znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/06-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. februára 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Z.   K.,   bytom   Česká   republika,   zastúpeného   advokátom JUDr. V. P., H., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   podľa   čl.   13   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   opatrením   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   sp. zn. Kc 2102/05   zo   14. júna 2005   a   postupom   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky v konaniach vedených pod sp. zn. VI/1 Pz 73/05 a sp. zn. VI/2 Pz 370/05, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Z. K. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. januára 2006 doručená   sťažnosť   Z.   K.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie   svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 13 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   opatrením   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   (ďalej   aj   „krajská prokuratúra“)   sp. zn.   Kc   2102/05   zo   14. júna 2005   a   postupom   Generálnej   prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) v konaniach vedených pod sp. zn. VI/1 Pz 73/05 a sp. zn. VI/2 Pz 370/05.

Sťažovateľ uviedol, že 3. januára 2005 mu bol doručený rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 150/04, 4 Co 151/04 z 28. októbra 2004, proti   ktorému   podal   24. januára 2005   generálnej   prokuratúre   podnet   na   podanie mimoriadneho dovolania z dôvodu, že „... rozhodnutie (...) spočíva v nesprávnom právnom posúdení   veci   a   konanie   je   postihnuté   vadami,   ktoré   mali   za   následok   nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 243f ods. 1 písm. b, c O. s. p.)...“.

Generálna   prokuratúra   listom   sp.   zn.   VI/1   Pz   73/05   z   3. februára 2005   potvrdila prijatie   podnetu   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   a   vec   postúpila na vybavenie krajskej prokuratúre, ktorá listom sp. zn. Kc 2102/05 zo 14. júna 2005 vec odložila. Proti postupu generálnej prokuratúry v spojení s opatrením krajskej prokuratúry podal   sťažovateľ   generálnej   prokuratúre   opakovaný   podnet   na   podanie   mimoriadneho dovolania z 9. augusta 2005 aj s poukazom na porušenie ustanovenia § 36 a nasl. zákona č. 153/2001   Z. z.   o   prokuratúre   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o prokuratúre“).   Opakovaný   podnet   sťažovateľa   generálna   prokuratúra   vybavila   listom sp. zn. VI/2 Pz 370/05 z 20. októbra 2005 tak, že ho odložila.

Sťažovateľ v sťažnosti poukazuje na to, že v súdnych konaniach sa riešili medzi ním a spoločnosťou J., s. r. o., Š. právne záväzky vyplývajúce z uzatvorenej „Zmluvy o uzavretí budúcej   kúpnej   zmluvy“ o   prevode   akcií   z   20. novembra 2000.   Konanie,   v   ktorom sťažovateľ   vystupoval   ako   žalovaný   a   obchodná   spoločnosť   J.,   s. r. o.,   Š.   ako   žalobca, začalo na základe žaloby o zaplatenie 1 500 000 Sk s prísl. podanej 10. septembra 2001 Okresnému súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“), na ktorom sa vedie pod sp. zn. 5 C 1180/01. Podľa sťažovateľa „Žalobcove tvrdenia sa nezakladajú na pravde, o čom svedčia aj dôkazy ním predložené. (...)“ a „... súdy oboch stupňov počas celého konania č. k. 5 C 1180/01, resp. č. k. 4 Co 150/04“ ich „ignorovali a rovnako sa dostatočne nezaoberali otázkou aktívnej vecnej legitimácie žalobcu (...) a navyše bezdôvodne nepripustil dovolanie na   dovolaciu   otázku   ohľadne   aktívnej   vecnej   legitimácie   žalobcu   s   tvrdením,   že   nejde o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu“.

Podľa sťažovateľa „Z hľadiska skutkového, procesného a právneho súdy závažným spôsobom pochybili“, a preto sa obrátil na generálnu prokuratúru s podnetom na podanie mimoriadneho dovolania z 24. januára 2005 a následne aj opakovaným podnetom.

Sťažovateľ porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy opatrením krajskej prokuratúry odôvodňuje tým, že „... z práva sťažovateľa na inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR možno vyvodiť právo, aby sa generálny prokurátor SR   prostredníctvom   Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   jeho   podnetom   na   mimoriadne dovolanie zaoberal podľa ustanovení § 31 až 36“ zákona o prokuratúre.

