znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

IV. ÚS 28/05-33

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. marca 2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Auxta a zo sudcov Juraja Horvátha a Jána Lubyho v konaní o sťažnosti   Beáty Koroľovej, bytom K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. V., K., ktorou namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1557/99, za účasti Okresného súdu Košice - okolie, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Beáty Koroľovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1557/99 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému   súdu   Košice - okolie p r i k a z u j e,   aby   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 7 C 1557/99 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Beáte   Koroľovej p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume 40 000 Sk   (slovom   štyridsaťtisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Košice

-okolie p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   sp. zn. IV. ÚS 28/05 z 26. januára 2005 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a   o   postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Beáty Koroľovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1557/99.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 20. decembra 1999 okresnému súdu „Žalobu na úhradu mzdy“.

Sťažovateľka   uviedla,   že   ku   dňu   podania   sťažnosti   ústavnému   súdu   nebola   vec právoplatne skončená.

V   sťažnosti   sa   sťažovateľka   domáhala,   aby   ústavný   súd   podľa   čl. 127   ústavy rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a súčasne žiadala, aby jej ústavný súd priznal primerané finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk.

Okresný   súd   sa   na   základe   výzvy   ústavného   súdu   vyjadril   k sťažnosti   podaním sp. zn. Spr. 181/05 doručeným ústavnému súdu 28. februára 2005, v ktorom sa okrem iného uvádza:

„Vec napadla na tunajší súd dňa 20. 12. 1999. Predmetom konania je náhrada mzdy. Zároveň bol podaný i návrh na nariadenie predbežného opatrenia.

Dňa 6. 2. 2001 bolo vo veci nariadené pojednávanie na deň 26. 3. 2001, ktoré bolo odročené na deň 26. 4. 2001 z dôvodu, že sa na pojednávanie nedostavil odporca, u ktorého nebolo   doručenie   vykázané.   Navrhovateľka   dňa   26. 3. 2001   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia vzala späť. Pojednávanie určené na deň 26. 4. 2001 bolo odročené na   11. 6. 2001,   pretože   odporca   sa   dňa   25. 4. 2001   písomne   ospravedlnil   a   chcel   byť prítomný   na   pojednávaní.   Dňa   9. 5. 2001   odporca   predložil   opisy   mzdových   listov navrhovateľky.   Odporca   dňa   8. 6. 2001   požiadal   súd   o   odročenie   pojednávania stanoveného   na   deň   11. 6. 2001   za   účelom   mimosúdnej   dohody.   Na   pojednávaní   dňa 11. 6. 2001   navrhovateľka   uviedla,   že   nie   je   ochotná   akceptovať   mimosúdnu   dohodu. Pojednávanie   bolo   odročené   na   deň   6. 9. 2001,   na   ktoré   sa   navrhovateľka   nedostavila napriek   tomu,   že termín   pojednávania   vzala   na   vedomie.   Pojednávanie   bolo   odročené na deň   21. 11. 2001,   na   ktorom   boli   vypočutí   účastníci   konania.   Pojednávanie   bolo odročené   na deň   7. 3. 2002,   pretože   odporca   ako   aj   svedkyňa   sa   na   pojednávanie nedostavili a nepredložili súdu požadované doklady. Na pojednávaní dňa 7. 3. 2002 bola vypočutá svedkyňa Ľ. B. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom pripojenia spisu   17 C 415/97,   ako   aj   o   predloženie   úplnej   evidencie   dochádzky   navrhovateľky za mesiac máj 1997.

Ďalšie pojednávanie bolo stanovené na deň 17. 3. 2003, ktoré bolo odročené pre práceneschopnosť   odporcu.   Pojednávania   dňa   9. 4. 2003   sa   nezúčastnil   odporca. Pojednávanie   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania   znaleckým dokazovaním z odboru ekonomika a podnikanie, odvetvie personalistika - mzdy.

Pojednávanie   vo   veci   bolo   stanovené   na   deň   17. 12. 2003,   ktoré   bolo   odročené na deň 21. 1. 2004 z dôvodu, že doručenie odporcu nebolo vykázané. Pojednávanie dňa 21. 1. 2004 bolo zrušené z dôvodu PN prejednávajúceho sudcu.

