znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/2011-18

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne   prerokoval   sťažnosti   obchodnej   spoločnosti   P.,   s. r. o.,   B.,   zastúpenej Advokátskou   kanceláriou   H.,   spol. s r. o.,   B.,   konajúcou   prostredníctvom   konateľa a advokáta Mgr. J. H., vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011, sp. zn. Rvp 1584/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011   vo   veci   namietaného porušenia   jej   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   práva na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv   a   základných   slobôd   uzneseniami   Krajského   súdu   v Banskej   Bystrici č. k. 13 CoE/60/2011-30   z 8.   marca   2011,   č. k.   14 CoE/37/2011-29   z 9.   marca   2011 a č. k. 15 CoE/119/2011-30 zo 16. marca 2011 a takto

r o z h o d o l :

1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011, sp. zn. Rvp 1584/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011 s p á j a   na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011.

2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a   z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli 28. júna 2011 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011, sp. zn. Rvp 1584/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011, ktorými namieta porušenie   svojho   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   a   práva   na   ochranu majetku   podľa   čl. 1   Dodatkového   protokolu   k   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uzneseniami Krajského súdu v Banskej Bystrici   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č. k. 13 CoE/60/2011-30   z 8. marca   2011,   č. k. 14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011 a č. k. 15 CoE/119/2011-30 zo 16. marca 2011 (ďalej aj „napadnuté uznesenia krajského súdu“).

Zo sťažností a z ich príloh vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnosti zaoberá inter alia poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere (ďalej len „zmluvy“) poskytla trom fyzickým osobám úvery v sume od 232,36 € do 464,71   €,   ktoré   spolu   s   ďalšími   poplatkami   boli   dlžníci   povinní   vrátiť   v dvanástich mesačných splátkach (veci vedené pod sp. zn. Rvp 1583/2011 a sp. zn. Rvp 1585/2011) a v štyroch   mesačných   splátkach   (vec   vedená   pod   sp. zn.   Rvp 1584/2011).   Vzhľadom na skutočnosť,   že   dlžníci   neuhradili   niekoľko   po   sebe   idúcich   splátok,   dostali   sa do omeškania.

1.   Vo   veci   vedenej   pod   sp. zn.   Rvp 1583/2011   sťažovateľka „zahájil[a] rozhodcovské konanie pred rozhodcovským súdom zriadeného zriaďovateľom S., a. s..., v súlade s rozhodcovskou dohodou uzatvorenou medzi sťažovateľ[kou] a dlžníkom“. Dňa 24. apríla 2008 sa rozhodcovský nález stal vykonateľným a 23. augusta 2008 bol spísaný pred súdnym exekútorom návrh na vykonanie exekúcie. Súdny exekútor následne na základe poverenia udeleného Okresným súdom Revúca (ďalej len „okresný súd“) 18. novembra 2008   začal   nútený   výkon   rozhodnutia.   Okresný   súd   ex   officio   uznesením   č. k. 3 Er/3905/2008-16 z 8. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka   8. decembra   2010   odvolanie,   o   ktorom   rozhodol   krajský   súd   uznesením č. k. 13 CoE/60/2011-30 z 8. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

2. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1584/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s...,   v   súlade   s   rozhodcovskou dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľ[kou] a   dlžníkom“. Dňa   24. júla   2008   sa rozhodcovský   nález   stal   vykonateľným   a 10.   septembra   2008   bol   podaný   návrh na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 26. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 3 Er/3968/2008-15 z 8. novembra 2010 exekúciu zastavil.   Proti   tomuto   uzneseniu   podala   sťažovateľka   29.   novembra   2010   odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011 tak, že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

3. Vo veci vedenej pod sp. zn. Rvp 1585/2011 sťažovateľka potom, ako opakovane bezúspešne   vyzvala   dlžníka   na   úhradu   úveru, „zahájil[a] rozhodcovské   konanie   pred rozhodcovským   súdom   zriadeného   zriaďovateľom   S.,   a. s...,   v   súlade   s   rozhodcovskou dohodou   uzatvorenou   medzi   sťažovateľ[kou] a   dlžníkom“. Dňa   15.   mája   2008   sa rozhodcovský   nález   stal   vykonateľným   a 10.   novembra   2008   bol   podaný   návrh na vykonanie   exekúcie   súdnemu   exekútorovi.   Súdny   exekútor   následne   na   základe poverenia udeleného okresným súdom 10. novembra 2008 začal nútený výkon rozhodnutia. Okresný súd ex officio uznesením č. k. 3 Er/3878/2008-15 z 8. novembra 2010 exekúciu zastavil. Proti tomuto uzneseniu podala sťažovateľka 8. decembra 2010 odvolanie, o ktorom rozhodol   krajský   súd   uznesením   č. k.   15 CoE/119/2011-30   zo   16.   marca   2011   tak,   že uznesenie okresného súdu potvrdil ako vecne a právne správne.

Sťažovateľka v sťažnostiach okrem iného uvádza:

«... okresný súd vydal poverenie, tj. riadne preskúmal exekučný titul pred vydaním poverenia   na   zahájenie   exekúcie.   Týmto   svojím   postupom   okresným   súd   vytvoril sťažovateľ[ke] i povinnému právnu istotu a súčasne legitímne očakávanie sťažovateľ[ky] užívať svoj majetok – pohľadávku posilnenú ochranou súdom v rámci dozoru nad núteným výkonom práva, tzv. exekúciou voči majetku povinného.

