znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/2014-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. mája 2014 v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť M. L. a R. L., zastúpených advokátkou   JUDr.   Evou   Borovskou,   Štefánikova   7,   Bratislava,   vo   veci   namietaného porušenia   ich   základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   Ústavy   Slovenskej republiky, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava IV   v   konaní   vedenom   pod sp. zn. 15 Er 2133/2010 a jeho uznesením z 15. augusta 2013 a postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 142/2013 a jeho uznesením z 5. júna 2013 a v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 305/2013 a jeho uznesením z 9. októbra 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. L. a R. L. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. decembra 2013   doručená   sťažnosť   M.   L.   a   R.   L.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky   (ďalej   len   „ústava“),   ako   aj   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 Er 2133/2010 a jeho uznesením z 15. augusta 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie okresného súdu“) a postupom Krajského súdu v Bratislava (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 142/2013 a jeho uznesením z 5. júna 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu z 5. júna 2013“) a v konaní vedenom pod sp. zn. 22 CoE 305/2013 a jeho uznesením z 9. októbra 2013 (ďalej len „napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. októbra 2013“).

Zo   sťažnosti   a   z   priložených   príloh   vyplýva,   že   sťažovatelia   boli   účastníkmi exekučného konania v procesnom postavení oprávnených vedeného na základe exekučného titulu, ktorým bol rozsudok okresného súdu sp. zn. 6 C 154/09 z 13. apríla 2010 opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti.

Okresnému   súdu   bolo   13.   júla   2010   doručené   písomné   vyjadrenie   povinného, v ktorom   okrem   iného   uviedol,   že   predmetný   rozsudok   okresného   súdu,   ktorý   bol exekučným titulom, sa nestal právoplatným a vykonateľným, keďže ho prevzal až 28. júna 2010 a podal proti nemu v zákonnej lehote odvolanie.

Okresný súd preto uznesením č. k. 15 Er 2133/2010-75 z 12. októbra 2011 exekúciu zastavil   podľa   § 57   ods. 1   písm. b)   Exekučného   poriadku,   keďže   exekučný   titul   bol po začatí exekúcie zrušený.   Uznesením   č. k.   15 Er 2133/2010-84 z 26. marca   2013   súd prvého stupňa rozhodol o trovách exekúcie tak, že súdnemu exekútorovi právo na náhradu trov exekúcie nepriznal, a vo vzťahu k sťažovateľom a povinnému rozhodol tak, že nemajú právo   na   náhradu   trov   exekučného   konania.   Proti   predmetnému   uzneseniu   sa   povinný odvolal.

Krajský súd uznesením z 5. júna 2013 zrušil prvostupňové uznesenie okresného súdu v   časti   výroku,   ktorým   nebolo priznané povinnému právo na náhradu   trov   exekučného konania, a vec vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Podľa krajského súdu „V prvom rade odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že v danom prípade nedošlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že rozhodnutie, ktoré je podkladom na vykonanie exekúcie, bolo po začatí exekúcie zrušené alebo sa stalo neúčinným [§ 57 ods. 1 písm. b) Ex. por.], ale z dôvodu, že exekúcia sa začala a rozhodnutie sa nestalo vykonateľným [§ 57 ods. 1 písm. a) Ex. por.]. K zrušeniu rozhodnutia, na podklade ktorého sa vykonáva exekúcia, môže   dôjsť   na   základe   podania   mimoriadneho   opravného   prostriedku,   pričom   v   tomto prípade sa exekúcia začala a súd zistil, že rozhodnutie sa dosiaľ nestalo právoplatným. Je pri tom irelevantné, že na predmetnom rozhodnutí bola vyznačená doložka právoplatnosti a vykonateľnosť.

Ak   oprávnení   podali   návrh   na   vykonanie   exekúcie   na   základe   neprávoplatného rozsudku, čo bolo dôvodom zastavenia exekúcie, z procesného hľadiska zavinili zastavenie exekúcie   práve   oprávnení.   Nič   na   tom   nemení   ani   fakt,   že   obdržali   zo   súdu   rozsudok s vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou...

