znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/2010-22

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 30. augusta 2010 predbežne   prerokoval   sťažnosť   Ing.   J.   Š.,   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   Š.,   B., vo veci   namietaného porušenia   jeho   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 212/08 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. Š. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. apríla 2010 doručená sťažnosť Ing. J. Š. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 212/08 (ďalej aj „namietaný postup“).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ podal 10. júla 2003 Okresnému súdu Bratislava I (ďalej aj „okresný súd“) návrh na vydanie predbežného opatrenia dožadujúc sa, «aby uložil zástupcovi žalovanej SR – v tom čase Okresný úrad Bratislava I (ďalej aj OÚ BI) zdržať sa konania, ktoré by viedlo k akejkoľvek zmene právneho alebo fyzického stavu pozemku parcela č... k. ú... vo výmere 710 m2 LV..., nakoľko tento rôznymi výhovorkami a obštrukciami odkladal uzavretie kúpnej zmluvy so sťažovateľom a jeho manželkou, ktorú mal uzavrieť na základe uskutočneného výberového konania dňa 20. 12. 2002, a na ktorý ešte 20. 2. 2002 uzavrel Nájomnú zmluvu.

Sťažovateľ   dňa   11. 7. 2003   podal   OS   BI   návrh   „o   splnenie   verejného   prísľubu odpredaja pozemku“, nakoľko tento nesplnil dohodu o predaji.

Listom   zo   dňa   8. 4. 2004   č. F/2004/01393   Krajský   úrad   v   Bratislave   oznamuje sťažovateľovi, že výberové konanie je neplatné z dôvodu zákonného prechodu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti na obec.

OS BI dňa 3. 9. 2003 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia uznesením 18 NcPO/2003-46.

Sťažovateľ   dňa   3. 10. 2003   podal   odvolanie   proti   uzneseniu   18 NcPO/2003-46 z 3. 9. 2003.

Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   dňa   31. 10. 2003   uznesením č. 3 Co 252/03-69 rozhodol o zrušení uznesenia OS BI č. 18 NcPO/2003-46 z 3. 9. 2003. Sťažovateľ reagoval dňa 8. 4. 2004 na výzvu OS BI zo dňa 23. 3. 2003 o doručenie listinných dôkazov a z dôvodu zániku Okresného úradu Bratislava I ku dňu 31. 12. 2003 a prechodu správy predmetnej nehnuteľnosti na Krajský úrad v Bratislave (LV...) predložil zmenené znenie kúpnej zmluvy.

Krajský   úrad   v   Bratislave   listom   č. F/2004/01393   zo   dňa   8. 4. 2004   oznámil sťažovateľovi,   že   výberové   konanie   z   20. 12. 2002   je   neplatné   a   z   dôvodu   zákonného prechodu vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti na obec, nie je možné uzavrieť kúpnu zmluvu s Krajským úradom v Bratislave.

OS BI dňa 16. 4. 2004 opätovne vyzval sťažovateľa na osvedčenie potreby vydania predbežného opatrenia.

Sťažovateľ doplnil nové dôkazy podaním zo dňa 29. 4. 2004 a podal návrh na úpravu petitu. Krajský úrad v Bratislave zaslal OS BI svoje vyjadrenie doručené 3. 5. 2004 (pasívna legitimácia odporcu).

OS BI uznesením zo dňa 11. 5. 2004 rozhodol o zamietnutí návrhu na predbežné opatrenie.

Sťažovateľ podal predsedovi OS BI sťažnosť na prieťahy v konaní dňa 27. 8. 2004.».

Podľa sťažnosti sťažovateľ 27. marca 2006 navrhol zmeniť (doplniť) pôvodný návrh na nahradenie vyhlásenia vôle odporcu na uzavretie kúpnej zmluvy (zo súvisiaceho súdneho spisu vyplýva, že sa tak v skutočnosti stalo už 22. februára 2005) a domáhal sa najmä, aby súd uložil Slovenskej republike – Krajskému úradu v Bratislave, povinnosť uzatvoriť s ním ako   s navrhovateľom   v 1.   rade   a s jeho manželkou   ako navrhovateľkou   v 2.   rade   (ďalej spolu len „navrhovatelia“) kúpnu zmluvu, ktorou na nich prevedie nehnuteľnosť – pozemok parc. č... v katastrálnom území... o výmere 710 m2.

