znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/2010-14

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   augusta   2010 predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. N., B., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 11 ods. 1 a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009 v spojení s uznesením Okresného súdu Rimavská Sobota sp. zn. 8 Er/134/2008 z 20. mája 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť obchodnej spoločnosti Z., s. r. o., o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. januára 2010 doručená   sťažnosť   obchodnej   spoločnosti   Z.,   s. r. o.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   podľa   čl. 11   ods. 1   a   čl.   36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), ako aj práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a podľa čl. 1 ods. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   sp. zn.   17 CoE/96/2009   z   29.   septembra   2009   (ďalej   aj   „napadnuté   rozhodnutie krajského   súdu“)   v spojení   s uznesením   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   (ďalej   len „okresný   súd“)   sp. zn.   8 Er/134/2008   z 20.   mája   2009   (ďalej   aj   „prvostupňové rozhodnutie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že «P.,   B...   (ďalej   len   „DZP“)   dňa 02. 04. 2001 vydala v zmysle ustanovení zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení V. a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v príslušnom znení (ďalej len „ZoZP“) Platobný   výmer   č. 3281/2000   a   Platobný   výmer   č. 3282/2000   (ďalej   len   „Platobné výmery“), ktorými uložila platiteľovi A., s. r. o., Tisovec... (ďalej len „Povinný“) zaplatiť dlžné   poistné   a   poplatok   z   omeškania   z   dlžnej   sumy   poistného,   a   to   všetko   do   8   dní od právoplatnosti Platobných výmerov.

Podľa   doložiek   právoplatnosti   a   vykonateľnosti   vyznačených   na   Platobných výmeroch Platobné výmery nadobudli právoplatnosť dňa 20. 04. 2006 a vykonateľnosť dňa 02. 05. 2006.

Zmluvou   o   postúpení   pohľadávok   zo   dňa   07. 07. 2005   DZP   postúpila   súbor pohľadávok,   ktorých   súčasťou   bola   aj   pohľadávka   predpísaná   Platobným   výmerom Povinnému, spolu s príslušenstvom a všetkými právami s nimi spojenými na Sťažovateľa. Nakoľko sa Sťažovateľ Návrhom na vykonanie exekúcie domáhal vykonania exekúcie proti   Povinnému   na   základe   exekučných   titulov   –   Platobných   výmerov,   súdny   exekútor doručil OS RS žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie.

OS RS Uznesením sp. zn. 8 Er/134/2008-39 zo dňa 20. 05. 2009 vyhovel námietkam Povinného proti exekúcii. V odôvodnení Uznesenia OS RS uviedol, že nemá za preukázané, že k vyznačeniu právoplatnosti a vykonateľnosti došlo v súlade so zákonom.

Sťažovateľ   podal   proti   Uzneseniu   OS   RS   Odvolanie,   ktorým   sa   domáhal   zmeny predmetného Uznesenia OS RS takým spôsobom,   že námietky Povinného proti exekúcii budú zamietnuté.

V Odvolaní Sťažovateľ argumentoval inter alia skutočnosťou, že Platobné výmery ako aj samotné doložky právoplatnosti a vykonateľnosti na nich vyznačené majú charakter verejnej   listiny.   Ďalej   poukázal   na   materiálnu   právoplatnosť   rozhodnutí   –   Platobných výmerov. Svoju vyššie uvedenú argumentáciu pritom podložil aj odkazom na konštantnú judikatúru   (napr.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   SR   sp. zn.   5 Cdo 147/2002   zo   dňa 10. 06. 2003).

KS BB Uznesením sp. zn. 17 CoE/96/2009-62 zo dňa 26. 09. 2009 potvrdil v zmysle ustanovenia § 219 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „OSP“)   (v   celom   rozsahu   sa   stotožnil   s   odôvodnením napadnutého Uznesenia).»

