znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 279/05-37

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na neverejnom   zasadnutí   senátu   29. novembra 2005 predbežne prerokoval sťažnosť F. B. a M. B., obaja bytom P., O. V., bytom P., F. B., bytom P., a J. M., bytom S., zastúpených advokátom JUDr. K. P., P., vo veci namietaného porušenia   ich   základného   práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupmi   Okresného   súdu Poprad v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 356/95, 9 C 436/95, 17 C 115/04 a Krajského súdu v Prešove a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť F. B., M. B., O. V., F. B. a J. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. septembra 2005 doručená sťažnosť F. B., M. B., O. V., F. B. a J. M. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou namietajú porušenie ich základného práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa   čl. 46   ods.   1   ústavy   a   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupmi Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 356/95, 9 C 436/95, 17 C 115/04 a Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“).

V sťažnosti   sťažovatelia   uvádzajú,   že   v   občianskoprávnych   konaniach   vedených na okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9 C 356/95   a   9 C 436/95,   v ktorých   vystupujú   ako odporcovia,   bolo   nálezom   ústavného   súdu   z   27. novembra 2002   č. k. III. ÚS 42/02-41 vyslovené porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo krajský súd svojím postupom nerešpektuje a porušuje.

Sťažovatelia poukazujú vo veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 356/95 na nové   ústavnému   súdu   neznáme   skutočnosti,   keď   24. augusta 2005   zistili,   že   podaný návrh z 19. mája 1995 označený ako návrh na začatie konania o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke z 9. septembra 1994 nie je totožný s návrhom, ktorý im bol ako odporcom zaslaný na vyjadrenie. Podaný návrh nachádzajúci sa v spise má 6 strán a „... obsahom petitu je okrem určenia zmluvy o pôžičke ako neplatnej bod č. 1 aj bod č. 2 - určenie Zmluvy o zriadení záložného práva medzi navrhovateľmi a odporcami zo dňa 9. 9. 1994 súdom ako neplatnej. Takýto návrh zo dňa 19. 9. 1995 ani jeden z odporcov nedostal. Návrh, ktorý im bol Okresným súdom doručený s výzvou zo dňa 25. 5. 1995 (...) má 5 strán (...) a obsahom petitu je tento rozsudok: Súd určuje, že zmluva o pôžičke uzavretá dňa 9. 9. 1994 medzi veriteľom F. B. (...) a (...) M. B., F. B., O. V. a J. M. a dlžníkmi (...) je neplatná.“

Podľa sťažovateľov „... po odoslaní pôvodného návrhu Okresným súdom v Poprade odporcom na vyjadrenie, došlo k nezákonnej manipulácii so spisom, v ktorom bol vymenený samotný návrh a to výmenou strany č. 5 a pridaním strany č. 6. Vzhľadom na neexistenciu uznesenia   Okresného   súdu   o   pripustení   zmeny   petitu   návrhu   v   spise   č. k.   9 C 356/95 je vysoko pravdepodobné, že jediným kto by mal dôvod manipulovať s návrhom bol právny zástupca navrhovateľov, čo zrejme uniklo pozornosti súdu. Týmto nezákonným spôsobom pri podaní návrhu došlo k závažnej ujme na právach odporcov a porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania (...)“.

Sťažovatelia v bode IV sťažnosti označenom ako „Chronologický postup“ uvádzajú chronologicky priebeh predmetného konania od uzatvorenia zmluvy o pôžičke a zmluvy o záložnom práve z 9. septembra 1994 až do rozhodnutia okresného súdu rozsudkom sp. zn. 17 C 115/04   z 22. júna 2005. Z   chronologického   prehľadu   podľa   sťažovateľov   vyplýva, že „... ani po vydaní nálezu Ústavného súdu SR nedošlo zo strany Krajského súdu v Prešove pri   prejednávaní   veci   sp.   zn.   9 C 356/95   k takému   postupu   súdu,   ktorý   by   odstraňoval prieťahy v konaní a zaručoval veriteľom ich právo na spravodlivý proces vrátane práva na pokojné užívanie majetku“.

