znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/2011-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 3. februára 2011 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. O. M., S., prechodne bytom V., vo veci namietaného porušenia jeho základných   práv podľa   čl.   47   ods. 3 a   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Humenné v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P/188/2007 a jeho uznesením z 27. júna 2007 a postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP/11, 12, 13/2010 a jeho uznesením z 3. júna 2010 v časti, ktorou bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   JUDr.   O.   M. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci   Ústavného   súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. júla 2010 doručená sťažnosť JUDr. O. M., S., prechodne bytom V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P/188/2007 a jeho uznesením z 27. júna 2007 a postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP/11, 12, 13/2010 a jeho uznesením z 3. júna 2010 v časti, ktorou bolo odmietnuté jeho odvolanie.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   namietané   porušenie   práv   sťažovateľa   sa   týka   konania vo veci starostlivosti o mal. A. M. vedeného pôvodne na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 5 P/217/2004. Sťažovateľ poukázal na to, že na pojednávaní 7. novembra 2005 z dôvodu svojej hluchoty požiadal, aby mu Okresný súd Kežmarok ustanovil opatrovníka. Na základe tejto žiadosti Okresný súd Kežmarok uznesením sp. zn. 5 P/217/2004 z 25. novembra 2005 ustanovil sťažovateľovi opatrovníka JUDr. J. P. Sťažovateľ uvádza, že JUDr. J. P. sa nikdy necítil byť jeho opatrovníkom a ani jeho právnym zástupcom, čo je zrejmé z podania JUDr. J. P. zo 14. marca 2006, v ktorom JUDr. P. žiadal, aby synovi sťažovateľa bol ustanovený iný opatrovník. O zrušení výkonu funkcie opatrovníka JUDr. J. P. rozhodol až okresný súd uznesením. Sťažovateľ   poukazuje na to,   že mu nebolo doručené   rozhodnutie krajského súdu, ktorým zrušil toto uznesenie Okresného súdu Kežmarok.

Sťažovateľ v tejto súvislosti ďalej uvádza: „Pred svojím rozhodovaním OS Humenné...   písomne vyzval sťažovateľa,   aby súdu označil osobu-meno,   ktorú žiada ustanoviť   za opatrovníka.  ...   Súčasne   súd   od   sťažovateľa   žiadal   preukázať,   či   je   schopný   na   súde komunikovať a požadoval od sťažovateľa vyjadrenie lekára v tomto smere. Sťažovateľ... súdu oznámil, že je schopný dokonale rozprávať a žiadal zabezpečenie spisovania zápisnice v súlade s O. s. p. a ústavou pomocou počítača - tak, aby sa s priebehom konania mohol oboznámiť prečítaním si prednesov strán.... vyjadril [sa], že nemá námietok, aby prípadne bola za opatrovníčku ustanovená JUDr. O. Š.,... trval na tom, že opatrovník by mal za úlohu iba dbať na to, aby prednes strán súd objektívne protokoloval. Teda sťažovateľ tvrdí, že vôbec neboli splnené podmienky na ustanovenie opatrovníka...

Sťažovateľ nemal iný záujem iba si v konaní pred súdom aspoň v miere nevyhnutnej zabezpečiť objektivitu, nakoľko jeho hluchota sa stáva bariérou, ktorú sudca či účastníci konania môžu voči nemu zneužiť....

Okresný súd však okamžite bez toho, aby sa s tvrdeniami sťažovateľa... zaoberal rozhodol... o odvolaní opatrovníka (nie právneho zástupcu) JUDr. J. P. a ustanovení tým istým uznesením novej opatrovníčky v osobe JUDr. O. Š. Teda uznesenie v časti odvolania JUDr.   P.   dňa   27.   6.   2007   nebolo   právoplatné   a napriek   tomu   už   súd   ustanovil   novú opatrovníčku.   Uznesenie   o   opatrovníkoch   však   sťažovateľovi   nikdy   až   do   roku   2010 nedoručil! Ešte v ten deň súd rozhodol aj o samotnom predbežnom opatrení vo veci mal. A. M. Ani toto uznesenie až do roku 2010 sťažovateľovi nedoručil....

Ako   teda   súdy   oboch   stupňov   dospeli   k   tomu,   že   odňali   sťažovateľovi   právo   na doručovanie   rozhodnutí   a   na   podanie   odvolania   voči   rozhodnutiam   je   pre   sťažovateľa nepochopiteľné....

