znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/07-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. Ľ. S., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podnikať zaručeného v čl. 35   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 1 SžoKS 53/2006 a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave   sp. zn.   2 S 309/05   z 26.   apríla   2006,   rozhodnutím   Ústredného   inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave sp. zn. P/0413/04/04 zo 16. septembra 2005 a rozhodnutím   Inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie   v   Nitre   pre   Nitriansky   kraj sp. zn. P/0413/04/04 z 15. februára 2005 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. októbra 2007 doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti B., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)   v konaní vedenom   pod   sp. zn.   1 SžoKS 53/2006   a jeho   rozsudkom   z   15.   mája   2007   v spojení s rozsudkom   Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn.   2 S 309/05 z 26. apríla   2006, rozhodnutím   Ústredného   inšpektorátu   Slovenskej   obchodnej   inšpekcie v Bratislave (ďalej len „ústredný inšpektorát SOI“) sp. zn. P/0413/04/04 zo 16. septembra 2005 a rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie v Nitre pre Nitriansky kraj (ďalej len „inšpektorát SOI“) sp. zn. P/0413/04/04 z 15. februára 2005.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že inšpektorát SOI uložil sťažovateľke rozhodnutím   sp. zn.   P/0413/04/04   z 15. februára 2005   pokutu   v   sume   250 000 Sk za porušenie   § 5   zákona č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) z dôvodu, že v jej priestoroch v čase kontroly vykonanej 14. decembra 2004 zistila, že predaj pyrotechnických predmetov nebol zabezpečený spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie. Podľa názoru inšpektorátu SOI nebol pri predaji pyrotechnických predmetov II. triedy zabezpečený ich predaj   kvalifikovanou osobou,   ktorá   by upozornila kupujúceho   na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podala vysvetlenie. Aj keď v čase kontroly bolo predložené potvrdenie o kvalifikácii predavača pyrotechnických predmetov II. triedy, tento však nebol prítomný pri ich predaji a k priestorom predaja pyrotechniky sa dostavil až dodatočne počas jej vykonávania.

Proti   označenému   rozhodnutiu   inšpektorátu   SOI   podala   sťažovateľka   odvolanie, o ktorom   rozhodol   ústredný   inšpektorát   SOI   rozhodnutím   sp. zn.   P/0413/04/04 zo 16. septembra   2005   tak,   že   jej   odvolanie   zamietol   a rozhodnutie   inšpektorátu   SOI potvrdil.

Sťažovateľka   4.   októbra   2005   podala   krajskému   súdu   žalobu   o   preskúmanie zákonnosti   rozhodnutia   ústredného   inšpektorátu   SOI   domáhajúc   sa   jeho   zrušenia   spolu s rozhodnutím   inšpektorátu   SOI   sp. zn.   P/0413/04/04   z 15.   februára   2005.   Krajský   súd rozsudkom sp. zn. 2 S 309/05 z 26. apríla 2006 zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutia ústredného inšpektorátu SOI a inšpektorátu SOI a vec vrátil na ďalšie konanie.

Proti rozsudku krajského súdu podal odvolanie ústredný inšpektorát SOI, o ktorom rozhodol najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 1 SžoKS 53/2006 z 15. mája 2007 tak, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 2 S 309/05 z 26. apríla 2006 a rozhodnutie ústredného inšpektorátu SOI sp. zn. P/0413/04/04 zo 16. septembra 2005 v spojení s rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn.   P/0413/04/04   z 15.   februára   2005   zmenil   a   sťažovateľke   uložil   pokutu   v   sume 100 000 Sk.

Podľa sťažovateľky sťažnosťou označené správne orgány a najvyšší súd nesprávne interpretovali   a v rozpore   s ústavou   aplikovali   na   daný   prípad   § 8   ods. 3   vyhlášky č. 536/1991   Zb.   o pyrotechnických   výrobkoch   v znení   nariadenia   vlády   Slovenskej republiky č. 398/1999 (ďalej len „vyhláška“), čím došlo podľa nej k porušeniu čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy, k porušeniu základných práv podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Sťažovateľka upriamuje pozornosť na nasledujúce skutočnosti, na ktoré podľa nej nebolo pri rozhodovaní v danej veci prihliadané.