Sťažovateľka   považuje   uznesenie   krajského   súdu sp. zn.   17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009, ako aj uznesenie okresného súdu sp. zn. 8 Er/134/2008 z 20. mája 2009 za arbitrárne vyslovujúc názor, že oba súdy dospeli k právnym záverom bez toho, aby sa   náležite   vysporiadali   so   skutočnosťami,   zohľadnenie   ktorých   je   nevyhnutné pre právne posúdenie veci, a rozhodli na základe nepodloženej právnej konštrukcie, ktorú navyše nedostatočne odôvodnili.

Sťažovateľka nespochybňuje oprávnenie exekučného súdu skúmať skutočnosť, či sú podmienky formálnej vykonateľnosti exekučného titulu splnené, a zároveň sa stotožňuje s názorom okresného súdu, pokiaľ ide o povinnosť oprávneného preukazovať nadobudnutie právoplatnosti   a vykonateľnosti   exekučného   titulu   v exekučnom   konaní.   Je   však presvedčená, že si túto povinnosť splnila, a to tým, že v predmetnom exekučnom konaní predložila   exekučné   tituly   s vyznačenými   doložkami   právoplatnosti   a vykonateľnosti. Oba súdy   však   podľa   sťažovateľky   pochybili,   ak   nezobrali   do   úvahy   údaje   vyznačené na doložkách   právoplatnosti   a vykonateľnosti   na platobných   výmeroch   a postupovali tak, ako   keby   vyznačovanie   doložiek   právoplatnosti   a vykonateľnosti   nemalo   žiadne   právne dôsledky.   Za   takéhoto   stavu   by   vlastne   k vyznačovaniu   doložiek   právoplatnosti a vykonateľnosti   nemuselo   v praxi   dochádzať   vzhľadom   na   ich   irelevantnosť.   Účelom vyznačovania   týchto   doložiek   je   podľa   sťažovateľky   práve   posilnenie   procesného postavenia   oprávneného v exekučnom   konaní a v prípade   neexistencie   tohto   inštitútu   by musel oprávnený v každom konaní preukazovať formálnu vykonateľnosť exekučného titulu, čo by však pre neho bolo obťažné, „nakoľko formálna vykonateľnosť exekučného titulu je funkciou   legálneho   a spravodlivého   postupu   orgánu   s rozhodovacou   právomocou,   ktorý exekučný titul vydal, a oprávnený ako účastník konania nemá na ňu takmer žiaden vplyv. Takéto rozsiahle dokazovanie v exekučnom konaní by malo zásadný vplyv tiež na procesnú ekonómie   a rýchlosť   exekučného   konania,   a v konečnom   dôsledku   by   sa   teda   znížila vykonateľnosť   práva.“. V nadväznosti   na   to   obhajuje sťažovateľka   svoje   tvrdenie, „že doložka   právoplatnosti   a vykonateľnosti   sama   osebe   má   charakter   verejnej   listiny“, odkazujúc v súvislosti s tým na § 134 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), ako   aj na judikatúru   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   [ďalej   len   „najvyšší   súd“ (uznesenie sp. zn. 5 M Cdo 8/2008 zo 17. júna 2009)].

So   záverom   všeobecných   súdov   týkajúcim   sa   nedostatku   právoplatnosti a vykonateľnosti   platobných   výmerov   sťažovateľka   nesúhlasí   a poukazuje   na   to,   že   už v návrhu   na   vykonanie   exekúcie   požadovala   jej   vykonanie   na   základe   právoplatných a vykonateľných exekučných titulov a takýmto spôsobom uniesla tzv. dôkazné bremeno. Zároveň predložila exekučnému súdu exekučné tituly, na ktorých sú príslušným správnym orgánom   riadne   vyznačené   doložky   právoplatnosti   a vykonateľnosti,   a   teda   predložila listinné   dôkazy,   konkrétne   verejné   listiny   potvrdzujúce   a preukazujúce   jej   skutkové tvrdenia.   Označením   a predložením   listinných   dôkazov   došlo   podľa   sťažovateľky k „preneseniu   dôkazného   bremena“ v súvislosti   s   preukazovaním   právoplatnosti a vykonateľnosti na povinného, ktorý ho však neuniesol, pretože v konaní neoznačil ani nepredložil   dôkazy   preukazujúce   nepravdivosť   vyznačených   doložiek,   a ani   súdu   sa nepodarilo zistiť, na základe akých podkladov došlo k vyznačeniu týchto doložiek.

