znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. F. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. K., M., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. F. O. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2013 doručená sťažnosť JUDr. F. O. (ďalej len „sťažovateľ“, v citáciách aj „navrhovateľ“ alebo „žalobca“),   ktorou   namieta porušenie svojho   základného práva   na súdnu   ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2012.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh   vyplýva, že   Okresný   súd   Bratislava I (ďalej len „okresný   súd“)   rozsudkom   č. k.   25 C 17/1010-42   z 9.   novembra   2011   zamietol   žalobu sťažovateľa o zaplatenie 51 723,02   €   s prísl.   Zamietnutie žaloby odôvodnil   okresný   súd tým, že sťažovateľ „v návrhu na začatie konania neoznačil ako subjekt, proti ktorému jeho návrh smeruje,   štát, t. j. Slovenskú republiku,   v mene ktorej konaná odporca,   hoci svoj nárok odvodzoval od zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Ďalej, že svoj návrh smeroval proti takému subjektu (Ministerstvo spravodlivosti SR), ktorý nie je nositeľom tvrdenej povinnosti a nie je vo veci pasívne vecne legitimovaný. Ďalej, že otázka vecnej legitimácie účastníka   v spore je pritom   otázkou vyplývajúcou z hmotného práva, o ktorej súd nemá oprávnenie účastníka poučovať, keďže podľa § 5 ods. 1 O. s. p. súdy poskytujú pri plnení svojich úloh účastníkom v občianskom súdnom konaní poučenia len o ich procesných právach a povinnostiach za predpokladu, že účastník konania nie je zastúpený advokátom, ako v danom prípade navrhovateľ.

Proti   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   žalobca   podal   žalobca   odvolanie   a to   listom zo dňa 27. 12. 2011. Dôvody odvolania oprel o ustanovenie § 205 ods. 2 písm. a), d) a f) O. s. p. Poukázal na skutočnosť, že účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom.“.

Sťažovateľ ďalej v odvolaní proti prvostupňovému rozsudku poukázal na to, že:

- svoj návrh odvodzoval od zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, citujúc aj paragrafové znenie zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a preto ak nesprávne označil žalovaného (keď na prvej strane žaloby namiesto Slovenskej republiky uviedol len označenie štátneho orgánu, ktorý koná za Slovenskú republiku, t. j. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), mal okresný súd tento rozpor odstrániť,

- podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) bolo povinnosťou konajúceho súdu vyzvať ho, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorú mu určí.

Krajský   súd   rozsudkom   č. k.   8 Co 62/2012-97   z 19.   februára   2013   napadnutý rozsudok   okresného   súdu   ako   vecne   správny   potvrdil,   stotožniac   sa   s jeho   právnymi závermi.

Sťažovateľ v tejto súvislosti na podporu svojich tvrdení poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 193/2009 z 29. septembra 2009, v ktorom vyslovil právne názory odporujúce záverom, ku ktorým dospel krajský súd v právnej veci sťažovateľa. V zmysle odôvodnenia uvedeného uznesenia najvyššieho   súdu   bol   okresný   súd   podľa   § 43   ods. 1   OSP   povinný   vyzvať   žalobcu uznesením   na   odstránenie   na   odstránenie   vady   žaloby. „Prvostupňový   súd   však   takto nepostupoval,   ale   vo   veci   meritórne   rozhodol.   Z uvedeného   nedostatku   v postupe   súdu prvého stupňa nevyvodil žiadny dôsledok ani odvolací súd. Tým bolo konanie oboma súdmi postihnuté vadou vyplývajúcou z § 237 písm. f) O. s. p., t. j. odňatím možnosti konať pred súdom,   zakladajúcou   prípustnosť   a zároveň   dôvodnosť   podaného   dovolania.   Existencia takejto vady je porušením práva na poskytnutie spravodlivej ochrany práva zaručeného citovaným   ustanovením   § 1   O. s. p.,   ako   aj   čl. 46   ods. 1   Ústavy   SR   a čl. 6   Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.“

Sťažovateľ   tvrdí,   že   o identickú   situáciu   ide   aj   v jeho   prípade, „lebo   z obsahu žalobného   návrhu   je   zrejmé,   že   sa   domáha   nároku   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu štátu a v žalobe aj cituje konkrétne paragrafové znenie   zákona   č. 58/1969   Zb.,   kde   uvádza,   že   štát   zodpovedá   za   škodu   spôsobenú nezákonným   rozhodnutím.   Z uvedeného   je   zrejmé,   že   žalobca   sa   domáha   nároku   na náhradu   škody   proti   štátu,   čiže   je   to   rozpor   medzi   opisom   rozhodujúcich   skutočností a medzi označením štátneho orgánu, ktorý koná v mene štátu za žalovaného (Ministerstvo spravodlivosti SR). Tu treba ešte dodať, že podľa § 42 ods. 3 O. s. p. podania sa nehodnotia podľa názvu ale podľa obsahu. Aj na základe tohto ustanovenia zákona bol súd povinný vyzvať žalobcu na odstránenie rozporu.“.