Podľa   sťažovateľa „Ak   by   si   krajský   prokurátor   v   Prešove   riadne   preštudoval spis Okresného   súdu   v   Humennom,   č. k.   5 C 1180/01,   vrátane   sťažovateľovho   podnetu na mimoriadne   dovolanie,   zistil   by,   že   podnet   je   dôvodný,   a   je   teda   dôvod   pre   postup v zmysle § 243e) O. s. p. (...) Okresný súd v Humennom následne aj Krajský súd v Prešove vychádzali pri rozhodovaní z nesprávne zisteného skutkového stavu veci (str.   3 ods.   1, posl. veta rozsudku 4 Co 150/04), čo viedlo k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci (...)“.

Sťažovateľ   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa „čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“ opatrením krajskej prokuratúry odôvodňuje tým „že k vybaveniu nášho prvého podnetu na mimoriadne dovolanie (...) nedošlo v rozpore s § 33“ zákona o prokuratúre „v zákonnej 2 mesačnej lehote, keďže podnet bol podaný 24. 1. 2005   a   opatrenie   Krajskej   prokuratúry,   Kc 2102/05   nám   bolo   doručené až 17. 6. 2005. Ide o ničím neodôvodnené prieťahy konania a porušenie ústavného práva sťažovateľa v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, teda práva na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov“.

Podľa sťažovateľa vybavenie jeho opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou bolo „... bez   akéhokoľvek   prešetrenia   okolností   rozhodujúcich   pre   posúdenie,   či   došlo k porušeniu zákona – teda k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdmi oboch stupňov a k vadám konania, ktoré mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (...)

Prokurátorka generálnej prokuratúry sa rovnako ako súdy oboch stupňov nesnažili v otázke aktívnej vecnej legitimácie o právne hodnotenie na základe skutkového stavu veci, ale o prispôsobenie skutkového stavu veci svojmu právnemu hodnoteniu, čo je s ohľadom na konštantnú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a zákon (...) o prokuratúre porušením sťažovateľovho práva na súdnu a inú právnu ochranu uvedený v čl. 46 ods. 1 Ústavy (...)“.

Porušenie čl. 48 ods. 1 ústavy opatrením generálnej prokuratúry z 20. októbra 2005 sťažovateľ   odôvodňuje tým,   „... že   vec   prejednával   v   prvom   stupni   vecne   a miestne nepríslušný   súd   –   Okresný   súd   v Humennom,   bolo   sťažovateľovi   odňaté   právo   na zákonného sudcu v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy...“.

Porušenie   čl.   13   dohovoru   opatrením   generálnej   prokuratúry   z   20. októbra 2005 sťažovateľ   odôvodňuje   najmä   tým,   že   prokuratúra „V rozpore   s   účelom   poslania prokuratúry, keď nekonala iniciatívne, nestranne a spravodlivo, poskytla právnu ochranu subjektu, ktorý v danom právnom vzťahu už nevystupoval a ktorý už svoju žalobu oprel o nepravdivé skutočnosti a poškodil tak sťažovateľa na jeho právach.

Napriek tomu, že prokuratúra je vo vzťahu k sústave súdov nezávislým orgánom s úplnými   právomocami   hmotnoprávnej   aj   procesnoprávnej   povahy,   tieto   prostriedky v preskúmavenej veci nevyužila, keďže podľa nášho názoru podnet je dôvodný, a bol teda dôvod pre postup v zmysle § 243e) O. s. p.“

Sťažovateľ sa domáha prijatia návrhu na ďalšie konanie a navrhuje, aby ústavný súd nálezom rozhodol nasledovne:

„1. Opatrením Krajskej prokuratúry v Prešove Kc 2102/05-18 zo dňa 14. 6. 2005 a následne opatrením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky zo dňa 20. 10. 2005, sp. zn.   VI/2 Pz 370//05-30,   bolo   porušené   sťažovateľovo   právo   na   súdnu   a inú   právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi v zmysle čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, právo na účinné vnútroštátne opravné   prostriedky   v   zmysle   čl.   13   Európskeho   dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky č. k. VI/1 Pz 73/05, bolo porušené sťažovateľovo právo na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Zrušuje   opatrenie   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   Kc   2102/05-18   zo   dňa 14. 6. 2005   a   následne   opatrenie   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   zo   dňa 20. 10. 2005, sp. zn. VI/2 Pz 370/05-30.

