znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/2012-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 31. mája 2012 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. L. B. – T.,   K., konateľky a spoločníčky   obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., K., zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3 Cob 208/2011 zo 17. júna 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. L. B. – T., konateľky a spoločníčky obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 30. augusta 2011 doručená sťažnosť Ing. L. B. – T., K., konateľky (v čase doručenia sťažnosti, pozn.) a spoločníčky obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., K. (ďalej len „sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľky“), zastúpenej advokátkou JUDr. Ľ. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 Cob 208/2011 zo 17. júna 2011.

Právna zástupkyňa sťažovateľky podaním z 23. januára 2012 doručeným ústavnému súdu 21. januára 201 a následne podaním 12. februára 2012 doručeným ústavnému súdu 20. februára   2012   doplnila   sťažnosť   o   ďalšie   relevantné   skutočnosti   a   listinné   dôkazy (preukazujúce   podanie   jej   ďalšieho   návrhu   okresnému   súdu   na   neplatnosť   uznesenia mimoriadneho   valného   zhromaždenia   z   27.   októbra   2011,   2.   novembra   2011 a z 22. decembra 2011).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že „sťažovateľky podali dňa 04. 03. 2011, na Okresnom súde Bratislava I, návrh podľa ustanovenia § 131 ods. 1 Obchodného zákonníka, o určenie neplatnosti uznesenia č. 3, o vymenovaní PhDr. M. P., s účinnosťou od 08. 02. 2011 do funkcie konateľa spoločnosti Z., s. r. o., prijatého na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti Z., s. r. o., konaného dňa 08. 02. 2011, a o nariadenie predbežného opatrenia, pre rozpor uznesenia:

- s ustanoveniami spoločenskej zmluvy, článok 7, článok 11, bod 1., článok 13 bod 3.,

- s ustanovením § 3 Občianskeho zákonníka, relevantného aj pre obchodné vzťahy, s následkom   neplatnosti   právneho   úkonu   podľa   §   39   Občianskeho   zákonníka,   na   ktoré nadväzuje ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka,

- s ustanovením § 56a ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka,

- s ustanovením § 129 ods. 2 Obchodného zákonníka,

-   so   všeobecne   zachovávanými   a   uznávanými   mravnými   zásadami   a   princípmi vzájomných vzťahov,

- s článkom 12, ods. 1, ods. 2, ods. 4 Ústavy SR, v spojení s článkom 1., 3., Listiny základných práv a slobôd,

- s článkom 16 ods. 2 Ústavy SR, v spojení s článkom 7 ods. 2 Listiny...,

- s článkom 20 ods. 1, ods. 3 Ústavy SR, v spojení s článkom 11 ods. 1, ods. 3 Listiny...,

- s článkom 13 Európskeho dohovoru...,

- s článkom 14 Európskeho dohovoru...“.

Okresný súd Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) uznesením sp. zn. 34 Cb 27/2011 z   23.   marca   2011   o   návrhu   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   konaní   o   určenie neplatnosti uznesenia valného zhromaždenia rozhodol tak, že návrh zamietol. Proti tomuto uzneseniu   podala   sťažovateľka   odvolanie,   o   ktorom   krajský   súd   rozhodol   uznesením sp. zn. 3   Cob   208/2011   zo   17.   júna   2011   tak,   že   namietané   uznesenie   okresného   súdu potvrdil.

Sťažovateľka   zastáva   názor,   že   namietaným   uznesením   krajského   súdu   došlo k porušeniu jej označených práv podľa ústavy a dohovoru, a to z dôvodu, že:

„1.   Z   rozhodnutia   krajského   súdu   ako   i   z   rozhodnutia   prvostupňového   súdu, s ktorým sa krajský súd stotožnil v celom rozsahu, nie je zrejmé, či súd návrh o nariadenie predbežného opatrenia zamietol z dôvodu, že v čase o jeho rozhodovaní bol už vykonaný zápis v obchodnom registri, preto uloženie povinnosti žalovanému zdržať sa úkonov, ku ktorým ho oprávňuje uznesenie mimoriadneho valného zhromaždenia nie je možné, neboli naplnené podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, nakoľko už nejde o naliehavú potrebu, ani o dočasnú úpravu pomerov, nariadením predbežného opatrenia by už nemohlo dôjsť k účinkom voči žalovanému, alebo z dôvodu, že súd vychádzajúc z listinných dôkazov založených v spise, a zo zistení v obchodnom registri dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady na nariadenie predbežného opatrenia, ohrozenie pomerov účastníkov nebolo   preukázané,   nebolo   nutné   okamžité   dočasné   súdne   opatrenie,   nariadenie predbežného opatrenia nie je nutné, primerané, ani účelné. V rozhodnutiach nie je ani uvedené, akým postupom súdy k uvedeným záverom dospeli.