Následne okresný súd z vlastného podnetu, tj. bez podnetu exekútora, sťažovateľ[ky] alebo   povinného,   zahájil konanie   na   zastavenie exekúcie,   pričom   pred zahájením tohto konania   neposkytol   priestor   účastníkom   exekučného   konania   vyjadriť   sa   k zahájeniu konania o zastavení exekúcie.

Týmto postupom okresný súd porušil zákonom a ústavou garantovanú rovnosť strán, keďže   zahájením   konania   z   vlastného   podnetu   jednoznačne   nahradil   vôľu   jedného z účastníkov exekúcie na úkor sťažovateľ[ky], ktor[á] zahájením konania stratil[a] právnu istotu   a legitímne   očakávanie   užívať   svoj   majetok,   nastolený   vydaním   poverenia na vykonanie exekúcie a následným zahájením núteného výkonu práva, tzv. exekúciou. Z časového hľadiska okresný súd, ani krajský súd nijakým spôsobom nezdôvodnil aký verejný záujem povýšil nad verejný záujem dohľadu nad výkonom exekúcie a prečo práve v tomto okamžiku zahájil okresný súd konanie na zastavenie exekúcie, t. j. či v období od vydania poverenia na vykonanie exekúcie do zahájenia konania na zastavenie exekúcie sa   zmenili   akékoľvek   zákonné   alebo   iné   podmienky   pre   výkon   tejto   exekúcie   a/alebo exekútor porušil akúkoľvek povinnosť uloženú mu exekučným poriadkom.

Domnievame sa, že cieľom oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez návrhu vyplývajúce z príslušných ustanovení exekučného poriadku je chrániť verejný záujem   ochraňujúci   účastníkov   exekúcie   pred   nezákonnou   činnosťou   exekútora   v exekučnom konaní. Účelom tohto oprávnenia súdu zahájiť konanie na zastavenie exekúcie bez   návrhu   nemohlo   byť   oprávnenie   takéhoto   súdu   nahradiť   vôľu   oprávneného   alebo povinného v exekučnom konaní, keďže obe strany majú exekučným poriadkom garantované rovné postavenie, tj. povinný mohol zahájiť toto konanie na zastavenie exekúcie na svoj návrh a nebolo potreba, aby súd konanie zahajoval bez návrhu.

V tomto prípade okresný súd, ani krajský súd neidentifikovali ochraňovaný verejný záujem, ktorý by bol akokoľvek nadradený verejnému záujmu zachovania rovnosti práv účastníkov v exekučnom konaní, čo spôsobuje protiprávnosť zahájenia konania súdom bez návrhu.

Ďalším   porušením   práva   sťažovateľ[ky] okresným   súdom   a   krajským   súdom v priebehu   konania   na   zastavenie   exekúcie,   vyplývajúce   z   odôvodnenia   predmetných rozhodnutí je vykonanie dokazovania zvláštneho podnetu a bez znalosti vôle účastníkov konania, a to opätovným preskúmaním exekučného titulu a súvisiacich dokladov najmä predmetnej zmluvy o úvere. V priebehu tohto konania súd nedal priestor na vyjadrenie účastníkom   konania   k   vykonaným   dôkazom,   ani   nedal   možnosť   navrhnúť   nové   dôkazy v tomto konaní, ktoré by zvrátili jeho rozhodnutie zastaviť exekúciu. Táto skutočnosť je významným   porušením   povinnosti   súdu   oboznámiť   účastníkov   konania   o   vykonaných dôkazoch a možnosti účastníkov sa k týmto vyjadriť alebo navrhnúť nové dôkazy... Sťažovateľ[ka] má za to, že na základe zmluvy o úvere [jej] vznikol nárok na vrátenie peňažných   prostriedkov   osobou,   ktorej   úver] poskyt[la]. Tento   nárok   nebol   nikdy spochybnený, naopak posilnený ochranou v rámci exekučného konania pod dohľad súdu vydaním   poverenia   na   vykonanie   exekúcie.   Sťažovateľ[ka] tak   vlastnil[la] majetok („posession“ „bien“) v zmysle Protokolu 1 Dohovoru, nakoľko išlo o existujúce (reálne) právo (ktoré vzniklo na základe bilaterálneho právneho úkonu – zmluvy, ktorej platnosť nebola účastníkmi ani súdnym orgánom spochybnená) a dokonca realizoval[la] toto svoje právo   pod   dohľadom   súdu.   Ako   Európsky   súd   pre   ľudské   práva   uvádza   inter   alia v rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva Gasus Dosier und Fördertechnik, „pojem vlastníctvo   má autonómny význam,   ktorý   sa   neobmedzuje   na vlastníctvo   hmotných   vecí (statkov),   práva   a   záujmy   predstavujúce   aktíva   môžu   byť   považované   za   vlastníctvo“. V prípade sťažovateľ[ky] nejde o žiadne fiktívne právo, ktorého existencia by mala byť určená dodatočne alebo existencia nároku by mohla byť spochybnená...

Podľa názoru sťažovateľ[ky] v posudzovanom prípade došlo k zásahu do je[j] práva pokojne   užívať   majetok   zo   strany   štátneho   orgánu   tým,   že   súd   exekúciu   zastavil,   čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý sťažovateľ[ke] vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený zákonom predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu. Uvedený zásah do vlastníckych práv sťažovateľ[ky] nie je v súlade s požiadavkami Protokolu 1 Dohovoru druhej vety a predstavuje zásah do pokojného užívania majetku sťažovateľ[ky] resp. predstavuje de facto zbavenie vlastníctva. Zásah do práva pokojne užívať   majetok   musí   spĺňať   v   zmysle   Protokolu   1   Dohovoru   a   konštantnej   judikatúry Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva   3   podmienky,   a   to   aby   i)   bol   zásah   vykonaný vo verejnom záujme,   ii)   zásah bol   primeraný   sledovanému   cieľu   a   iii)   bol uskutočnený na základe zákona.»