Citujúc ustanovenie § 8 ods. 3 vyhlášky sťažovateľka tvrdí, že zákonodarca stanovil iba povinnosť upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie, avšak nestanovil formu upozornenia. Pyrotechnické výrobky boli v okolnostiach daného prípadu predávané samoobslužným spôsobom, avšak o tejto forme predaja sa vyhláška výslovne nezmieňuje.

Sťažovateľka postupovala pri predaji pyrotechnických výrobkov tak, že požadovanú informáciu o zaobchádzaní s nimi priložila k týmto výrobkom formou „viditeľnej vývesky“. V spojitosti s tým sťažovateľka zdôrazňuje, že predavač kvalifikovaný v zmysle vyhlášky je sústavne   prítomný   v predajni   a spotrebiteľ   ho   môže   kedykoľvek   požiadať   o bližšie vysvetlenie. Navyše v písomnom upozornení je uvedené, že „prípadné ďalšie vysvetlenie podá pracovník v kancelárii vedúceho“.

Takýmto   postupom   boli   podľa   názoru   sťažovateľky   dodržané   všetky   povinnosti, ktoré pre ňu vyplývajú z ustanovenia § 8 ods. 3 vyhlášky, a preto na jej strane neexistoval dôvod na to, aby jej mala byť uložená pokuta.

K namietanému   porušeniu   základného   práva   podnikať   podľa   čl. 35   ods. 1   ústavy v spojení čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy sťažovateľka uviedla: „Opakované uloženie   pokút   za   porušenie   ust.   § 5   zákona   č. 634/1992   Zb.   o ochrane   spotrebiteľa za predaj   pyrotechniky   v identických   prípadoch   znemožňovali   sťažovateľke   dosahovať v danom období zisk a mali na podnikanie sťažovateľky takmer likvidačný účinok, pričom predaj tovaru je elementárnou zložkou jej podnikania. SOI v priebehu roku 2004 uložila sťažovateľke   v identických   prípadoch   za   predaj   pyrotechniky   pre   porušenie   zákona č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa pokuty spolu vo výške 18.400.000,- Sk.“

Sťažovateľka tvrdí, že z uvedenej celkovej sumy uložených pokút uhradila „značnú sumu   peňazí“ a ďalšie   platby za   uložené pokuty   ohrozujú   jej   disponibilitu   s finančným zdrojmi,   ktoré   sú   nevyhnutné   na   úhradu   nákladov   vznikajúcich   v súvislosti   s udržaním plynulosti jej podnikateľskej činnosti, a tým má takéto nezákonné a protiústavné ukladanie pokút, ako v tomto prípade, likvidačný účinok na samotné podnikanie sťažovateľky.

V nadväznosti na to sťažovateľka žiada, aby ústavný súd odložil v zmysle § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) vykonateľnosť rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 53/2006 z 15. mája 2007 až do právoplatného rozhodnutia vo veci samej.

Porušenie čl. 2 ods. 2 a 3 a čl. 13 ods. 1 písm. a) ústavy vidí sťažovateľka v tom, že „sťažnosťou dotknuté správne orgány, ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky nezákonne, presahujúc kompetencie im dané, uložili v predmetných správnych konaniach a v konaní pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky sťažovateľke pokutu za nedodržanie povinnosti, ktoré   vo   vyhláške,   či   v zákone   nie   sú   stanovené,   a teda   v rozpore   so   zákonom   a nie na základe zákona, ako to ustanovuje Ústava v čl. 13 ods. 1 písm. a), a tým zároveň porušili aj čl. 2 ods. 2 Ústavy, pretože tieto orgány verejnej moci nekonali v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanovuje zákon, ale naopak, konali nad jeho rámec“.

Vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je sťažovateľka toho názoru, že „bolo porušené aj jej právo   na   spravodlivý   proces,   vzhľadom   na   skutočnosť,   že Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky bola uložená pokuta, síce v nižšej výške ako sťažnosťou dotknutými správnymi orgánmi,   ale   za   porušenie   povinností,   ktoré   zákon,   či   iný   právny   predpis   sťažovateľke neukladá. Sťažovateľka sa domnieva, že postup sťažnosťou dotknutých správnych orgánov bol   nezákonný   a protiústavný,   rovnako ako   aj predmetné rozhodnutie   Najvyššieho súdu Slovenskej   republiky   a   takéto   konanie   správnych   orgánov   je   neprípustné a neakceptovateľné“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd rozhodol vo veci nálezom:

„Základné   právo   spol.   B.,   s. r. o.   podnikať   podľa   čl. 35   ods. 1   Ústavy   a právo na súdnu   a inú   právnu   ochranu   garantované   podľa   čl. 46   ods. 1,   2   Ústavy   a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru bolo porušené postupom a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1 SžoKS 53/2006 zo dňa 15. 05. 2007, ktoré nadobudlo   právoplatnosť   dňa   13. 08. 2007   v spojení   s rozsudkom   Krajského   súdu v Bratislave č. 2 S 309/05-29 zo dňa 26. 04. 2006, v nadväznosti na rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0413/04/04 zo dňa 16. 09. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Nitre pre Nitriansky kraj č. P/0413/04/04 zo dňa 15. 02. 2005.

Rozsudok   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č. k.   1 SžoKS 53/2006   zo   dňa 15. 05. 2007,   ktorý   nadobudol   právoplatnosť   dňa   13. 08. 2007   v spojení   s   rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. 2 S 309/05-29 zo dňa 26. 04. 2006, rozhodnutie Ústredného inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave č. P/0413/04/04 zo dňa 16. 09. 2005 a rozhodnutie Inšpektorátu SOI v Nitre pre Nitriansky kraj č. P/0413/04/04 zo dňa 15. 02. 2005 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.“

Sťažovateľka zároveň žiada o priznanie trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania. Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Ústavný   súd   považuje   za   potrebné   zdôrazniť,   že   podľa   § 20   ods. 3   zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom sťažovateľky, ktorá je v tomto prípade zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom. Preto v danej veci ústavný súd rozhodoval o porušení   tých   práv,   vyslovenia   porušenia   ktorých   sa   sťažovateľka   domáha   v   návrhu na rozhodnutie,   t. j.   v   petite   sťažnosti.   Tvrdenia   o porušení   iných   ustanovení   ústavy [čl. 2 ods. 2 a 3, čl. 13 ods. 1 písm. a)], ktoré sťažovateľka uvádza v texte sťažnosti mimo petitu,   je   v súlade   s doterajšou   judikatúrou   ústavného   súdu   potrebné   považovať   iba za súčasť argumentácie sťažovateľky (III. ÚS 149/04, II. ÚS 65/07).

Predmetom   sťažnosti   je   sťažovateľkou   namietané   porušenie   základného   práva podnikať   zaručeného   v   čl. 35   ods. 1   ústavy,   základného   práva   na súdnu   a inú   právnu ochranu   zaručeného   v   čl. 46   ods. 1 a 2   ústavy a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného   v čl. 6   ods. 1   dohovoru   postupom   najvyššieho   súdu   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 1 SžoKS 53/2006 a jeho rozsudkom z 15. mája 2007 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 2 S 309/05 z 26. apríla 2006, rozhodnutím ústredného inšpektorátu SOI sp. zn. P/0413/04/04 zo 16. septembra 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/0413/04/04 z 15. februára 2005.

1. Pri prerokovaní časti sťažnosti, ktorou sťažovateľka namieta porušenie svojich uvedených   práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   SOI   sp. zn.   P/0413/04/04 zo 16. septembra 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/0413/04/04 z 15. februára 2005 ústavný   súd   vychádzal   z princípu   subsidiarity   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Toto ustanovenie limituje hranice právomoci ústavného súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych   a trestnoprávnych   veciach,   a to   tým   spôsobom,   že   sťažovateľ   má právo domáhať sa ochrany základného práva na ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.

Ako   vyplýva   čl. 127   ods. 1   ústavy   právomoc   ústavného   súdu   je   daná   iba   vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna. O ochrane práv sťažovateľky, porušenie ktorých namieta   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   ústredného   inšpektorátu   SOI   sp. zn.   P/0413/04/04 zo 16. septembra   2005,   rozhodol   na   základe   jej   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti označeného   rozhodnutia   ústredného   inšpektorátu   SOI   (domáhajúc   sa   zároveň   zrušenia rozhodnutia inšpektorátu SOI sp. zn. P/0413/04/04 z 15. februára 2005) krajský súd, ktorý ako   už bolo   uvedené,   rozsudkom   sp. zn.   2 S 309/05   z 26. apríla   2006   zrušil   odvolaním napadnuté   rozhodnutia   ústredného   inšpektorátu   SOI   a   inšpektorátu   SOI   a vec   vrátil na ďalšie konanie.

Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie   jej   základných   práv   rozhodnutím   ústredného   inšpektorátu   SOI   sp. zn. P/0413/04/04 zo 16. septembra 2005 a rozhodnutím inšpektorátu SOI sp. zn. P/0413/04/04 z 15. februára 2005 pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

2. Podľa   názoru   ústavného   súdu   sťažnosť   v časti,   v ktorej   sťažovateľka   namieta porušenie   svojich   základných   práv   zaručených   v čl. 35   ods. 1,   čl. 46   ods. 1   a   2   ústavy a práva   zaručeného   v   čl. 6   ods. 1   dohovoru   rozsudkom   najvyššieho   súdu   sp. zn. 1 SžoKS 53/2006 z 15. mája 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu z 26. apríla 2006, je zjavne neopodstatnená.

O zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Ústavný súd ďalej pripomína, že podľa svojej ustálenej judikatúry nemá zásadne oprávnenie preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť fyzickú osobu alebo právnickú osobu pred skutkovými omylmi   všeobecných   súdov,   ale chrániť   ju   pred   takými   zásahmi   do   jej   práv,   ktoré   sú z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou   inštanciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov   (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy každý má právo slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   s nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto rozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom.

Z obsahu sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že jej podstatou je aj nesúhlas sťažovateľky s právnym   názorom   najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozsudku   sp. zn. 1 SžoKS 53/2006 z 15. mája 2007, z relevantnej časti odôvodnenia ktorého vyplýva: «Podľa   § 5   zákona   č. 634/1992   Zb.   o   ochrane   spotrebiteľa   (ďalej   len   zákon o ochrane   spotrebiteľa)   predávajúci   je   povinný   predaj   výrobkov   a   poskytovanie   služieb zabezpečiť spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné vykonávanie.

Podľa   § 24   ods. 1   zákona   o   ochrane   spotrebiteľa   za   porušenie   povinnosti ustanovenej   týmto   zákonom   uložia   orgány   príslušné   podľa   osobitného   predpisu   14) predávajúcemu, výrobcovi, dovozcovi alebo dodávateľovi alebo osobám uvedeným v § 27 pokutu až do výšky 2 000 000 Sk. Za opakované porušenie povinnosti v priebehu jedného roka možno ukladať pokutu až do výšky 5 000 000 Sk.

Podľa   § 2   ods. 1   vyhl.   č. 536/1991   Zb.   o   pyrotechnických   výrobkoch   sa pyrotechnické výrobky delia na

a) pyrotechnické   predmety   -   výrobky   obsahujúce   technologicky   spracované predovšetkým z hľadiska požiarnej bezpečnosti, avšak pri dodržaní návodu na používanie neohrozujú bezpečnosť osôb a majetku.

b) výbušné predmety - výrobky obsahujúce technologicky spracované pyrotechnické zlože a výbušniny, ktoré môžu výbuchom ohroziť bezpečnosť osôb a majetku.

Podľa ods. 3 pyrotechnické predmety na zábavné účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do tried I, II a III.

Podľa ods. 4 pyrotechnické predmety na technické účely sa zaraďujú podľa stupňa nebezpečenstva do trie TO a T1.

Podľa § 8 ods. 2 predávať pyrotechnické predmety II a III a triedy T1 môžu len osoby s kvalifikáciou pyrotechnika, strelmajstra alebo odpaľovača ohňostrojov 6) alebo osoby, ktoré úspešne absolvovali školenie podľa osnovy a v rozsahu uvedenom v prílohe č. 2   tejto   vyhlášky   (ďalej   len   „predavač“)   v   organizácii   poverenej   Ministerstvom hospodárstva SR.

Podľa ods. 3 predavač je povinný pri predaji pyrotechnických predmetov uvedených v odseku 2 upozorniť kupujúceho na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podať vysvetlenie.

