znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/09-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. februára 2009 predbežne prerokoval sťažnosť M. K., Z.; Ing. J. K., Z.; B. M., Z.; Mgr. T. P., Z.; S. P., Z.; Mgr. N. H., Z.; D. H., Z., a M. O., Z., všetkých zastúpených advokátom JUDr. J. S., P., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   rozsudkom Krajského   súdu   v Trenčíne   č. k. 17 Co 145/2007-160 z 9. októbra 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. K., Ing. J. K., B. M., Mgr. T. P., S. P., Mgr. N. H., D. H. a M. O. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. októbra 2008 doručená sťažnosť M. K., Ing. J. K., B. M., Mgr. T. P., S. P., Mgr. N. H., D. H. a M. O. (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa čl. 46   ods. 1   a 3   v spojení   s čl. 12   ods. 1   a 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   rozsudkom   Krajského   súdu   v Trenčíne   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 17 Co 145/2007-160   z 9.   októbra   2007   (ďalej   aj   „namietaný   rozsudok“),   pričom za porušiteľa svojich práv označili aj Okresný súd Prievidza (ďalej len „okresný súd“), ktorý mal porušiť ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1a 3 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy rozsudkom č. k. 10 C 120/2003-112 z 30. januára 2007.

Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedli,   že   ako   bývalí   poslanci Obecného   zastupiteľstva   obce   Z.   vykonávali   funkciu   poslancov   vo volebnom   období 1998 - 2002. V súlade so zákonom Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov a uznesením obecného zastupiteľstva č. 37/99 z 10. februára 1999 im obec za výkon funkcie poslancov, členov a predsedov komisií pravidelne vyplácala mesačné odmeny, ktorých výška nebola obmedzovaná žiadnymi inými kritériami.

Starostka   od 1. januára 2001 až do   skončenia   volebného obdobia   (16. decembra 2002)   pozastavila   sťažovateľom   vyplácanie   mesačných   odmien   a siedmim   poslancom zabránila   vykonávať   funkciu   poslancov,   ako   aj   funkcie   členov   a   predsedov   komisií obecného zastupiteľstva, čím sťažovateľom spôsobila škodu na nevyplatených odmenách 108 173 Sk. O náhradu tejto škody sa domáhali súdnou cestou.

V priebehu konania na prvostupňovom súde odporca (starostka) uznal spôsobenú škodu a časť z nej (sumu 85 111 Sk) dobrovoľne uhradil. Zvyšnú časť spôsobenej škody v sume 24 812 Sk odmietol uhradiť, pretože navrhovatelia fyzicky nevykonávali mandát poslanca,   i   napriek   tomu,   že im   protizákonne   zabránil   vykonávať   funkciu   poslanca a protizákonne im zrušil mandát poslancov.

Prvostupňový   súd   rozhodol   tak,   že   odporca   musí   zaplatiť   navrhovateľom (sťažovateľom) spôsobenú škodu aj za obdobie od 20. júla 2002 do 16.   decembra 2002, t. j. za obdobie,   keď   im   odporca   protizákonne   zrušil   mandáty   poslancov   a   zabránil   im vykonávať funkcie poslancov. Nepriznal im však úroky z omeškania zo spôsobenej škody za obdobie od 1. januára 2001 do 19. júla 2002, ktorú odporca dobrovoľne zaplatil počas konania, a ani náhradu trov konania z dôvodu, že návrh u niektorých navrhovateľov bol vyšší,   ako   im   bol   priznaný,   alebo   odporca   vyplatil   jednému   zo   sťažovateľov (navrhovateľovi v piatom rade) vyššiu odmenu, ako mu v skutočnosti patrila. Z toho dôvodu sa sťažovatelia odvolali a v odvolaní požadovali priznať plný úspech v konaní s vyplatením všetkých úrokov a plnú náhradu trov konania.

Krajský   súd   vo   svojom   rozsudku   zmenil rozsudok   prvostupňového súdu   vo veci samej a nepriznal navrhovateľom - účastníkom náhradu škody, ktorú im spôsobil odporca v období od 20. júla   2002 do 16. decembra 2002, t. j. v dobe, keď nevykonávali mandát poslancov.

Proti rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie z 30. novembra 2007 a 21. decembra 2007 podali aj sťažnosť ústavnému súdu, ktorý ju odmietol uznesením č. k. IV. ÚS 97/08-17 z 13. marca 2008 pre nedostatok právomoci práve z dôvodu, že súbežne prebiehalo dovolacie konanie.