2. Zápis PhDr. M. P. ako tretieho konateľa spoločnosti v obchodnom registri, v čase rozhodovania súdu o návrhu o nariadenie predbežného opatrenia je pre rozhodovanie súdu o návrhu o nariadenie predbežného opatrenia právne irelevantný, nemá právnu relevanciu ani pre záver súdu, že nariadením predbežného opatrenia by už nemohlo dôjsť k účinkom voči žalovanému.

3. Zápis PhDr. M. P. ako tretieho konateľa spoločnosti v obchodnom registri nemá právnu relevanciu ani pre záver súdu, že obmedziť alebo zakázať výkon funkcie konateľa predbežným opatrením by znamenalo úplne znefunkčnenie spoločnosti odporcu. Spoločnosť má spolu s PhDr. M. P. troch konateľov a za spoločnosť konajú dvaja konatelia spoločnosti spoločne.“

V tejto súvislosti sťažovateľka uviedla, že „z návrhu vo veci samej, aj pre konanie o návrhu na vydanie predbežného opatrenia, z listinných dôkazov k návrhu pripojených, jednoznačne vyplýva:

a) Kontinuita návrhu vo veci samej a návrhu o vydanie predbežného opatrenia.

b) Za stavu pred ustanovením PhDr. M. P. za tretieho konateľa spoločnosti, kedy spoločnosť mala dvoch konateľov, za stavu že v mene spoločnosti konali dvaja konatelia spoločnosti spoločne, za stavu personálneho prepojenia osôb, mali spoločníci postavenie, ktoré umožňovalo aj menšinovému spoločníkovi podieľať sa na rozhodovaní spoločnosti.

c) ustanovením tretieho konateľa PhDr. M. P., proti vôli menšinového spoločníka, pri zachovaní, že za spoločnosť konajú dvaja konatelia spoločne, toto postavenie väčšinový spoločník váhou svojich hlasov proti vôli menšinového spoločníka zmenil tak, že môže úplne vylúčiť z rozhodovania o záležitostiach spoločnosti Ing. L. B. – T., konateľku, spoločníčku a zakladateľku spoločnosti.

d) Väčšinový spoločník jednostranne zvýhodnil svoje postavenie na úkor zhoršenia postavenia   menšinového   spoločníka,   zvýhodnenie   je   umocnené   personálnym   prepojením osôb.“.

Podľa názoru sťažovateľky „správanie a konanie dvoch konateľov nie sú v súlade so všeobecne   zachovávanými   a   uznávanými   mravnými   zásadami   a   princípmi   vzájomných vzťahov, s obvyklým, poctivým a spravodlivým správaním sa, s internými predpismi, ani s relevantnými právnymi predpismi, nie sú v súlade s legitímnymi kompetenciami, sú bez ich adresnej zodpovednosti, sú absolútnou ignoráciou postavenia navrhovateľky ako konateľky, riaditeľky a spoločníčky spoločnosti, ktorá nesie adresnú zodpovednosť...“.

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   prijal   jej   sťažnosť na ďalšie konanie a následne nálezom o nej takto rozhodol:

„1.   Krajský   súd   Bratislava   právoplatným   uznesením   proti   ktorému   nie   je   možný riadny ani mimoriadny opravný prostriedok, porušil základné právo sťažovateliek na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR a článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, v spojení s ustanovením § 1 a nasl. O. s. p., ktorého súčasťou je aj   právo   účastníka   konania   na   také   odôvodnenie   súdneho   rozhodnutia,   ktoré   jasne a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   právne   a   skutkovo   relevantné   otázky,   v   spojení s nesprávnymi   a   neodôvodnenými   skutkovými   zisteniami   a   právnymi   závermi   v   tomto uznesení, ktoré sú z ústavného hľadiska neakceptovateľné.

2. Uznesenie Krajského súdu Bratislava, sp. zn.: 3 Cob/208/2011-62, 1111207117 zo dňa 17. 06. 2011 zrušuje, vec vracia Krajskému súdu Bratislava za účelom opätovného prerokovania a rozhodnutia vo veci s tým, že v ďalšom postupe je súd viazaný právnymi názormi Ústavného súdu SR.