Sťažovateľka zastáva názor, že v posudzovaných prípadoch došlo k zásahu do jej práva pokojne užívať   majetok zo strany štátneho orgánu tým,   že okresný súd exekúciu zastavil, čím znemožnil nútený výkon práva, na ktorý jej vznikol na základe zmluvy o úvere nárok a ktorý bol zabezpečený predvídaným exekučným titulom pod dohľadom súdu.

Sťažovateľka   na   základe   argumentácie   uvedenej   v   sťažnostiach   navrhuje,   aby ústavný súd o nich rozhodol nálezom, v ktorom vysloví porušenie jej práva „na spravodlivý proces   vyplývajúce   z   článku   6   ods. 1...   dohovoru...   a   na   ochranu   majetku   podľa   čl. 1 Dodatkového   protokolu...“ napadnutými   uzneseniami   krajského   súdu,   zruší   napadnuté uznesenia, veci vráti na ďalšie konanie a prizná jej primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   preto   možno   považovať   tú   sťažnosť, pri predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Sťažovateľka v sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy adresovaných ústavnému súdu   vyjadruje svoje výhrady   proti   uzneseniam krajského súdu   č. k. 13 CoE/60/2011-30 z 8. marca   2011,   č. k.   14 CoE/37/2011-29   z 9.   marca   2011   a č. k.   15 CoE/119/2011-30 zo 16. marca 2011, ktorými podľa jej názoru došlo k neprípustnému zásahu do jej práva na spravodlivé súdne konanie tým, že krajský súd verifikoval zastavenie už prebiehajúceho exekučného konania bez tohto, aby sa mala možnosť k tomu vyjadriť, čím súčasne malo dôjsť aj k neprípustnému zásahu do jej práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže v dôsledku zastavenia exekučných konaní malo byť z exekúcie oprávnenej sťažovateľke upreté právo na vrátenie majetku od povinných.

II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí

Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci to   nevylučuje,   použijú   sa   na   konanie   pred   ústavným   súdom   primerane   ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“).

V   zmysle   § 112   ods. 1   OSP   v   záujme   hospodárnosti   konania   môže   súd   spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začali a skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov.

Zákon   o   ústavnom   súde   nemá   osobitné   ustanovenie   o   spojení   vecí   na   spoločné konanie, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súde možno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy primerane použiť na prípadné spojenie vecí § 112 ods. 1 OSP.

S   prihliadnutím   na   obsah   sťažností   vedených   ústavným   súdom   pod   sp. zn. Rvp 1583/2011,   sp. zn.   Rvp 1584/2011   a sp. zn.   Rvp 1585/2011,   z   ktorých   vyplýva   ich právna   a   skutkovú   súvislosť,   a prihliadajúc   taktiež   na totožnosť   v   osobe   sťažovateľky a krajského súdu, proti ktorému tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd aplikujúc § 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 112 ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto uznesenia.

II.2 K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Pri rozhodovaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd štandardne poukazuje na svoje ústavné postavenie vymedzené v čl. 124 ústavy, z ktorého vyplýva, že vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   nie   je   alternatívnou   ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), ale súdnym orgánom ochrany   ústavnosti.   Preto   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a   posudzovať   právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite   zistený   skutkový   stav   a   aké   skutkové   a   právne   závery   zo   skutkového   stavu všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný   súd   zasiahnuť   len   vtedy,   ak   by   ich   konanie   alebo   rozhodovanie   bolo   zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a   zároveň   by   malo   za   následok   porušenie   niektorého   základného   práva   alebo   slobody (m. m. I. ÚS 13/00,   I. ÚS 139/02,   III. ÚS 180/02   atď.).   O   svojvôli   pri   výklade   alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).

Ústavný súd v danom prípade považoval za potrebné zaujať stanovisko k zásadnému právnemu   problému   nastolenému   v   sťažnostiach   sťažovateľky,   ktorý   spočíva   v   tom,   či krajský súd rozhodujúci v rámci exekučného konania o odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu,   ktorým   bola   exekúcia   zastavená,   má   (obdobne   ako   prvostupňový   súd) právomoc skúmať v tomto štádiu konania prípustnosť exekúcie z hľadiska relevantnosti exekučného titulu, t. j. v okolnostiach namietaných prípadov rozhodcovský rozsudok.

Podľa   § 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“) exekúciu možno   zastaviť   na   návrh   alebo   aj   bez   návrhu.   Zatiaľ   čo   dôvody,   na   základe   ktorých všeobecný   súd   obligatórne   zastaví   exekúciu   (§ 57   ods. 1   Exekučného   poriadku)   alebo na základe ktorých fakultatívne pristúpi k takémuto rozhodnutiu (§ 57 ods. 2 Exekučného poriadku), upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. To znamená, že všeobecný súd je povinný   v   priebehu   celého   exekučného   konania   ex   offo   skúmať,   či   sú   splnené   všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať.