V sťažnosti z 13. októbra 2008 sťažovatelia v tejto súvislosti uviedli:«Ústavný súd Uznesením IV. ÚS 97/08-17 Uzn. 13/3 zo dňa 13. 3. 2008 Sťažnosť odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci,   v   súlade   s   princípom   subsidiarity,   nakoľko skutkový stav podstatný na rozhodnutie by paralelne rozhodovali dva súdy a o dovolaní sťažovateľov nebolo dosial Najvyšším súdom Slovenskej republiky rozhodnuté.

Dňa 12. 8. 2008 bolo sťažovateľom doručené uznesenie Najvyššieho súdu SR 2 Cdo 13/2008 - 10 C 120/2003 zo dňa 25. 6. 2008, ktorým bolo dovolanie odmietnuté pre jeho neprípustnosť,   nakoľko   peňažné   plnenie   napadnutého   právoplatného   rozhodnutia odvolacieho súdu neprevýšilo trojnásobok minimálnej mzdy.

I   keď   v   dovolaní   sťažovatelia   namietali   porušenie   základných   práv   a   podľa Uznesenia Ústavného súdu SR IV. ÚS 97/08-17 „... je Najvyšší súd v rámci dovolacieho konania   oprávnený   a   zároveň   povinný   dbať   na   ochranu   základných   práv   účastníkov konania vrátane Ústavného súladného výkladu a aplikácie relevantných právnych noriem vzťahujúcich sa na daný prípad...“, súčasná právna úprava Občianskeho súdneho poriadku umožňuje súdu odmietnuť preverenie porušenia základného práva z dôvodu „finančného limitu“ spôsobenej škody.

Podľa nás je § 238 ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku v rozpore s čl. 46, ods. 3, Ústavy SR, pretože obmedzuje pôsobnosť súdov pri preskúmavaní rozhodnutí týkajúcich sa porušovania základných práv.

Po   vyčerpaní   účinného   opravného   prostriedku   -   dovolania,   ktoré   však   bolo odmietnuté   a   po   odstránení   dôvodu   odmietnutia   Sťažnosti   Ústavným   súdom   SR pre nedostatok jeho právomoci Uznesením IV. ÚS 97/08-17 opätovne podávame sťažnosť na Ústavný súd Slovenskej republiky z dôvodu namietania porušenia základných práv...» Za porušiteľa svojich základných práv označili krajský súd.

V sťažnosti sťažovatelia citujú z odôvodnenia namietaného rozsudku krajského súdu, v ktorom   sa v súvislosti   s odmietnutím   akceptovania   spôsobnej   škody   krajský   súdom uvádza:

«Odmietnutie   akceptovania   spôsobenej   škody   krajský   súd   zdôvodnil,   cit.: „... Na rozdiel od práce vykonávanej v rámci pracovného alebo obdobného pomeru, ktorej účelom a zmyslom je získanie finančných prostriedkov, výkon funkcie poslanca je verejnou funkciou s právami a povinnosťami vymedzenými v ust. § 25 zákona o obecnom zriadení a jej cieľom je vykonávanie činnosti v záujme obce a jej obyvateľov. Zaplatenie odmeny, ktorú umožňuje obecnému zastupiteľstvu stanoviť zákon o obecnom zriadení v ust. § 25 ods. 4. predstavuje len ekvivalent a náhradu poslancovi za vynaloženie svojho voľného času v prospech danej činnosti. V prípade, pokiaľ túto činnosť nevykonáva, a to bez ohľadu na dôvod, prečo k takejto situácii došlo, podľa názoru krajského súdu nemôže mať nárok na vyplatenie   odmeny   podľa   §   25   ods.   4   zákona   č.   369/1990   Zb.,   pretože   niet čo nahrádzať...“.

Sme   jednoznačne   presvedčení,   že   týmto   nesprávnym   právnym   posúdením   veci a rozsudkom   krajského   súdu   došlo   k   porušenie   základného   práva   navrhovateľov, zaručeného Ústavou SR.

Nevidíme dôvod, aby sa v súdnej praxi delila spôsobená škoda v rámci pracovného a obdobného   pomeru   v   porovnaní   so   spôsobenou   škodou   v   rámci   iných   činností v pôsobnosti verejnej správy (samosprávy).