Sťažovatelia ďalej uvádzajú, že „Vo veci sp. zn. 9 C 436/95 začal Okresný súd konať až   po   vyše   dvoch   rokoch   od   vydania   nálezu   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky. Uznesenie   o predbežnom   opatrení   povoľujúce   prenájom   bolo   síce   súdom   vydané,   jeho právny účinok a zosúladenie skutočnosti so stavom právnym však nemohli byť naplnené z dôvodu rozsudku Okresného súdu v Poprade sp. zn. 17 C 115/04, ktorým bol zamietnutý návrh   na   zahájenie   konania   o určenie   povinnosti   práva   na   plnenie   titulom   nájmu nehnuteľností“.

Na základe výzvy ústavného súdu z 20. septembra 2005 na odstránenie nedostatkov podania   bolo   ústavnému   súdu   28. septembra 2005   doručené   doplnenie   podania sťažovateľov, v ktorom žiadajú, aby ústavný súd rozhodol nálezom:

„Právo odporcov na prerokovanie veci pred nezávislým a nestranným súdom podľa čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky,   porušené   bolo   postupom   Okresného   súdu v Poprade tým, že súd prejednával návrh o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke sp. zn. 9 C 356/95, zo dňa 19. 5. 1995, ktorý nebol podaný zákonným spôsobom, súd zmenu petitu nepripustil uznesením a dodatočne zmenený petit návrhu nebol odporcom ako účastníkom konania riadne a v stanovenom čase doručený (...)

V tej istej veci návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke sp. zn. 9 C 356/95, v odvolacom   konaní   bolo   Krajským   súdom   v   Prešove   porušené   právo   odporcov na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky. Krajský súd v Prešove dvakrát zrušil rozsudok Okresného súdu v Poprade. (...) Postupom Okresného súdu vo veci návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o prevode sp. zn. 9 C 436/95 zo dňa 21. 6. 1995 bolo porušené právo odporcov na rovnakú ochranu vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. (...)

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Poprade ukončil stav právnej neistoty, prieťahy pri prerokovaní veci, dodržal rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv pre všetkých vlastníkov vo veci návrhu na určenie neplatnosti zmluvy o prevode sp. zn. 9 C 436/95.

Okresný súd v Poprade postupom pri prejednávaní návrhu na určenie povinnosti práva   na   plnenie   titulom   nájmu   nehnuteľností   sp.   zn.   17   C   115/04   porušil   právo navrhovateľov na rovnakú ochranu vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (...)

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd v Poprade ukončil stav právnej neistoty a dodržal rovnaký zákonný obsah a ochranu vlastníckych práv pre všetkých vlastníkov   vo   veci   návrhu   o určenie   povinnosti   práva   na   plnenie   titulom   nájmu nehnuteľností sp. zn. 17 C 115/04.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   z dôvodu   porušenia   základných   práv   a   tým spôsobenej   ujmy   v   zmysle   čl.   46   ods.   3   Ústavy   Slovenskej   republiky   priznáva predkladateľom sťažnosti finančné zadosťučinenia vo výške 100.000,- Sk pre každého, spolu sumu 500.000,- Sk a náhradu trov právneho zastúpenia.“

Ústavnému   súdu   bolo   25. októbra 2005   doručené   vyjadrenie   predsedu   okresného súdu k sťažnosti sťažovateľov, v ktorom okrem iného uviedol:

Predmetom konania vedeného na okresnom súde, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako   odporcovia   v 3.   až   6.   rade,   je   „určenie   neplatnosti   zmluvy   o pôžičke“ a „určenie neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva“.

„... Návrh na začatie konania v tejto veci napadol na Okresný súd v Poprade dňa 19. 5. 1995. Predmetom konania podľa žaloby zo dňa 19. 5. 1995 bolo určenie, že zmluva o pôžičke uzavretá medzi veriteľmi F. B., M. B., F. B., O. V., J. M. a dlžníkmi M. Š., A. V., J. O. a M. O. dňa 9. 9. 1994, je v časti týkajúcej sa J. O. a M. O. neplatná, ďalej, že zmluva o zriadení záložného práva uzavretá medzi F. B., M. B., F. B., A. V., J. M. a záložcami J. O. a M. O. dňa 9. 9. 1994, je neplatná. (...)“