Exekučný   poriadok   výslovne   neupravuje   možnosť   nahradiť   trovy   exekúcie povinnému,   ale   ani   túto   možnosť   priamo   nevylučuje.   Je   preto   potrebné   vychádzať z ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku   o   náhrade   trov   konania   a   aplikovať ustanovenie § 146 ods. 2, veta prvá O. s. p., podľa ktorého, ak niektorý z účastníkov zavinil, že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Odvolací súd nevzhliadol dôvody   osobitného   zreteľa,   pre   ktoré   by   nepriznal   z   procesného   hľadiska   úspešnému povinnému náhradu trov konania. Stotožnil sa s názorom právneho zástupcu povinnej, že nie   je   možné   tvrdiť,   že   rozsudok   bol   najskôr   vykonateľný   a   potom   vykonateľný   nebol. V danom prípade exekúcia začala, pričom súd v priebehu exekúcie zistil, že rozhodnutie sa nestalo vykonateľným, t. j. doposiaľ neexistuje exekučný titul.

Na záver považuje odvolací súd za potrebné dodať, že týmto rozhodnutím nie je dotknuté prípadné právo oprávneného na náhradu škody.“.

Okresný   súd   po   zrušení   svojho   skoršieho   uznesenia   krajským   súdom   rozhodol napadnutým   uznesením   tak,   že   sťažovatelia   sú   povinní   spoločne   a   nerozdielne   zaplatiť povinnému trovy, ktoré mu vznikli v exekučnom konaní na súde prvého stupňa, a trovy právneho zastúpenia v odvolacom konaní. Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu sa sťažovatelia odvolali, tvrdiac, že oni zastavenie exekúcie nezavinili, a preto im nemá byť uložená povinnosť nahradiť trovy povinnému. Naopak, podľa sťažovateľov bolo exekučné konanie zastavené z dôvodov na strane povinného (nepreberanie zásielok).

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením oprávnených, že k zastaveniu exekučného konania   došlo   konaním   povinného,   a napadnuté   uznesenie   ako   vecne   správne   potvrdil. Podľa krajského súdu ... dôvody nepreberania zásielok žalovaným (povinným) vo veci... sú pre   rozhodnutie   v prejednávanej   veci   irelevantné....   Krajský   súd   vo   zvyšnom   rozsahu odkázal na svoj prv vyslovený právny názor v napadnutom uznesení z 5. júna 2013.

Podľa   názoru   sťažovateľov   boli   napadnutým   uznesením   okresného   súdu a napadnutými uzneseniami krajského súdu porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a   čl. 47   ods. 3   ústavy   a právo   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru.   Sťažovatelia   tvrdia,   že   ako oprávnení žiadnym spôsobom zastavenie exekúcie nezavinili, k jej zastaveniu došlo ex offo, teda nie z dôvodu na strane oprávnených, ktorí predložili exekučný titul opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Podľa sťažovateľov to bol práve povinný, kto v dôsledku svojho správania (nepreberanie zásielok) spôsobil, že exekučný titul musel byť zrušený. Podľa sťažovateľov preto rozhodol okresný súd a krajský súd „svojvoľne a arbitrárne bez toho, aby mal ich výrok rozumný základ v obsahu spisu a poskytoval rozumné vysvetlenie toho,   prečo   došlo   k zastaveniu   predmetnej   exekúcie“. Sťažovatelia   tvrdia,   že   ani   pri zvýšenej   opatrnosti   nemohli   predvídať,   že   dôjde   k zastaveniu   exekúcie,   keďže   nemohli zistiť,   že   pošta   nesprávne   doručovala   rozsudok,   ktorý   bol   exekučným   titulom.   Navyše, sťažovatelia tvrdia, že priznaním náhrady trov exekúcie povinnému bolo porušené aj ich základné právo na rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy.

Proti napadnutému uzneseniu okresného súdu a napadnutým uzneseniam krajského súdu z 5. júna 2013 a z 9. októbra 2013 preto sťažovatelia podali ústavnému súdu sťažnosť, ktorou sa domáhajú, aby ju ústavný súd prijal na ďalšie konanie a následne vyslovil, že týmito rozhodnutiami boli porušené ich základné práva podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovatelia ďalej navrhujú, aby ústavný súd napadnuté uznesenie krajského súdu z 9. októbra 2013 zrušil   a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň sa domáhajú priznania finančného zadosťučinenia po 2 000 € pre každého z nich. Svoj návrh odôvodňujú tým, že postup okresného súdu a krajského súdu „vykazuje znaky porušenia nezávislosti a nestrannosti súdu“ a vnímajú ho ako „prejav nadradenosti súdnej moci“.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   ktorých   prerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú zákonom   predpísané náležitosti,   neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak,   že   všeobecné   súdy   sú   primárne   zodpovedné   za   výklad   a   aplikáciu   zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05).

