znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/08-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2008 predbežne   prerokoval   sťažnosť   maloletej   I.   Š.,   K.,   zastúpenej   matkou   PaedDr.   I.   B., a PaedDr. I. B., K., zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci namietaného porušenia ich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 326/2005 a jeho rozsudkom z 22. mája 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   maloletej   I.   Š.   a   PaedDr.   I.   B. o d m i e t a   pre   nedostatok   právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. júla 2007 doručená   sťažnosť   maloletej   I.   Š.,   K.   (ďalej   aj   „maloletá   sťažovateľka“),   zastúpenej PaedDr.   I. B., a PaedDr.   I. B., K. (ďalej aj „sťažovateľka“; spolu aj „sťažovateľky“), zastúpených advokátkou JUDr. I. R., ktorou namietali porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 8 ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 P 326/2005 a jeho rozsudkom z 22. mája 2007.

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že maloletá sťažovateľka sa narodila 2. novembra 2005 a jej matka dala 4. novembra 2005 písomné privolenie na jej osvojenie „bez vzťahu k určitým osvojiteľom“, ktoré odovzdala Úradu práce sociálnych vecí a rodiny v Košiciach (ďalej len „úrad práce“).

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   21   P   317/2005-9   z 22.   novembra   2005,   ktoré nadobudlo   právoplatnosť   29.   novembra   2005,   bola   maloletá   sťažovateľka   zverená predbežným opatrením do náhradnej starostlivosti sťažovateľky.

Úrad   práce   sa   svojím   návrhom   na   začatie   konania   z 8.   decembra   2005   domáhal vydania   rozhodnutia   o osvojiteľnosti   maloletej   sťažovateľky   s poukazom   na   písomné vyhlásenie jej matky o privolení k jej osvojeniu. Konanie o návrhu úradu práce bolo vedené okresným súdom pod sp. zn. 21 P 339/2005 (ďalej len „konanie o osvojiteľnosti maloletej sťažovateľky“).

Na   základe   návrhu   sťažovateľky   z 13.   septembra   2006   bolo   vedené   konanie okresným   súdom   pod   sp.   zn.   22   P   326/2005   o osvojenie   maloletej   sťažovateľky sťažovateľkou (ďalej len „konanie o osvojení“).

Konanie o osvojiteľnosti maloletej sťažovateľky vedené pod sp. zn. 21 P 339/2005 a konanie   o osvojení   vedené   pod   sp.   zn.   22   P   326/2005   okresný   súd   uznesením   č.   k. 22 P 326/2005-15 z 15. decembra 2006 spojil na spoločné konanie a ďalej bolo vedené pod sp. zn. 22 P 326/2005.

Rozsudkom č. k. 22 P 326/2005-20 z 22. mája 2007 okresný súd rozhodol o tom, že maloletá   sťažovateľka   sa   stáva   od   právoplatnosti   tohto   rozsudku   osvojenkyňou sťažovateľky,   ktorá   bude   zapísaná   v knihe   narodení   matričného   úradu   namiesto   matky maloletej sťažovateľky, a maloletá sťažovateľka bude používať priezvisko B. Proti tomuto rozsudku sa žiaden z účastníkov konania neodvolal a rozsudok nadobudol právoplatnosť.Sťažovateľky namietajú porušenie nimi označených práv postupom okresného súdu a jeho rozsudkom č. k. 22 P 326/2005-20 z 22. mája 2007.

Podľa   sťažovateliek   ich   práva   boli   porušené   tým,   že   okresný   súd   nerozhodol o osvojiteľnosti maloletej sťažovateľky. Poukázali na znenie § 102 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o rodine“), ako aj na znenie § 176, § 180a a § 181 Občianskeho súdneho poriadku a uviedli: „je nesporné z listinných dôkazov a citovaných ustanovení právnych predpisov, Okresný súd Košice I doposiaľ nerozhodol o osvojiteľnosti sťažovateľky v 1. rade, napriek tomu, že takéto rozhodnutie súdu... je potrebné...

ustanovenie § 102 ods. 1 Zákona o rodine ustanovuje podmienky, pri splnení ktorých v konaní   o osvojení   nie   je   potrebný   súhlas   rodičov   osvojovaného   dieťaťa.   Z ods.   4 citovaného zákonného ustanovenia však nad akúkoľvek pochybnosť vyplýva, že o tom, či súhlas rodičov osvojovaného mal. dieťaťa je na osvojenie potrebný alebo nie, rozhodne súd v rozhodnutí o osvojiteľnosti mal. dieťaťa. Ide o konanie, ktoré sa začalo na návrh Úradu práce... dňa 8. 12. 2005 a ktoré bolo pôvodne vedené pod sp. zn. 21 P 329/2005... bolo právom sťažovateľky v 1. rade, aby súd rozhodol o jej osvojiteľnosti v konaní bez účasti jej rodičov a takéto rozhodnutie o osvojiteľnosti by potom znamenalo presnú definíciu   podmienok   konania   o osvojení,   v ktorom   by   na   základe   prvšieho   rozhodnutia o osvojiteľnosti nebola potrebná účasť iných účastníkov ako osvojiteľky (sťažovateľky v 2. rade), a sťažovateľky v 1. rade – osvojenkyne zastúpenej úradom práce...“

