znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/2013-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 23. mája 2013 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti W. s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. S. D., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu podľa   čl. 46   ods. 1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na   spravodlivé   súdne   konanie podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom Okresného   súdu   Bratislava   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn.   25 Cb/142/2010   a jeho uznesením z 2. apríla 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti W. s. r. o.,   o d m i e t a   ako neprípustnú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013 faxom a následne 10. mája 2013 poštou doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti W. s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Okresného   súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 Cb/142/2010 a jeho uznesením z 2. apríla 2013 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Sťažovateľka   v sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   v konaní   vedenom   okresným súdom   proti   obchodnej   spoločnosti   N.,   s. r. o.,   B.   (ďalej   len   „žalovaná“,   v citáciách aj „žalovaný“),   sa   domáha   zaplatenia   sumy   481 046,27   €   z titulu   nárokov   vzniknutých v dôsledku predčasného skončenia lízingovej zmluvy zo strany žalovanej.

Potom,   ako   sťažovateľka   deklarovala   svoje   majetkové   pomery,   požiadala o oslobodenie   od   súdnych   poplatkov,   na   základe   čoho   jej   okresný   súd   uznesením   č. k. 25 Cb/142/2010-186   z 3.   novembra   2011   toto   oslobodenie   priznal   v rozsahu   nad   sumu 1 000 €.

Uznesením č. k. 25 Cb/142/2010-286 z 2. apríla 2013 jej však okresný súd uložil povinnosť   zložiť   preddavok   na   trovy   konania   v sume   24 052,31 €   do   30   dní   odo   dňa právoplatnosti tohto uznesenia. Sťažovateľka sa domnieva, že napadnutým uznesením boli porušené   jej   v petite   sťažnosti   označené   práva,   a   to   v dôsledku „extrémne   nesprávnej interpretácie   konkrétnej   právnej   normy“, ako   aj   postupu   konajúceho   súdu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého uznesenia, čo pre ňu znamená odňatie možnosti konať pred súdom. Poukazuje na to, že finančné prostriedky na úhradu okresným súdom určenej   sumy   preddavku   objektívne   nemá,   čo   síce   v konečnom   dôsledku   už   predtým okresný súd konštatoval, avšak napriek tomu jej bola táto povinnosť bez toho, aby boli opätovne skúmané jej aktuálne majetkové pomery, uložená. Sťažovateľka poznamenáva, že okresný súd nezvážil, aký dopad na ňu bude mať uloženie tejto povinnosti a jej prístup k súdu,   čím   pre   ňu de   facto vytvoril „nezvratnú   situáciu,   v ktorej   bude   súdne   konanie zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku“.

Sťažovateľka   považuje „za   neprijateľné,   aby   všeobecný   súd   takýmto   spôsobom aplikoval § 141a ods. 1 OSP bez toho, aby zvážil jeho možný dopad do majetkovej sféry sťažovateľa a jeho práva na slobodný prístup k súdu. Sťažovateľ po nezložení preddavku totiž bude v zmysle § 141a ods. 1 OSP sankcionovaný zastavením prebiehajúceho súdneho konania,   pričom   uplatnenie   jeho   peňažného   nároku   voči   žalovanému   bude   definitívne zmarené.   Je   neprijateľné,   aby   v   právnom   štáte   bola   v   procesnom   predpise   tvorená akákoľvek prekážka, brániaca účastníkovi v slobodnom prístupe k súdu. Všeobecný súd je povinný primárne chrániť základné práva a slobody formulované v Ústave SR a až následne aplikovať procesné ustanovenia ústavne súladným spôsobom. Mechanickú aplikáciu § 141a ods. 1 OSP nemožno považovať za ústavne súladnú, nakoľko minimálne v sťažovateľovej situácii   vytvára   nespravodlivý   nepomer   medzi   účastníkmi   konania,   pričom   žalovanému poskytuje   neodôvodnenú   výhodu,   v   dôsledku   ktorej   sa   môže   zbaviť   svojej   peňažnej povinnosti   voči   sťažovateľovi.   Sťažovateľ   sa   tak   bez   svojej   viny   nemusí   domôcť spravodlivého rozhodnutia vo svojej veci, nakoľko Okresný súd Bratislava II pri vydaní napadnutého   rozhodnutia   vytvoril   prekážku   ďalšieho   postupu   v   konaní,   ktorá   je nezlučiteľná s právom na spravodlivé súdne konanie.“.