Sťažovateľka   z uvedeného   vyvodzuje, „že   exekučný   súd   pri   hodnotení   dôkazov nepostupoval   v zmysle   zásad   hodnotenia   dôkazov   vyjadrených   v ustanoveniach   § 132 a nasledujúcich OSP, keď inter alia ignoroval najmä znenie § 134 OSP“.

Odvolávajúc sa na právnu teóriu civilného procesu k verejným listinám sťažovateľka ďalej uviedla, že „pri pravej verejnej listine možno vyvrátiť ich obsah a pravdivosť iba tak, že účastník, ktorý mieni poprieť pravdivosť takejto listiny,

-uvedie skutočnosti vyvracajúce pravdivosť verejnej listiny

-navrhne dôkazy, ktoré preukazujú tieto skutočnosti, a

-unesie dôkazné bremeno tak, ako sa v civilnom procese chápe.

Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne.“.

Sťažovateľka vyjadrila názor, že v predmetnom konaní možno spochybniť splnenie už prvej z uvedených podmienok, a podľa nej sú právne závery vyslovené v napadnutom rozhodnutí krajského súdu nielen „v explicitnom rozpore s ustanoveniami OSP ustanovenie § 134   OSP),   ale   aj   diametrálne   odlišné   od   argumentácie   obsiahnutej   v citovaných Uzneseniach Najvyššieho súdu SR, bez toho, aby boli tieto rozdiely náležite odôvodnené“. Vo väzbe na to sťažovateľka upriamuje pozornosť na judikatúru ústavného súdu týkajúcu sa predvídateľnosti súdnych rozhodnutí.

Sťažovateľka na základe uvedeného žiada, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol: „1. Uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17 CoE/96/2009-62 zo dňa 29. 09. 2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   sp. zn. 8 Er/134/2008-39 zo dňa 20. 05. 2009 došlo k porušeniu vlastníckeho práva Sťažovateľa v zmysle ustanovenia článku 20 ods. 1 Ústavy SR, článku 11 ods. 1 Listiny základných práv a   slobôd   a   článku   1   ods. 1   Prvého   dodatkového   protokolu   k   Európskemu   dohovoru o ľudských   právach,   a   zároveň   k   porušeniu   práva   Sťažovateľa   na   súdnu   a   inú   právnu ochranu   v   zmysle   ustanovenia   článku   46   ods. 1   Ústavy   SR,   článku   36   ods. 1   Listiny základných práv a slobôd a článku 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ľudských právach.

2. Uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 17CoE/96/2009-62 zo dňa 29. 09. 2009   v   spojení   s   Uznesením   Okresného   súdu   Rimavská   Sobota   sp. zn. 8 Er/134/2008-39 zo dňa 20. 05. 2009 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva Sťažovateľovi náhradu trov konania titulom trov právneho zastúpenia Sťažovateľa. Krajský súd v Banskej Bystrici a Okresný súd Rimavská Sobota sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť trovy právneho zastúpenia Sťažovateľa.“

II.

Ústavný   súd   je   podľa   čl. 127   ods. 1   ústavy   oprávnený   konať   o   sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o   organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. Na   rozhodnutie   o   tej   časti   podanej   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniu okresného súdu sp. zn. 8 Er/134/2008 z 20. mája 2009, nie je daná právomoc ústavného súdu.   Ako   to vyplýva z už citovaného čl. 127   ods. 1 ústavy, právomoc ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy. Proti uzneseniu okresného súdu bolo prípustné odvolanie ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľky mal krajský súd v odvolacom konaní.