Uznesením č. k. 7 C 1557/99-61 zo dňa 19. 7. 2004 bol vo veci ustanovený súdny znalec   a   zároveň   bola   navrhovateľke   uložená   povinnosť   zložiť   zálohu   na   znalecké dokazovanie. Proti uzneseniu, v ktorom bola navrhovateľke uložená povinnosť zložiť zálohu na znalecké dokazovanie, podala navrhovateľka odvolanie.

Uznesením Krajského súdu v Košiciach č. k. 12 Co 254/04-69 zo dňa 7. 12. 2004 bolo uznesenie prvostupňového súdu zrušené vo výroku o zložení zálohy.

Dňa 20. 1. 2005 bolo uznesenie tunajšieho súdu 7 C 1557/99 zo dňa 17. 7. 2004 zrušené v časti týkajúcej sa osoby znalca a bol ustanovený súdny znalec Ing. J. Š.

Spis je na lehote za účelom vypracovania znaleckého posudku.

V čase napadnutia veci prejednávajúcou sudkyňou bola JUDr. S., u ktorej sa ročný nápad   vecí   pohyboval   v   rozpätí   od   230   vecí   do   300   vecí   (rok   2000 = 224   vecí, rok 2001 = 298   vecí),   pričom   skončila   v roku 2000   232   vecí   a   v roku 2001   253   vecí. I napriek tomu výkonu sa pohyboval zostatok v senáte 362 vecí.

Zároveň je potrebné poukázať na skutočnosť, že k určitým prieťahom, ktoré vznikli v konaní,   boli   spôsobené   z   objektívnych   dôvodov,   a   to   prevažne   veľkou   obmenou prejednávajúcich   sudcov   na   tunajšom   súde   v   posledných   rokoch,   ako   aj   enormnému zaťaženiu   prejednávajúcich   sudcov,   kde   zostatky   v   jednotlivých   senátoch   sa   pohybujú do 400 vecí pri priemernom mesačnom výkone nad 25 vecí mesačne.

Po   odchode   JUDr.   S.   od   1. 1. 2003   na   Krajský   súd   v   Košiciach   celý   senát   7 C (666 vecí)   prevzala   od   1. 1. 2003   JUDr.   E. K.,   ktorá   od   29. 6. 2003   bola   dlhodobo práceneschopná a od 21. 1. 2004 je na materskej dovolenke. Počas výkonu práce vybavila JUDr. K. 194 vecí a rozhodla 117 vecí. Za uvedené obdobie jej napadlo 184 vecí. Dňa 15. 10. 2003   bol   preložený   na   tunajší   súd   JUDr.   Ľ.   Š.   z Krajského   súdu   Prešov,   ktorý prevzal časť senátu JUDr.   K.   a to 382 vecí.   Medzi týmito vecami sa nachádza aj vec sťažovateľa. Prejednávajúci sudca JUDr. Ľ. Š. bol práceneschopný v mesiaci november 2003 celý mesiac, ako aj celý mesiac január, február 2004. Od 10. 5. 2004 má pozastavený výkon funkcie a od 1. 6. 2004 bol senát JUDr. Š. prerozdelený.

Následne ho prevzala JUDr. T., ktorá má v senáte 371 civilných vecí 16 Cb vecí a 87 Er vecí, ktorá po oboznámení sa s obsahom spisu začala vo veci konať.“

Obsah   spisu   okresného   súdu   potvrdzuje   úkony   uvedené   v jeho   vyjadrení z 28. februára 2005, a preto ústavný súd poukazuje len na úkony uvedené v tomto vyjadrení, ktoré považuje za preukázané.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 48   ods. 2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec   verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu“ (m. m. IV. ÚS 221/04).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa   týchto   troch   základných   kritérií:   zložitosť   veci,   správanie   účastníka   a   postup súdu. Ústavný   súd   (obdobne   ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva)   pritom   prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00,   I. ÚS 54/02,   II. ÚS 32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval aj v danom prípade.