Sťažovateľky ďalej uviedli: „sťažovateľka sa vzdala práva na podanie odvolania hneď po vyhlásení rozsudku. V tejto situácii, keď bola... nesmierne šťastná, že po roku a pol je... definitívne osvojiteľkou... ani len nemohla predpokladať, že súd tak rozhodol, napriek tomu, že neboli splnené procesné podmienky na vydanie takéhoto rozhodnutia...

Napadnuté rozhodnutie Okresného súdu Košice I však tak sťažovateľku v 2. rade ako aj sťažovateľku v 1. rade stavia do pozície, keď ich istota o nezmeniteľnosti ich právneho stavu je ohrozená a rovnako ohrozená je aj istota, že v budúcnosti vzhľadom na pochybenie súdu,   nedôjde   k spochybneniu   právneho   stavu   medzi   sťažovateľkou   v 2.   rade a sťažovateľkou v 1. rade.

Sťažovateľky navrhli, aby ústavný súd, okrem vyslovenia porušenia označených práv postupom   a rozsudkom   okresného   súdu   a uloženia   zákazu   ďalšieho   porušovania   týchto práv,   rozsudok   o osvojení   maloletej   sťažovateľky   sťažovateľkou   zrušil   a vec   vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie, a tiež aby im bola priznaná úhrada trov konania pred ústavným súdom. II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom. Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   teda   automaticky nezakladá   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany tohto   základného   práva   alebo   slobody,   porušenie   ktorých   namieta,   sa   sťažovateľ   môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie. V súlade   s   princípom   subsidiarity   právomoc   ústavného   súdu   poskytnúť   ochranu základným   právam   a slobodám   je   daná   iba   vtedy,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna   a nastupuje   až   vtedy,   ak   nie   je   daná   právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Podľa názoru sťažovateliek k porušeniu ich práv podľa čl. 46 ods. 2 ústavy a podľa čl. 8 ods. 1 dohovoru postupom a rozhodnutím okresného súdu v prvostupňovom konaní došlo tým, že okresný súd opomenul rozhodnúť o osvojiteľnosti maloletej sťažovateľky a bez takéhoto   rozhodnutia   priamo   rozhodol   o jej   osvojení   sťažovateľkou.   V dôsledku   tohto opomenutia   podľa   sťažovateliek   neboli   splnené   zákonné   podmienky   pre   rozhodnutie o osvojení v súlade so zákonom o rodine.

Sťažovateľky namietali porušenie v sťažnosti uvedených práv rozsudkom okresného súdu z 22. mája 2007, proti ktorému nepodali odvolanie.

Ustanovenie čl. 127 ods. 1 ústavy limituje právomoc ústavného súdu vo vzťahu k všeobecným   súdom   princípom   subsidiarity,   podľa   ktorého   ústavný   súd   rozhoduje o individuálnych sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vo veci porušenia ich základných   práv   alebo   slobôd   v   tých   prípadoch,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Uvedený   princíp   sa   nepochybne   týka   prípadov,   v   ktorých   sa   sťažovatelia   ako účastníci súdneho konania môžu domáhať ochrany svojich základných práv alebo slobôd, k porušeniu ktorých malo dôjsť pochybením vo veci konajúceho súdu využitím opravných prostriedkov, ktoré im na tento účel dáva k dispozícii zákon (v danom prípade Občiansky súdny poriadok).

Z   obsahu   sťažnosti   je   zrejmé,   že   sťažovateľky   sa   mohli   ochrany   svojich   práv domáhať   vo   vzťahu   k   namietanému   prvostupňovému   rozsudku   využitím   riadneho opravného prostriedku v konaní pred krajským súdom. Ako ďalej z ich sťažnosti vyplýva, sťažovateľky   tak   neurobili   a odvolanie   nepodali,   resp.   sa   po   vyhlásení   rozsudku prvostupňovým súdom odvolania výslovne vzdali.

Právomoc všeobecného súdu poskytnúť sťažovateľkám ochranu pred zásahom do ich základných práv a slobôd v danej veci vylučuje právomoc ústavného súdu na meritórne prerokovanie tejto časti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť odmietol po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.Pretože   sťažnosť   bola   odmietnutá,   neprichádzalo   už   do   úvahy,   aby   ústavný   súd rozhodoval o ďalších nárokoch uplatnených sťažovateľkami.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 24. januára 2008