znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/2012-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., B., ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Prešove v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 56/2011 a jeho uznesením z 10. augusta 2011, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. septembra 2011 doručená sťažnosť I. K. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“)   a práva podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 56/2011 a jeho uznesením z 10. augusta 2011.Z   obsahu sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   označeným   uznesením   krajského   súdu   a   postupom predchádzajúcim   jeho   vydaniu, „ktorým   tento   súd   jednomyseľne   rozhodol   o   mojom odvolaní proti opravnému uzneseniu Okresného súdu v Bardejove pod č. k. 3 C 301/2004- 110, zo dňa 16. XI. 2010, v právnej veci proti OSBD v B., a to tak, že potvrdil toto mnou napadnuté uznesenie“.

Sťažovateľ uviedol, že «od r. 2004 som viedol súdny spor s Okresným stavebným družstvom   v B.   o   neplatnosť   platobného   výmeru   s   účinnosťou   od   1.   I.   03,   ale   celkom bezúspešne, lebo tento súdny prípad bol našimi kompetentnými orgánmi v rozhodovaní o ňom dokonale v môj neprospech zmanipulovaný a totálne v rozpore s naším platným právom dokaličený! Navyše počas jeho vedenia bol som vo veľkej nevýhode v tom, že som nebol v stave zaplatiť ani súdny poplatok, čím mi na „krku“ sústavne visela hrozba, že súdy toto konanie zmárnia skôr ako by boli povinné ho rozhodnúť vo veci samej a keď som videl, že   moja   obrana   je   zbytočná,   vo   vhodnej   a   takpovediac   v   poslednej   chvíli,   som   súdny poplatok za podaný návrh skutočne aj dňa 7. XI. 2007 zaplatil zložením peňazí v hotovosti priamo na bardejovskej pošte, čo mi ale naše súdy tento nevyvratiteľný fakt neuznali a čo spečatil svojím právoplatným uznesením prešovský odvolací súd dňa 10. 8. 2011. A to je vlastne aj dôvod na podanie tejto ďalšej ústavnej sťažnosti.».

V   tejto   súvislosti   sťažovateľ   namieta,   že „...   konečné   rozhodnutie   odvolacieho prešovského súdu, zo dňa 10. VIII. 2011, je založené na vyloženej nepravde tohto súdu, lebo u   mňa   sa   moja   právna   povinnosť   voči   bardejovskému   súdu,   pokiaľ   ide   o   včasnosť zaplatenia súdneho poplatku vo výške 1 000,- Sk skončila odovzdaním týchto peňazí na... pošte pri poštovej priehradke a nie až v ďalšie dni, kedy pošta odovzdala tieto moje peniaze banke ich skutočným pripísaním na bankový účet tohto súdu“.

Na základe argumentácie uvedenej v sťažnosti sťažovateľ žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1) Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa čl. 46 Ústavy SR a ods. 1/, čl.   6   Dohovoru   postupom   Krajského   súdu   v   Prešove   v   súdnom   konaní   o   odvolaní sťažovateľa proti opravnému uzneseniu Okresného súdu v Bardejove, zo dňa 16. XI. 2010 a č. k. 3 C 301/2004-110, vyjadrenom v jeho konečnom uznesení sp. zn. 3 Co 56/2011, zo dňa 10. VIII. 2011, porušené boli.

2)   Priznáva   I.   K.   K.   spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   99   tis.   EUR /slovom deväťdesiatdeväťtisíceur/, ktoré je mu povinný Krajský súd v Prešove uhradiť do 2- och mesiacov od právoplatnosti tohto ústavného nálezu.

4) Ukladá Krajskému súdu v Prešove uhradiť aj vzniklé trovy tohto súdneho konania, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho nálezu.“

Súčasťou   sťažnosti   bola aj žiadosť   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho zástupcu na konanie   pred   ústavným   súdom   odôvodnená   poukazom   na   nepriaznivú   finančnú a sociálnu situáciu.