Podľa § 9 ods. 3 pyrotechnické predmety triedy II a podtriedy T1 smú nadobúdať a používať iba osoby staršie ako 18 rokov.

Zo   spisov   správnych   orgánov   odvolací   súd   zistil,   že   pri   predaji   pyrotechnických predmetov   triedy   II   nebol   v   čase   kontroly   až   do   zaplatenia   nákupu   pri   ponúkaných pyrotechnických   predmetoch   trvale   prítomný   zaškolený   predavač,   ktorý   by   upozorňoval na dodržiavanie návodu na používanie a na požiadanie podával vysvetlenie, takže predaj bol   vykonávaný   samoobslužným   spôsobom.   Predavačka   pyrotechnických   prostriedkov II. triedy p. E. A. nemala odbornú spôsobilosť na predaj pyrotechnických prostriedkov. Pri kontrole boli predložené potvrdenie o kvalifikácii predavača pyrotechnických výrobkov - č. potvr. 155/2004 vydané K. a. s., T. na meno J. Š., menovaný pri kontrole nebol prítomný (bol v sklade), dodatočne sa dostavil k priestorom predaja pyrotechniky. Najvyšší   súd   SR   nesúhlasí   s   právnym   názorom   krajského   súdu   pokiaľ   ide o namietanú   nepresnosť   alebo   nejasnosť   zakotvených   pojmov   a   z   toho   plynúcu   jeho interpretáciu   a   aplikáciu   ustanovenia   § 8   vyhl.   č. 536/1991   Zb.   o   pyrotechnických výrobkoch.

V danom prípade krajský súd dospel k záveru, že text tohto ustanovenia nie je možné jednoznačne vyložiť pre prípad predaja pyrotechnických výrobkov samoobslužnou formou predaja, nakoľko z ustanovenia § 8 vyhlášky nevyplýva jednoznačne povinnosť predavača pri predaji pyrotechnických výrobkov ústne upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu. Podľa názoru krajského súdu sa žalobca mohol oprávnene domnievať, že povinnosť upozorniť kupujúceho na dodržanie návodu na používanie si v danom prípade splnil tým, že pri predaji pyrotechnických výrobkov umiestnil v regáli oddelenia pyrotechniky leták s upozornením   pre   kupujúcich,   aby   dodržiavali   návod   na   použitie   a   zároveň   písomne upozornil   kupujúcich,   že   v   prípade   záujmu   o   bližšie   informácie,   vysvetlenie   zákazník dostane.

Podľa   krajského   súdu   z   vyhlášky   č. 531/1991   Zb.   jednoznačne   nevyplýva   spôsob a forma, akým má upozorniť predavač kupujúceho na dodržanie návodu na používanie, povinnosti predávajúceho v tejto súvislosti zákonodarca neupravil jednoznačne a presne tak, aby neprichádzal do úvahy ich rôzny výklad.

Nepresnosť   vo   vyhláške   zakotvených   pojmov   samotných   alebo   nejasností   ich možného   výkladu,   podľa   krajského   súdu   nemôžu   ísť   na   ujmu   predávajúceho.   Napokon krajský súd konštatoval, že uložené záväzné pokyny docielili nápravu nezákonného stavu, keď žalobca na jeho základe zabezpečil pri predaji pyrotechniky prítomnosť pracovníka s odbornou spôsobilosťou.

Vyhláška o pyrotechnických výrobkoch bola prijatá Slovenským banským úradom ako všeobecne záväzný právny predpis za účelom upravenia podrobností o pyrotechnických výrobkoch.

V predmetnom prípade je definícia pojmu „predavač“ pre potreby tejto vyhlášky, obsiahnutá v § 8 ods. 2 vyhlášky. Z kontextu tohto ustanovenia vyplýva, že to môže byť len fyzická osoba, pretože len takáto osoba môže absolvovať školenia, resp. spĺňať kvalifikačné predpoklady. Právnická osoba tieto podmienky môže spĺňať len nepriamo - prostredníctvom zodpovedných zamestnancov - fyzických osôb.