Z vyjadrenia okresného súdu ďalej vyplýva, že:

„Dňa 3. 10. 2005 bol vo veci určený termín pojednávania, v priebehu ktorého bolo vykonané   dokazovanie   v   zmysle   zrušujúceho   uznesenia   KS   Prešov   3   Co   14/04   zo   dňa 22. 3. 2005. Predtým ako súd rozhodol vo veci samej, prečo boli splnené všetky procesné a hmotno-právne podmienky, žalovaní po 10 rokoch oznámili súdu, že nesúhlasia s tým, aby rozhodol vo veci samej, napriek tomu, že boli splnené všetky procesné podmienky preto, aby súd takéto rozhodnutie vydal, pretože žalovaní O. V., J. M., M. B., F. B. a F. B. zistili, že došlo   k   hrubému   porušeniu   procesného   práva,   keďže   majú   dôvodné   podozrenie, že žaloba v tejto veci bola falšovaná, keďže v súdnom spise sa nachádza originál žaloby zo dňa 19. 5. 1995, podľa ktorej žalobcovia žiadali, aby súd určil, že zmluva o pôžičke zo dňa 9. 9. 1994 je v časti týkajúcej sa žalobcov, neplatná a ďalej je tu aj petit o určenie neplatnosti   zmluvy   o   zriadení   záložného   práva   medzi   žalobcami   a   žalovanými   zo   dňa 9. 9. 1994, ktorú žalobu napísal JUDr. M. P., (...) P., v tom čase právny zástupca žalobcov. Žalovaným však podľa ich údajov bola doručená kópia tejto žaloby zo dňa 19. 5. 1995, ktorá má iný petit, a to taký, že predmetom konania podľa tejto im doručenej kópie žaloby by malo byť len určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke zo dňa 9. 9. 1994. Kópia žaloby, ktorá bola   týmto   žalovaným   doručená,   údajne   neobsahuje   ďalšiu   časť   petitu   týkajúceho sa neplatnosti zmluvy o zriadení záložného práva, čo sa žalovaní mali dozvedieť z nálezu Ústavného súdu z 27. 11. 2002. Žalovaní sú presvedčení o tom, že tu ide o falšovanie žaloby a hrubé porušenie procesného práva.“

Konanie vedené pod sp. zn. 9 C 436/95, v ktorom sťažovatelia vystupujú takisto ako odporcovia a ktorého predmetom je určenie neplatnosti „... zmluvy o prevode nehnuteľností zo záložného práva, uzavretej dňa 12. 1. 1995 medzi navrhovateľmi a odporcami (...)“, je v súčasnosti   prerušené   až   do   doby   právoplatného   skončenia   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 9 C 356/95.

„Pokiaľ sa týka konaní o vydaných predbežných opatreniach, tieto majú povahu dočasnej úpravy pomerov medzi účastníkmi do skončenia veci a súd o ich nariadení alebo o ich   čiastočnom   zrušení   rozhodol   na   návrh   účastníkov,   čo je   v   súlade   s   príslušnými ustanoveniami Občianskeho súdneho poriadku.“

V konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 115/04, v ktorom sťažovatelia vystupujú ako navrhovatelia a ktorého predmetom je „... určenie povinnosti platiť nájomné“, okresný súd 22. júna 2005 návrh sťažovateľov zamietol. Proti tomuto rozhodnutiu podali sťažovatelia odvolanie a z tohto dôvodu okresný súd predložil 7. októbra 2005 spis krajskému súdu.

Ústavnému súdu bolo 15. novembra 2005 doručené nasledovné vyjadrenie právneho zástupcu   sťažovateľov   k   stanovisku   predsedu   okresného   súdu,   z obsahu   ktorého   okrem iného vyplýva:

„Tvrdíme, že predmetné vyjadrenie je vyhotovené tendenčne a skreslene so zámerom dezinterpretovať skutkovú podstatu sťažnosti. (...)

