znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/2014-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť P. H., vo veci namietaného porušenia jeho základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky, ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Nitre v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 86/2013 a jeho uznesením zo 16. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť P. H. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. januára 2014 doručená sťažnosť P. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 17 ods. 1 a 2, čl. 48 ods. 1 a čl. 50 ods. 1 a 6 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 7 ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 2 To 86/2013 a jeho uznesením zo 16. októbra 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnuté   uznesenie „je   nezákonné,   a súčasne   predmetná nezákonnosť založila ako rozhodnutie porušenie základných práv a slobôd...

Porušovateľ   vo   svojom   rozhodnutí   zaujal   právny   názor   (osvojil   si   právny   názor prokuratúry), že nebola splnená druhá podmienka obnovy konania upravená v ustanovení § 394 ods. 1 Trestného poriadku a to, že pôvodne uložený trest by bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo pomerom sťažovateľa. Vyplývajúc z uvedeného podania je zrejmé, že porušovateľ zastáva právny názor, že tzv. druhú podmienku je potrebné skúmať v tzv. povoľovacom   konaní   osobitne. [Podľa] Trestného   poriadku   sa   predpokladá   skutočnosť alebo dôkaz súdu skôr neznámy vo vzťahu ku skutku, ktorý je predmetom konania alebo páchateľa,   ako   aj   spôsobilosť   takej   skutočnosti   alebo   dôkazu   privodiť   podľa   zákona použitého pri rozhodovaní iné rozhodnutie o vine alebo treste.

Ustanovenie   § 41b   zákona   o konaní   pred   ústavným   súdom   konštatuje   pre   prípad v ňom uvedený splnenie podmienky (dôvodu) obnovy konania podľa ustanovení Trestného poriadku (ustanovenia § 394 ods. 1 a ustanovení o postupe v konaní), aj keď sa dotknutý prípad netýka okolností činu alebo osoby páchateľa, ale ústavným súdom konštatovaného nesúladu právneho predpisu, ktorý bol použitý pri rozhodovaní súdu v pôvodnom konaní, s ústavou alebo medzinárodnou zmluvou uvedenou v čl. 125 ods. 1 ústavy.“.

Sťažovateľ   poukazuje   aj   na   nález   ústavného   súdu   sp. zn.   PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, tvrdiac, že vzhľadom na nové skutočnosti, ktorými je tento nález, „by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere s účelom trestu alebo k pomerom páchateľa a vzhľadom na ktoré by zákonný sudca mohol vyhodnotiť situáciu podľa stavu v súlade s ústavou celkom inak. Preto posudzovanie primeranosti a neprimeranosti trestu uloženého za   podmienok   protiústavných   zákonných   ustanovení   je   popieraním   trestu   uloženého za podmienok účinnosti protiústavných zákonných ustanovení.“.

II.

Ústavný   súd   z vyžiadaného   súvisiaceho   súdneho   spisu   zistil,   že   krajský   súd napadnutým   uznesením   rozhodol   podľa   § 316   ods. 1   Trestného   poriadku   o odvolaní sťažovateľa   proti   rozsudku   Okresného   súdu   Levice   (ďalej   len   „okresný   súd“)   sp. zn. 3 T 101/2013 z 9. septembra 2013 [ktorým bol sťažovateľ uznaný za vinného zo spáchania trestného činu lúpeže podľa § 188 ods. 1 a 3 písm. a) Trestného zákona a iné, za čo mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody v trvaní 9 rokov] tak, že jeho odvolanie zamietol ako podané osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala.

Krajský   súd   odôvodnil   napadnuté   uznesenie   poukazom   na   zápisnicu   o hlavnom pojednávaní,   z ktorej   vyplynulo,   že   sťažovateľ   po   vyhlásení   označeného   rozsudku okresného súdu   a po zákonnom poučení vyhlásil, „že poučeniu porozumel,   výslovne sa vzdal práva podať odvolanie s tým, že nesúhlasí s podaním odvolania v jeho prospech ani oprávnenými osobami“.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl. 124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06, II. ÚS 350/2012).

Najpodstatnejšou námietkou sťažovateľa sa javí jeho nesúhlas s tým, že krajský súd zamietol jeho odvolanie proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 3 T 101/2013 z 9. septembra 2013 bez meritórneho skúmania, ako aj bez toho, aby prihliadol na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 28. novembra 2012, ktorý bol uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky 21. decembra 2012, keďže vychádzal z toho, že sťažovateľ sa už predtým výslovne vzdal práva podať proti uvedenému prvostupňovému rozsudku odvolanie.

Ústavný   súd   poznamenáva,   že   sťažovateľ   nijako   nespochybňuje,   že   v zápisnici o hlavnom   pojednávaní   urobil   protokolované   vyhlásenie.   Podmienky   na   takýto   postup krajského súdu teda boli splnené, pretože sťažovateľ podal odvolanie potom, ako sa tohto práva výslovne vzdal.

Za uvedeného stavu treba argumentáciu krajského súdu, ktorý odvolanie sťažovateľa zamietol bez meritórneho skúmania jeho obsahu, považovať za dostačujúcu a presvedčivú. V nijakom prípade ju nemožno hodnotiť ako arbitrárnu či zjavne neodôvodnenú.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Podľa § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd neodmietne prijatie sťažnosti, aj keď sa nesplnila podmienka podľa odseku 1, ak sťažovateľ preukáže, že túto podmienku nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa.

Treba konštatovať (a to na základe už uvedených záverov), že hoci sťažovateľ podal proti rozsudku okresného súdu odvolanie, urobil tak však po tom, čo sa po jeho vyhlásení na hlavnom   pojednávaní   okresného   súdu   výslovne   tohto   práva   vzdal.   Znamená   to,   že z formálneho   hľadiska   sťažovateľ   síce   vyčerpal   riadny   opravný   prostriedok   v   podobe odvolania podľa § 306 a nasl. Trestného poriadku, avšak v skutočnosti (materiálne vzaté) tak   neurobil,   pretože   jeho   oprávnenie   podať   odvolanie   zaniklo   tým,   že   sa   tohto   práva výslovne   vzdal.   To   zakladá   neprípustnosť   tejto   sťažnosti   v   zmysle   § 53   ods. 1   zákona o ústavnom súde.

Napokon treba poznamenať, že sťažovateľ ani len netvrdil (tým menej preukazoval), že   sa   práva   podať   odvolanie   vzdal   z   dôvodov   hodných   osobitného   zreteľa.   Preto   ani neprichádza do úvahy prípadný postup ústavného súdu v intenciách § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   ústavný   súd   už   nevyzýval   sťažovateľa   na odstránenie   jej   nedostatkov   (napr.   podpísanie   sťažnosti,   predloženie   splnomocnenia   pre advokáta).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014