3. Sťažovateľovi   priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   vo   výške   5 788,- Sk (2 x hl. úkon - prevzatie a príprava veci a podanie vo veci samej a 2 x režijný paušál), ktoré sú povinné Krajská prokuratúra v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky v Bratislave   spoločne   a   nerozdielne   uhradiť   na   účet   právneho   zástupcu   sťažovateľa do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Sťažovateľovi   priznáva   primerane   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 10 000 000,- Sk, ktoré sú povinné Krajská prokuratúra v Prešove a Generálna prokuratúra Slovenskej republiky spoločne a nerozdielne vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané zjavne oneskorene môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ   napáda   postup   a   vydané   opatrenia   krajskej   prokuratúry   a   generálnej prokuratúry,   ktorými   boli   podnety   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania proti právoplatnému   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn.   4 Co 150/04,   4 Co 151/04 z 28. októbra 2004 odložené, pre nezistenie dôvodov na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243f ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

Zo   sťažnosti   a   jej   príloh   ústavný   súd   zistil,   že   vo   veci   sťažovateľa   vedenej na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   5 C 1180/01   o   zaplatenie   1 500 000 Sk   s príslušenstvom rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 5 C 1180/01 zo 4. novembra 2003 tak, že zaviazal sťažovateľa zaplatiť žalobcovi sumu 1 500 000 Sk s príslušenstvom. Proti tomuto rozsudku sťažovateľ podal odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn. 4 Co 150/04, 4 Co 151/04 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu sťažovateľ podal 24. januára 2005 generálnej prokuratúre podnet na podanie mimoriadneho dovolania, ktorého prijatie generálna prokuratúra potvrdila listom sp. zn. VI/1 Pz 73/05 z 3. februára 2005. Z potvrdenia o prijatí podnetu vyplýva, že o spôsobe vybavenia podnetu bude   sťažovateľ   písomne   vyrozumený   krajskou   prokuratúrou.   Krajská   prokuratúra listom sp.   zn.   Kc   2102/05   zo   14. júna 2005   vec   odložila   z   dôvodu,   že „V postupe a v rozhodnutiach súdov oboch stupňov v danej veci nebolo zistené porušenie zákona, teda ani dôvod na postup podľa § 243e) OSP (...)“. Sťažovateľ podal generálnej prokuratúre opakovaný podnet z 9. augusta 2005, ktorý generálna prokuratúra vybavila listom sp. zn. VI/2 Pz 370/05 z 20. októbra 2005 tak, že opakovaný podnet bez prijatia opatrenia odložila z dôvodu, že „... súdy neporušili zákon tak, ako to predpokladá ustanovenie § 243f ods. 1 OSP (...)“.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 48   ods. 1   ústavy   nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.

Podľa čl. 13 dohovoru každý, koho práva a slobody priznané týmto dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred národným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.

1. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   práva   podľa   čl.   13   dohovoru opatrením krajskej prokuratúry sp. zn. Kc 2102/05 zo 14. júna 2005 a postupom generálnej prokuratúry v konaní vedenom pod sp. zn. VI/1 Pz 73/05, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Jednou zo zákonných podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, pričom pri opatrení alebo inom zásahu sa počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol   o   opatrení   alebo   inom   zásahu   dozvedieť.   Nedodržanie   tejto   lehoty   je   zákonom ustanoveným   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   oneskorene   podanej   (§ 25   ods. 2 zákona o ústavnom súde). V prípade podania sťažnosti po uplynutí zákonom ustanovenej lehoty neumožňuje zákon o ústavnom súde zmeškanie tejto lehoty odpustiť.

Sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nie je teda časovo neobmedzený prostriedok ochrany   ústavnosti   (napr.   I. ÚS 33/02,   II. ÚS 29/02,   III. ÚS 55/02,   III. ÚS 62/02). Vybavenie   sťažovateľovho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   z   24. januára 2005,   ktorého   prijatie   generálna   prokuratúra   potvrdila   listom   sp. zn.   VI/1 Pz 73/05 z 3. februára 2005,   bolo   sťažovateľovi   oznámené opatrením   krajskej   prokuratúry   sp.   zn. Kc 2102/05   zo   14. júna 2005.   Sťažnosť   sťažovateľa   bola   ústavnému   súdu   doručená 4. januára 2006,   teda   zjavne po uplynutí lehoty   ustanovenej pre   tento typ konania pred ústavným súdom, a preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti posúdil   ako návrh podaný oneskorene.

2. Pokiaľ sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd vyslovil porušenie jeho základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 13 dohovoru opatrením generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 370/05 z 20. októbra 2005, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie   (IV. ÚS 66/02,   I. ÚS 56/03,   IV. ÚS 71/05),   resp.   pri   ktorej   je   zjavná absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do   takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Podľa § 31 ods. 1 zákona o prokuratúre „Prokurátor preskúmava zákonnosť postupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, prokurátorov, vyšetrovateľov, policajných orgánov a súdov   v rozsahu   vymedzenom   zákonom   aj   na   základe   podnetu,   pričom   je   oprávnený vykonať opatrenia na odstránenie zistených porušení, ak na ich vykonanie nie sú podľa osobitných zákonov výlučne príslušné iné orgány“.

Podľa   § 34   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   podávateľ   podnetu   môže   žiadať o preskúmanie zákonnosti vybavenia svojho podnetu opakovaným podnetom, ktorý vybaví nadriadený prokurátor (§ 54 ods. 2).

Podľa   § 35   ods. 1   zákona   o   prokuratúre   „Pri   vybavovaní   podnetu   je   prokurátor povinný prešetriť všetky okolnosti rozhodné pre posúdenie, či došlo k porušeniu zákona alebo iného všeobecne záväzného predpisu, či sú splnené podmienky na podávanie návrhu na začatie konania pred súdom alebo na podanie opravného prostriedku, či môže vstúpiť do už začatého konania pred súdom alebo vykonať iné opatrenia, na ktorých vykonanie je podľa zákona oprávnený“.

Generálna prokuratúra na základe opakovaných podnetov sťažovateľa preskúmala postup   a   rozhodnutia   okresného   súdu   v   konaní   sp.   zn.   5 C 1180/01   a súvisiaci   postup a rozhodnutia krajského súdu v konaní sp. zn. 4 Co 150/04, 4 Co 151/04 a dospela k záveru, že nie sú splnené podmienky na vykonanie opatrenia, na podanie mimoriadneho dovolania, a   preto   podnety   sťažovateľa   naposledy   listom   sp. zn.   VI/2 Pz 370/05   z 20. októbra 2005 odložila.

Z citovaných ustanovení zákona o prokuratúre nemožno vyvodiť povinnosť vyhovieť podanému podnetu. Pokiaľ sťažovateľ uviedol, že generálna prokuratúra opakovaný podnet vybavila «... „formálne“,   bez   akéhokoľvek   prešetrenia   okolností   rozhodujúcich   pre posúdenie,   či   došlo   k porušeniu   zákona...»,   ústavný   súd   poznamenáva,   že   posúdenie podnetu je vo výlučnej právomoci prokurátora (mutatis mutandis I. ÚS 98/97, II. ÚS 55/98). Z   oprávnenia   prokurátora   na vykonanie opatrenia nemožno vyvodiť   právo   na výsledok vybavenia   podnetu,   ktorý   by   zodpovedal   predstave   sťažovateľa   (II. ÚS 88/99, II. ÚS 168/03, III. ÚS 62/04).

Podľa § 35 ods. 3 zákona o prokuratúre: „Ak prokurátor zistí, že podnet je dôvodný, vykoná   opatrenia   na   odstránenie   porušenia   zákona   a   ostatných   všeobecne   záväzných právnych   predpisov   podľa   tohto   zákona   alebo   podľa   osobitných   predpisov.“   V danom prípade však generálna prokuratúra dospela k záveru, že takéto podmienky nie sú splnené, a preto podnety sťažovateľa odložila.