Ako je zistiteľné z našich písomných podaní doručených Okresnému súdu v Poprade, dňa   30. 9. 05,   3. 10. 05,   5. 10. 05   ako   aj   samotnej   zápisnice   z   konania   vo   veci   sp. zn. 9 C 356/95 zo dňa 3. 10. 05, (v prílohe) nikdy sme z úmyselného porušenia procesných práv a podozrenia z manipulácie so spisom neobviňovali Okresný súd v Poprade. Z dôvodu pre nás nepochopiteľnej výmeny návrhu žaloby, sme vyslovili len podozrenie voči bývalému právnemu   zástupcovi   navrhovateľov,   ktorý   často   prekračoval   pri   zastupovaní   svojich klientov právne medze a na ktorého sme podali viacero sťažností a podnetov pre podozrenie zo spáchania tr. činu. Podrobnosti uvádzame v podaní zo dňa 5. 10. 05.

V   návrhu   na   doplnenie   dokazovania   predloženom   na   konaní   vo   veci   sp.   zn. 9 C 356/95 dňa 3. 10. 05 sme z dôvodu vylúčenia akýchkoľvek pochybností navrhovali aby súd zvážil či v tomto prípade nie je potrebné požiadať o znaleckú expertízu a overenie či návrh doručený súdom odporcom a návrh nachádzajúci sa v spise sú písané na rovnakom písacom stroji. (...)

Nakoľko nami navrhované dôkazy vo svojom vyjadrení predseda Okresného súdu v Poprade   neuvádza,   považujeme   jeho   vyjadrenie   za   skreslené   a   neobjektívne.   Trváme na všetkých   argumentoch,   ktoré   sme   doposiaľ   uviedli   a   dodávame   ako   potvrdzujem v prílohách, že z našej strany neexistuje žiadny logický dôvod prečo by sme si mali dovoliť predkladať Ústavnému súdu nepravdivé a účelové tvrdenia.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jeho odmietnutie. Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   zjavne   neopodstatnené   alebo   podané oneskorene   môže   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez ústneho pojednávania.

1. Sťažovatelia   vo   svojej   sťažnosti   namietajú   okrem   iného   porušenie   základného práva   na   ochranu   vlastníctva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaniach vedených pod sp. zn. 9 C 436/95 a 17 C 115/04.

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok.

Podľa sťažovateľov „Okresný súd v Poprade vydal dňa 3. 3. 1998 sp. zn. 9 C 436/95 uznesenie o predbežnom opatrení, ktorým protiústavne obmedzil vlastnícke práva odporcov tým,   že im zakázal prenájom nehnuteľnosti,   ktorej sú právoplatne vedenými vlastníkmi. Okresný   súd   návrh   vlastníkov   na   vydanie   predbežného   opatrenia   zo   dňa   24. 1. 2000 zamietol až po jednom roku, čím okrem prieťahov vyvolal stav právnej neistoty a poškodil ich vlastnícke práva“.

Podľa   sťažovateľov   okresný   súd   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   17 C 115/04 „... porušil právo navrhovateľov na rovnakú ochranu vlastníckych práv podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, tým že návrh zamietol v rozpore s uznesením Okresného súdu v Poprade   o   predbežnom   opatrení   zo   dňa   26. 5. 2004,   ktorým   súd   vlastníkom   povolil nehnuteľnosť prenajať žalobcom“.

Zo spisu okresného súdu sp. zn. 9 C 436/95 ústavný súd zistil, že predmetom konania je   určenie   neplatnosti   zmluvy.   Konanie   bolo   4. apríla 2001   prerušené   do   doby právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 356/95, ktorá nebola dosiaľ právoplatne skončená.

Na   návrh   navrhovateľov   okresný   súd   vydal   3. marca 1998   predbežné   opatrenie, ktorým   zakázal   sťažovateľom   nakladať   s nehnuteľnosťami.   Toto   uznesenie   nadobudlo právoplatnosť 15. októbra 1998.

O   ďalšom   návrhu   na   vydanie   predbežného   opatrenia   podanom   sťažovateľmi 24. januára 2000 rozhodol   okresný   súd   4. apríla 2001 tak,   že   ho zamietol,   a na základe odvolania sťažovateľov krajský súd rozhodnutím sp. zn. 3 Co 366/01 z 27. septembra 2001 rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Rozhodnutie okresného súdu v spojení s rozhodnutím krajského súdu nadobudlo právoplatnosť 3. novembra 2001.