3.   Sťažovateľkám priznáva primerané finančné zadosťučinenie spoločne vo výške 10 000,-   €,   ktoré im je Krajský súd Bratislava povinný vyplatiť   do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Krajský súd Bratislava je povinný zaplatiť sťažovateľkám náhradu trov konania vo výške podľa vyčíslenia, na účet advokátky JUDr. Ľ. B., do 15 dní odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a skúmal, či spĺňa zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Podstatou   sťažnosti   je   nespokojnosť   sťažovateľky   s   uznesením   krajského   súdu sp. zn. 3 Cob 208/2011 zo 17. júna 2011, ktorým ako odvolací súd potvrdil uznesenie súdu prvého   stupňa   z   23.   marca   2011   o   zamietnutí   jej   návrhu   na   nariadenie   predbežného opatrenia   v konaní   o   neplatnosť   uznesenia   valného   zhromaždenia   vedenom   okresným súdom   pod   sp. zn.   34   Cb   27/2011.   Sťažovateľka   v   postavení   menšinového   spoločníka a konateľa   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s.   r.   o.   (ďalej   len   „spoločnosť“),   nariadením predbežného opatrenia, ktorým by súd uložil spoločnosti zdržať sa všetkých úkonov, ku ktorým   ju   oprávňuje   uznesenie   č.   3   o   vymenovaní   PhDr.   M.   P.   do   funkcie   konateľa (tretieho) spoločnosti prijaté na mimoriadnom valnom zhromaždení spoločnosti 8. februára 2011, sledovala zabránenie stavu, aby bola „úplne vylúčené z rozhodovania o záležitostiach spoločnosti...“.

Podľa   ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   na   odmietnutie   sťažnosti pre jej   zjavnú   neopodstatnenosť   absencia   priamej   príčinnej   súvislosti   medzi   označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej, ako aj nezistenie žiadnej možnosti porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (m. m. rozhodnutie sp. zn. III. ÚS 138/02 a v ňom citovaná ďalšia judikatúra).

Ústavný súd vychádzajúc zo svojej doterajšej judikatúry považuje za potrebné tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (I. ÚS 19/02).

Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, IV. ÚS 16/09 atď.).

Sťažovateľka   namieta,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn.   3   Cob   208/2011 zo 17. júna 2011 došlo k porušeniu jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Z   hľadiska   sťažovateľkou   uplatnenej   argumentácie   ústavný   súd   považoval za potrebné   zdôrazniť,   že   posúdenie   podmienok   na   vydanie   predbežného   opatrenia   je predovšetkým vecou všeobecných súdov (čl. 142 ústavy). Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán   ochrany   ústavnosti   (čl.   124   ústavy)   sa   spravidla   nepovažuje   za   oprávneného zasahovať do rozhodnutí všeobecných súdov, ktorými nariaďujú predbežné opatrenia, resp. návrhy na ich nariadenie zamietajú, a to nielen preto, že nie je opravnou inštanciou v rámci sústavy   všeobecných   súdov,   ale aj   preto,   že   ide   o   také   súdne   rozhodnutia,   ktorými   sa do práv a povinností účastníkov konania nezasahuje konečným spôsobom (IV. ÚS 82/09). Ústavný   súd   posudzuje   predbežné   opatrenia   zásadne   iba   v   ojedinelých   prípadoch a k zrušeniu napadnutého rozhodnutia o nariadení predbežného opatrenia alebo o zamietnutí návrhu na jeho vydanie pristupuje len za celkom výnimočných okolností. Ústavný súd môže zasiahnuť do rozhodnutí všeobecných súdov o predbežných opatreniach iba za predpokladu, že by rozhodnutím všeobecného súdu došlo k procesnému excesu, ktorý by zakladal zjavný rozpor s princípmi spravodlivého procesu (IV. ÚS 350/2011).

V konaní o návrhu na vydanie predbežného opatrenia musia byť taktiež rešpektované minimálne   požiadavky   zodpovedajúce   princípom   spravodlivého   súdneho   konania vyplývajúcim z čl. 6 ods. 1 dohovoru, resp. základnému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Rozhodnutie o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia musí mať predovšetkým rovnako ako iné rozhodnutia zákonný podklad, musí byť vydané príslušným orgánom a nemôže byť prejavom jeho svojvôle, pričom musí byť aj primeraným spôsobom odôvodnené.