II.2.1 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1583/2011Krajský súd uznesením č. k. 13 CoE/60/2011-30 z 8. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   3 Er/3905/2008-16   z 8.   novembra   2010,   ktorým   tento   exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného tým, že «V zmysle ustanovenia § 45 ods. 1 písm. e/ zákona   č. 244/2002   Z. z.   o   rozhodcovskom   konaní,   súd   príslušný   na   výkon   rozhodnutia alebo na exekúciu podľa osobitných predpisov na návrh účastníka konania, proti ktorému bol   nariadený   výkon   rozhodcovského   rozsudku,   konanie   o   výkon   rozhodnutia   alebo exekučné konanie zastaví, ak rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania   na   plnenie,   ktoré   je   objektívne   nemožné,   právom   nedovolené   alebo   odporuje dobrým   mravom.   Podľa   citovaného   ustanovenia,   odseku   2,   súd   príslušný   na   výkon rozhodnutia   alebo   na   exekúciu   zastaví   výkon   rozhodcovského   rozsudku   alebo   exekučné konanie aj bez návrhu, ak zistí v rozhodcovskom konaní nedostatky podľa odseku 1 písm. b/ alebo c/.

Pokiaľ oprávnená v odvolaní poukazuje na skutočnosť, že exekučný súd už skúmal exekučný   titul   v   zmysle   ustanovenia   § 44   ods. 2   zákona   číslo   233/1995   Z. z.   v   znení neskorších predpisov a nezistil rozpor žiadosti exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie   so   zákonom,   táto   nie   je   prekážkou,   aby   exekučný   súd   kedykoľvek   v   priebehu exekúcie zisťoval,   či trvajú podmienky exekúcie.   Ak zistí,   že tomu tak nie je,   rozhodne o zastavení exekúcie aj bez návrhu (§ 58 ods. 1 uvedeného zákona).

Odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd postupoval správne, keď predmetnú zmluvu o úvere posúdil ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere podľa § 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, lebo boli splnené predpoklady požadované zákonom na to, aby sa vzťah medzi veriteľom a dlžníkom zo zmluvy o úvere podriadil právnemu režimu tohto   zákona.   Spotrebiteľským   úverom   je   „dočasné   poskytnutie   peňažných   prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v   inej   právnej   forme.   Zmluvou   o   spotrebiteľskom   úvere   sa   veriteľ   zaväzuje   poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom.“ (§ 2 písm. a/ a b/). Napriek tomu, že zmluva o úvere je upravená v Obchodnom zákonníku v súdenej veci je nevyhnutná aplikácia zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch ako zákona lex specialis k zákonu lex generalis (k Obchodnému zákonníku). Okrem všeobecných náležitostí musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať náležitosti uvedené v odseku 2 ustanovenia § 4 Zákona   o spotrebiteľských úveroch –   ročnú   percentuálnu   mieru   nákladov,   ktorá   je vyjadrením   skutočnej   ceny   spotrebiteľského   úveru   a   ktorá   zohľadňuje   nielen   úroky a poplatky s poskytnutím úveru spojené, ale aj časové obdobie ich splácania. Ak ročná percentuálna miera nákladov nie je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená, úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo znamená, že sa na uvedené poplatky a úroky spojené s úverom v zmysle tejto právnej fikcie neprihliada. Z exekučného titulu však nie je možné zistiť z akých zložiek pozostáva istina a poplatok za jeho poskytnutie. Tento obsahuje iba odkaz na zmluvu o úvere, čo má za následok jeho nevykonateľnosť, preto nie je možné uvažovať len o čiastočnom zastavení exekučného konania.

Neprimerane   vysoké   úroky   z   omeškania   spojené   s   nesplnením   si   zmluvných povinností v rozsahu 0,25 % denne predstavujú neprijateľnú zmluvnú podmienku v zmysle ust. § 53 ods. 1 a ods. 4 OZ. Výšku úrokov nemožno podriadiť len dohode účastníkov zmluvy o úvere bez toho, aby nepodliehala žiadnemu obmedzeniu. Neprimeranou je spravidla taká výška úrokov z omeškania, ktorá podstatne prevyšuje úrokovú mieru v čase jej zjednania obvyklou, najmä s prihliadnutím na úrokové sadzby uplatňované bankami za poskytnuté úvery. Preto súd musel zastaviť exekúciu aj v časti požadovaných úrokov z omeškania. Pokiaľ plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere je plnením právom nedovoleným a v rozpore s dobrými mravmi a z výroku rozhodcovského rozsudku nie je možné oddeliť plnenie právom dovolené od plnenia, ktoré bolo priznané oprávnenej v rozpore so zákonom, správny bol potom záver, keď exekučný súd exekúciu zastavil.».