Sťažovateľ   dôvodí,   že   opatrovník   osobe   plne   svojprávnej   hoc   aj   úplne   hluchej (naviac s 25 ročnou justičnou praxou) nemôže takúto osobu pozbaviť práva procesného a to vo smere robiť návrhy, podania vrátane odvolaní a teda ho zbaviť práva na doručenie rozhodnutí súdu vo veci samej, naviac ak je mu ukladaná nejaká povinnosť....

Za   uvedenej   právnej   úpravy   je   postup   Okresného   súdu   v   Humennom,   ktorý sťažovateľovi   nedoručil   uznesenie   zo   dňa   27.   6.   2007   sp.   zn.   19P/188/07   týkajúce   sa odvolania opatrovníka JUDr. P. a ustanovenia opatrovníčky JUDr. Š. porušením práva sťažovateľa podľa O. s. p ale aj ústavy a Dohovoru. Nedoručenie uznesenia zo dňa 27. 6. 2007 sp. zn. 19P/188/2007 vo veci predbežného opatrenia, ktorým bol mal. A. zverený matke   a   sťažovateľ   bol   zaviazaný   platiť   výživné   je   nielen   porušením   tých   istých   práv účastníka   konania   ale   aj   prejavom   svojvôle,   arogancie   súdnej   moci   a naviac   aj   jasnej diskriminácie sťažovateľa pre jeho postihnutie - hluchotu. V tak jednoduchej veci súd odňal možnosť, aby sťažovateľ písomne mohol predniesť svoje návrhy či odvolania....

Okresný súd v Humennom vyznačil napriek uvedeným porušeniam práv sťažovateľa právoplatnosť na opísaných uzneseniach a v dôsledku takého postupu došlo k trestnému stíhaniu sťažovateľa...“

Sťažovateľ poukázal na rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 426/09, ktoré v tejto veci bolo vydané a podľa ktorého nemohlo dôjsť k právoplatnosti uznesení bez toho, aby tieto uznesenia neboli doručené sťažovateľovi s tým, aby mal možnosť proti nim podať odvolanie.

Na základe týchto skutočností sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1.) Základné právo JUDr. O. M. garantované v čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   v   konaní   Krajského   súdu   v   Prešove   sp.   zn.   19   CoP/11,12,13/2010   a v konaní Okresného súdu v Humennom sp. zn. 19 P /188/2007 bolo porušené.

2.) Zrušuje sa uznesenie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 19 CoP/11,12,13/2010 v časti,   ktorým bolo odmietnuté odvolanie sťažovateľa (JUDr.   O.   M.)   ako aj   uznesenie Okresného súdu v Humennom sp. zn. 19 P/188/2007-14 a Okresnému súdu v Humennom sa prikazuje, aby vo veci v súlade s ústavou a dohovorom konal opätovne.

3.) JUDr. O. M. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 30.000,- Eur (tridsaťtisíc), ktorú sumu sú povinní Krajský súd v Prešove a Okresný súd v Humennom uhradiť spoločne a nerozdielne na jeho... účet... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

4.) Kancelárii Ústavného súdu Slovenskej republiky ukladá zaplatiť trovy právneho zastupovania JUDr. O. M. v sume (podľa vyčíslenia) na účet jeho právneho zástupcu (meno po ustanovení) do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

5.)   Krajský   súd   v   Prešove   a   Okresný   súd   v   Humennom   sú   povinní   spoločne a nerozdielne   uhradiť   štátu   trovy   právneho   zastupovania   v   sume   (podľa   dodatočného vyčíslenia) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky... do pätnástich dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.“

Sťažovateľ   odôvodňuje   žiadosť   priznať   mu   primerané   finančné   zadosťučinenie 30 000   €   z   dôvodu,   že „porušenie   práv   sťažovateľa   je   mimoriadne   závažné   a   má   za dôsledok dokonca jeho trestné stíhanie, na druhej strane ide o svojvoľné nerešpektovanie právneho názoru ÚS SR...“.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 19 P 188/2007 vyplynulo, že sťažovateľovi ustanovil Okresný súd Kežmarok na základe jeho žiadosti podľa § 29 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   opatrovníka   JUDr.   J.   P.   z dôvodu   jeho   sluchovej indisponovanosti uznesením sp. zn. 5 P 217/2004 z 25. novembra 2005, ale neustanovil ho za právneho sťažovateľa v označenom konaní.