Ak   judikatúra   a   súdna   prax   jednoznačne   priznáva   spôsobenú   škodu   na   ušlom zárobku občanom (zamestnancom), napr. za obdobie nezákonnej výpovede, t. j. za obdobie, keď občanovi bolo zabránené vykonávať prácu, nevidíme rozdiel v náhrade spôsobenej škody pri zabránení inej činnosti, z ktorej vyplývajú finančné pôžitky, napr. pri výkone poslaneckých   mandátov   v   oblasti   verejnej   správy,   keď   právny   subjekt   verejnej   správy (samosprávy)   -   obec,   protizákonne   zabráni   vykonávať   funkciu   poslancov   obecného zastupiteľstva a tým spôsobí škodu na ušlých zákonných odmenách.

Popritom   treba   pripomenúť,   že   „odmeny“   poslancov   neboli   viazané   na   žiadne podmieňujúce   ukazovatele   (hospodárenie   obce,   počet   účastí   na   zasadnutiach zastupiteľstva...).

Dôvod   neuznania   spôsobenej   škody,   ktorý   uviedol   krajský   súd   v   rozsudku,   cit. „... V prípade, pokiaľ túto činnosť nevykonáva, a to bez ohľadu na dôvod, prečo k takejto situácii došlo, podľa názoru krajského súdu nemôže mať nárok na vyplatenie odmeny podľa §25   ods.   4   zákona   č.   369/1990   Zb.,   pretože   niet   čo   nahrádzať“,   (inými   slovami,   aby by mohli navrhovatelia vykonávať poslanecký mandát od 20. 7. 2002 do 16. 12. 2002, mali by právny nárok na náhradu spôsobenej škody), je jednoznačne v rozpore so základným právom zaručeným v ČL. 44, ods. 3) Ústavy SR (zákon č. 460/92 Z. z.), ktorého ustanovenia za   spôsobenú   škodu   a   náhrade   za   spôsobenú   škodu   sú   prenesené   do   Občianskeho zákonníka, napr. § 420 zákona č. 40/64 Zb.

Je právne irelevantné, aby nepriznanie spôsobenej škody od 20. 7. 2002 do 16. 12. 2002 bolo zdôvodnené nevykonávaním poslaneckého mandátu, keď sám odporca zabránil výkonu poslaneckého mandátu.

Navrhovatelia chceli jednoznačne mandát vykonávať a včas upozorňovali odporcu - štatutára - starostku obce, na protizákonné konanie, čo odporca odmietol akceptovať. (Viď. príloha č. 1, ktorá sa nachádza aj v súdnom spise.)

Vychádzajúc zo základného ústavného práva na náhradu škody aj v oblasti verejnej správy je tiež relevantná právna ochrana veriteľov a dlžníkov v tejto oblasti. Ak by to tak nebolo, došlo by k porušeniu ďalšieho základného ústavného práva zaručeného v ČL. 12 ods. 2 Ústavy SR, cit.: Základné práva a slobody sa zaručujú... všetkým bez ohľadu... alebo iné   postavenie.   Nikoho   nemožno   z   týchto   dôvodov   poškodzovať,   zvýhodňovať   alebo znevýhodňovať.“   Tzn.   postavenie   navrhovateľov   vo   funkciách   poslancov   a   predsedov a členov odborných komisii, nesmie byť na úkor ich práv ako veriteľov vo vzťahu k dlžníkovi

- obci.»

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský   súd   v   Trenčíne   rozsudkom   č. k.   17 Co/145/2007-150 (10 C/120/2003-112) zo dňa 9. 10. 2007 porušil základné právo ôsmich sťažovateľov – M. K. a spol. na súdnu a inú právnu ochranu podľa Čl. 46 ods. 1 a 3, v spojení s Čl. 12. ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 17 Co/145/2007-160 zo dňa 30. 1. 2007, v   spojitosti   s   rozsudkom   Okresného   súdu   v   Prievidzi   č. k.   10 C/120/2003-11   zo dňa 30. 1. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Trenčíne, aby vo veci znova konal a rozhodol.