II.2.2 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1584/2011Krajský súd uznesením č. k. 14 CoE/37/2011-29 z 9. marca 2011 potvrdil uznesenie okresného   súdu   č. k.   3 Er/3968/2008-15   z 18.   novembra   2010,   ktorým   tento   exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP vysporiadavajúc sa s odvolacími dôvodmi uplatnenými sťažovateľkou takto: «Odvolateľ v odvolaní polemizuje o správnosti právneho posúdenia Zmluvy o úvere č. 6640277 zo dňa 23. 01. 2008, ako spotrebiteľského úveru a tým aj podriadenie sa tohto zmluvného vzťahu pod režim upravený ustanoveniami   zákona   č. 258/2001   Z. z.   o   spotrebiteľských   úveroch   v zmení   platnom a účinnom   ku   dňu   podpísania   zmluvy.   Európska   únia   venuje   problematike   ochrany spotrebiteľa   mimoriadnu   pozornosť.   V   snahe   deklarovať   potrebu   regulácie   podmienok poskytovania spotrebiteľských úverov Rada EÚ prijala smernicu 87/102/EHS, ktorá mala za cieľ zvýšiť ochranu spotrebiteľa pri využívaní finančných služieb ponúkaných na trhu. Uvedená smernica bola neskôr novelizovaná do súčasnej podoby v rokoch 1990 a 1998 (90/88/HS   a 98/7/ES)   a v rámci   prístupového   procesu do EÚ   bol   u   nás prijatý   zákon č. 258/2001   Z. z   o   spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene   a   doplnení   zákona   Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej Zákon o spotrebiteľských úveroch). Zákon spotrebiteľský úver definuje ako dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky,, úveru alebo v inej právnej forme. Zmluvou o spotrebiteľskom úvere   sa   veriteľ   zaväzuje   poskytnúť   spotrebiteľovi   spotrebiteľský   úver   a   spotrebiteľ   sa zaväzuje   poskytnuté   peňažné   prostriedky   vrátiť   a   uhradiť   celkové   náklady   spojené so spotrebiteľským   úverom   (§ 2   písm. a/   a   b/   zákona).   V   právnom   poriadku   Slovenskej republiky je úverová zmluva upravená v Obchodnom zákonníku, ktorý možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zákon o   spotrebiteľskom   úvere   upravuje   úverovú   zmluvu   v prípade,   keď   je   úver   poskytovaný spotrebiteľovi   mimo   jeho   podnikateľskej   činnosti   alebo   povolania   a   vo   vzťahu k Obchodnému   zákonníku   má   účinky   normy   lex   specialis.   Popri   tejto   špeciálnej   norme výraznú   ochranu   pre   spotrebiteľa   poskytuje   inštitút   neprijateľnej   zmluvnej   podmienky v spotrebiteľskej zmluve vrátene služieb na finančnom trhu, upravený v ustanovení § 53 Občianskeho zákonníka. Je tak zjavné, že aj na právny vzťah založený medzi oprávneným a povinným Zmluvou o úvere č. 6640277 zo dňa 23. 01. 2008, od ktorej sa uplatnený nárok oprávneného   v   danej   exekučnej   veci   odvíja,   je   nutné   aplikovať   i   ustanovenia   Zákona o spotrebiteľských úveroch a príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka zaoberajúce sa problematikou spotrebiteľských vzťahov a ochrany práv spotrebiteľa – a to aj napriek tomu, že zmluva o úvere bola uzavretá podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Z predloženej zmluvy o úvere je bezo sporu zrejmé, že sa v predmetnej veci jedná o spotrebiteľský úver, pretože sú naplnené zákonné znaky spotrebiteľského úveru vyplývajúce z ustanovenia § 2 a § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, teda predpoklady vyžadované   touto   osobitnou   právnou   úpravou   na   to,   aby   sa   vzťah   medzi   veriteľom a dlžníkom podriadil právnemu režimu tohto zákona.

Náležitosti   zmluvy   o   spotrebiteľskom   úvere   upravuje   ustanovenie   § 4   ods. 1   a   2 Zákona o spotrebiteľských úveroch. Absenciu niektorej z náležitostí uvedenej v § 4 ods. 2 Zákona   o   spotrebiteľských   úveroch   zákon   nesankcionuje   neplatnosťou.   Výslovne   ju považuje   za   platnú   za   predpokladu,   ak   bol   spotrebiteľovi   na   jej   základe   poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať, alebo bol na jej základe dodaný tovar alebo poskytnutá služba (§ 4 ods. 3 zákona). Súčasne však zákon pri absencii niektorých náležitostí   taxatívne   vymedzených   v   ustanovení   § 4   ods. 2   poskytuje   spotrebiteľovi špecifickú   ochranu.   Ak   nie je   ročná   percentuálne   miera   nákladov   uvedená   v   zmluve, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov. Exekučný súd preto správne právne   posúdil   vec,   keď   v uznesení   konštatoval,   že   exekučný   titul   –   predložený rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinného na plnenie, ktoré je právom nedovolené, pretože na plnenie v takom rozsahu, ako sa návrhom na vykonanie exekúcie oprávnený domáha, nemá zákonný nárok. Potom aj konštatovanie, že zmluvné strany si dohodli neprimerane vysoké úroky z omeškania ako sankciu spojenú s nesplnením si zmluvných povinnosti v rozsahu 0,25 % denne, zodpovedajúcu 91,25%-nému úroku z omeškania ročne, čo možno hodnotiť ako neprijateľnú podmienku podľa ustanovenia § 53 ods. 4 písm. k/ Občianskeho zákonníka, je už len ako dôvod navyše podporujúci správny právny záver o nezákonnosti uplatneného plnenia.

V   danom   prípade   možno   potom   zhrnúť,   že   ak   zmluva   o   spotrebiteľskom   úvere neobsahuje údaj o ročnej percentuálnej miere nákladov a napriek tomu poplatky a úroky dohodnuté boli, plnenie zo zmluvy týkajúce sa týchto poplatkov a úrokov je plnením právom nedovoleným. Ak je toto plnenie obsiahnuté v rozsudku rozhodcovského súdu vymáhané v exekučnom konaní, súd je povinný exekúciu aj bez návrhu zastaviť (§ 45 ods. 1 písm. c/ a § 45 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní).