Ústavný   súd   zo   spisu   okresného   súdu   sp.   zn.   17 C   115/04   zistil,   že   predmetom konania je určenie povinnosti platiť nájomné, v ktorom 22. júna 2005 okresný súd rozhodol tak, že návrh sťažovateľov zamietol. Proti tomuto rozsudku podali sťažovatelia odvolanie, o ktorom krajský súd dosiaľ nerozhodol.

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že jeho právomoc pri ochrane vlastníckeho práva je subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (podobne   aj   II. ÚS 13/01)   alebo   ak   všeobecné   súdy   neposkytnú   ochranu   označenému základnému právu sťažovateľov v súlade s ústavnoprocesnými princípmi, ktoré upravujú výkon ich právomoci.

Ochranu základného práva hmotného obsahu, medzi ktoré vlastnícke právo nesporne patrí,   možno   uplatňovať   v konaní   pred   ústavným   súdom,   pokiaľ   došlo   k porušeniu ústavnoprocesných   princípov   podľa   čl. 46   až   50   ústavy.   Pokiaľ   nedošlo   k porušeniu ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až 50 ústavy v konaní pred všeobecnými súdmi o hmotnoprávnych   predpisoch,   ústavný   súd   nemá   právomoc   na   konanie   a rozhodovanie o sťažnosti z dôvodu princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu.

Ústavný súd dospel k záveru, že označené rozhodnutia všeobecných súdov, ako ani dôvody uvádzané sťažovateľmi v sťažnosti neobsahujú také skutočnosti, ktoré by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov.

Ústavný súd v súlade s princípom subsidiarity svojej právomoci podľa čl. 127 ods. l i. f. ústavy skúmal pri predbežnom prerokovaní sťažnosti, či existujú opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré zákon účinne poskytuje sťažovateľom na ochranu ich vlastníckeho   práva   v   konaniach   vedených   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   9 C 436/95 a 17 C 115/04 a na ktorých použitie sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitných predpisov, v ich prípade podľa Občianskeho súdneho poriadku.

Z princípu subsidiarity ako jedného zo základných predpokladov prijatia sťažnosti podľa   čl.   127   ods.   1   ústavy   na   ďalšie   konanie   takisto   vyplýva,   že   nejde   o prostriedok nápravy,   ktorý   by   bolo   možné   využiť   simultánne   popri   iných   právnych   prostriedkoch nápravy,   ktoré   má   sťažovateľ   k dispozícii,   ale   sťažnosť   je   prípustná   vtedy,   ak   napriek vyčerpaniu   všetkých   právnych   možností   nápravy   dôjde   k porušeniu   základných   práv sťažovateľa.

Sťažovatelia   namietajú   porušenie   vlastníckeho   práva   postupmi   a rozhodnutiami okresného   súdu,   ktoré   zjavne nie   sú   v príčinnej   súvislosti   s namietaným   porušením   ich základného   práva   podľa   čl.   20   ods.   1   ústavy.   Vo   vzťahu   k   námietke   sťažovateľov, že okresný súd vykonávaním svojich ústavne vymedzených kompetencií zasiahol do ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 436/95 ohľadom rozhodovania o návrhoch na nariadenie predbežného opatrenia, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovatelia napadli tento postup okresného súdu účinným opravným   procesným   prostriedkom   na inštančne   vyššom   stupni   všeobecného   súdu, o ktorom   bolo   rozhodnuté,   ale   nie   podľa   subjektívnych   predstáv   a právneho   názoru sťažovateľov,   čo   však   nie   je   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   ich   základného   práva na ochranu   vlastníctva,   resp.   ani   nemôže   založiť   príčinnú   súvislosť   so sťažovateľmi namietaným porušením tohto práva.

Vo   vzťahu   k námietke   sťažovateľov,   že   okresný   súd   i   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 17 C 115/04 zasiahol do ich základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy tým, že ich návrh   zamietol,   ústavný   súd   poukazuje   na   to,   že   sťažovatelia   podali   proti   tomuto rozhodnutiu   okresného   súdu   odvolanie,   o ktorom   krajský   súd   zatiaľ   nerozhodol,   čo znamená, že sťažnosť je v tomto smere podaná ústavnému súdu predčasne.