3. Krajský   súd   v   Trenčíne   je   povinný   zaplatiť   sťažovateľom   trovy   právneho zastúpenia,   každému   v sume...   (poznámka:   ktorá   bude   upresnená   po   skončení   všetkých právnych úkonov), do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“) ústavný   súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 20 ods.   3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovatelia v uvedenej právnej veci podali 3. decembra   2007   proti   odvolaciemu   rozsudku   krajského   súdu sp. zn.   17 Co 145/2007 z 9. októbra 2007 dovolanie. Dovolanie doručili do podateľne okresného súdu, ktorý v ich právnej veci rozhodoval v prvom stupni [§ 240 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“)]. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 2 Cdo 13/2008 z 25. júna 2008 tak, že ho odmietol pre jeho neprípustnosť podľa § 238 ods. 5 OSP. Svoje rozhodnutie takto odôvodnil:

„Podmienky   prípustnosti   dovolania   sú   upravené   v   ustanoveniach   §   237,   §   238 a § 239 O. s. p. V ustanovení § 237 O. s. p. sú stanovené podmienky prípustnosti dovolania proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   bez   ohľadu   na   jeho   procesnú   formu. Ustanovenie § 238 O. s. p. upravuje dôvody prípustnosti dovolania proti rozhodnutiam odvolacieho súdu vydaným vo forme rozsudku a v ustanovení § 239 O. s. p. sú uvedené dôvody   prípustnosti   dovolania,   ktoré   smerujú   proti   rozhodnutiam   odvolacieho   súdu vydaným vo forme uznesenia.

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti rozhodnutiu odvolacieho súdu vydaného   vo   forme   rozsudku   upravuje   ustanovenie   §   238   O.   s.   p.,   podľa   ktorého je dovolanie   prípustné,   ak   smeruje   proti   rozsudku,   ktorým   bol   zmenený   rozsudok   súdu prvého   stupňa   vo   veci   samej   (§   238   ods.   1   O.   s.   p.),   alebo   proti   rozsudku,   v   ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu v tejto veci (§ 238 ods. 2 O. s.   p.),   alebo   proti   rozsudku,   ktorým   bol   potvrdený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa, ak odvolací   súd   vyslovil   vo   výroku   svojho   potvrdzujúceho   rozsudku,   že   je   dovolanie prípustné, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu (§ 238 ods. 3 O. s. p.).

Výnimku   z   uvedenej   prípustnosti   dovolania,   t.   j.   aj   dovolania   smerujúceho   proti rozsudku   odvolacieho   súdu,   ktorým   bol   zmenený   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   vo   veci samej, predstavujú (okrem veci uvedených v ustanovení § 238 ods. 4 O. s. p.) tiež veci, v ktorých bolo napadnuté právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšujúcom   trojnásobok   minimálnej   mzdy   ä   v   obchodných   veciach   desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo pohľadávky sa neprihliada. Na určenie minimálnej mzdy je rozhodujúci deň podania návrhu ha prvostupňovom súde (§ 238 ods. 5 O. s. p. v znení zákona   č.   353/2003   Z.   z.,   ktorý   nadobudol   účinnosť   1.   septembra   2003),   pričom neprípustnosť dovolania v zmysle citovaného zákonného ustanovenia sa vzťahuje iba na konania, v ktorých súd rozhodol po nadobudnutí účinnosti tohto zákona (§ 372i ods. 7 O. s. p.).

V posudzovanej veci žalobcovia uplatnili v jednom konaní svoje čiastkové nároky na zaplatenie odmeny za výkon ich poslaneckej funkcie v celkovej sume 108.173 Sk, z ktorej predmetom   dovolacieho   konania   ostala   už   len   suma   23.062   Sk.   Keďže   sa   jednalo o samostatné   nároky,   z   ktorých   každý   mohol   byť   zvlášť   uplatnený   v   osobitnom   konaní a o ktorých   aj   súd   rozhodoval   vo   vzťahu   ku   každému   žalobcovi   jednotlivo,   dovolania žalobcov   smerovali   proti   právoplatnému   rozsudku   odvolacieho   súdu   vydanému po 1. septembri   2003,   ktorým   bolo   napadnuté   rozhodnutie   o   peňažnom   plnení neprevyšujúcom   ani   u   jedného   z   nich   sumu   4.132   Sk.   Keďže   minimálna   mzda   ku   dňu podania žaloby (žaloba bola podaná 21. 5. 2003) činila sumu 5.570 Sk [§ 1 písm. b) nar. vl. č.   514/2002   Z.   z.],   peňažné   plnenia,   o   ktorých   rozhodol   odvolací   súd,   neprevyšujú jednotlivo   trojnásobok   minimálnej   mzdy   (sumu   16.710   Sk).   Na   uvedenú   vec   sa   preto vzťahuje ustanovenie § 238 ods. 5 O. s. p. v znení zákona č, 353/2003 Z. z., z ktorého dôvodu je dovolanie žalobcov proti rozsudku krajského súdu neprípustné.