Okresný súd rozsudkom sp. zn. 18 C/168/2003 zo 17. júna 2008 návrh na nahradenie prejavu vôle odporcu na kúpnej zmluve, ktorou sa mala previesť označená nehnuteľnosť na navrhovateľov,   zamietol.   S dôvodmi,   ktoré   viedli   okresný   súd   k zamietnutiu   návrhu, sťažovateľ nesúhlasí, osobitne odmietajúc najmä záver vyslovený v tejto časti odôvodnenia prvostupňového rozsudku, podľa ktorého „Ustanovenie § 50a Obč. zák. upravuje zmluvu o budúcej   zmluve,   avšak   podmienkou   je,   aby sa   účastníci   dohodli   na podstatných náležitostiach zmluvy. Navrhovatelia takouto zmluvou nedisponujú, nie je ňou ani ponuka na odpredaj uvedeného pozemku a ich úspešnosť vo výberovom konaní, pretože nedisponujú ďalšou podstatnou náležitosťou a to je súhlas ministerstva financií... Vzhľadom k tomu, že nie   sú   splnené   podmienky   na   nahradenie   prejavu   vôle   odporcu,   pretože   chýba   súhlas Ministerstva financií SR, súd zamietol návrh ako nedôvodný.“.

S citovaným názorom okresného súdu sa sťažovateľ nestotožňuje poukazujúc na to, že: «a) Podstatnými náležitosťami kúpnej zmluvy je dohoda na predmete kúpy a kúpna cena. Podstatné náležitosti boli úkonmi odporcu a navrhovateľov dohodnuté. (Zápisnica z výberového konania z 20. 12. 2002, List krajského úradu v Bratislave č. F/2004/01393).

b) Ustanovenie   § 50a   ods. 1   OZ   predpokladá,   že   o   podstatných   náležitostiach   sa dohodnú účastníci. Iné ako „dohodnutá“ podstatné náležitosti § 50a ods. 1 OZ nepozná. Súhlas   Ministerstva   financií   preto   nemôže   byť   podstatnou   náležitosťou,   ktorú   by predpokladalo ustanovenie § 50a ods. 1 OZ, lebo to predpokladá len podstatné náležitosti, ktoré majú možnosť si dohodnúť účastníci zmluvy. „Ipso facto“ ide o podstatnú náležitosť, ktorá podlieha dvojstrannému právnemu úkonu a to dohode zmluvných strán. Za podstatnú náležitosť tohto druhu sa nemôže považovať súhlas Ministerstva financií SR, pretože tu ide o jednostranný právny akt. Účastník zmluvy nemá možnosť ho ovplyvniť či modifikovať alebo odmietnuť, t. j. ani si ho dohodnúť.

c) Ministerstvo financií SR zároveň nie je zmluvnou stranou ani účastníkom zmluvy, čo je ďalším dôvodom, z ktorého je zrejmé, že ustanovenie § 50a ods. 1 OZ nemohlo mať na mysli súhlas Ministerstva financií ako podstatnú náležitosť zmluvy. V súlade s § 2 OZ majú totiž v občianskoprávnych vzťahoch účastníci rovnaké postavenie, čo nie je možné povedať o Ministerstve financií SR.

d) Súhlas Ministerstva financií SR nemusí byť udelený vopred pred podpisom zmluvy. Požiadavku predbežného súhlasu so zmluvou zákon neukladá Ministerstvu financií. Ba ani prax nie je taká. Je bežné, že Ministerstvo financií udeľuje súhlas na prevod majetku štátu následne. Aj z tohto je možné vyvodiť bezpečný záver, že súdu nič nebráni, aby postupoval podľa § 50a OZ a nahradil prejav vôle odporcu na kúpnej zmluve.