II.

Podľa čl. 127 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd,   alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 56/2011 a jeho uznesením z 10. augusta 2011.

Na účely preskúmania námietok sťažovateľa si ústavný súd v súvislosti s prípravou predbežného prerokovania sťažnosti vyžiadal spis okresného súdu sp. zn. 3 C 301/2004, z ktorého zistil tieto relevantné skutočnosti:

Sťažovateľ 30. decembra 2004 podal Okresnému súdu Bardejov (ďalej len „okresný súd“) žalobu o neplatnosť platobného výmeru zo 17. decembra 2002 na platenie nájomného a   služieb   spojených   s   užívaním   bytu   (ďalej   len   „platobný   výmer“)   proti   Okresnému stavebnému bytovému družstvu B. (ďalej len „žalovaný“). Konanie bolo okresným súdom vedené pod sp. zn. 3 C 301/2004.

Okresný súd 14. januára 2005 vyzval sťažovateľa na zaplatenie súdneho poplatku v sume 1 000 Sk za podaný návrh. Na výzvu okresného súdu reagoval sťažovateľ podaním doručeným okresnému súdu 21. januára 2005, v ktorom s poukazom na svoju nepriaznivú finančnú a sociálnu situáciu požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov. Okresný súd o tejto žiadosti rozhodol uznesením sp. zn. 3 C 301/2004 z 21. apríla 2005 tak, že nepriznal sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov, a následne ho 18. mája 2005 opätovne vyzval na zaplatenie súdneho poplatku.

Sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu sp. zn. 3 C 301/2004 z 21. apríla 2005   odvolanie,   o ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   2   Co   225/2005 z 11. januára 2006   tak,   že potvrdil   odvolaním napadnuté uznesenie   súdu   prvého   stupňa o nepriznaní oslobodenia   od   súdnych   poplatkov.   Proti   označenému   uzneseniu   krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 195/2006 z 10. augusta 2006 tak, že dovolanie sťažovateľa ako neprípustné odmietol.

Následne   okresný   súd   v   právnej   veci   o   neplatnosť   platobného   výmeru (už po tretíkrát,   pozn.)   výzvou   z 27.   novembra   2006   vyzval   sťažovateľa,   aby   v určenej lehote zaplatil súdny poplatok v sume 1 000 Sk, pričom ho zároveň poučil, že po márnom uplynutí   lehoty   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   môže   konanie   zastaviť.   Vzhľadom   na skutočnosť, že sťažovateľ ani v lehote určenej okresným súdom nezaplatil súdny poplatok, okresný súd uznesením sp. zn. 3 C 301/2004 z 8. októbra 2007 konanie zastavil. Sťažovateľ podal proti označenému uzneseniu okresného súdu odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením sp.   zn. 4 Co 23/2008 z 23. apríla 2008 tak, že sťažovateľovi nepriznal oslobodenie od súdnych poplatkov a potvrdil uznesenie súdu prvého stupňa z 8. októbra 2007 o zastavení konania; označené uznesenie krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 22. mája 2008.

Uznesenie krajského súdu z 23. apríla 2008 napadol sťažovateľ dovolaním, v ktorom namietal, že súdny poplatok za návrh zaplatil včas na pošte 7. novembra 2007, deň pred uplynutím lehoty na podanie odvolania. Najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 16/2010 z 11. marca 2010 dovolacie konanie o dovolaní sťažovateľa proti uzneseniu krajského súdu z   23.   apríla   2008   zastavil   pre   nesplnenie   podmienok   dovolacieho   konania   (povinné zastúpenie kvalifikovaným zástupcom); označené uznesenie dovolacieho súdu nadobudlo právoplatnosť 16. marca 2010.

