaných v predmetnej   právnej   veci,   avšak   rozhodnutie   krajského   súdu   č. k.   4 Co/1/2011-263 z 23. júna   2011,   ktorý   vo   veci   rozhodol   v poslednom   stupni,   mu   napriek   výslovnej požiadavke obsiahnutej vo výzve ústavného súdu z 9. novembra 2011 nepredložila, aj keď vo svojom podaní tvrdí, že tak urobila.

Pokiaľ   ide   o požadované   splnomocnenie   na   zastupovanie   pred   ústavným   súdom, sťažovateľka   uviedla,   že „Splnomocnenie   zašle   právny   zástupca   J.   V.   –   osobne k horeuvedenému číslu Rvp 2723/2011-6.“.

Do   dňa   predbežného   prerokovania   sťažnosti   však   požadované   splnomocnenie ústavnému súdu nebolo zaslané.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť   nespĺňa   náležitosti   kvalifikovaného   návrhu   na   začatie   konania   pred ústavným súdom ustanovené v § 20 ods. 2 a § 50 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný súd vo výzve z 9. novembra 2011 podrobne poučil sťažovateľku, ako má odstrániť nedostatok náležitostí kvalifikovaného návrhu na začatie konania pred ústavným súdom.

Sťažovateľka   aj   napriek   tomuto   poučeniu   nedoplnila   svoju   sťažnosť   v súlade s požiadavkami obsiahnutými vo výzve ústavného súdu. Najmä nepredložila splnomocnenie na   svoje   zastupovanie   advokátom   podľa   § 20   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   a taktiež nepredložila ani kópiu namietaného rozsudku.

Ak   ústavný   súd   poučí   sťažovateľa   o jeho   procesných   právach   a povinnostiach v konaní   o sťažnosti   podľa   čl. 127   ústavy   s cieľom   poskytnúť   mu   plnú   možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho o tom, ako treba opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou   sťažovateľa   a tiež v jeho záujme výzvu ústavného súdu a pokyny na opravu alebo doplnenie sťažnosti v nej obsiahnuté v celom rozsahu rešpektovať.

V prípade nerešpektovania uvedenej povinnosti sťažovateľom ústavný súd sťažnosť pri   predbežnom   prerokovaní   podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   odmietne pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí (obdobne napr. III. ÚS 199/03).

Ústavný   súd   je   nútený   konštatovať,   že   sťažovateľka   napriek   výzve   neodstránila nedostatky svojej sťažnosti a z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Pokiaľ sťažovateľka označila ako ďalšiu účastníčku konania, v mene ktorej podala sťažnosť,   aj   H.   G.,   ústavný   súd   poukazuje   na   svoju   doterajšiu   rozhodovaciu   činnosť, v rámci ktorej vyslovil, že domáhať sa ochrany základných práv na ústavnom súde môže fyzická osoba alebo právnická osoba jedine v záujme ochrany svojich základných práv (čl. 127 ods. 1 ústavy). Namietať porušenie práv inej osoby môže iba zákonný zástupca takej osoby (II. ÚS 4/96, IV. ÚS 40/06, a to za splnenia ďalšej podmienky, že sťažnosť nie je v rozpore s účelom zastúpenia. Ústava ani zákon o ústavnom súde neumožňujú, aby fyzická osoba alebo právnická osoba podala sťažnosť ústavnému súdu za inú osobu.

Pretože za H.   G.   sťažnosť   ústavnému súdu   podala sťažovateľka, ktorá   je zjavne neoprávnenou   osobou   na   jej   podanie,   ústavný   súd   sťažnosť   vo   vzťahu   k menovanej po predbežnom prerokovaní z toho dôvodu odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Ústavný   súd   navyše   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   vo   veci   bolo 19. septembra   2011   podané   dovolanie,   o ktorom   nebolo   dosiaľ   dovolacím   súdom rozhodnuté. Z uvedeného vyplýva, že v okolnostiach daného prípadu v dôsledku súbežne podaného dovolania a sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vznikla situácia, keď by o veci mali súčasne   rozhodovať dva   orgány   súdneho typu   [Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   ako   dovolací   súd   a   ústavný   súd],   čo   nie   je   v   podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty ústavne aprobovateľné, pretože by tým mohlo   dôjsť   k   vydaniu   dvoch   rozdielnych   rozhodnutí   v   tej   istej   veci.   Vzhľadom   na skutočnosť, že uplatnenie právomoci dovolacieho súdu predchádza uplatneniu právomoci ústavného   súdu,   možno   považovať   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   ešte   pred rozhodnutím   dovolacieho   súdu   o   poslednom   procesnom   prostriedku,   ktorý   bol sťažovateľkou využitý, ako predčasné (porovnaj napr. IV. ÚS 242/2010).

Ústavný súd môže prijať sťažnosť na ďalšie konanie a meritórne o nej rozhodnúť až vtedy, ak príslušné orgány verejnej moci už nemajú možnosť namietaný stav zásahu do základných práv alebo slobôd napraviť.

Súčasťou konštantnej judikatúry ústavného súdu je aj právny názor, podľa ktorého vyčerpanie   všetkých   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi   na   ochranu   jeho   základných   práv   alebo   slobôd   účinne   poskytuje a na použitie   ktorých   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   právnych   predpisov, neznamená samotné podanie oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom (IV. ÚS 177/05, IV. ÚS 142/2010, IV. ÚS 180/2010).

Iba za predpokladu, že sťažovateľ využil všetky jemu dostupné právne prostriedky súdnej a inej ochrany svojho základného práva alebo slobody a nebol s ich uplatnením úspešný,   môže   predložiť   sťažnosť   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   pre   namietané porušenie svojho základného práva alebo slobody ústavnému súdu. K tomu treba dodať, že sťažovateľ nemá podľa ústavy, zákona o ústavnom súde a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na výber, ktorý z oboch ústavne existujúcich systémov súdnej ochrany využije, ale je povinný postupovať od súdnej ochrany poskytovanej všeobecnými súdmi k súdnej ochrane, na ktorú je   kompetentný   ústavný   súd.   Toto   „poradie“   sa   nedá   sťažovateľom   ovplyvniť   a   jeho vnútorná logika vychádza z toho, že aj všeobecné súdnictvo je zodpovedné za ochranu základných práv a slobôd na úrovni jeho právomocí.

Ústavný   súd   už   vyslovil   názor   (podobne   napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09, IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 145/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že   v   prípade podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a   súbežne   podanej   sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní.

Ústavný   súd   už   v   tejto   súvislosti   taktiež   judikoval   (napr.   m. m.   I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09,   III. ÚS 167/2010,   IV. ÚS 49/2010,   IV. ÚS 142/2010,   IV. ÚS 195/2010),   že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní bude v takýchto prípadoch považovaná   v   zásade   za   zachovanú   aj   vo   vzťahu   k   predchádzajúcemu   právoplatnému rozhodnutiu (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007   vo   veci   Soffer   proti   Českej   republike,   sťažnosť   č. 31419/04,   alebo   rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, ak by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych   sťažovateľov   k   obdobnému   postupu,   aký   zvolila   v   okolnostiach   daného prípadu   sťažovateľka,   t. j.   k   paralelnému   podávaniu   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Vzhľadom   na tieto   skutočnosti   by sa   ústavný súd   podanou   sťažnosťou   aj z toho dôvodu nemohol meritórne nezaoberať a podľa zásady ratio temporis ju odmietol aj ako neprípustnú pre jej predčasnosť podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. januára 2012