e) Získanie súhlasu Ministerstva financií nemôže byť úlohou sťažovateľa. Ak mala byť táto úloha niekomu uložená, tak jedine odporcovi ako správcovi majetku štátu, ktorý ponúkal nehnuteľnosť, ktorá je opísaná v návrhu sťažovateľa na odpredaj. Výklad zákona, ktorý by zaväzoval k preukázaniu tejto skutočnosti sťažovateľa, by bol v príkrom rozpore s dobrými mravmi, ktorými sa má riadiť výkon práv a povinnosti v súlade s § 3 OZ.

f) Odporca, ktorý verejne ponúkol na odpredaj nehnuteľnosti, si mal byť vedomý svojej povinnosti vyžiadať si súhlas Ministerstva financií SR. Sťažovateľovi nemôže byť nesplnenie tejto povinnosti na škodu.

g) Ministerstvo financií SR zároveň ako štátny orgán nemôže pri udeľovaní súhlasu či   nesúhlasu   s   prevodom   nehnuteľnosti   postupovať   svojvoľne.   Jeho   nesúhlas   musí   byť racionálne   odôvodnený   a   musí   prihliadať   aj   na   možné   spôsobenie   škody,   ktorým   by neudelenie súhlasu mohlo zasiahnuť do práv iných osôb.

h) Sťažovateľ konal v dôvere v objektívne právo, t. j. že odporca, ktorý dal verejný prisľúb a ponúkol nehnuteľnosť na odpredaj najvýhodnejšej ponuke, má na všetky tieto úkony potrebné oprávnenia, t. j. aj dať takýto verejný návrh na uzatvorenie zmluvy.

i) Prijatie   interpretácie,   ktorá   by   umožňovala   štátu   a   jeho   správcovi   kedykoľvek anulovať svoje právne úkony tým, že si nevyžiada potrebný súhlas Ministerstva financií, by bol v rozpore s princípom rovnosti účastníkov v občianskoprávnych vzťahoch a presne o takýto typ vzťahu v tomto prípade ide. Preto je zrejmé, že povinnosť vyžiadať si súhlas je povinnosťou odporcu.

j) Pokiaľ mal odporca zámer necítiť sa návrhmi uchádzačov viazaný, mal a mohol si vo   verejnom   prísľube   vyhradiť   právo   neprijať   žiadnu   ponuku   a   upozorniť   uchádzačov na nezáväznosť či podmienenosť svojej ponuky, keďže nedisponoval súhlasom Ministerstva financií SR.

k) Pojmy   „platnosti“   či   „účinnosti“   zmluvy   nemožno   stotožňovať   s   pojmami „podstatných náležitostí zmluvy“ vyžadovaných § 50a ods. 1 OZ.

1) Jedny z najviac rešpektovaných autorít v oblasti súčasnej slovenskej civilistiky prof.   JUDr.   Vojčík,   CSc.,   ako   aj   prof.   JUDr.   Ján   Mazák,   PhD.,   vo   svojom   komentári k Občianskemu zákonníku (Peter Vojčík a kol., Občiansky zákonník, stručný komentár, 2008 s. 165-166) zastávajú názor, že v „súčasnosti platné právo nepozná prípad, v ktorom by bolo   k   súkromnoprávnej   zmluve   potrebné   rozhodnutie   pri   slušného   orgánu   na   to,   aby zmluva   nadobudla   účinnosť,   t. j.   aby   sa   účastníci   takej   zmluvy   mohli   domáhať   plnenia zo zmluvy.   Obligačnoprávne   účinky   takých   zmlúv   nastávajú   bez   ohľadu   na   rozhodnutie štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy... Aj keď sa k niektorým zmluvám vyžaduje súhlas iných orgánov, tak isto nejde o rozhodnutie podmieňujúce účinnosť, ale len platnosť zmluvy. Pôjde najmä o súhlas Fondu národného majetku SR alebo zriaďovateľa pri prevode podniku alebo jeho časti podľa zákona č. 92/1991 Zb. v znení neskorších predpisov, súhlas Ministerstva financií SR udeľovaný podľa zákona o správe majetku štátu.“»