Vec   bola   prikázaná   na   prerokovanie   okresnému   súdu   uznesením   krajského   súdu č. k. 8 NcC/12/2007-88   zo 16.   apríla   2007   z dôvodu   vylúčenia   sudcov   Okresného súdu Kežmarok z prerokovávania a rozhodovania veci sp. zn. 5 P 217/2004 s poukazom na § 12 ods. 1 OSP.

Vo veci potom ďalej konal okresný súd pod sp. zn. 19 P 188/2007. Tento uznesením č.   k.   19   P   188/2007-142   z 27.   júna   2007   odvolal   na   základe   žiadosti   sťažovateľa zo 14. marca 2006 o zrušenie opatrovníctva JUDr. J. P. z funkcie opatrovníka sťažovateľa a ustanovil mu opatrovníčku a zároveň zástupkyňu z radov advokátov JUDr. O. Š. Toto uznesenie   sťažovateľovi   nebolo   doručené   napriek   tomu,   že   okresný   súd   vyznačil   jeho právoplatnosť 24. júla 2007. Uznesenie č. k. 19 P 188/2007-142 (aj č. 144) z 27. júna 2007 prevzal opatrovník JUDr. J. P. 6. júla 2007.

Sťažovateľ požiadal 5. októbra 2007 o zrušenie opatrovníctva opatrovníčky JUDr. O. Š. pre narušenie dôvery sťažovateľa voči advokátovi ustanovenému súdom, ale nežiadal o ustanovenie iného opatrovníka argumentujúc tým, že sa bude na pojednávaní vyjadrovať a prednášať   závery   sám.   Žiadal   len   zabezpečenie „duálneho   monitora“ pri   spisovaní zápisnice,   aby   vedel,   ako   sa   k veci   vyjadrili   účastníci   a aké   sú   podnety   a protokolácie zápisnice. Taktiež požiadal o prikázanie veci inému súdu v inom obvode ako krajský súd. Dňa 30. januára 2008 sťažovateľ požiadal okresný súd opäť o zrušenie opatrovníctva vo veci sp. zn. 19 P 188/2007. Okresný súd odvolal opatrovníčku JUDr. O. Š. uznesením č. k. 19 P 188/2007-266, ktoré nadobudlo právoplatnosť 9. septembra 2009.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   uznesením   sp.   zn. 3 Ndc   22/2008   z 30.   júna   2008   návrhu   na   prikázanie   veci   okresného   súdu   sp.   zn. 19 P 188/2007 Okresnému súdu Liptovský Mikuláš nevyhovel.

Dňa 10. septembra 2009 podal sťažovateľ návrh na delegáciu veci podľa § 102 ods. 2 OSP do obvodu iného súdu z dôvodu, že od septembra 2007 má prechodný pobyt v P., čo aj preukázal   príslušným   potvrdením   orgánu   samosprávy   obce   –   starostu   obce   P.   z 11. septembra 2007. Najvyšší súd návrhu sťažovateľa uznesením sp. zn. 2 Ndc 44/2009 z 8. decembra 2009 nevyhovel.

Sťažovateľ sa 28. februára 2010 proti uzneseniu č. k. 19 P 188/2007-144 z 27. júna 2007 o predbežnom opatrení odvolal, pričom tvrdil, že toto uznesenie nebolo doručené jeho opatrovníkovi (ústavný   súd zo spisu   zistil,   že   opatrovník   JUDr.   J.   P.   prevzal označené uznesenie 6. júla 2007). V tejto veci podal sťažnosť aj ústavnému súdu, ktorý o nej rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 426/09-9 z 15. decembra 2009 tak, že ju odmietol pre nedostatok právomoci.   V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   krajský   súd   vrátil   odvolanie sťažovateľa okresnému súdu uznesením sp. zn. 19 CoP 6/2010, 19 CoP 7/2010 z 13. apríla 2010 ako predčasne predložené pre absenciu doručenia uznesenia č. k. 19 P 188/2007-142 a č. 266. Sťažovateľovi boli obidve označené uznesenia následne doručené 30. apríla 2010, v nadväznosti na čo krajský súd uznesením č. k. 19 CoP/11, 12, 13/2010-480 z 3. júna 2010 odmietol odvolanie sťažovateľa ako podané oneskorene s týmto odôvodnením:

„Zo   spisu   bolo   zistené,   že   napadnuté   uznesenie   súdu   prvého   stupňa   č.   k. 19 P 188/2004-144 bolo doručené zástupcovi otca maloletého JUDr. J. P. dňa 06. 07. 2007, čo plynie z poštovej doručenky. Pätnásťdňová lehota na podanie odvolanie proti uvedenému uzneseniu začala plynúť lehota dňom 07. 07. 2007 a uplynula dňa 23. 07. 2007 (15tym dňom lehoty bola sobota 21. 07. 2007, preto posledným dňom lehoty na podanie odvolania bol nasledujúci pracovný deň, ktorým bol 23. júl 2007). Keďže odvolanie otec maloletého podal 04. 03. 2010, čo plynie z podacej pečiatky pošty, učinil tak až po márnom uplynutí odvolacej lehoty.

Otec maloletého JUDr. O. M. teda mohol podať odvolanie najneskôr 23. 07. 2007. Keďže odvolanie bolo podané po uvedenom dátume, bolo podané oneskorene.

Za   takéhoto   stavu   odvolací   súd   nemohol   preskúmať   napadnuté   uznesenie,   lebo odvolanie proti nemu bolo podané oneskorene.

Odvolací   súd   preto   z uvedených   dôvodov   odmietol   odvolanie   podané   oneskorene proti uzneseniu Okresného súdu Humenné č. k. 19 P/188/2007-144 zo dňa 27. 06. 2007 podľa ust. § 218 ods. 1 písm. a) O. s. p.“

Toto rozhodnutie prevzal sťažovateľ 28. júna 2010. Krajský súd uznesením č. k. 10 CoP   4/2010-150   z 30.   júna   2010   uznesenie   okresného   súdu   č.   k.   19   P/371/208-120 zo 16. marca 2010 o zákaze styku sťažovateľa s maloletým potvrdil (sťažovateľ ho prevzal 20. septembra 2010).

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127 ods.   1   ústavy   o   sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   ak   namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri   uplatňovaní   tejto   právomoci ústavný   súd   nie   je   v   zásade   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách.   Právomoc ústavného súdu   konať a rozhodovať podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy o namietaných   porušeniach   ústavou   alebo   príslušnou   medzinárodnou   zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných súdov,   alebo   v   prípade,   že   účinky   výkonu   tejto   právomoci   všeobecným   súdom   nie   sú zlučiteľné   so   súvisiacou   ústavnou   úpravou   alebo   úpravou   v   príslušnej   medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý   návrh   predbežne   prerokuje na neverejnom   zasadnutí   bez prítomnosti   sťažovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých prerokovanie   ústavný   súd   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

Dôvodom   na   odmietnutie   návrhu   pre   jeho   zjavnú   neopodstatnenosť   je   absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   a   túto   odmietne   (III.   ÚS   263/03,   II.   ÚS   98/06, III. ÚS 300/06).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy   každý   má právo,   aby sa   mohol vyjadriť ku   všetkým vykonávaným dôkazom.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavného súdu návrhom na začatie konania sa prejavuje predovšetkým vo viazanosti petitom návrhu na začatie konania, teda tou časťou sťažnosti (v konaní podľa čl. 127 ústavy), v ktorej sťažovateľ   špecifikuje,   akého   rozhodnutia   sa   od   ústavného   súdu   domáha   (§   20   ods.   1 zákona o ústavnom súde), čím zároveň vymedzí predmet konania pred ústavným súdom z hľadiska   požiadavky   na   poskytnutie   ústavnej   ochrany.   Vzhľadom   na   uvedené   môže ústavný súd rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu   k   tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv.   (m.   m. IV. ÚS 415/09, IV. ÚS 355/09, II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05).

Z petitu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a práv podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru

1. postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 P/188/2007 a jeho uznesením z 27. júna 2007,

2. postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP/11, 12, 13/2010 a jeho   uznesením   z   3.   júna   2010   v rozsahu,   ktorým   krajský   súd   odmietol   odvolanie sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k.   19   P/188/2007-142   z 27.   júna   2007, uznesenie okresného súdu č. k. 19 P/188/2007-144 z 27. júna 2007 a uznesenie okresného súdu č. k. 19 P/188/2007-266 zo 4. augusta 2008.

1. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13   dohovoru   postupom   okresného   súdu   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 19 P/188/2007 a jeho uznesením z 27. júna 2007

Sťažovateľ namieta, že mu okresný súd nedoručil uznesenie okresného súdu č. k. 19 P/188/2007-142   z 27.   júna 2007,   ktorým   okresný   súd   odvolal   JUDr.   J.   P.   z funkcie opatrovníka sťažovateľa a ustanovil mu za opatrovníčku a zástupkyňu z radov advokátov JUDr. O. Š., a ani uznesenie okresného súdu č. k. 19 P/188/2007-144 z 27. júna 2007, ktorým okresný súd predbežne upravil pomery účastníkov konania predbežným opatrením tak, že predbežne zveril mal. A. M. do osobnej starostlivosti matky a sťažovateľa predbežne zaviazal prispievať na výživu maloletého sumou 681 Sk mesačne od 27. júna 2007 a návrh matky na predbežné určenie výživného za obdobie od 1. septembra 2005 do 26. júna 2007 zamietol.   Určil,   že   predbežné   opatrenie   potrvá   do   právoplatného   skončenia   konania vedeného pod sp. zn. 19 P/188/2007. Sťažovateľ tiež namietal, že mu okresný súd nedoručil ani uznesenie č. k. 19 P/188/2007-266 zo 4. augusta 2008, ktorým odvolal JUDr. O. Š. z funkcie   opatrovníčky   a zároveň   zástupkyne   z radov   advokátov   ustanovenej   pre sťažovateľa 27. júna 2007 a ktorým zároveň návrh otca na ustanovenie opatrovníka pre matku maloletého zamietol.

Sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uvádza, že proti uzneseniam okresného súd podal odvolanie   (vyplýva   to   aj   z uznesenia   krajského   súdu,   ktorým   rozhodol   o odvolaní sťažovateľa), ktoré bolo označeným uznesením krajského súdu odmietnuté ako oneskorene podané a ktoré sťažovateľ tiež vo svojej sťažnosti uvádza.

Právomoc ústavného súdu ustanovená v čl. 127 ods. 1 ústavy spočíva okrem iného aj v   tom,   že   k   jej   uplatneniu   môže   zásadne   dôjsť   až   subsidiárne.   Zmysel   a   účel   zásady subsidiarity vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci   predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   je   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.

Rešpektujúc subsidiárnu právomoc ústavného súdu zakotvenú v čl. 127 ods. 1 ústavy a v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 148/02, IV. ÚS 78/04, I. ÚS 178/04, IV. ÚS 390/04, IV. ÚS 236/07) ústavný súd odmietol túto časť sťažnosti sťažovateľa pre nedostatok svoje právomoci.

2. K namietanému porušeniu čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 a čl. 13 dohovoru postupom a rozhodnutím krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 19 CoP/11, 12, 13/2010 a jeho uznesením z 3. júna 2010

Proti   uzneseniam okresného súdu   č.   k. 19 P/188/2007-142 z 27. júla 2007,   č.   k. 19 P/188/2007-144 z 27. júna 2007 a č. k. 19 P/188/2007-266 zo 4. augusta 2008 podal sťažovateľ odvolanie 8. marca 2010. Krajský súd uznesením č. k. 19 CoP/11, 12, 13/2010-480   z 3.   júna   2010   odvolanie   sťažovateľa   proti   uzneseniu   okresného   súdu   č.   k. 19 P/188/2007-144   z 27.   júna   2007   odmietol   ako   oneskorene   podané.   V   odôvodnení rozhodnutia krajský súd poukázal na to, že predmetné uznesenie okresného súdu prevzal opatrovník sťažovateľa 6. júla 2007, preto pätnásťdňová lehota na podanie odvolania začala plynúť 7. júla 2007 a uplynula 21. júla 2007, čo bola sobota, a tak posledným dňom na podanie   odvolanie   bol   23.   júl   2007   teda   pondelok.   Keďže   odvolanie   sťažovateľ   podal 4. marca   2010,   urobil   tak   po   márnom   uplynutí   odvolacej   lehoty,   teda   oneskorene. Sťažovateľ podľa názoru krajského súdu podal odvolanie po uplynutí uvedenej lehoty, preto krajský súd jeho odvolanie odmietol ako oneskorene podané.