Následne   okresný   súd   z   dôvodu   právoplatne   zastaveného   súdneho   konania uznesením sp. zn. 3 C 301/2004 zo 14. apríla 2010 rozhodol o vrátení súdneho poplatku sťažovateľovi v sume 33,19 €. Krajský súd na základe odvolania sťažovateľa napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil uznesením sp. zn. 4 Co 74/2010 z 30. septembra 2010. Predmetné uznesenie nadobudlo právoplatnosť 11. októbra 2010.

Opravným uznesením zo 16. novembra 2010 okresný súd opravil výrok uznesenia zo 14. apríla 2010 v časti ukladajúcej povinnosť príslušnému orgánu vrátiť sťažovateľovi ním   zaplatený   súdny   poplatok.   O   odvolaní   sťažovateľa   proti   opravnému   uzneseniu okresného   súdu   (v   ktorom   namietal   vrátenie   zaplateného súdneho   poplatku   a   opätovne tvrdil, že súdny poplatok zaplatil do konca lehoty na podanie odvolania, a preto konanie nemalo byť zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku a súd mal v konaní pokračovať) krajský súd uznesením sp. zn. 3 Co 56/2011 z 10. augusta 2011 rozhodol tak, že ho potvrdil.

Sťažovateľ   7.   septembra   2011   podal   dovolanie   proti   namietanému   uzneseniu krajského súdu z 10. augusta 2011, ktorým bolo potvrdené opravné uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 C 301/2004 zo 16. novembra 2010 o vrátení súdneho poplatku.

Uznesením   sp.   zn.   3   C   301/2004   z   15.   decembra   2011   okresný   súd   vyzval sťažovateľa, aby doplnil svoje podanie zo 7. septembra 2011, ktoré označil ako dovolanie proti   uzneseniu   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Co   56/2011   z   10.   augusta   2011,   tak,   aby obsahovalo všetky náležitosti dovolania v súlade s § 241 Občianskeho súdneho poriadku. Súčasne   ho   vyzval   na   predloženie   splnomocnenia   udeleného   advokátovi   na   jeho zastupovanie   v   dovolacom   konaní.   Proti   tomuto   uzneseniu   podal   sťažovateľ   odvolanie, ktoré   krajský   súd   uznesením   sp.   zn.   16   Co   28/2012   z   15.   marca   2012   odmietol   ako neprípustné; označené uznesenie bolo sťažovateľovi doručené 20. apríla 2012.

V čase predbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom okresný súd dovolanie sťažovateľa ešte nepredložil najvyššiemu súdu ako dovolaciemu súdu.

Ústavný súd vychádzajúc z obsahu petitu, ktorým je v konaní o sťažnosti viazaný (§ 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde), preskúmal sťažnosť pri predbežnom prerokovaní z hľadiska   sťažovateľom   namietaného   porušenia   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1 ústavy,   ako   aj   práva   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 3 Co 56/2011 z 10. augusta 2011.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že proti namietanému uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľ dovolanie (v ňom sťažovateľ tvrdí, že „ja som predmetný súdny poplatok vo výške vtedajších 1 000,- Sk zaplatil nie dňa 9. XI. 2007, ale včas prostredníctvom pošty už dňa 7. XI. 2007 a k tomu chcem ešte dodať, že mojou právnou povinnosťou nebolo v tento deň, resp. nasledujúci odniesť tieto peniaze zložiť pre súd priamo do banky, aby ich pred mojimi očami ihneď aj pripísala na jeho účet! Takže ja som si svoju povinnosť a záväzok voči bardejovskému súdu splnil už dňa 7. XI. 2007 odovzdaním mojich peňazí na prepravu pre neho u poštovej priehradky“), o ktorom do dňa predbežného prerokovania sťažnosti najvyšší súd ešte nerozhodol.