Výhrady sťažovateľa sa týkajú aj údajného neobjektívneho postupu okresného súdu v namietanom konaní, dôsledkom ktorých malo byť porušenie „zákonných povinností súdu a sudcu   vystupovať   nestranne   a neprejudikovať   súdne   rozhodnutie“. V súvislosti   s tým sťažovateľ cituje z odôvodnenia uznesenia okresného súdu sp. zn. 18 C 168/2003 z 11. mája 2004   (v spojení   s opravným   uznesením   z 29.   júna   2004),   ktorým   bol   zamietnutý   návrh na vydanie predbežného opatrenia a ktoré podľa neho „prejudikuje zamietnutie návrhu“.

Sťažovateľ napokon vytýka všeobecným súdom, že nevykonali navrhované dôkazy, z ktorých   by   bolo   zrejmé,   že   nehnuteľnosť   opísaná   v jeho   návrhu   nikdy   neprešla do vlastníctva   obce,   a teda   ani   nebola   potreba   túto   nehnuteľnosť   priamo   využívať susediacou materskou školou.

Na   základe   uvedeného   sa   sťažovateľ   domáha,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom prerokovaní jeho sťažnosti a jej prijatí na ďalšie konanie rozhodol vo veci samej týmto nálezom:

„1. Základné   právo   Ing.   J.   Š.   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva na súdnu právnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky nesprávnym posúdením   veci   v   spojení   s   inou   vadou   v   konaní,   právo   rovnosti   všetkých   účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   v   odvolacom   konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 212/08 porušené bolo.

2. Zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   č. 9 Co 212/2008   zo   dňa 26. 11. 2009 a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. J. Š. priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7 000€ (slovom Sedem tisíc €), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd v Bratislave je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu sťažovateľa, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť na účet advokáta do dvoch mesiacov od tohto nálezu.“

Osobitným podaním doručeným ústavnému súdu 24. mája 2010 sťažovateľ navrhol, aby   ústavný   súd   vzhľadom   na   to,   že   Slovenský   pozemkový   fond   prípisom   sp. zn. 1677/2010/RO-1/Tu   z   8.   apríla   2010   odmietol   žiadosť   z 2.   februára   2010,   ktorou   sa sťažovateľ spolu so svojou manželkou domáhal odkúpenia predmetného pozemku, vydal predbežné opatrenie, ktorým mu zakáže „zdržať sa konania, ktoré by viedlo k akejkoľvek zmene právneho a fyzického stavu pozemku parcela č... k. ú... vo výmere 710 m2 LV...“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Konanie o sťažnostiach   je bližšie upravené predovšetkým   v § 49 až § 56   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene alebo zjavne neopodstatnené návrhy môže ústavný súd po predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho prejednávania.

Ústavný súd preskúmal na predbežnom prerokovaní sťažnosť z hľadiska existencie dôvodov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov   (napr.   I. ÚS 19/02)   a ani   nenapráva   ich   skutkové   alebo   právne   výstupy,   ak   sa zakladajú na konkrétnych faktoch a sú aj dostatočne odôvodnené, o to viac, ak v zmysle všeobecne záväzných právnych predpisov sa má verdikt súdu zakladať na voľnej úvahe (obdobne napr. III. ÚS 238/08, I. ÚS 32/09).

Kritériom na rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, akou malo byť zasiahnuté   do   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou   zaručených základných práv alebo slobôd a v spojitosti s tým zistenie, že v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (IV. ÚS 238/07, IV. ÚS 70/08)