Aj podľa názoru Ústavného súdu Českej republiky, na ktorý sa sťažovateľ odvoláva, musí súd žalobcu najskôr pred rozhodnutím vo veci samej upozorniť na to, že žalovaný nie je v spore pasívne legitimovaný.

Sťažovateľ   zastáva   názor,   že   v jeho   veci   nepostupovali   súdy   v súlade s ustanoveniami   zakotvujúcimi   právo   na   spravodlivý   proces,   čím   porušili   jeho   v petite sťažnosti označené práva.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sa sťažovateľ domáha, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Základné právo JUDr. F. O... na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd,   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2012-97, porušené bolo.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 8 Co 62/2012-97 zo dňa 19. februára 2013, zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   JUDr.   F.   O...   trovy   právneho zastúpenia   v   sume   320,44   €,   na   účet   jeho   právneho   zástupcu   JUDr.   J.   K.,   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (1/6 výpočtového základu, tj. 127,16 € + 20 % DPH (25,43 €) = 152,59 € + režijný paušál 7,63 €, čiže 2 úkony právnej služby, spolu 320,44 €).“

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ oprávnený podľa osobitných predpisov.

Sťažovateľ sa sťažnosťou   domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Co 62/2012.

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že „konanie oboma súdmi“ bolo „postihnuté vadou vyplývajúcou   z   § 237   písm. f)   O. s. p.,   t. j.   odňatím   možnosti   konať   pred   súdom, zakladajúcou   prípustnosť   a zároveň   dôvodnosť   podaného   dovolania“. Ústavný   súd v súčinnosti s okresným súdom zistil, že sťažovateľ podal 25. apríla 2013 proti rozsudku krajského   súdu   č. k.   8 Co 62/2012-97   z 19.   februára   2013   dovolanie,   o ktorom   do   dňa predbežného prerokovania sťažnosti ešte nebolo rozhodnuté.

Z   čl. 127   ods. 1   ústavy   vyplýva,   že   systém   ústavnej   ochrany   základných   práv a slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Z   princípu   subsidiarity,   z   ktorého   vychádza   čl. 127   ods. 1   ústavy,   vyplýva,   že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen   zákonnosť,   ale   aj   ústavnosť.   Preto   je   právomoc   ústavného   súdu   subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07).

Zmysel a účel subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou všetkých orgánov verejnej moci v rámci im zverených kompetencií. Právomoc ústavného súdu   predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých   ostatných   orgánov   verejnej   moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú. Opačný   záver   by   znamenal   popieranie   princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného   súdu podľa zásad uvedených v § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných práv a slobôd akceptoval tým, že podal vo svojej veci dovolanie ešte predtým, ako   podal   sťažnosť   ústavnému   súdu   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním   opravných   prostriedkov   alebo   iných   právnych   prostriedkov,   ktoré   zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných   predpisov,   nemožno   rozumieť   už samotné   podanie   posledného   z   nich   oprávnenou   osobou,   ale   až   rozhodnutie   o   ňom príslušným orgánom. V okolnostiach daného prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by o jeho veci mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako   dovolací   súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej istoty   ústavne   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu za predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

V judikatúre ústavného súdu sa už aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   ustálil   právny   názor   (napr.   I. ÚS 169/09,   I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého v prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku   (dovolania)   a súbežne   podanej sťažnosti   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   je   takáto   sťažnosť   považovaná   za   prípustnú až po rozhodnutí   o   dovolaní.   Zároveň   ústavný   súd   v   tejto   súvislosti   vo   svojej (už stabilizovanej) judikatúre uvádza (napr. m. m. I. ÚS 184/09, I. ÚS 237/09, I. ÚS 239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že jeho dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, a jeho body 51, 53, 54).

Ak by sa ústavný súd vecne zaoberal sťažnosťou pred rozhodnutím najvyššieho súdu o podanom dovolaní, mohol by neprípustne zasiahnuť do rozhodovania všeobecných súdov. V prípade, že by ústavný súd čakal na rozhodnutie dovolacieho súdu, mohlo by to navádzať potenciálnych sťažovateľov na obdobný postup, aký zvolil v okolnostiach daného prípadu sťažovateľ,   t. j.   na   paralelné   podávanie   sťažností   ústavnému   súdu   zároveň   s podaním dovolania, čo vzhľadom na už uvedené nie je opodstatnené.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013