Sťažovateľka argumentuje aj tým, že okresným súdom určená suma preddavku je neadekvátna okolnostiam danej veci, keďže „zodpovedá cca 17 úkonom právnej služby, pričom   dosiahnutie   až   takého   počtu   úkonov   pri   súdnom   spore   nie   je   zrejme   možné racionálne očakávať“. Ďalej poukazuje na to, že v jej právnej veci „bolo aplikovateľnou právnou   normou   ustanovenie   § 141a   ods. 1   OSP.   Nakoľko   Okresný   súd   Bratislava   II vykonal   krajne   nesprávnu   interpretáciu   ustanovenia   § 141a   ods. 1   OSP,   pričom   ho aplikoval do takej   miery,   ktorá   zjavne   odporuje   pravidlám formálnej   a   právnej   logiky, flagrantne tým porušil princíp legality v zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, princíp právnej istoty   účastníka   konania,   pričom   sťažovateľa   vystavil   extrémnej   nespravodlivosti sprevádzanej objektívne nasledujúcim procesným neúspechom v konaní.

Sťažovateľ   má   aj   vzhľadom   na   ustanovenie   čl. 1   ods. 1   Ústavy   SR   právo,   aby Okresný súd Bratislava II konal predvídateľne a v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Uvedený súd však vydal rozhodnutie, ktoré je v zjavnom rozpore so správnou aplikáciou   § 141a   ods. 1   OSP,   a   tak   jeho   rozhodnutím   nemohlo   byť   zachované   právo sťažovateľa na spravodlivý proces a základné právo na súdnu ochranu.“.

Vzhľadom na uvedené a taktiež s poukazom na judikatúru ústavného súdu považuje sťažovateľka   napadnuté   uznesenie   za „zjavne   arbitrárne,   v dôsledku   čoho   neudržateľne zasahuje do základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý súdny proces   (tieto   okolnosti   zakladajú   dôvodnosť   podanej   sťažnosti,   a to   v súlade so závermi ÚS SR prezentovanými v náleze I. ÚS 112/2012)“.

Sťažovateľka s poukazom na § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) navrhuje, aby ústavný súd rozhodol o dočasnom opatrení a odložil vykonateľnosť napadnutého uznesenia okresného súdu do právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Podľa sťažovateľky bez odloženia vykonateľnosti napadnutého uznesenia môže dôjsť k vydaniu uznesenia   o zastavení   konania   [§ 14a   ods. 1   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej len „OSP“)]. Podaním doručeným ústavnému súdu 20. mája 2013 sťažovateľka doplnila svoju sťažnosť upresniac spisovú značku rozhodnutia, proti ktorému smeruje jej sťažnosť, ako aj jej návrh podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka, odvolávajúc sa na uvedenú argumentáciu, navrhuje, aby ústavný súd o jej   sťažnosti   rozhodol   nálezom,   ktorým   vysloví   porušenie   ňou   označených   práv napadnutým uznesením, toto uznesenie zruší a vec vráti okresnému súdu na ďalšie konanie. Zároveň sa domáha priznania úhrady trov konania pred ústavným súdom.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   o   ústavnom   súde   každý   návrh   predbežne prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľov.   Pri   predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným,   návrhy   podané   oneskorene,   ako   aj   návrhy   zjavne neopodstatnené   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Zo   sťažnosti   možno   vyvodiť,   že   jej   podstatou   je   námietka   sťažovateľky,   podľa ktorej uznesením   okresného   súdu   č. k.   25 Cb/142/2010-286   z   2.   apríla   2013   došlo k neprípustnému   zásahu   do   jej   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl. 46   ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a to konkrétne vytváraním neprimeraných prekážok v jej prístupe k súdu, resp. odňatím možnosti konať pred súdom.