Vzhľadom na zákonnú povinnosť (§ 242 ods. 1 O. s. p.) skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu nebolo vydané v konaní, postihnutom niektorou z procesných vád uvedených v ustanovení § 237 O. s. p., neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie prípustnosti   dovolania   podľa   §   238   O.   s.   p.,   ale   sa   komplexne   zaoberal   otázkou, či konanie nie je postihnuté niektorou z vád vymenovaných v § 237 písm. a) až g) O. s. p. (t. j., či v prejednávanej   veci   nejde   o   prípad   nedostatku   právomoci   súdu,   spôsobilostí účastníka,   riadneho   zastúpenia   procesne   nespôsobilého   účastníka,   prekážku   veci právoplatne rozhodnutej alebo už prv začatého konania, prípad odňatia možnosti účastníka pred súdom konať a rozhodovania vylúčeným sudcom, či konania nesprávne obsadeným súdom).

Vady uvedené v tomto ustanovení žalobcovia v dovolaní výslovne nenamietali a ani dovolací   súd   nezistil,   že   by   konanie   pred   odvolacím   súdom   trpelo   niektorou   z   nich. Dovolanie v tejto veci preto ani podľa § 237 O. s. p. prípustné nie je.

So   zreteľom   na   vyššie   uvedené   dôvody   možno   uzavrieť,   že   dovolanie   žalobcov smerovalo proti rozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je (§ 238 ods. 5 O. s. p.), keďže neboli zistené ani dôvody prípustnosti uvedené v § 237 O. s. p., Najvyšší súd Slovenskej republiky ich dovolanie ako neprípustné odmietol [§ 218 ods. 1 písm. c) O. s. p. v spojení s § 243b ods. 4 veta prvá O. s. p.], bez toho, aby mohla byť preskúmaná vecná správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.“

Sťažovatelia   síce   po   doručení   rozhodnutia   najvyššieho   súdu   o ich   dovolaní   proti označenému rozsudku krajského súdu podali do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia   ústavnému   súdu   sťažnosť,   ale   namietajú   v nej   porušenie   nimi   označených základných práv rozsudkom krajského súdu. Znamená to, že rozhodnutie najvyššieho súdu akceptujú, nesúhlasia však s rozhodnutím krajského súdu a okresného súdu, ktoré požadujú zrušiť. Robia tak spôsobom bez akejkoľvek väzby na toto rozhodnutie najvyššieho súdu o ich dovolaní.   Ústavný   súd   je   toho   názoru,   že   zákonné   dôvody   odmietnutia   dovolania sťažovateľov sa mali premietnuť aj do formulovania petitu – návrhu na rozhodnutie, ktorým je ústavný súd v súlade s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný.

Ústavný   súd   uvádza,   že   aj   keď   vo svojom   rozhodnutí   č.   k.   IV.   ÚS   97/08-17 z 13. marca   2008   uviedol,   že   vzhľadom   na   to,   že   bolo   podané   dovolanie,   nemá   na rozhodovanie   o sťažnosti   sťažovateľov   o porušení   ich   základných   práv   označeným rozsudkom   krajského   súdu   právomoc,   neznamená   to   však,   že   skončenie   dovolacieho konania, keď skončí odmietnutím, automaticky zakladá právomoc ústavného súdu. Každá sťažnosť doručená ústavnému súdu musí spĺňať zákonom ustanovené podmienky, vrátane formálnych   a   materiálnych   náležitostí.   Sťažnosť   tieto   podmienky   nespĺňa,   pretože   bola podaná po uplynutí zákonom ustanovenej dvojmesačnej lehoty. Z toho dôvodu je podaná podľa § 53 ods. 3 v spojení s § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde oneskorene.

Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku   tohto   rozhodnutia.   V nadväznosti   na   toto   rozhodnutie   bolo   už   bez   právneho významu rozhodovať o ďalších požiadavkách sťažovateľov.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. februára 2009