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľa, že postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp. zn.   9 Co 212/08   vyúsťujúcim   do   rozhodnutia   z 26.   novembra   2009, ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu sp. zn. 18 C/168/2003 zo 17. júna 2008, boli porušené jeho základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy sú si všetci účastníci v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy rovní.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   svojou   sťažnosťou   vlastne   pokračuje v polemike   so   závermi   okresného   súdu   na   úrovni   ním   aplikovaného   práva,   a to predovšetkým uplatnením podstatnej časti argumentácie, o ktorú oprel už svoje odvolanie proti   jeho   rozsudku   sp. zn.   18 C/168/2003   zo   17.   júna   2008,   obsahovo   v základnej argumentačnej báze takmer zhodnej so sťažnosťou podanou ústavnému súdu. Okresný súd uvedeným rozsudkom zamietol návrh navrhovateľov proti Slovenskej republike, zastúpenej Obvodným   úradom   Bratislava   ako   odporcovi   (ďalej   len   „odporca“)   na   nahradenie vyhlásenia   vôle   odporcu   na   uzavretie   kúpnej   zmluvy,   ktorou   mal   odporca   previesť na navrhovateľov   pozemok   parc. č...   v kat.   ú... o výmere   710 m2.   Okresný   súd   dospel k záveru, že v danej veci nie sú splnené podmienky na nahradenie prejavu vôle odporcu, a to   z dôvodu,   že   navrhovatelia   nedisponujú   zmluvou   o budúcej   zmluve   podľa   § 50a Občianskeho zákonníka, pretože chýba súhlas Ministerstva financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“), ktorý sa vyžaduje „na platnosť kúpnej zmluvy, ktorou sa prevádzajú nehnuteľné veci štátu... podľa § 11 ods. 5 zákona o správe majetku štátu“. V odvolaní   proti   prvostupňovému   rozsudku   z 5.   júla   2008   argumentovali navrhovatelia okrem iného tým, že súhlas ministerstva financií „nemôže byť podstatnou náležitosťou, ktorú by predpokladalo ustanovenie § 50 ods. 1 OZ, lebo to predpokladá len podstatné náležitosti, ktoré majú možnosť si dohodnúť účastníci zmluvy“.

Krajský   súd   na   odvolanie   navrhovateľov   rozsudkom   sp. zn.   9 Co 212/2008 z 26. novembra 2009 napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku ako vecne správny podľa   § 219   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   len   „OSP“)   potvrdil,   avšak z iného   právneho   dôvodu,   než   pre   ktorý   bol   návrh   zamietnutý   okresným   súdom.   Túto skutočnosť   však   sťažovateľ   vôbec   nereflektoval   a jeho   argumentácia   v sťažnosti   sa sústreďuje predovšetkým na obhájenie názoru, že nedostatok súhlasu ministerstva financií s prevodom dotknutej nehnuteľnosti nemohol byť dôvodom na zamietnutie návrhu.

V okolnostiach danej veci to tak však v skutočnosti ani nebolo, pretože krajský súd považoval tento dôvod za irelevantný, keď v odôvodnení svojho rozsudku uviedol:„Podľa názoru odvolacieho súdu môže súdne rozhodnutie podľa § 161 ods. 3 O. s. p. nahradiť   prejav   vôle   len   v   tých   prípadoch,   keď   to   zákon   výslovne   umožňuje,   t. j.   keď povinnosť k právnemu konaniu právneho subjektu je zakotvená zákonným ustanovením, alebo v prípadoch, kedy takáto povinnosť vyplýva zo záväzku. V súdenej právnej veci však takýto   prípad   nenastal.   Povinnosť   odporcu   uzavrieť   s   navrhovateľmi   zmluvu,   ktorej predmetom   by   bol   odpredaj   označeného   nehnuteľného   majetku,   zo   zákona   nevyplýva (§ 8 ods. 1,   3   zákon   č. 278/1993   Z. z.),   rovnako   tak   neexistuje   žiadny   záväzok   (napr. v podobe zmluvy o budúcej zmluve, § 50a Obč. zák.), ktorý by odporcu k takému konaniu zaväzoval.