Pokiaľ ide o ustanovenie § 8 vyhlášky je zrejmé, že jeho zmyslom je zabezpečiť, aby predmety,   ktoré   si   vyžadujú   zvláštne   zaobchádzanie,   a   takým   pyrotechnické   výrobky nepochybne sú, boli predávané pod odborným dohľadom, ktorý za súčasných podmienok vývoja vedy a techniky vie zabezpečiť kontrola zo strany zamestnancov - predavačov, ktorí prešli špeciálnym školením. Len takýto zamestnanec, ak je osobne prítomný, vie náležite poučiť a upozorniť spotrebiteľa tak, ako to vyžaduje vyhláška pri predaji pyrotechnických výrobkov II triedy a predmetov T1.

Iba týmto spôsobom môže predávajúci zabezpečiť splnenie všeobecnej povinnosti týkajúcej sa bezpečnosti predaja výrobkov, ktorá pre neho vyplýva z ustanovenia § 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a v tomto kontexte aj z ustanovenia § 9 ods. 3 vyhlášky.

Tento nedostatok nie je podľa názoru odvolacieho súdu možné odstrániť písomnou informáciou   nachádzajúcou   sa   pri   voľne   uloženom   pyrotechnickom   tovare,   na   koho   sa spotrebitelia majú v prípade potreby obrátiť, ako tomu bolo pri kontrole dňa 14. 12. 2004. Z   uvedených   dôvodov   odvolací   súd   dospel   k   záveru,   že   uloženie   sankcie   bolo dôvodné, nakoľko § 8 ods. 3 vyhlášky sa vzťahuje aj na samoobslužný predaj.

Je   na   zodpovednosti   predávajúceho,   akým   spôsobom   fyzickú   prítomnosť „predavačov“   v   zmysle   § 8   ods. 2   vyhlášky   pri   regáloch   s   pyrotechnickými   výrobkami zabezpečení.

Avšak pokiaľ žalovaný uložil pokutu vo výške 250 000 Sk, odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 250i ods. 2 OSP zvážil výšku uloženej pokuty v súvislosti so zisteniami vyplývajúcimi z inšpekčného záznamu o kontrole zo dňa 14. 12. 2004, z ktorého vyplýva, že v   čase   vykonania   kontrolného   nákupu   sa   uskutočňoval   predaj   pyrotechnických predmetov samoobslužným spôsobom a pri ponúkaných predmetoch nebol trvale prítomný predavač s kvalifikáciou, ktorý by podával informácie o pyrotechnických predmetoch. Z inšpekčného   záznamu   však   vyplýva,   že   pri   kontrole   bolo   predložené   potvrdenie   o kvalifikácii   predavača   pyrotechnických   prostriedkov.   Na   základe   výzvy   inšpektorov   sa predavač s kvalifikáciou dostavil na miesto, kde bola pyrotechnika II. triedy k dispozícii spotrebiteľom. Na základe uloženého záväzného pokynu pri kontrole, žalobca zabezpečil pri predaji pyrotechniky prítomnosť pracovníka s odbornou spôsobilosťou.»

V závere odôvodnenia napadnutého rozsudku najvyšší súd (ako súd odvolací) okrem iného   uviedol: „berúc   do   úvahy,   že   kontrola   dodržiavania   predpisov,   ktoré   sú   prijaté za účelom eliminácie rizika poškodenia zdravia a majetku spotrebiteľov, je opodstatnená, tak isto aj prísne sankcie v prípade ich porušenia, dospel v predmetnej veci k záveru, že pokuta   vo výške 100 000 Sk je vzhľadom   na   všetky   okolnosti prípadu primeraná   tak z hľadiska represívneho aj preventívneho.

S ohľadom   na   horeuvedené   odvolací   súd   uplatnil   pri   rozhodovaní   zásadu   plnej jurisdikcie a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil podľa § 220 OSP v spojení s § 250j ods. 5 OSP s poukazom na § 250i ods. 2 OSP.“

Vychádzajúc   z citovaného   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   namietaný   rozsudok najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnený na základe jeho vlastných myšlienkových postupov a hodnotení a ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto   postupy   a hodnotenia   nahrádzať   (podobne   aj   I. ÚS 21/98,   III. ÚS 209/04). Podľa názoru ústavného súdu najvyšší súd vykonal v danej veci ústavne súladný výklad platných právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný   a nepopiera   zmysel   interpretovaných a použitých právnych noriem.

Za tejto situácie ústavný súd nemá dôvod spochybniť právny názor najvyššieho súdu.

Postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nemožno podľa názoru ústavného súdu dávať do takej spojitosti s obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý by mohol byť predmetom posudzovania jeho ústavnosti v konaní o veci samej.

Skutočnosť,   že sťažovateľka   sa   s názorom   najvyššieho   súdu   nestotožňuje,   nemôže viesť   k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   napadnutého   postupu a rozhodnutia   najvyššieho   súdu.   Preto   bolo   potrebné   sťažnosť   sťažovateľky podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v tejto časti odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú.

Sťažovateľka   namietala   porušenie   základného   práva   zaručeného   v čl. 46   ods. 1 ústavy   aj   v spojitosti   s   postupom   najvyššieho   súdu   sp. zn.   1 SžoKS 53/2006   a jeho rozsudkom z 15. mája 2007, ktorým zmenil rozsudok krajského súdu tak, že v časti výroku o výške   sankcie   uložil   sťažovateľke   pokutu   v   sume   100 000 Sk.   Sťažovateľka   poukazuje na to, že okrem prístupu k súdu sa v čl. 46 ods. 1 ústavy priznáva aj určitá kvalita súdneho konania, t. j. právo na spravodlivý proces.

Z judikatúry   Európskeho súdu   pre ľudské   práva,   ktorú   si   osvojil   aj ústavný súd, vyplýva, že právo na súd, ktorého jedným aspektom je právo na prístup k súdu, nie je absolútne   a   môže   podliehať rôznym   obmedzeniam.   Uplatnenie   obmedzení   však   nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len vtedy, ak sledujú legitimný   cieľ   a keď   existuje   primeraný   vzťah   medzi   použitými   prostriedkami   a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Jedným z aspektov práva na spravodlivý proces chráneného v čl. 46 ods. 1 ústavy je právo domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (prístup k súdu). Právo na prístup k súdu v podstate upravuje aj čl. 46 ods. 2 ústavy, a to ako lex specialis (k čl. 46 ods. 1 ústavy) pre prístup k súdu vo veci, o ktorej rozhodol orgán verejnej správy.

Porušenie   práva   na   súd,   resp.   prístup   k   súdu   podľa   čl. 46   ods. 1   a 2   ústavy   by v prípade sťažovateľky prichádzalo do úvahy vtedy, keby podmienky na prístup k tomuto súdu   ustanovené Občianskym   súdnym   poriadkom   neboli   zo   strany   najvyššieho   súdu rešpektované spôsobom zjavne neopodstatneným alebo arbitrárnym. Inými slovami, keby najvyšší súd tieto všeobecné podmienky prístupu k súdu vykladal vo vzťahu k sťažovateľke diskriminačne v porovnaní s ich výkladom pri iných subjektoch domáhajúcich sa súdnej ochrany.   V   prípade   sťažovateľky   k   takej   situácii   nedošlo,   sťažovateľka   po   splnení zákonných podmienok mala priznané postavenie účastníka súdneho konania a najvyšší súd o jej návrhu meritórne rozhodol, aj keď nie v súlade s jej predstavami.

K namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky na podnikanie v zmysle čl. 35   ods. 1   ústavy   ústavný   súd   poznamenáva,   že   k tomuto   nemôže   dôjsť   postupom a rozhodnutím všeobecného súdu, ktorým tento uplatnil svoju právomoc spôsobom, ktorý zákon umožňuje. O takýto postup išlo aj v danej veci v prípade najvyššieho súdu, ktorý zákonom zverenú právomoc preskúmať rozhodnutie krajského súdu a rozhodnúť v danom prípade   o jeho   zmene   uplatnil   spôsobom   upraveným   príslušným   hmotnoprávnym a procesnoprávnym predpisom.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako je to uvedené vo výroku tohto uznesenia.

Z tohto   dôvodu   už   nebolo   možné   rozhodovať   o ďalších   návrhoch   na   ochranu označeného   základného   práva   sťažovateľky. Napokon   ústavný   súd   vzhľadom na odmietnutie   sťažnosti   nemohol   taktiež   vyhovieť návrhu   sťažovateľky   na   rozhodnutie o dočasnom opatrení spočívajúcom v odložení vykonateľnosti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 1 SžoKS 53/2006 z 15. mája 2007 až do právoplatného skončenia tohto konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007