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľov v tejto časti z dôvodu nedostatku svojej právomoci (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Súčasne ústavný súd poukazuje na to, že sťažnosť v časti namietaného porušenia vlastníckeho práva v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 9 C 436/95 ohľadom rozhodovania   o návrhoch   na   predbežné   opatrenie   by   bolo   možné   odmietnuť   aj   pre oneskorenosť   z dôvodu   nedodržania   dvojmesačnej   lehoty   podľa   § 53   ods. 3   zákona o ústavnom   súde   od   právoplatnosti   rozhodnutia,   pretože   rozhodnutie   okresného   súdu sp. zn. 9 C 436/95   o   predbežnom   opatrení   z   3. marca 1998   nadobudlo   právoplatnosť 15. októbra   1998   a jeho   rozhodnutie   sp.   zn.   9 C 436/95   zo   4. apríla 2001   nadobudlo právoplatnosť   3. novembra 2001   a   sťažovatelia   podali   sťažnosť   ústavnému   súdu   až 13. septembra 2005,   keď   nepochybne   uplynula   zákonom   ustanovená   lehota   na   podanie sťažnosti.

2. Tú   časť   sťažnosti,   v ktorej   sťažovatelia   namietali   porušenie   základného   práva na súdnu   a inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   okresného   súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   9 C 356/95,   ústavný   súd   odmietol   z dôvodu   zjavnej neopodstatnenosti.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré   označil   sťažovateľ,   a to   buď   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na   ďalšie   konanie.   Inými   slovami,   ústavný   súd   môže   pri   predbežnom   prerokovaní odmietnuť   taký   návrh,   ktorý   sa   na   prvý   pohľad   a bez   najmenšej   pochybnosti   javí   ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa tohto článku sa zaručuje ochrana viacerých záujmov, predovšetkým práva na prístup k súdu a práva na spravodlivý proces.

Sťažovatelia uvádzajú, že k porušeniu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy došlo   tak,   že   okresný   súd   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn.   9 C   356/95   rozhodoval   nielen o návrhu   na   určenie   neplatnosti   zmluvy   o pôžičke,   ale aj   neplatnosti   zmluvy   o zriadení záložného   práva.   Podľa   sťažovateľov   okresný   súd „... prejednával   návrh   o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke sp. zn. 9 C 356/95, zo dňa 19. 5. 1995, ktorý nebol podaný zákonným spôsobom, súd zmenu petitu nepripustil uznesením a dodatočne zmenený petit návrhu nebol odporcom ako účastníkom konania riadne v stanovenom čase doručený, teda nebolo im umožnené sa k nemu včas a riadne vyjadriť“.

Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu k porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy by došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá   možnosť   domáhať   sa   svojho   práva   na nezávislom   a nestrannom   súde, predovšetkým   ak   by   všeobecný   súd   odmietol   konať   a rozhodovať   o podanom   návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (II. ÚS 8/01) alebo v prípade opravných konaní ak by všeobecný súd odmietol opravný prostriedok alebo zastavil o ňom konanie bez toho, aby ho   meritórne   preskúmal   a rozhodol   o ňom   v spojitosti   s napadnutým   súdnym rozhodnutím.

Zo   spisu   vedeného   na   okresnom   súde   pod sp. zn.   9 C   356/95   ústavný   súd   zistil, že v predmetnej   veci   okresný   súd   koná   na   základe   návrhu   navrhovateľov.   Porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v tejto veci sťažovatelia vidia v tom, že okresný súd im doručil „... iný návrh“, a nie ten, ktorý sa nachádza v spise.