Ani námietka oprávneného, podľa ktorej už súd posudzoval súladnosť exekučného titulu – rozhodcovského rozsudku so zákonom, keď udelil súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie   exekúcie,   neobstojí.   Exekučný   súd   počas   celého   exekučného   konania (t. j. v každom štádiu vedenia exekúcie) je povinný dôsledne skúmať, či sú splnené formálne i materiálne predpoklady pre vedenie exekúcie. Je tak predovšetkým povinný skúmať, či podklad, na základe ktorého sa exekúcia vedie, je spôsobilým exekučným titulom v zmysle ustanovenia § 41 Exekučného poriadku. Súd môže v tomto rozsahu skúmať exekučný titul na návrh účastníka konania alebo aj bez návrhu a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, musí na zistenie nezákonnosti   vedenia   exekúcie   aj   adekvátne   procesné   zareagovať.   Keďže   exekučným titulom   je   rozhodcovské   rozhodnutie,   pokiaľ   ide   o   námietku   prípustnosti   skúmania obsahových   náležitostí   rozhodcovského   rozsudku,   je   nevyhnutné   okrem   už   uvedených ustanovení   Exekučného   poriadku   vychádzať   aj   z   ustanovení   zákona   č. 244/2002   Z. z.   o rozhodcovskom konaní (ďalej Zákon o rozhodcovskom konaní). Vyslovený právny názor plne zodpovedá záverom obsiahnutým v judikáte Súdneho dvora (ES) vo veci P. C-76/10 zo dňa   16. 11. 2010.   Súdny   dvor   v   súvislosti   so   skúmaním   nekalých   podmienok   v spotrebiteľských zmluvách rozhodol, že vnútroštátny súd má aj vo fáze výkonu rozhodnutia povinnosť aj bez návrhu posúdiť nekalú povahu podmienky obsiahnutej v zmluve o úvere uzavretej   poskytovateľom   úveru   so   spotrebiteľom.   Je úlohou   dotknutého   vnútroštátneho súdu určiť, či sa má podmienka zmluvy o úvere považovať za nekalú v zmysle článkov 3 a 4 smernice 93/13 a v prípade kladnej odpovede je úlohou uvedeného súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, s cieľom ubezpečiť sa, že tento spotrebiteľ nie je viazaný touto podmienkou.»

II.2.3 Sťažnosť vedená pod sp. zn. Rvp 1585/2011Krajský   súd   uznesením   č. k.   15 CoE/119/2011-30   zo   16.   marca   2011   potvrdil uznesenie   okresného   súdu   č. k.   3 Er/3878/2008-15   z 8.   novembra 2010, ktorým   tento exekúciu zastavil, ako vecne a právne správne v súlade s § 219 ods. 1 a 2 OSP odôvodňujúc svoje potvrdzujúce uznesenie okrem iného takto:

«Predpokladom   na   vedenie   exekúcie   voči   dlžníkovi   je   exekučný   titul   (§ 41 Exekučného poriadku). Exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné (materiálne   a   formálne).   V   tomto   rozsahu   skúma   exekučný   sud   exekučný   titul   pri rozhodovaní   o   žiadosti   exekútora   o   vydanie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   (§ 44), na prípadnú   námietku   povinného   proti   exekúcii   (§ 50),   na   prípadný   návrh   povinného na zastavenie exekúcie (§ 58). Súd môže zároveň v tomto rozsahu skúmať exekučný titul počas   celého   exekučného   konania   (t. j.   v   každom   štádiu   konania   na   návrh   účastníka konania alebo aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť.

Ak je exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, tak súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ods. 1 zákona NS SR č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len „ZoRK“) je hmotnoprávnym predpokladom na vykonanie exekúcie.

Z uvedeného jednoznačne vyplýva, že je povinnosťou exekučného súdu preskúmať aj exekučný titul, teda že exekučný súd je oprávnený pri postupe podľa § 45 ZoRK hľadieť na rozhodcovský rozsudok, ktorý je exekučným titulom, akoby nebol materiálne právoplatný a môže ho preskúmavať z hľadísk vyjadrených v ustanovení § 45 ZoRK aj čo do materiálnej správnosti.   Takýto   postup   je   zákonný,   výslovne   upravený   v   § 45   ods. 1,   2   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní.

Vydanie poverenia na vykonanie exekúcie netvorí prekážku veci rozsúdenej v zmysle § 159 ods. 3 O. s. p. (len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať znova), pretože poverenie na vykonanie exekúcie je len písomný doklad, ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať.

Treba uviesť, že v prejednávanej veci okresný súd rozhodujúci o žiadosti súdneho exekútora   o   udelenie   poverenia   na   vykonanie   exekúcie   mal   pri   rozhodovaní   o   žiadosti exekútora k dispozícii iba návrh oprávneného a rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcom JUDr. M. R. dňa 24. 04. 2008 sp. zn. SR 03039/08 (exekučný titul). Z rozsudku vyplývalo, že rozhodcovský súd vyhovel nárokom oprávneného, ktorý si uplatnil voči povinnej z titulu uzavretej   Zmluvy   o   úvere   č.   6740075   zo   dňa   07. 09. 2007.   Oprávnený   k   návrhu na vykonanie exekúcie zmluvu o úvere nepripojil a jej skutočný obsah nebol zistiteľný ani z rozhodcovského   rozsudku.   Exekučný   súd   rozhodujúci   o   žiadosti   exekútora   o udelenie poverenia   na   vykonanie   exekúcie   nemal   dostatočný   časový   priestor   (a   ani dostatok informácií)   na   preskúmanie   exekučného   titulu   z   hľadiska   jeho   formálnej   a materiálnej vykonateľnosti,   ak   chcel   vyhovieť   v   tom   čase   platnej   zákonnej   požiadavke   (§ 44   ods. 2 Exekučného poriadku v znení účinnom do 1. 6. 2010) rozhodnúť o tejto žiadosti do 15 dní od jej doručenia.

Zmluva o úvere bola exekučnému súdu doručená dodatočne, až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie.

