znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/2011-8

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   7.   júla   2011 predbežne prerokoval sťažnosť L. V. a J. V., T., zastúpených advokátom JUDr. M. C., T., ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd postupom Krajského súdu v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 235/2010, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. V. a J. V.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. júna 2011 doručená   sťažnosť   L.   V.   a J.   V.   (ďalej   len   „sťažovatelia“),   ktorou   namietajú porušenie svojho   základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   postupom   Krajského   súdu   v   Trnave   (ďalej   len   „krajský   súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 24 Co 235/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:„Návrhom   podaným   dňa   21. 03. 2007   na   Okresný   súd   Trnava   sa   navrhovateľ domáhal,   aby   sme   mu   boli   povinní   zaplatiť   sumu   3.203,-   Sk   (106,32   eura)   titulom nedoplatku na zálohových platbách za nájomné a za plnenia spojené s užívaním bytu. Okresný   súd   Trnava   na   základe   návrhu   vydal   dňa   28. 09. 2007   platobný   rozkaz (sp. zn. 29 Ro 116/2007), proti ktorému sme podali odpor. Po zrušení platobného rozkazu sa vo veci konalo pod sp. zn. 10 C 143/2007.

Dňa   18. 03. 2010   okresný   súd   vo   veci   vyniesol   rozsudok,   ktorým   návrhu navrhovateľa   čiastočne   vyhovel   a   zaviazal   nás   zaplatiť   spoločne   a   nerozdielne navrhovateľovi   sumu   42,69   eura;   vo   zvyšnej   časti   návrh   zamietol.   O   trovách   konania nerozhodol s tým, že o nich bude rozhodnuté samostatne po právoplatnosti rozsudku. Proti predmetnému rozsudku som podal ja, L. V. dňa 19. 04. 2010 odvolanie, ktorým sa domáham zrušenia napadnutého rozsudku a jeho vrátenia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konanie sa vedie na Krajskom súde Trnava pod sp. zn. 24 Co 235/2010.

Od uvedenej doby Krajský súd Trnava vo veci nekoná a do dnešného dňa, t. j. viac ako rok od začatia odvolacieho konania o tomto odvolaní nerozhodol.“

Keďže   podľa   sťažovateľov   stav   ich   právnej   neistoty   po   podanom   odvolaní   proti rozsudku Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) z 18. marca 2010 trvá až dosiaľ, navrhli, aby ústavný súd takto rozhodol:

„1. Základné právo L. V. a J. V. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského   súdu   v   Trnave   v   odvolacom   konaní   vedenom   pod   sp. zn.   24 Co   235/2010 porušené bolo.

2. Krajskému súdu v Trnave sa v predmetnej veci prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.“

Ďalej   sťažovatelia   žiadali,   aby   im   ústavný   súd   priznal   finančné   zadosťučinenie každému v sume 700 € a náhradu trov právneho zastúpenia.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd každý návrh prerokuje bez prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitosti a či nie sú dôvody na jej odmietnutie.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd odmietnuť aj sťažnosť, ktorá je zjavne neopodstatnená.

O   zjavnú   neopodstatnenosť   sťažnosti   ide   vtedy,   keď   namietaným   postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil   sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých   namietal,   prípadne   z iných   dôvodov.   Za   zjavne neopodstatnenú   sťažnosť   preto možno   považovať   tú   sťažnosť,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom je rozhodovanie o návrhu sťažovateľov smerujúcom   proti   postupu   krajského súdu,   ktorým   boli podľa   nich   spôsobené zbytočné prieťahy, čím malo dôjsť aj k porušeniu ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   na   prejednanie   ich   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 24 Co 235/2010.

Pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy si ústavný súd osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote, preto   v   obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť   (napr.   II. ÚS 55/98, I. ÚS 280/08).

Zjavná   neopodstatnenosť   sťažnosti   namietajúcej   porušenie   základného   práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže podľa štandardnej judikatúry   ústavného súdu   vyplývať aj z toho,   že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá   tak dlho,   aby sa   dalo   vôbec uvažovať o   zbytočných   prieťahoch   (IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   ústavný   súd   zohľadnil   svoju   doterajšiu judikatúru konštatujúc, že konanie na krajskom súde prebieha od 8. júna 2010 (keď mu bol postúpený spis okresného súdu na rozhodnutie o odvolaní), pričom sťažnosť na porušenie základného   práva   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   a   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   bola ústavnému súdu doručená 17. júna 2011, t. j. približne rok od predloženia spisu okresného súdu krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní. Ústavný súd zastáva názor, že doterajšia dĺžka predmetného odvolacieho konania aj napriek nečinnosti krajského súdu sama osebe nie je ešte takej povahy, aby len na jej základe bolo možné v danej veci vysloviť namietané porušenie práv sťažovateľov, resp. že doba konania vedeného krajským súdom pod sp. zn. 24 Co 235/2010 (dosahujúca jeden rok) zasiahla z dôvodov, za ktoré nesie zodpovednosť krajský súd, samotnú podstatu a účel základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,   resp.   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   takým   závažným   spôsobom,   že   by   to odôvodňovalo prijatie sťažnosti na ďalšie konanie (m. m. II. ÚS 93/03).

Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   (napr.   II. ÚS 57/01,   I. ÚS 48/03, III. ÚS 59/05).

V   prípade,   keď   ústavný   súd   zistil,   že   charakter   postupu   všeobecného   súdu   sa nevyznačoval   takými   významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr.   I. ÚS 11/00),   alebo   ho   odmietol   ako   zjavne   neopodstatnený   (napr.   I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,   III. ÚS 59/05).   K takémuto   záveru   dospel   ústavný   súd   aj   pri   predbežnom prerokovaní tejto sťažnosti.

Vzhľadom   na uvedené   ústavný   súd   odmietol   sťažnosť   podľa   § 25   ods. 2   zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa už ďalšími návrhmi sťažovateľov na ochranu ústavnosti v nej uplatnenými nezaoberal.

Ústavný súd nad rámec uvedeného poznamenáva, že nič nebráni tomu, aby v prípade, ak   krajský   súd   v   ďalšom   priebehu   konania   nebude   postupovať   efektívne   a   plynulo, sťažovatelia zvážili možnosť opätovného podania sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2011