Z uvedeného   vyplýva,   že   námietka   porušenia   základných   práv   sťažovateľky v podobe   odvolania   smerujúca   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu   bola   predmetom rozhodovania   krajského   súdu.   V rámci   tejto   procedúry   krajský   súd   ako   súd   odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny názor vyjadril v uznesení sp. zn. 17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009.

Ústavný súd konštatuje,   že   vzhľadom   na princíp   subsidiarity   zakotvený   v čl. 127 ods. 1   ústavy   nebolo   v jeho   právomoci   preskúmanie   prvostupňového   rozhodnutia   preto, lebo jeho preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu. V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie uznesenia krajského súdu sp. zn. 17 CoE/96/2009 z 29. septembra 2009 (obdobne napr. m. m. III. ÚS 135/04, IV. ÚS 405/04, III. ÚS 133/05).   Z uvedeného   dôvodu   ústavný   súd   sťažnosť   v časti   smerujúcej   proti prvostupňovému rozhodnutiu odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

2. Pokiaľ ide o tú časť sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu krajského súdu sp. zn. 17 CoE/96/2009   z 29.   septembra 2009,   ústavný súd   najskôr   pripomína svoju   doterajšiu judikatúru,   podľa   ktorej   nemá   zásadne   oprávnenie   preskúmavať,   či   v   konaní   pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 151/05). Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom napokon nie je ani chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými zásahmi do jeho práv, ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné   (I. ÚS 17/01). Z rozdelenia súdnej moci v ústave medzi ústavný súd a všeobecné súdy totiž vyplýva, že ústavný súd nie je opravnou inštanciou vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov. Úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 ústavy (I. ÚS 13/01, I. ÚS 120/04).

Ústavný   súd   považuje   taktiež   za   potrebné   zdôrazniť,   že   vo   svojej   rozhodovacej činnosti   uprednostňuje   materiálne   poňatie   právneho   štátu,   ktoré   spočíva   okrem   iného v interpretácii   právnych   predpisov   z   hľadiska   ich   účelu   a   zmyslu,   pričom   pri   riešení (rozhodovaní) konkrétnych prípadov sa nesmie opomínať, že prijaté riešenie (rozhodnutie) musí   byť   akceptovateľné   aj   z   hľadiska   všeobecne   ponímanej   spravodlivosti   (m. m. IV. ÚS 1/07,   IV. ÚS 75/08,   I. ÚS 57/07,   I. ÚS 82/07,   IV. ÚS 182/07).   Favorizovanie formálnych požiadaviek vyplývajúcich z noriem bežného zákonodarstva (formálne poňatie právneho   štátu)   môže   totiž   v   konkrétnych   súdnych   konaniach   (alebo   iných   právom upravených   konaniach   pred   orgánom   verejnej   moci)   viesť   k   rozhodnutiam,   ktoré   budú v zjavnom rozpore s účelom a zmyslom príslušnej právnej úpravy a v konečnom dôsledku môžu v súdnych konaniach spôsobiť porušenie práva na spravodlivý proces, a to bez ohľadu na   to,   či   dôjde   k   porušeniu   tohto   práva   len   vo   vzťahu   k   jednému   alebo   vo   vzťahu ku všetkým   účastníkom   súdneho   konania.   Tieto   zásady   musí   mať   na   zreteli   pri   svojej rozhodovacej činnosti nielen ústavný súd, ale aj iné orgány verejnej moci.