Krajský súd v odôvodnení uviedol, že „doterajší opatrovník JUDr. J. P. požiadal o zrušenie   jeho   funkcie   opatrovníka   a   otec   maloletého   nemal   námietky,   aby   mu   bola   za opatrovníčku ustanovená advokátka JUDr. O. Š. Po zistení, že otec maloletého je invalidný dôchodca, je nemajetný, preto spĺňa predpoklady pre oslobodenie od súdnych poplatkov. Okrem toho je zdravotne postihnutý tak, že nie je schopný sa zrozumiteľne vyjadrovať, preto mu súd podľa § 29 ods. 2 a § 30 O. s. p. ustanovil na zastupovanie pre toto konanie advokátku JUDr. O. Š.

Proti uvedenému uzneseniu a to proti výroku, ktorým súd pre JUDr. O. M. ustanovil za   opatrovníčku   a   zároveň   za   zástupkyňu   z   radov   advokátom   JUDr.   O.   Š.   v   zákonom stanovenej lehote podal odvolanie otec maloletého JUDr. O. M. Navrhol, aby uznesenie v uvedenej časti odvolací súd zrušil. V odvolaní uviedol, že z dôvodov aby mal zaručené práva v zmysle O. s. p. aj v zmysle článku 47 ods. 1, a článku 48 ods. 2 Ústavy, požiadal o ustanovenie opatrovníka. Ako dôvod uviedol to, že je úplne hluchý a nedokáže odčítať reč z úst inej osoby a neovláda posunkovú reč. Poprel však tvrdenie súdu, aby sa nedokázal riadne   pre   hluchotu   vyjadrovať.   Súd   pochybil,   ak   z   dôvodu   hluchoty,   bez   postulačnej nespôsobilosti mu ustanovil opatrovníka. Nie sú dôvody ani na ustanovenie opatrovníka - právneho   zástupcu.   Má   25   ročnú   justičnú   prax   (prokurátor,   sudca   Krajského   súdu   v Bratislave a 12 rokov advokát).

Teda   v   prípade   schopnosti   riadne   sa   vyjadrovať,   v   prípade   plnej   právnej spôsobilosti,   v   prípade   známeho   pobytu   a   preberania   zásielok   súdu,   nie   sú   dôvody   na postup   podľa   §   29   ods.   2   O.   s.   p.   a   ani   §   30   O.   s.   p.   Súd   za   použitia   technických prostriedkov, počítača s duálnym monitorom, môže a musí poskytnúť mu rovnakú šancu konať, ako má pred súdom matka maloletého.

Keďže odvolaním nebol napadnutý výrok uznesenia Okresného súdu v Humennom č. k. 19P/188/2007 zo dňa 27. 06. 2007 o odvolaní JUDr. J. P. z funkcie opatrovníka O. M., ani   uznesenie   Okresného   súdu   v   Kežmarku,   kde   sa   konanie   pôvodne   viedlo,   sp.   zn. 5P/217/2004   zo   dňa   25.   novembra   2005,   boli   uvedené   uznesenia   právoplatné,   z   čoho odvolací súd musel vychádzať bez toho, aby hodnotil a preskúmaval ich správnosť. Prvostupňový súd uznesením 19P/188/2007-266 zo dňa 04. 08. 2008 odvolal JUDr. O. Š., H. z funkcie opatrovníčky a zároveň zástupkyne z radov advokátov, ustanovený pre O. M.,   uznesením   Okresného   súdu   Humenné   sp.   zn.   19P/188/2007   zo   dňa   27.   06.   2007. Zároveň návrh otca na ustanovenie opatrovníka pre matku maloletého zamietol.

V odôvodnení uznesenia súdu prvého stupňa sa uvádza, že otec maloletého navrhol zrušiť opatrovníctvo v osobe JUDr. O. Š. Vyjadril sa, že sám sa bude na pojednávaní k veci vyjadrovať, prednášať návrhy a robiť ďalšie potrebné úkony, a že jeho 25 ročná justičná prax mu dáva najlepší predpoklad pre hájenie svojich práv, Z uvedeného dôvodu cit ust. § 29 ods. 1, 2 a 4 O. s. p. prvostupňový súd JUDr. O. Š. z funkcie opatrovníčky a zástupkyne z radov advokátov odvolal.“.

Sťažovateľ nesúhlasí s postupom krajského súdu a argumentuje tým, že odvolanie nemalo   byť odmietnuté   ako   oneskorene   podané,   pretože   uznesenie   okresného   súdu   mu nikdy nebolo doručené a že mu postupom okresného súdu a krajského súdu bolo odňaté právo na doručovanie rozhodnutí a na podanie odvolania proti rozhodnutiam.