Sťažnosť sťažovateľov smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 5. júna 2013 a napadnutému uzneseniu krajského súdu z 9. októbra 2013.

II.1 K namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením okresného súdu

Podľa princípu subsidiarity ústavného súdu vyplývajúceho z poslednej vety čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých orgánov verejnej moci, v to predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v   tejto   súvislosti   inštitucionálny   mechanizmus,   ktorý   nastupuje   až   v   prípade   zlyhania všetkých ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   pripomína,   že   v   rámci   konania   o   sťažnosti   zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými sa konanie právoplatne skončilo (IV. ÚS 254/2011).

Vzhľadom na princíp subsidiarity ustanovený v čl. 127 ústavy je vylúčená právomoc ústavného   súdu   meritórne   konať   a rozhodovať   o sťažovateľmi   uplatnených   námietkach porušenia ich základných práv napadnutým uznesením okresného súdu. Ochrany svojich práv   sa   sťažovatelia   mohli   domáhať a aj   sa   domáhali   podaním   odvolania   proti   tomuto uzneseniu.

Ústavný súd z týchto dôvodov sťažnosť sťažovateľov v časti, ktorá smeruje proti napadnutému uzneseniu okresného súdu, odmietol z dôvodu nedostatku svojej právomoci podľa   § 25   ods. 2   prvej   vety   zákona   o ústavnom   súde   (obdobne   napr.   IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05, III. ÚS 290/06, III. ÚS 288/07).

II.2 K namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením krajského súdu z 5. júna 2013

Ústavný   súd,   pridržiavajúc   sa   svojej   stabilnej   judikatúry,   poukazuje   na   to,   že základné práva na súdnu ochranu (siedmy oddiel ústavy) sú „výsledkové“, to znamená, musí im zodpovedať proces ako celok, a skutočnosť, či napadnuté konanie ako celok bude spravodlivé,   závisí   od   pokračujúceho   konania   a   rozhodnutia   všeobecných   súdov (m. m. III. ÚS 33/04, IV. ÚS 163/05, II. ÚS 307/06, II. ÚS 155/08). Aj z ďalšej judikatúry ústavného súdu   (napr. I. ÚS 79/03, I. ÚS 236/03) obdobne ako z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. Komanický c. Slovenská republika, rozsudok zo 4. 6. 2002) vyplýva, že ústavný súd a Európsky súd pre ľudské práva overujú, či konanie posudzované ako celok bolo spravodlivé v zmysle čl. 46 až čl. 50 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v rámci konania o sťažnosti zásadne preskúmava len právoplatné rozhodnutia, a to v tom zmysle, že musí ísť o rozhodnutia, ktorými   sa   konanie   právoplatne skončilo   (IV. ÚS 254/2011).   Nemožno   akceptovať,   aby napĺňanie úsilia o spravodlivé súdne konanie príslušným všeobecným súdom nahradzoval ústavný súd svojím vstupovaním a ingerenciou do dosiaľ meritórne neskončeného konania. Ústavný súd môže urobiť zásah na ochranu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv sťažovateľa až vtedy, keď už ostatné orgány verejnej moci nemajú   možnosť   namietaný   protiústavný   stav   napraviť   (m. m.   IV. ÚS 322/09, IV. ÚS 270/2013).

Napadnutým uznesením krajského súdu z 5. júna 2013 bolo prvostupňové uznesenie okresného súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Sťažovatelia tak mali naďalej možnosť uplatniť si svoje práva a okresný súd mal možnosť namietaný protiústavný stav napraviť.

Ústavný   súd   v   rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   pripustil   výnimky zo zásady   možnosti   preskúmavania   len   meritórnych   právoplatných   rozhodnutí,   avšak podmienkou na pripustenie takejto výnimky bolo to, že išlo o rozhodnutie spôsobilé výrazne a už nezvratným (nereparovateľným) spôsobom zasiahnuť do ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   garantovaných   základných   práv   alebo   slobôd   sťažovateľa,   ale zároveň   aj   to,   že   námietka   ich   porušenia   by   už   nemohla   byť   uplatnená   neskôr (IV. ÚS 195/2010),   prípadne   by   sa   tento   negatívny   dôsledok   musel   zároveň   vzťahovať na výsledok konania a nebolo by ho možné korigovať v ďalšom procesnom postupe alebo v opravných konaniach (IV. ÚS 322/09).