Zákon   o   prokuratúre   však   neobsahuje   žiadne   ustanovenie,   ktoré   by   oprávňovalo fyzickú osobu alebo právnickú osobu na to, aby na základe jej podnetu musel prokurátor podať   mimoriadne   dovolanie,   inak   povedané,   že   by   podnetu   musel   vyhovieť.   Podanie návrhu   na   podanie   mimoriadneho   dovolania   podľa   § 243e   a   nasl.   OSP   je   vo   výlučnej dispozícii generálneho prokurátora. Na podanie tohto návrhu nie je právny nárok. Pisateľ podnetu má právo len na to, aby bol o vybavení svojho podnetu vyrozumený. Toto právo však nie je súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, pretože nebráni sťažovateľovi v prístupe k uplatneniu svojich práv na nezávislom a nestrannom súde. V danom prípade ide o právnu možnosť, ktorá spočíva v právnej úvahe generálneho prokurátora, ktorého úvahu nemožno nahradiť konaním, resp. príkazom iného orgánu verejnej moci.

Ústavný súd už v inej veci uviedol, že keďže navrhovateľ žiadal také konanie, ktoré ústavný   súd   nebol   oprávnený   uskutočniť,   bolo   potrebné   jeho   sťažnosť   odmietnuť (II. ÚS 33/00, III. ÚS 122/04).

Za porušenie práva na súdnu a inú právnu ochranu nemožno považovať samo osebe skutočnosť, že prokuratúra podnetu podanému podľa zákona o prokuratúre nevyhovie podľa predstáv pisateľa podnetu (I. ÚS 38/02).

V okolnostiach prípadu sťažovateľovi generálna prokuratúra opatrením sp. zn. VI/2 Pz 370/05   z   20. októbra 2005   oznámila,   že   na   základe   jeho   opakovaného   podnetu z 9. augusta 2005 nebude podané mimoriadne dovolanie, a náležite mu vysvetlila dôvody takéhoto   postupu.   Tým   bol   podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho   dovolania v primeranej   dobe   riadne   vybavený,   a teda   zjavne nedošlo   k porušeniu   sťažovateľových práv. Preto je sťažnosť v časti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojich práv postupom generálnej prokuratúry, zjavne neopodstatnená.

Tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom generálnej prokuratúry, sa ústavný súd podrobne nezaoberal, pretože   sťažovateľ   neuviedol   konkrétne   dôvody   porušenia   tohto   základného   práva postupom   generálnej prokuratúry   a   vzhľadom   na obsah sťažnosti   bol   ústavný   súd   toho názoru, že sťažovateľ namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

V súvislosti s označeným porušením práva sťažovateľa na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru opatrením generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 370/05 z 20. októbra 2005 ústavný súd konštatuje, že z citovaného ustanovenia dohovoru vyplýva pre   fyzické   osoby   a   právnické   osoby   procesné   právo   akcesorickej   povahy mať   účinné právne   prostriedky   nápravy   pred   národným   orgánom   v   prípade   porušenia   ostatných ľudských   práv   chránených   dohovorom.   Uplatňovanie   práva   vyplývajúceho   z   čl. 13 dohovoru musí preto nadväzovať na aspoň obhájiteľné tvrdenie (arguable claim) o porušení iného práva chráneného dohovorom (napr. rozhodnutie vo veci Silver a ostatní c. Spojené kráľovstvo z 25. marca 1983, III. ÚS 38/05). Sťažovateľ porušenie iného práva a slobody podľa dohovoru citovaným opatrením generálnej prokuratúry nenamietal, preto opatrenie generálnej prokuratúry sp. zn. VI/2 Pz 370/05 z 20. októbra 2005 nie je spôsobilé porušiť právo na účinný právny prostriedok nápravy podľa čl. 13 dohovoru.

Ústavný súd v   súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení opatrenia krajskej prokuratúry a generálnej prokuratúry vyplývajúce z čl. 127 ods. 2 prvej vety   ústavy,   ako   aj   rozhodnutie   o   priznaní   sťažovateľom   uplatneného   finančného zadosťučinenia vyplývajúce z čl. 127 ods. 3 ústavy by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia jeho základných práv (čl. 127   ods.   2   prvá   veta   ústavy),   ústavný   súd   sa   touto   časťou   návrhu   na   rozhodnutie (petitu sťažnosti) nezaoberal, pretože nevyslovil porušenie základných práv a slobôd.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. februára 2006