Pri posudzovaní sťažnosti ústavný súd vychádzal zo subsidiarity svojej právomoci rozhodovať   o   sťažnostiach   podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy.   Zmysel   a   účel   subsidiárneho postavenia ústavného súdu pri ochrane základných práv a slobôd spočíva v tom, že ochrana ústavnosti nie je a ani podľa povahy veci nemôže byť výlučne úlohou ústavného súdu, ale úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci   v   rámci   im   zverených   kompetencií.   Právomoc ústavného súdu predstavuje v tomto kontexte ultima ratio inštitucionálny mechanizmus, ktorej uplatnenie nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných orgánov verejnej moci,   ktoré   sa   na   ochrane   ústavnosti   podieľajú.   Opačný   záver   by   znamenal popieranie princípu   subsidiarity   právomoci   ústavného súdu   podľa   zásad uvedených   v   §   53   ods.   1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04).

V   danom   prípade   sťažovateľ   subsidiárne   postavenie   ústavného   súdu   pri   ochrane základných   práv   a   slobôd   síce   akceptoval   tým,   že   podal   vo   svojej   veci   dovolanie (7. septembra 2011) ešte predtým, ako podal sťažnosť ústavnému súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd v tejto súvislosti odkazuje aj na svoju doterajšiu judikatúru (m. m. IV. ÚS 177/05), podľa ktorej vyčerpaním opravných prostriedkov alebo iných právnych prostriedkov,   ktoré zákon   sťažovateľovi na ochranu jeho základných   práv alebo slobôd účinne   poskytuje   a   na   ktorých   použitie   je   sťažovateľ   oprávnený   podľa   osobitných predpisov, nemožno rozumieť už samotné podanie posledného z nich oprávnenou osobou, ale až rozhodnutie o ňom príslušným orgánom. V okolnostiach prípadu sťažovateľ podaním dovolania, ako aj podaním sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedome vytvoril stav, keď by   o   jeho   veci   mali   súbežne   rozhodovať   dva   orgány   súdneho   typu   (najvyšší   súd   ako dovolací súd a ústavný súd), čo nie je v podmienkach právneho štátu rešpektujúceho princíp právnej   istoty   akceptovateľné.   Vzhľadom   na   skutočnosť,   že   uplatnenie   právomoci dovolacieho súdu vo veci sťažovateľa predchádza uplatneniu právomoci ústavného súdu, možno považovať podanie sťažnosti ústavnému súdu ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu ako predčasné (m. m. IV. ÚS 142/2010).

Ústavný súd v ostatnom období aj pod vplyvom judikatúry Európskeho súdu pre ľudské   práva   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   zastáva   názor   (napr.   I.   ÚS   169/09, I. ÚS 289/09),   podľa   ktorého   v   prípade   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku (dovolania) a súbežne podanej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je takáto sťažnosť považovaná za prípustnú až po rozhodnutí o dovolaní. Zároveň ústavný súd v tejto súvislosti vo   svojej   judikatúre   uvádza   (napr.   m.   m.   I.   ÚS   184/09,   I.   ÚS   237/09,   I.   ÚS   239/09, IV. ÚS 49/2010, IV. ÚS 453/2010), že lehota na prípadné podanie sťažnosti po rozhodnutí o dovolaní   bude   považovaná v zásade za zachovanú aj vo   vzťahu k   predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu, s výnimkou prípadov, keď to konkrétne okolnosti veci zjavne vylučujú. Nie je preto dôvodné, aby sťažovateľ v prípade podania dovolania podal zároveň aj sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pretože aj za predpokladu, že by dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, nemožno sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy   smerujúcu   proti   rozhodnutiu,   ktoré   predchádzalo   rozhodnutiu   dovolacieho   súdu, odmietnuť pre jej oneskorenosť (porovnaj k tomu aj rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 8. novembra 2007 vo veci Soffer proti Českej republike, sťažnosť č. 31419/04, alebo rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská verzus Česká republika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53, 54).

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľa uplatnením zásady ratio temporis odmietol ako neprípustnú podľa § 53 ods. 1 v spojení s § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   sa   už   ústavný   súd   ďalšími   požiadavkami sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012