V danom prípade však sťažovatelia netvrdili a ani ústavný súd nezistil, že by boli podmienky uvedených výnimiek splnené.

Ústavný súd preto, rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy aj svoju doterajšiu rozhodovaciu prax, sťažnosť sťažovateľov aj v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu z 5. júna 2013 pri predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

II.3 K namietanému   porušeniu   označených   práv   napadnutým   uznesením krajského súdu z 9. októbra 2013

Sťažovatelia tvrdili, že napadnutým uznesením krajského súdu došlo k porušeniu ich základných   práv   podľa   čl. 46   ods. 1   a čl. 47   ods. 3   ústavy   a práva   podľa   čl. 6   ods. 1 dohovoru, keďže boli zaviazaní na náhradu trov exekučného konania v prospech povinného, hoci sami podľa ich názoru zastavenie exekúcie nezavinili.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   alebo jeho rozhodnutím   nemohlo vôbec dôjsť   k   porušeniu   toho základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06, III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy (čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd) a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo   sfére   práva   na   súdnu   ochranu   s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru (II. ÚS 71/97). Z uvedeného dôvodu preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Ústavný súd vo svojej judikatúre zdôrazňuje, že nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou   inštitúciou   vo   veciach   patriacich   do   právomoci   všeobecných   súdov (m. m. II. ÚS 1/95,   II. ÚS 21/96).   Ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecných súdov ani preskúmavať, či v konaní bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (obdobne napr. III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010), ale je oprávnený posúdiť,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   nedošlo   k   porušeniu   ústavnoprávnych princípov konania (čl. 46 až čl. 50 ústavy), a tým k porušeniu základných práv alebo slobôd sťažovateľov.

Do právomoci ústavného súdu v konaní podľa čl. 127 ústavy však patrí kontrola zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Skutkové a právne závery súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02, III. ÚS 271/05, III. ÚS 153/07). O zjavnú neodôvodnenosť alebo arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak ústavný súd zistí takú interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera jej účel a význam, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody   zjavne   jednostranné   a   v   extrémnom   rozpore   s   princípmi   spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

Rozhodovanie o trovách konania pred všeobecnými súdmi patrí v zásade do výlučnej kompetencie   týchto   súdov,   pri   ktorom   sa   prejavujú   atribúty   ich   nezávislého   súdneho rozhodovania.   Ústavný   súd   preto   iba   celkom   výnimočne   podrobnejšie   preskúmava rozhodnutia všeobecných súdov o trovách konania. Problematika náhrady trov konania by mohla dosiahnuť ústavnoprávny rozmer len v prípade extrémneho vybočenia z pravidiel upravujúcich toto konanie, k čomu by mohlo dôjsť najmä na základe takej interpretácie a aplikácie   príslušných   ustanovení   zákona,   ktorá   by   v   sebe   zahŕňala   črty   svojvôle (m. m. IV. ÚS 170/08, IV. ÚS 248/08, II. ÚS 64/09, III. ÚS 249/2011, I. ÚS 5/2011).

Ako   už   ústavný   súd   uviedol,   Exekučný   poriadok,   aj   keď   upravuje   náhradu   trov exekučného konania osobitným spôsobom, nemá vlastnú úpravu o náhrade trov exekúcie povinného. Podľa názoru ústavného súdu platná právna úprava nevylučuje v konkrétnych okolnostiach   prípadu   aj   výklad   pripúšťajúci   primeranú   aplikáciu   Občianskeho   súdneho poriadku na prípady (ďalej aj „OSP“), ktoré neupravuje Exekučný poriadok. Primeraná aplikácia ustanovení Občianskeho súdneho poriadku, ktorú umožňuje § 251 ods. 4 OSP, odkazuje na použitie predchádzajúcich časti Občianskeho súdneho poriadku (prvá až piata časť OSP), pričom krajským súdom v napadnutom rozhodnutí z 9. októbra 2013 uvádzané ustanovenia   (§ 146   ods. 2   a   § 251   ods. 4   OSP)   sú   súčasťou   týchto   častí   všeobecného právneho   predpisu   upravujúceho   občianske   súdne   konanie   (m. m.   IV. ÚS 325/2010, II. ÚS 410/2010).