Ústavný súd poukazuje ďalej na to, že účelom predbežného opatrenia je dočasná úprava   práv   a   povinností,   ktorá   nevylučuje,   že   o   právach   a   povinnostiach   účastníkov konania   o   predbežnom   opatrení   bude   vo   veci   samej   rozhodnuté   inak,   než   v   konaní o predbežnom opatrení. Všeobecný súd predbežným opatrením dočasne upravuje pomery účastníkov konania, pričom   je dôležité,   že   je povinný poskytnúť ochranu tomu, kto sa vydania predbežného opatrenia domáha, ale v rámci ústavných pravidiel tiež tomu, proti komu návrh smeruje. Predbežné opatrenia s ohľadom na ich charakter nemôžu spravidla zasiahnuť do základných práv alebo slobôd účastníkov konania, lebo rozhodnutia o nich nemusia   zodpovedať   konečnému   meritórnemu   rozhodnutiu.   Predbežné   rozhodnutia predstavujú   opatrenia,   trvanie   účinkov   ktorých   je   časovo   obmedzené   a   môže   byť kedykoľvek na návrh účastníka konania zrušené (IV. ÚS 257/2010).

Krajský súd v danom prípade v zmysle zásad upravených v § 212 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) preskúmal napadnuté uznesenie okresného súdu spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, pričom vec prerokoval vec bez nariadenia pojednávania v súlade s § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie sťažovateľky nie je dôvodné, a preto ho v nadväznosti na tento záver potvrdil.

V   odôvodnení   namietaného   uznesenia   krajský   súd   okrem   iného   uviedol,   že „sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého uznesenia, a preto sa v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 219 ods. 2 O. s. p.).

Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia, i s prihliadnutím na tvrdenia navrhovateliek   v   odvolaní,   odvolací   súd   považuje   za   potrebné   uviesť   najprv   vo   vzťahu k odôvodneniu   tohto   uznesenia,   že   sa   nestotožnil   s   námietkou   navrhovateliek,   že z predmetného   rozhodnutia   nie   je   zrejmé   z   akých   dôvodov   súd   prvého   stupňa   návrh zamietol.

Odvolací   súd   poukazuje   na   to,   že   navrhovateľky   podali   návrh   na   nariadenie predbežného opatrenia po začatí konania, t. j. podľa § 102 ods. 1 O. s. p., ako správne uviedol súd prvého stupňa. Na nariadenie predbežného opatrenia i po začatí konania treba aplikovať § 74 a nasl. O. s. p., t. j. ako na jeho nariadenie pred začatím konania.

Podľa § 74 ods. 1 O. s. p. súd môže nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Z dikcie tohto zákonného ustanovenia vyplýva, že nariadenie predbežného opatrenia predpokladá,   aby   sa   aspoň   osvedčila   danosť   práva   (nároku)   a   aby   neboli   vážnejšie pochybnosti o potrebe dočasnej úpravy.

Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením odvolateliek, že z napadnutého uznesenia nie je zrejmé, z akého dôvodu súd prvého stupňa návrh zamietol. Súd prvého stupňa v zmysle citovaného zákonného ustanovenia správne postupoval, keď najprv skúmal, či je osvedčená danosť nároku a v ďalšom sa zaoberal tým, či nie sú vážnejšie pochybnosti o potrebe dočasnej úpravy a posudzoval otázku, či v prípade jeho nariadenia nedôjde k nevyváženému zásahu do vzťahov účastníkov.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že nie sú splnené zákonné podmienky pre nariadenie predbežného opatrenia, pretože nie je daná naliehavá potreba upraviť právne vzťahy medzi účastníkmi navrhovaným spôsobom, a to i vzhľadom na to, že zápis konateľa bol už realizovaný v obchodnom registri. Obmedziť, resp. zakázať výkon funkcie konateľa by znamenalo úplné znefunkčnenie spoločnosti odporcu. O tom, či príslušné rozhodnutie valného zhromaždenia odporcu je platné alebo neplatné môže súd rozhodnúť len rozsudkom vo veci samej.

Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v zmysle § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne.“.

K námietke sťažovateľky, podľa ktorej o návrhu na nariadenie predbežného opatrenia nerozhodoval zákonný sudca, krajský súd uviedol:

«V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na Všeobecné zásady k Rozvrhu práce Okresného súdu Bratislava I na rok 2011, podľa ktorých v stanovenej lehote sudca, ktorému bol vec náhodným výberom pridelená môže reklamovať, že bola nesprávne pridelená. Tento postup dodržal sudca z oddelenia „C“ (civilnoprávne), pretože vec patrila ako do oddelenia „Cb“ (obchodnoprávne) a predsedníčka OS Bratislava I s týmto súhlasila a dala pokyn náhodným elektronickým výberom vec previesť do oddelenia „Cb“. V tomto oddelení bola týmto spôsobom určená vo veci konať a rozhodnúť sudkyňa JUDr. M. B. ako zákonná sudkyňa. Z uvedeného dôvodu sa odvolací súd nestotožnil s námietkou navrhovateliek, že bolo porušené ich ústavné a zákonné právo na súdnu ochranu.»