Ústavný súd sa zaoberal ďalej tou časťou sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným   postupom   svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a   v   prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II. ÚS 71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Sťažovateľka pripojila k sťažnosti okrem iného aj uznesenie okresného súdu č. k. 8 Er/134/2008-39   z   20.   mája   2009.   Súčasťou   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   je aj právny   názor,   podľa   ktorého   „odôvodnenia   rozhodnutí   prvostupňového   súdu a odvolacieho   súdu   nemožno   posudzovať   izolovane (m. m.   II. ÚS 78/05,   III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08,   IV. ÚS 350/09),   pretože   prvostupňové   a odvolacie   konanie   z hľadiska predmetu   konania   tvoria   jeden   celok“.   Keďže   sa   krajský   súd   v napadnutom   uznesení „stotožnil   s názorom   prvostupňového   súdu“,   ústavný   súd   považuje   za   dôvodné   citovať relevantné časti tohto rozhodnutia, v ktorých sa uvádza:

„Po preskúmaní včas podaných námietok povinného proti exekúcii a po oboznámení sa   s   ostatným   spisovým   materiálom   dospel   súd   k   záveru,   že   námietky   povinného   proti exekúcii sú dôvodné. Podľa ustanovenia § 58 ods. 1 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní, ak tento zákon neustanovuje inak, na rozhodovanie vo veciach zdravotného poistenia sa vzťahujú   všeobecné   predpisy   o   správnom   konaní.   Podľa   ods. 2   citovaného   zákonného ustanovenia   proti   platobnému   výmeru   týkajúcemu   sa   poistného,   prirážky   k   poistnému, poplatku z omeškania, pokút a poplatku za nesplnenie oznamovacej povinnosti možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia. Podľa ods. 4 cit. zák. ust. odvolania a námietky sa podávajú poisťovni   prostredníctvom   orgánu,   ktorý   o   nich   rozhodol   v   prvom   stupni. Poisťovňa o nich rozhodne s konečnou platnosťou.

V danom prípade boli vydané dva platobné výmery zo strany P..., a to platobný výmer   č. 3281/2000   zo   dňa   02. 04. 2001   a   platobný   výmer   č. 3282/2000   zo   dňa 02. 04. 2001. Vo výmeroch bol povinný poučený, že proti týmto výmerom môže podať podľa § 58   ods. 2   zákona   č. 273/1994   Z. z.   odvolanie   do   15   dní   odo   dňa   ich   doručenia prostredníctvom   P...   Obidva   platobné   výmery   sú   opatrené   doložkou   právoplatnosti   dňa 20. 04. 2006 a vykonateľnosti dňa 02. 05. 2006.

Povinnosti   súdu   v   exekučnom   konaní   sú   upravené   okrem   iného   v   ust.   § 41   EP, z obsahu ktorého vyplýva, čo môže byť exekučným titulom v ust. § 44 ods. 2 EP,   ktoré ukladá súdu preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, preskúmať návrh   na   vykonanie   exekúcie   a   exekučný   titul.   Vykonateľnosť   exekučného   titulu   môže exekučný súd skúmať v každom štádiu konania nielen na námietky povinného proti exekúcii. Exekučný súd je oprávnený preskúmať vecnú správnosť exekučného titulu, teda posúdiť, či exekučný   titul   bol   vydaný   orgánom   oprávneným   na   jeho   vydanie,   či   je   formálne aj materiálne   vykonateľný   a   či   sú   oprávnení   a   povinní   hmotnoprávne   legitimovaní z exekučného titulu. V tomto rozsahu skúma exekučný súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale môže tak postupovať v rámci celého exekučného konania.

Súd poukazuje tiež na obsah zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, konkrétne na to,   že   v   tomto   zákone   nie   je konštituovaná   fikcia   doručenia,   pretože   vykonateľnosti exekučného   titulu   bránila   skutočnosť,   že   právoplatnosť a   vykonateľnosť   vyznačená na exekučných   tituloch   po   viac   než piatich   rokoch   od   ich   vydania   bola   vyznačená   bez akejkoľvek súvislosti   s preverením,   či   skutočne   je   možné   postupovať   podľa § 52   ods. 1 zákona   č. 71/1967   Zb.   a   konštatovať,   že   platobné výmery   sa   stali   právoplatnými a vykonateľnými. Nemožno ani konštatovať, že postúpením pohľadávok oprávnený nijakým spôsobom neovplyvnil vyznačenie   právoplatnosti a   vykonateľnosti,   nakoľko   zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v roku 2005, no právoplatnosť vyššie uvedených platobných výmerov bola vyznačená až v roku 2006.