Zo   spisu   vyplýva,   že   sťažovateľovi   doručil   okresný   súd   označené   uznesenie okresného   súdu   28.   júna 2010.   Od tejto   doby   sťažovateľ   počíta   plynutie   dvojmesačnej lehoty na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv a slobôd účinne poskytuje a na použitie ktorých je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Z hľadiska argumentácie sťažovateľa všeobecné súdy postupovali tak, že mu odňali právo na doručovanie rozhodnutí a na podanie odvolania proti rozhodnutiam, t. j. právo konať   pred   súdom.   Pri   takto   formulovanej   námietke   mohol   sťažovateľ   podľa   názoru ústavného súdu podať proti namietanému uzneseniu krajského súdu dovolanie [podľa § 237 písm.   f)   OSP   dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   ak účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom]. Dovolanie síce nie je prípustné podľa   § 238 ods. 4 vo veciach   upravených zákonom č.   36/2005 Z.   z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), avšak v danom prípade išlo o rozhodovanie o ustanovenie opatrovníka sťažovateľovi   podľa   §   29   ods.   2   OSP,   a nie   podľa   zákona   o rodine.   Sťažovateľ   túto možnosť,   ktorú   mu   poskytuje   Občiansky   súdny   poriadok,   nevyužil.   Znamená   to,   že nevyčerpal všetky právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   bol   oprávnený   v   zmysle   Občianskeho   súdneho poriadku   napriek   tvrdenému   porušeniu   jeho   práva   konať   pred   súdom   v ním   uvedenom rozsahu, čo bolo dôvodom aj na odmietnutie sťažnosti v časti smerujúcej proti postupu a rozhodnutiu krajského súdu pre nedostatok právomoci ústavného súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže ústavný súd odmietol sťažnosť už pri jej predbežnom prerokovaní, ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v sťažnosti sa nezaoberal.

Nad   rámec   tejto   časti   sťažnosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   nemožno   súhlasiť s názorom   sťažovateľa,   že   krajský   súd   nerešpektoval   právny   názor   ústavného   súdu vyslovený v rozhodnutí z 15. decembra 2009 č. k. II. ÚS 426/09-9. V uvedenej veci ústavný súd   odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   pre   nedostatok   právomoci.   Vo   svojom   rozhodnutí v konaní sp. zn. II. ÚS 426/09 uviedol:

„Ústavný súd považuje za potrebné poznamenať, že na základe tvrdení sťažovateľa prichádza do úvahy, aby podal proti predbežnému opatreniu odvolanie. Ak je totiž pravdou, že predbežné opatrenie nebolo ani jemu, ale ani opatrovníkovi doručené, potom nemohlo ani nadobudnúť právoplatnosť a zákonná lehota na podanie odvolania nemohla ani začať plynúť. Právo účastníka konania na podanie odvolania nemožno zmariť tým, že všeobecný súd vyznačí právoplatnosť rozhodnutia, ktoré v skutočnosti právoplatné nie je. Dokonca aj v prípade, že predbežné opatrenie bolo opatrovníkovi doručené, prichádza do úvahy, aby sťažovateľ   podal   proti   nemu   odvolanie,   pretože   namieta,   že   zákonné   podmienky   na ustanovenie opatrovníka neboli v jeho prípade splnené. Teda vlastne tvrdí, že predbežné opatrenie   nebolo   dosiaľ   doručené   legitimovanej   osobe.   Preto   ani   v   tejto   alternatíve   by odvolacia lehota dosiaľ nezačala plynúť.“

Z   uvedeného   je   zrejmé,   že   ústavný   súd   v   rozhodnutí   sp.   zn.   II.   ÚS   426/09 nekonštatuje, že predmetné rozhodnutia nenadobudli právoplatnosť z dôvodu,   že neboli doručené oprávneným osobám. Uvádza len, že ak sú tvrdenia sťažovateľa o nedoručení rozhodnutia pravdivé, má právo proti tomuto rozhodnutiu podať odvolanie, bez ohľadu na vyznačenie   právoplatnosti   tohto   rozhodnutia.   Ústavný   súd   teda   vyslovil,   že   otázku doručenia rozhodnutia a jeho právoplatnosti je oprávnený a povinný posúdiť odvolací súd, preto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci. V nadväznosti na nález ústavného súdu boli sťažovateľovi doručené napadnuté uznesenia okresného súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. februára 2011