Ústavný   súd   aj   vzhľadom   na   skutočnosť,   že   nie   je   a   ani   nemôže   byť   súdom skutkovým, t. j. jeho úlohou nie je nahrádzať činnosť všeobecných súdov pri zisťovaní skutkového   stavu,   považuje   napadnuté   uznesenie   krajského   súdu   z ústavnoprávneho hľadiska za akceptovateľné a udržateľné.

Dôvody, na ktorých je namietané uznesenie krajského súdu založené, podľa názoru ústavného súdu zodpovedajú požiadavkám vyplývajúcim z § 74 ods. 1 OSP, podľa ktorého pred začatím konania môže súd nariadiť predbežné opatrenie, ak je potrebné, aby dočasne boli upravené pomery účastníkov, alebo ak je obava, že by výkon súdneho rozhodnutia bol ohrozený.

Podľa   §   76   ods.   1   písm.   e)   OSP   predbežným   opatrením   môže   súd   nariadiť účastníkovi, aby nenakladal s určitými vecami alebo právami. Môže mu tiež nariadiť, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo znášal [§ 76 ods. 1 písm. f) OSP].

Podľa § 133 ods. 1 Obchodného zákonníka štatutárnym orgánom spoločnosti je jeden alebo viac konateľov. Ak je konateľov viac, je oprávnený konať v mene spoločnosti každý z nich samostatne, ak spoločenská zmluva neurčuje inak. Obmedziť konateľské oprávnenie môže iba spoločenská zmluva alebo valné zhromaždenie [(teda nie súd), pozri uznesenie Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   2   Obo   96/2002,   Zo   súdnej   praxe, č. 38/2002].

Z   citovaného   §   133   ods.   1   Obchodného   zákonníka   vyplýva,   že   od   konateľa obchodnej   spoločnosti   nemožno   spravodlivo   žiadať,   aby   obmedzil   svoje   konateľské oprávnenia, čoho sa sťažovateľka navrhovaným predbežným opatrením v podstate domáha, lebo toto obmedzenie by bolo v rozpore so zákonom, aj s platnou spoločenskou zmluvou.

Konanie   vedené   pod   sp.   zn.   34   Cb   27/2001   o   neplatnosť   uznesenia   č.   3   o vymenovaní PhDr. M. P. s účinnosťou od 8. februára 2011 do funkcie konateľa spoločnosti prijaté   na   mimoriadnom   valnom   zhromaždení   spoločnosti   8.   februára   2011   na   návrh sťažovateľky nie je právoplatne skončené (dosiaľ nebol vydaný rozsudok v merite veci okresným súdom).

Zákonná   úprava   postupu   pri   vydávaní   predbežných   opatrení   vyžaduje,   aby navrhovateľ splnil podmienky konania ustanovené Občianskym súdnym poriadkom (§ 74 a nasl.).   V   danom   prípade   podľa   názoru   ústavného   súdu   boli   tieto   zákonné   limity ustanovené   v   §   74   a   nasl.   OSP   pre   zamietnutie   návrhu   sťažovateľky   na   vydanie predbežného opatrenia rešpektované. Skutočnosť, že sa krajský súd stotožnil s názorom okresného súdu, že rozsah oprávnení, ktoré sťažovateľka žiadala obmedziť, resp. zdržať sa výkonu práv, sú oprávneniami konateľov spoločnosti, a z uvedeného dôvodu konštatovali nesplnenie   zákonných   podmienok   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   v   danej   veci, nesignalizuje sama osebe možnosť porušenia čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Krajský súd si bol pritom vedomý, a to aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia vyplýva, že ide o dočasnú   úpravu   pomerov   účastníkov,   čo   mu   umožňuje   menej   formalizovaný   postup určený   na   dokazovanie   a   zisťovanie   všetkých   skutočností   potrebných   na   vydanie rozhodnutia vo veci samej.

Na základe uvedeného ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že medzi   namietaným   uznesením   krajského   súdu   a   sťažovateľkou   označeným   základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by signalizovala možnosť vysloviť ich porušenie po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie, a preto sťažnosť sťažovateľky odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.

Po   odmietnutí   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať   sa   s   ďalšími návrhmi sťažovateľky.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 31. mája 2012