Na rozdiel od rozhodcovského súdu, ktorý vychádzal z označenia zmluvy o úvere v záhlaví, že zmluva je uzavretá podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, okresný súd posúdením tejto zmluvy dospel k záveru, že medzi účastníkmi konania bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a to s prihliadnutím na povahu účastníkov, obsah zmluvy a vopred pripravený obsah zmluvy na predtlačenom formulári. Zmluvu možno subsumovať pod ust. § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka v znení účinnom   v   čase   uzavretia   zmluvy   a   § 2   písm. a)   a   b)   zákona   č. 258/2001   Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Na úverový vzťah medzi veriteľom (oprávneným) a dlžníkom (povinným)   je   potrebné   aplikovať   ustanovenia   spotrebiteľského   práva.   Pre   posúdenie okolnosti, či sa jedná o tzv. spotrebiteľský úver, nie je totiž rozhodujúce akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len, či sa jedná o poskytnutie peňažných prostriedkov   v   prospech   spotrebiteľa   za   odplatu.   Zmluvou   o   spotrebiteľskom   úvere   sa veriteľ   zaväzuje   poskytnúť   spotrebiteľovi   spotrebiteľský   úver   a   spotrebiteľ   sa   zaväzuje peňažné prostriedky vrátiť a uhradiť celkové náklady spojené so spotrebiteľským úverom. Okrem   toho   spotrebiteľ   pri podpise   zmluvy   nemal možnosť   dohodnúť   sa na zmluvných podmienkach,   tieto   boli   vopred   veriteľom   pripravené   a   spotrebiteľ   mohol   veriteľom opakovane   používanú   formulárovú   zmluvu   len   odmietnuť   ako   celok,   alebo   si   podriadiť všetkým podmienkam diktovaným veriteľom.

Možno   konštatovať,   že   rozhodca   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   SR   03039/08 nedostatočne   aplikoval   zákonné   ustanovenia   chrániace   spotrebiteľa   pred   nekalými podmienkami, keď na túto skutočnosť neprihliadal, resp. rozhodca sa postavením dlžníka ako spotrebiteľa a charakterom úveru ako spotrebiteľského úveru vôbec nezaoberal, hoci k tomu hol podľa zákona povinný.

Tomuto zisteniu bolo potom potrebné podriadiť, ako to správne urobil okresný súd, jeho ďalší procesný postup.

Dôvody   neprípustnosti   exekúcie   ustanovuje   zákon.   Každý   z   týchto   dôvodov   má za následok zastavenie exekúcie (§ 57 až § 59 Exekučného poriadku).

V zmysle § 58 ods. 2 Exekučného poriadku súd zastaví exekúciu aj bez návrhu. Je nepochybné, že súd tak môže urobiť v ktoromkoľvek štádiu exekučného konania ak zistí dôvody, pre ktoré exekúciu nemožno ďalej vykonávať. V tomto zmysle je koncipované aj ust. § 57 ods. 1 písm. a) Exekučného poriadku, ako dôvod zastavenia exekúcie. Tento dôvod zahŕňa   i   prípad,   kedy   sa   exekúcia   nemala   vôbec   začať,   keďže   rozhodnutie   nebolo vykonateľné a v čase rozhodovania o zastavení exekúcie stále vykonateľné nie je.

Okresný sad založil svoje rozhodnutie na zistení, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje povinnú v časti na plnenie, ktoré je v rozpore so zákonom, právom nedovolené a odporuje dobrým mravom, ktoré však nie je možné oddeliť od ostatného plnenia pre nezrozumiteľnosť rozhodcovského   rozsudku,   čo   spôsobuje   nevykonateľnosť   rozhodcovského   rozsudku   ako celku. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožňuje a dodáva, že čo sa týka zmluvných dojednaní   o   sankciách   voči   spotrebiteľovi   pre   prípad   nesplnenia   jeho   záväzku,   takéto dojednania   treba   považovať   za   neprijateľné   podmienky,   v   rozpore   s   dobrými   mravmi (vzhľadom   na   celkové   okolnosti   prípadu,   výšku   zabezpečenej   sumy,   pomer   pôvodnej a sankčnej povinnosti) a podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojitosti s § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka účinného do 31. 12. 2007 sú neplatné.

Podľa   názoru   odvolacieho   súdu   odôvodnenie   rozhodcovského   rozsudku   v   danom prípade nezodpovedá stanovenej zákonnej požiadavke riadneho odôvodnenia rozhodnutia (§ 34 ods. 2 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní), je nepostačujúce, v dôsledku čoho rozsudok   (exekučný   titul)   je   nepreskúmateľný   pre   nedostatok   dôvodov   a   pre   ich nezrozumiteľnosť. V rozhodcovskom rozsudku nie sú uvedené ani základné fakty, rozhodné skutočnosti   týkajúce   sa   úveru,   jeho   splatnosti,   či   porušenia   konkrétnych   podmienok splácania úveru povinnou, ktoré boli významné pre rozhodnutie vo veci. V odôvodnení rozhodcovského rozsudku   rozhodcovský súd   iba   konštatuje,   že   „žalovaný   nesplnil svoje záväzky   vyplývajúce   z   uzavretej   úverovej   zmluvy   riadne   a   včas,   v   súlade   s   jej   znením a v súlade   so   znením   splátkového   kalendára   dohodnutého   na   jej   základe“.   Uvedené jednoznačne   potvrdzuje   vyššie   uvedený   záver,   že   v   rozhodcovskom   rozsudku   chýba akékoľvek   opísanie   skutkového   stavu,   z   ktorého   rozhodcovský   súd   pri   rozhodovaní vychádzal, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie. Aj táto skutočnosť je zákonným dôvodom neprípustnosti exekúcie, pre ktorý je nutné exekúciu zastaviť.»