Ústavný súd už vyslovil názor, že súd môže podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku uložiť   oprávnenému   povinnosť   hradiť   trovy   exekúcie   nielen   v   prospech   exekútora,   ale i v prospech povinného (I. ÚS 520/2013). Je úlohou exekučného súdu preskúmať, či mal oprávnený   k dispozícii   poznatky,   z ktorých   sa   dal   takýto výsledok   konania (zastavenie exekúcie) predvídať, a či preto mohol pri náležitej opatrnosti predísť takýmto dôsledkom (napr.   IV. ÚS 325/2010,   II. ÚS 410/2010),   alebo   či   možno   oprávneného   zaviazať na náhradu   trov   konania   aj   v takom   prípade,   v ktorom   zastavenie   exekúcie   nemohol predvídať (III. ÚS 233/2011).

Podľa názoru ústavného súdu okolnosti veci môžu odôvodňovať, aby súd účastníkom (vrátane   povinného)   výnimočne   náhradu   trov   exekučného   konania   celkom   alebo   sčasti nepriznal,   a prenechal   tak   vysporiadanie   náhrady   majetkovej   ujmy   spôsobenej   im v dôsledku vedenia exekúcie, ktorá musela byť zastavená, na prípadné osobitné konanie o zodpovednosti   za   škodu   proti   subjektu   zodpovednému   za   vzniknutú   škodu.   Z už uvedených záverov vyplývajúcich z rozhodovacej činnosti ústavného súdu ale vyplýva, že oprávnenému môže byť uložená povinnosť znášať trovy exekúcie, ktoré vznikli povinnému v prípade, ak oprávnený iniciuje exekúciu v dôvere v rozhodnutie, ktoré vykazuje znaky právoplatného a vykonateľného exekučného titulu (v tomto prípade rozsudok súdu opatrený doložkou právoplatnosti), ale exekúcia musela byť zastavená po tom, ako sa preukázalo, že rozhodnutie   nespĺňalo   podmienky   vykonateľného   exekučného   titulu.   Rozhodnutie   súdu, ktorým bola oprávnenému uložená povinnosť nahradiť trovy exekúcie povinnému, ale musí byť odôvodnené ústavne konformným spôsobom (m. m. I. ÚS 411/2012, IV. ÚS 138/2011, IV. ÚS 79/2011).

V okolnostiach danej veci bolo úlohou exekučného súdu, aby zhodnotil, či miera, akou oprávnení zavinili zastavenie exekučného konania, odôvodňuje, aby im bolo uložená povinnosť znášať trovy, ktoré vznikli povinnému. V tomto prípade krajský súd považoval v konečnom   dôsledku   povinného   za   viac   hodného   ochrany   ako   oprávnených,   keďže oprávneným   možno   pričítať   aspoň   iniciovanie   exekúcie.   Podľa   krajského   súdu   je   teda oprávneným možné pričítať procesné zavinenie zastavenia exekúcie, keďže podali návrh na vykonanie exekúcie napriek tomu, že nebol splnený základný materiálny predpoklad exekúcie, ktorým je vykonateľné rozhodnutie.

Takýto   záver   krajského   súdu   síce   nie   je   podľa   názoru   ústavného   súdu   jediným možným   výkladom   ustanovení   Exekučného   poriadku   a Občianskeho   súdneho   poriadku týkajúcich sa náhrady trov konania, ale v okolnostiach danej veci sa nejaví svojvoľným výkladom relevantných ustanovení a ani neodporuje zmyslu a účelu týchto pravidiel.