1. Ústavný súd nezistil žiadnu okolnosť (skutkovú, právnu), na základe ktorej by sa malo preskúmavané konanie vyhodnotiť ako zložité. Spory týkajúce sa mzdových nárokov tvoria súčasť bežnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov, pričom existuje aj dostatok na vec sa   vzťahujúcej   štandardnej   judikatúry.   Na   eventuálnu   zložitosť   veci   nepoukázal vo svojom vyjadrení ani okresný súd. Ani potreba znaleckého dokazovania nie je takou skutkovou okolnosťou, ktorá by odôvodňovala záver o možnej skutkovej zložitosti veci. Nejde   totiž   o také   znalecké   dokazovanie,   ktoré   by   vyžadovalo,   ako   to   vyplýva z doterajšieho   priebehu   konania,   osobitné   odborné   znalosti,   spoluprácu   znalca   s inými odborníkmi (konzultantmi), prípadne by existovala možnosť iných komplikácií pri podávaní znaleckého posudku.

2. Pri   hodnotení   správania   sťažovateľky   ako účastníčky   preskúmavaného konania neboli   zistené   žiadne   skutočnosti   ani   okolnosti,   ktoré   by   ústavný   súd   mohol   pripísať na ťarchu   sťažovateľky   v súvislosti   s predĺžením   priebehu   konania.   Je   pravdou,   že sťažovateľka sa nezúčastnila pojednávania uskutočneného 6. septembra 2001, no táto jej neúčasť nemala podstatný vplyv na spomalenie konania, keďže nasledujúce pojednávanie sa uskutočnilo 21. novembra 2001.

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd vec hodnotil, bol postup okresného súdu v konaní.

V priebehu   posudzovaného   konania   ústavný   súd   zistil   tri   obdobia,   keď   v prvom a druhom   prípade   v dôsledku   nečinnosti   a v treťom   prípade   v dôsledku   nesústredeného konania okresného súdu došlo k prieťahom v konaní.

Okresnému súdu trvalo viac ako 1 rok, kým od doručenia návrhu (20. decembra 1999) nariadil 6. februára 2001 termín pojednávania na 26. marec 2001.

V druhom   prípade   sa   uskutočnilo   pojednávanie   7. marca 2002   a   nasledujúce pojednávanie   nariadil   okresný   súd   až   po   takmer   jednom   roku   (20. februára 2003) s termínom pojednávania 17. marca 2003.

Tretie obdobie konania poznačené nesústredenosťou postupu okresného súdu ústavný súd   vymedzil   od   9. apríla 2003,   keď   okresný   súd   odročil   pojednávanie   na   neurčito „za účelom   doplnenia   dokazovania   znaleckým   dokazovaním   z   odboru   ekonomika a podnikanie,   odvetvie   personalistika - mzdy,   a   to   za   účelom   zistenia   priemerného mesačného   zárobku   navrhovateľky   u odporcu   za   1.   kvartál   1997“,   do 19. júla 2004, keď okresný súd uznesením nariadil avizované znalecké dokazovanie. Ako nesústredený postup   je   možné   vyhodnotiť   aj tú   skutočnosť,   že   okresný   súd,   vychádzajúc   zrejme z vyjadrenia   sťažovateľky   na pojednávaní   uskutočnenom   9. apríla 2003,   keď   uviedla,   že napriek tomu, „že momentálne nepracuje, preddavok na trovy dôkazu zloží, nakoľko má záujem na urýchlenom ukončení sporu“, uložil sťažovateľke bez overenia jej aktuálnych pomerov po viac ako jednom roku a troch mesiacoch od jej vyhlásenia zaplatiť preddavok za znalecké dokazovanie. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) po podaní odvolania   sťažovateľky   uvedené   uznesenie   okresného   súdu   z   19. júla 2004   v   časti zaplatenia   preddavku   na   znalecké   dokazovanie   zrušil.   Jedným   z dôvodov   zrušenia citovaného uznesenia v napadnutej časti bolo podľa krajského súdu aj to, že rozhodnutie o zložení zálohy sťažovateľkou nebolo ničím odôvodnené a v spojení s ďalším procesným pochybením viedlo krajský súd k jeho zrušeniu.