Vychádzajúc z obsahu v tlači zverejnenej ponuky na odpredaj nehnuteľného majetku (č. l.   14   spisu)   nemožno   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   zverejnenú   ponuku   právneho predchodcu odporcu vyhodnotiť ani ako verejný prísľub v zmysle ust. § 850 Obč. zák., ako argumentovali navrhovatelia 1/, 2/, keď verejným prísľubom sa zaväzuje ten, kto verejne vyhlási, že zaplatí odmenu alebo poskytne iné plnenie jednému alebo niekoľkým z bližšie neobmedzeného počtu osôb, ktoré splnia podmienky určené vo verejnom prísľube (§ 850 Obč. zák.). Ak podmienky verejného prísľubu neurčujú inak, dostane odmenu ten, kto ich najskôr splní (§ 651 Obč. zák.). Ak podmienky verejného prísľubu splní súčasne niekoľko osôb a z ich obsahu vyplýva, že odmenu má dostať len jedna osoba, rozdelí sa odmena medzi ne rovnakým dielom (§ 852 Obč. zák.). Zverejnená ponuka na odpredaj síce bola určená neobmedzenému okruhu osôb, jej účelom však nebolo poskytnutie odmeny alebo iného   plnenia   jednej   prípadne   niekoľkým   osobám,   ale   len   oznámenie   o   uskutočnení osobitného ponukového konania (§ 8 ods. 3 zákona č. 278/1993 Z. z.) na odpredaj majetku štátu, a to formou inzerátu v tlači. Nakoľko zverejnená ponuka nemala povahu verejného prísľubu, neznamenala pre odporcu záväzok, z ktorého by mu vyplývala povinnosť uzavrieť s navrhovateľmi 1/, 2/ zmluvu o odpredaji nehnuteľnosti.“

Z citovaného je zrejmé, že rozhodujúcim dôvodom, pre ktorý krajský súd potvrdil odvolaním napadnutý prvostupňový rozsudok vo výroku ako vecne správny, bolo zistenie, že   v danom   prípade   neexistovala   na   strane   odporcu   žiadna   zákonná   povinnosť   (podľa zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov) uzavrieť s navrhovateľmi zmluvu, predmetom ktorej by bol odpredaj označenej nehnuteľnosti, a rovnako tak neexistuje žiaden záväzok (napr. v podobe zmluvy o budúcej zmluve podľa § 50a Občianskeho zákonníka), ktorý by odporcovi ukladal takúto kontraktačnú   povinnosť.   Je   potrebné   dodať,   že   krajský   súd   dospel   k takémuto   záveru na základe   dokazovania   vykonaného   súdom   prvého   stupňa,   ktorého   rozsah   považoval za dostatočný bez toho, aby bolo potrebné dokazovanie vo veci doplniť.

Krajský   súd   sa   v odôvodnení   svojho   rozsudku   vysporiadal   aj   s námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa porušovania zákonných povinností sudcu vystupovať nestranne a neprejudikovať   konečné   rozhodnutie,   ako   aj   s námietkami   o nevykonaní   ním navrhovaných dôkazov, keď uviedol:

„Pokiaľ navrhovatelia 1/, 2/ v odvolaní poukazovali na to, že súd prvého stupňa prejudikoval svoje rozhodnutie vo veci samej tým, že zamietol ich návrh na nariadenie predbežného   opatrenia   (uznesením   zo   dňa   11. 5. 2004   č. k.   18 C 168/2003-90),   pričom v jeho odôvodnení uviedol, že odporca (v tom čase Krajský úrad Bratislava) vo veci nie je pasívne   legitimovaný,   odvolací   súd   poznamenáva,   že zamietnutie návrhu   na   nariadenie predbežného   opatrenia   neprejudikuje   rozhodnutie   súdu   vo   veci   samej;   z   odôvodnenia napadnutého   rozsudku   prvostupňového   súdu   napokon   vyplýva,   že   ním   bol   návrh navrhovateľov zamietnutý nie pre nedostatok pasívnej legitimácie odporcu, ale z dôvodu nesplnenia   podmienok   na   nahradenie   prejavu   vôle   odporcu   pre   chýbajúci   súhlas Ministerstva financií SR so zmluvou o prevode vlastníctva nehnuteľného majetku štátu. Nevykonanie   dôkazov,   ktoré   navrhovali   v   konaní   vykonať   navrhovatelia,   nebolo zo strany prvostupňového súdu odňatím možnosti konať pred súdom; v zmysle ust. § 120 ods. 1 O. s. p. rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané, patrí výlučne súdu, a nie účastníkovi konania (porovnaj R 37/1993).“