Na   dôvažok   v   prerokúvanej   veci   nemohol   ústavný   súd   opomenúť   ani   ďalšiu podstatnú skutočnosť, a to, že sťažnosť smeruje proti výroku napadnutého rozhodnutia, ktorým   krajský   súd   potvrdil   prvostupňové   rozhodnutie   vo   výroku   o   uložení   povinnosti sťažovateľov   zaplatiť   povinnému   náhradu   trov   exekučného   konania   v   sume   453,65   € a náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní v sume 28,30 €. V danom prípade ústavný   súd   v   súlade   so svojou   doterajšou   judikatúrou   (IV. ÚS 358/08,   IV. ÚS 33/2010, IV. ÚS 431/2012,   IV. ÚS 72/2013)   vyhodnotil   predmet   sporu   tak,   že   ide   o   vec   nižšej významnosti (o tzv. bagateľnú vec). Vychádzal z toho, že ak Občiansky súdny poriadok vylučuje   u bagateľných   vecí   prieskum   rozhodnutí   vydaných   druhostupňovými   súdmi v mimoriadnom   opravnom   konaní   (podanie   dovolania   ako   mimoriadneho   opravného prostriedku v prípade bagateľných vecí je v zmysle § 238 ods. 5 OSP neprípustné), bolo by proti logike pripustiť, aby ich prieskum bol automaticky posunutý do roviny ústavného súdnictva. Opodstatnenosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy v takejto veci prichádza do úvahy   iba   v   prípadoch   extrémneho   vybočenia   zo   štandardov,   ktoré   sú   pre   postupy zisťovania skutkového základu sporu a pre jeho právne posúdenie esenciálne.

Ústavný   súd   nad   rámec   uvedeného   dopĺňa,   že   ak   postup   súdu   pri   vyznačovaní právoplatnosti   rozhodnutia,   ktoré   bolo   označené   ako   exekučný   titul,   napĺňa podmienky nesprávneho   úradného   postupu,   alebo   ak   konanie   osoby   povinnej   doručiť   predmetnú zásielku   napĺňa   podmienky   protiprávnosti   (čo   však   nie   je   oprávnený   v tomto   konaní skúmať),   nie   je   vylúčený   nárok   na   náhradu   škody   týmto   postupom   spôsobenej vrátane plnení,   ktoré   by   inak   neboli   oprávnenému   uložené.   Rovnaký   záver   vyplýva aj z napadnutého uznesenia krajského súdu z 5. júna 2013.

Citované rozhodnutie podľa názoru ústavného súdu obsahuje dostatok skutkových a právnych   záverov,   pričom   ústavný   súd   konštatuje,   že   závery,   ku   ktorým   krajský   súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovatelia sa s názorom krajského súdu   nestotožňujú,   nepostačuje   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo arbitrárnosti napadnutého rozhodnutia, a teda aj záveru o porušení základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Rovnako   námietky   sťažovateľov   neodôvodňovali   ani   záver,   že   by   napadnutým uznesením   krajského   súdu   z 9.   októbra   2013   bola   porušená   zásada   rovnosti   účastníkov konania podľa   čl. 47   ods. 3 ústavy, keďže rozhodnutím   o uložení   náhrady   trov   konania jednému z účastníkov bez ďalšieho nedochádza k porušeniu základného práva na rovnosť v konaní.   Zásada   rovnosti   strán   v   civilnom   procese   sa   prejavuje vytváraním   rovnakých procesných   podmienok   a   procesného   postavenia   subjektov,   o   ktorých   právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd (PL. ÚS 43/95). Ústava v citovanom čl. 47 ods. 3 garantuje rovnosť účastníkov v konaní pred súdom. Rovnosť účastníkov v súdnom konaní ako prirodzený dôsledok rovnosti všetkých občanov bližšie charakterizuje § 18 prvá veta OSP, podľa ktorej účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Pod rovnakým postavením účastníkov možno rozumieť iba také procesné postavenie, ktoré zabezpečí   spravodlivý   proces.   Požiadavka   spravodlivého   procesu   obsahuje   zásadu zaručujúcu   pre   každú   stranu   v   procese   mať rovnakú   možnosť   obhajovať   svoje   záujmy a zároveň   vylučujúcu   mať   možnosť   podstatnej   výhody   voči   protistrane   (IV. ÚS 211/07, III. ÚS 139/08).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   takú   príčinnú   súvislosť   medzi napadnutým   uznesením   krajského   súdu   z 9.   októbra   2013   a   namietaným   porušením základného práva sťažovateľov na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorá by signalizovala, že by napadnutým uznesením krajského súdu mohlo dôjsť k porušeniu označených práv sťažovateľov.

Z uvedených dôvodov odmietol ústavný súd sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde v časti smerujúcej proti napadnutému uzneseniu krajského súdu 9. októbra 2013 ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľov   po   predbežnom   prerokovaní   odmietol v celom   rozsahu,   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   ďalšími   návrhmi   v nej obsiahnutými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2014