Z vyjadrenia okresného súdu vyplýva, že: „Nie je pravdou, že žalovaní sa dozvedeli až z nálezu Ústavného súdu z 27. 11. 2002, že originál žaloby a údajne kópie, ktoré im boli doručené,   majú rozdielny petit. Zo spisu 9 C 356/95 od začiatku vyplýva,   že súd konal a rozhodoval podľa žaloby, ktorá sa nachádza v súdnom spise zo dňa 19. 5. 1995, podľa jej petitu. Toto muselo byť žalovaným známe, pretože sa vyjadrovali v priebehu celého konania aj k otázkam platnosti zmluvy o pôžičke, aj k otázke platnosti zmluvy o zriadení záložného práva, dokonca sa k týmto okolnostiam vyjadrovali aj písomne, aj v priebehu jednotlivých pojednávaní, čo možno zistiť zo súdneho spisu a aj z obsahu rozhodnutí KS Prešov v tejto veci (...)“, a túto skutočnosť sťažovatelia oznámili súdu až na pojednávaní 3. októbra 2005, ktoré okresný súd odročil za účelom preverenia sťažovateľmi tvrdených skutočností.

K tejto časti vyjadrenia predsedu okresného súdu sťažovatelia uviedli: „Z vyjadrenia k skutočnosti, že nám bol Okresným súdom doručený neidentický návrh žaloby než aký sa nachádza v spise, vyplýva obvinenie že sme si súdom doručený návrh napísali sami resp. ho sfalšovali.“

V prípade sťažovateľov nešlo teda o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ale o prípad, keď základné právo na súdnu a inú právnu ochranu a právo na spravodlivé súdne konanie bolo v celom rozsahu realizované   a ďalej   sa   realizuje,   aj   keď   nie   zrejme   podľa   subjektívnych   názorov sťažovateľov, a taktiež sťažovateľmi vznášané námietky z 3. októbra 2005 sú predmetom ďalšieho dokazovania. Vychádzajúc z týchto ústavne významných úvah je ústavný súd toho názoru,   že   neexistuje   žiadna   spojitosť   medzi   postupom   okresného   súdu   a tvrdeným porušením základného práva sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný   súd   v súvislosti   so   svojou   rozhodovacou   činnosťou   opakovane   vyslovil, že ak sťažovateľ v konaní pred ústavným súdom namietal také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolnosti prípadu nemohlo nastať, ústavný súd návrh odmietne ako zjavne neopodstatnený (napr. II. ÚS 70/99, III. ÚS 45/03).

3. Sťažnosť v tej časti, v ktorej sťažovatelia namietajú porušenie základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   postupom krajského súdu dôvodiac, že „V tej istej veci návrhu o určenie neplatnosti zmluvy o pôžičke sp. zn. 9 C 356/95, v odvolacom konaní bolo Krajským súdom v Prešove porušené právo odporcov   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej   republiky.   Krajský   súd   v Prešove   dvakrát   zrušil   rozsudok   Okresného   súdu v Poprade“, ústavný súd odmietol pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí.

Ak   ústavný   súd   primerane   aplikujúc §   31a   zákona   o ústavnom   súde   a   príslušné ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku poučí sťažovateľa o jeho procesných právach a povinnostiach v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy s cieľom poskytnúť mu plnú možnosť na uplatnenie ústavnej ochrany jeho základných práv a slobôd a poučí ho aj o tom,   ako   treba   opravu   alebo   doplnenie   sťažnosti   urobiť,   je   procesnou   povinnosťou sťažovateľa výzvy   ústavného   súdu   a pokyny na opravu   alebo doplnenie   sťažnosti   v nej obsiahnuté rešpektovať.

Ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovatelia   napriek   výzve   ústavného   súdu z 20. septembra 2005,   ktorou   boli   vyzvaní   na odstránenie   nedostatkov   ich   podania, nedoplnili sťažnosť ohľadom namietaného porušenia ich základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy   postupom   krajského súdu   tak,   aby obsahovala zákonom   o ústavnom   súde predpísané   náležitosti,   napriek   tomu,   že   v konaní   boli   kvalifikovane   právne   zastúpení advokátom.

Sťažovatelia síce v tejto časti sťažnosti označili porušovateľa tohto práva, ale ani v jej odôvodnení a ani v návrhu na rozhodnutie presne neoznačili konanie pred krajským súdom   (jeho   spisovú   značku),   v ktorom   malo   dôjsť   k porušeniu   ich   základného   práva, pričom   ústavný   súd   je   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   v zmysle   §   20   ods.   3   zákona o ústavnom súde petitom (návrhom na rozhodnutie) viazaný. Preto ústavný súd sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi sťažovateľov už nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. novembra 2005