Ústavný súd preskúmal namietaný postup krajského súdu v spojení s jeho rozsudkom sp. zn. 9 Co 212/2008 z 26. novembra 2009 z hľadiska kompetencií daných mu ústavou, teda   z pozície   nezávislého   súdneho   orgánu   ochrany   ústavnosti,   ktorý   nie   je   ďalšou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva. Nadväzne na to dospel k záveru, že krajský súd zrozumiteľne uviedol, aké dôvody ho viedli k potvrdeniu prvostupňového rozsudku, pričom jeho rozsudok nemožno označiť za svojvoľný a ním vykonaná interpretácia zákonov a podústavných noriem nesignalizuje žiadnu možnosť porušenia princípov spravodlivého procesu. Samotná skutočnosť, že krajský súd vyslovil právny názor (resp. vyložil zákon alebo iný právny predpis) spôsobom odlišným od názoru sťažovateľa, nemôže zakladať dôvod na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti namietaného postupu a porušení označených práv sťažovateľa (m. m. I. ÚS 409/08).

Sťažovateľ musí rešpektovať, že jeho úspech v spore bol závislý okrem naplnenia procesných podmienok predovšetkým na existencii hmotnoprávneho nároku, t. j. aktívnej vecnej   legitimácii.   Podľa   záverov   krajského   súdu   však   sťažovateľ   v posudzovanej   veci žiadnym takýmto nárokom v čase rozhodovania všeobecných súdov nedisponoval.

Keďže   základom   argumentácie   sťažovateľa   je   v podstate   len   snaha   o vyvrátenie právneho názoru okresného súdu o nutnosti zamietnutia návrhu na nahradenie prejavu vôle odporcu   ako   nedôvodného   pre   chýbajúci   súhlas   ministerstva   financií   a   akékoľvek ústavnoprávne   relevantné   námietky   vo   vzťahu   k postupu   a na   jeho   základe   prijatým záverom   krajského   súdu   v sťažnosti   absentujú,   nemožno s ním   vlastne   polemizovať ani oponovať konkrétnymi argumentmi.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti v zmysle judikatúry ústavného súdu možno hovoriť   vtedy,   keď   namietaným   postupom   orgánom   štátu   (súdu)   nemohlo   vôbec   dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi   namietaným   postupom   a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, alebo z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť možno preto považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej   reálnosť   by   mohol   posúdiť   po   jej   prijatí   na   ďalšie   konanie (II. ÚS 101/03   alebo IV. ÚS 136/05).

Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   podľa   § 25   ods. 1   zákona o ústavnom súde dospel k záveru, že účinky výkonu právomoci krajského súdu v danom prípade sú zlučiteľné so základným právom sťažovateľa na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy),   resp.   právom   na   spravodlivé   súdne   konanie   (čl. 6   ods. 1   dohovoru),   a preto sťažnosť odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú. Z toho   istého   dôvodu   bolo   potrebné   odmietnuť   sťažnosť   aj   vo   vzťahu   k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy, pretože k porušeniu tohto základného práva malo podľa sťažovateľa dôjsť prijatím interpretácie, ktorá umožňuje „štátu   a jeho   správcovi   kedykoľvek   anulovať   svoje   právne   úkony   tým,   že   si   nevyžiada potrebný súhlas Ministerstva financií“.

Keďže   sťažnosť   bola   odmietnutá,   rozhodovanie   o ďalších   procesných   návrhoch sťažovateľa   v uvedenej   veci   (návrhu   na   zrušenie   rozsudku   krajského   súdu   sp. zn. 9 Co 212/08   z 26.   novembra   2009,   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia a úhradu   trov   konania,   ako   aj   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia)   stratilo opodstatnenie, preto sa týmito návrhmi ústavný súd už nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 30. augusta 2010