Podľa názoru ústavného súdu je v posudzovanom prípade zrejmé, že napadnutým uznesením okresného súdu k neprípustnému zásahu do označených práv sťažovateľky dôjsť nemohlo. Samotné vydanie napadnutého uznesenia,   ale ani nadobudnutie právoplatnosti tohto   uznesenia   nemá   totiž   bez   ďalšieho   za   následok   stratu   prístupu   k   súdu   pre sťažovateľku. K takýmto dôsledkom by totiž mohlo dôjsť až prípadným vydaním uznesenia o   zastavení   konania   v zmysle   § 141a   ods. 1   poslednej   vety   OSP,   podľa   ktorej ak navrhovateľ preddavok na trovy konania v určenej lehote nezloží a odporca, ktorý má povinnosť zložiť preddavok, ho zložil, súd konanie v lehote 15 dní od uplynutia lehoty na zloženie   preddavku   na   trovy   konania   zastaví   (obdobne   pozri   napr.   II. ÚS 129/2012, II. ÚS 135/2012, IV. ÚS 624/2012, II. ÚS 142/2013, IV. ÚS 145/2013).

Na   rozdiel   od   uznesenia   o   povinnosti   zložiť   preddavok   v   zmysle   § 141a   ods. 1 poslednej vety OSP proti uzneseniu o zastavení konania je prípustné odvolanie a vo vzťahu voči prípadnému nepriaznivému potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu prichádza do úvahy aj podanie dovolania, a to s prihliadnutím na dôvod uvedený § 237 písm. f) OSP. V   rámci   odvolacieho   konania,   ako   aj   v rámci   dovolacieho   konania   proti   prípadnému potvrdzujúcemu uzneseniu odvolacieho súdu o zastavení konania bude mať sťažovateľka možnosť   uplatňovať   všetky   tie   zásadné   námietky,   ktoré   sú   obsahom   sťažnosti   podanej ústavnému súdu. Všeobecné súdy preto v takomto prípade budú mať možnosť skúmať, či prípadné   zastavenie   konania   pre   nezaplatenie   preddavku   na   trovy   konania   je   v   danom prípade   zlučiteľné   s   tými   právami,   porušenie   ktorých   sťažovateľka   touto   sťažnosťou namieta. Za týchto okolností ústavný súd považuje podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy za predčasné, keďže sťažovateľka bude mať v ďalšom priebehu konania vedeného okresným   súdom   pod   sp. zn.   25 Cb/142/2010   k dispozícii   účinné   právne   prostriedky na ochranu svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   pri   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde odmietol ako neprípustnú.

Nad   rámec   odôvodnenia   tohto   rozhodnutia   ústavný   súd   považoval   za   potrebné vyjadriť sa aj k poukázaniu sťažovateľky na nález ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 112/2012 zo 6. júna 2012. V súvislosti s uvedeným ústavný súd nemôže spochybňovať, že v obdobnej právnej   veci   nálezom   sp. zn.   I. ÚS 112/2012   zo   6.   júna   2012   vyslovil   porušenie   práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru, ku ktorým malo dôjsť uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 13 C 270/08-938 z 9. januára 2012, ktorým bola účastníkovi konania uložená povinnosť zložiť preddavok na trovy konania, avšak zároveň zdôrazňuje, že s prihliadnutím na ďalšiu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu išlo o ojedinelý (menšinový) názor jedného zo senátov ústavného súdu,   ktorého ojedinelosť preukazuje aj neskoršie uznesenie toho istého senátu (I. ÚS), ktorý v obdobnej veci uznesením sp. zn. I. ÚS 440/2012 z 3. októbra 2012   (teda   po   vydaní   uznesenia   sp. zn.   I. ÚS 112/2012)   sťažnosť   už   meritórne neposudzoval, ale ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Pretože   sťažnosť   bola odmietnutá,   ústavný   súd   o   ďalších   návrhoch   sťažovateľky vrátane návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého uznesenia nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 23. mája 2013