Existenciu   prieťahov   v konaní   potvrdil   aj   okresný   súd   vo   svojom   vyjadrení z 28.februára 2005, keď uviedol, že došlo: „… k určitým prieťahom, ktoré vznikli v konaní, boli spôsobené z objektívnych dôvodov, a to prevažne veľkou obmenou prejednávajúcich sudcov   na   tunajšom   súde   v   posledných   rokoch,   ako   aj   enormnému   zaťaženiu prejednávajúcich sudcov, kde zostatky v jednotlivých senátoch sa pohybujú do 400 vecí pri priemernom mesačnom výkone nad 25 vecí mesačne.“

Uvedené   argumenty   nemohol   ústavný   súd   akceptovať   s poukazom   na   svoju predchádzajúcu judikatúru (napr. I. ÚS 119/03), podľa ktorej „I keď nie všetky nástroje na vyriešenie tzv. objektívnych okolností sa nachádzajú v dispozičnej sfére vedenia súdu či konajúceho   sudcu,   nemožno   systémové   nedostatky   v oblasti   výkonu   spravodlivosti pripisovať sa ťarchu účastníkom súdneho konania a mieru ochrany ich práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy oslabiť poukázaním na dlhodobo obmedzené personálne kapacity príslušných súdov“.

Okrem   uvedeného   hodnotenia   veci   podľa   troch   základných   kritérií   ústavný   súd prihliadol aj na predmet sporu (povahu veci) a jeho význam pre sťažovateľku. Ústavný súd zobral   v danom   prípade   do   úvahy   tú   skutočnosť,   že   pracovné   spory   sú   z hľadiska zbytočných   prieťahov   spormi   mimoriadnej   citlivosti   (prísnejšie   chápanie   prieťahov) (napr. IV. ÚS 22/02, IV. ÚS 82/02). Pri celkovom hodnotení bral ústavný súd do úvahy aj okolnosť „pokračujúcej právnej neistoty“ sťažovateľky, pretože právny základ nárokov namietaného konania vychádza (pripojený súdny spis) z konania o neplatnosť výpovede danej sťažovateľke, ktoré na okresnom súde prebiehalo od 20. júna 1997 a bolo skončené rozsudkom krajského súdu sp. zn. 17 C 304/97 z 28. septembra 1999, ktorým bol potvrdený prvostupňový   rozsudok   okresného   súdu   z 29. apríla 1998   určujúci,   že výpoveď z pracovného pomeru daná sťažovateľke 10. júna 1997 je neplatná.

Vychádzajúc   z uvedeného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   doterajším   postupom okresného   súdu   v konaní,   ktoré   je   na   ňom   vedené   pod   sp. zn.   7 C 1557/99,   došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy okresným súdom, prikázal mu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil tak stav právnej neistoty, v ktorej sa nachádza sťažovateľka domáhajúca sa rozhodnutia súdu vo svojej veci.

III.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie“.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“. Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   žiadala   priznať   jej   primerané   finančné zadosťučinenie v sume 300 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti.

Cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného základného práva v prípadoch, v ktorých sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen deklaráciu porušenia, prípadne príkaz na ďalšie konanie bez porušovania základného práva (IV. ÚS 210/04).

Podľa   názoru   ústavného   súdu   prichádza   v tomto   prípade   do   úvahy   priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti   aplikovaných   Európskym   súdom   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl. 41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajšiu dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 1557/99, berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, najmä význam uplatňovaného nároku pre sťažovateľku (mzdový nárok odvíjajúci sa od výsledku konania o neplatnosť výpovede,   ktoré   na   okresnom   súde   prebiehalo   od   20. júna 1997),   ako   aj skutočnosť, že konanie vo veci nebolo do rozhodnutia ústavného súdu právoplatne skončené, ústavný súd považoval priznanie sumy 40 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde.

V danom   prípade   ústavný   súd   o úhrade   trov   konania   úspešnej   sťažovateľky nerozhodol, pretože si ju jej právna zástupkyňa neuplatnila a trovy konania ani nevyčíslila.

Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je prípustný   opravný   prostriedok,   toto   rozhodnutie   nadobúda   právoplatnosť   dňom   jeho doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. marca 2005