Ústavný súd v nadväznosti na citované relevantné časti odôvodnení napadnutých uznesení krajského súdu upriamuje pozornosť aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorý v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/164/1996 z 27. januára 2007 publikovanom v Zbierke stanovísk a rozhodnutí pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia   môže   byť   nariadená   len   na   základe   titulu,   ktorý   je   vykonateľný   po   formálnej a materiálnej   stránke.   Ak   bude   exekúcia   podľa   titulu,   ktorý   tieto   požiadavky   nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená,   musí byť v každom štádiu konania i bez návrhu zastavená.“.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   napadnuté   uznesenia krajského súdu nezasahujú neprípustným spôsobom do práva sťažovateľky na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 dohovoru nemôže byť porušené iba tou skutočnosťou, že sa všeobecné súdy nestotožnia vo svojich záveroch s požiadavkami účastníka konania. Navyše treba uviesť, že z pohľadu ústavného súdu nemožno skutkové a právne závery krajského súdu považovať za arbitrárne, zjavne neopodstatnené alebo vydané v rozpore s platnou právnou úpravou.

Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom napadnutých uznesení krajského súdu konštatuje, že krajský súd konal v medziach svojej právomoci, keď príslušné ustanovenia Exekučného   poriadku,   zákona   č. 258/2001   Z. z.   o spotrebiteľských   úveroch   a   o   zmene a doplnení   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č. 71/1986   Zb.   o   Slovenskej   obchodnej inšpekcii   v   znení   neskorších   predpisov   v znení   platnom   v relevantnom   čase,   zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov a Občianskeho zákonníka   podstatné   na   posúdenie   veci   interpretoval   a   aplikoval   ústavne   konformným spôsobom,   pričom   jeho   úvahy   vychádzajú   z   konkrétnych   faktov,   sú   logické,   a   preto aj celkom legitímne a z ústavného hľadiska akceptovateľné.

V   súvislosti   so   sťažovateľkiným   prejavom   nespokojnosti   s   napadnutými rozhodnutiami krajského súdu ústavný súd konštatuje, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy   účastníka   konania.   Podstatou   je,   aby postup   súdu   bol   v   súlade so zákonom,   aby   bol   ústavne   akceptovateľný   a   aby   jeho   rozhodnutie   bolo   možné kvalifikovať ako zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. V opačnom prípade nemá ústavný súd   dôvod   zasahovať   do   postupu   a   rozhodnutí   súdov,   a   tak   vyslovovať   porušenie základných práv (m. m. I. ÚS 50/04, III. ÚS 162/05).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov a s poukazom na to, že obsahom práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru (resp. základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy)   nie   je   právo   na   úspech   v   konaní (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07, I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08), ústavný súd sťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu ich zjavnej neopodstatnenosti.

II.3 K namietanému porušeniu práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu

Podľa čl. 1 dodatkového protokolu každá fyzická osoba alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj   majetok.   Nikoho nemožno zbaviť jeho majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a   za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   všeobecné   zásady medzinárodného práva.

Predchádzajúce   ustanovenie   však   nebráni   právu   štátu   prijímať   zákony,   ktoré považuje za nevyhnutné, aby upravil užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom alebo zabezpečil platenie daní alebo iných poplatkov alebo pokút.

V   súvislosti   s   namietaným   porušením   práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu ústavný   súd   považuje   predovšetkým   za   potrebné   poukázať   na   svoju   stabilizovanú judikatúru,   súčasťou   ktorej   je   aj   právny   názor,   podľa   ktorého   všeobecný   súd   zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým nepochybne patrí aj právo podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ak toto porušenie nevyplynie z toho, že všeobecný súd súčasne porušil aj ústavnoprocesné princípy postupu vyplývajúce z čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. z čl. 6 dohovoru. Keďže ústavný súd nezistil porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, nemohlo dôjsť ani k porušeniu sťažovateľkou označeného práva   podľa   čl. 1   dodatkového   protokolu.   V   opačnom   prípade   by   sa   ústavný   súd   stal opravnou inštanciou voči všeobecným súdom, a nie súdnym orgánom ochrany ústavnosti podľa čl. 124 ústavy v spojení s čl. 127 ods. 1 ústavy. Ústavný súd by takým postupom nahradzoval skutkové a právne závery v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale bez toho, aby   vykonal   dokazovanie,   ktoré   je   základom   na   to,   aby   sa   vytvoril   skutkový   základ rozhodnutí všeobecných súdov a jeho subsumpcia pod príslušné právne normy (obdobne napr. II. ÚS 71/07, III. ÚS 26/08, IV. ÚS 82/09, III. ÚS 103/2010).

Ústavný súd navyše po preskúmaní napadnutých uznesení krajského súdu dospel k záveru, že z ich odôvodnenia nemožno vyvodiť nič, čo by signalizovalo, že nimi došlo k neprípustnému zásahu do práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, keďže   krajský   súd   v   posudzovaných   prípadoch   ústavne   konformným   spôsobom interpretoval a aplikoval príslušné právne normy a rozhodol v zmysle ustálenej judikatúry formulovanej najvyšším súdom.

Ústavný súd konštatuje, že z tohto dôvodu neexistuje taká príčinná súvislosť medzi napadnutými uzneseniami krajského súdu a právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie tohto práva po prijatí sťažností na ďalšie konanie. Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti aj v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnené podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Keďže   sťažnosti   boli   odmietnuté   ako   celok,   ústavný   súd   už   o   ďalších   návrhoch sťažovateľky v nich uplatnených nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011