Preto   súd   skonštatoval,   že   nemá   za   preukázané,   že   k   vyznačeniu   právoplatnosti a vykonateľnosti   vyššie   uvedených   platobných   výmerov   došlo   v   súlade   so   zákonom,   čo naviac   len   potvrdzuje   viac   než   päťročný   časový   úsek   medzi   ich   vydaním,   vyznačenou právoplatnosťou a vykonateľnosťou, nakoľko k ich vydaniu došlo v roku 2001 no k ich správoplatneniu   a   vykonateľnosti   až   v   roku   2006.   Právoplatným   a   následne aj vykonateľným rozhodnutím je však len rozhodnutie, proti ktorému sa nemožno odvolať (§ 52 ods. 1 Správneho poriadku). Z uvedených dôvodov preto nie je preukázané, že vyššie uvedené platobné výmery nadobudli právoplatnosť a vykonateľnosť a exekúcia je z tohto dôvodu neprípustná, preto súd námietkam povinného vyhovel.“

V rámci   ústavnej   kontroly, ktorej   bolo podrobené   napadnuté uznesenie krajského súdu   z   hľadiska   námietok   nastolených   sťažovateľkou,   považoval   ústavný   za   potrebné prednostne   sa   zaoberať   zásadnou   námietkou   sťažovateľky,   a to,   či   krajský   súd   v rámci rozhodovania   o   odvolaní   proti   prvostupňovému   rozhodnutiu,   ktorým   bolo   vyhovené námietkam povinného proti exekúcii, mal právomoc posudzovať materiálnu vykonateľnosť exekučných titulov (t. j. platobných výmerov P... č. 3821/2000 a č. 3822/2000 z 2. apríla 2001) opatrených doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti. Keďže tieto exekučné tituly majú   dôkaznú   silu   verejnej   listiny   podľa   § 134   OSP,   platí   o nich,   že   pokiaľ   nie   je preukázaný opak, ich obsah sa považuje za správny (resp. pravdivý). Sťažovateľka pritom spochybňuje, že by bol povinný uviedol v konaní nejaké skutočnosti vyvracajúce obsah a pravdivosť týchto verejných listín (tvrdil len, že mu neboli doručené, čo ešte nemusí samo osebe vylúčiť možnosť nadobudnutia ich právoplatnosti), a zastáva názor, že ani neoznačil dôkazy preukazujúce ich údajnú nepravdivosť a že neuniesol ani dôkazné bremeno v zmysle požiadaviek civilného procesu.

Z listinných dôkazov, ktoré mal ústavný súd k dispozícii, je zrejmé, že všeobecné súdy, hoci okresný súd pôvodne vydal poverenie na vykonanie exekúcie, následne v konaní o námietkach povinného proti exekúcii dospeli k záveru, že exekúciu nemožno vykonať pre jej   neprípustnosť,   keďže   nemali   za   preukázané,   že   k vyznačeniu   právoplatnosti a vykonateľnosti   platobných   výmerov   (exekučných   titulov)   došlo   v súlade   so   zákonom, a teda   že   exekučné   tituly,   na   základe   ktorých   mala   byť   exekúcia   vykonaná,   nadobudli právoplatnosť a stali sa vykonateľnými. V konečnom dôsledku to z pohľadu sťažovateľky znamená,   že všeobecné   súdy   mali   odmietnuť   poskytnúť   ochranu   jej   základnému   právu na súdnu ochranu v rámci exekučného konania.

Krajský súd v tejto súvislosti v podstatnom uviedol: „Odvolací   súd   sa   stotožňuje   s   názorom   prvostupňového   súdu,   v   rámci   ktorého prvostupňový   súd   skúmal   vykonateľnosť   predmetných   exekučných   titulov,   pretože vykonateľnosť   exekučného   titulu   môže   exekučný   súd   skúmať   v   každom   štádiu   konania, nielen na námietky povinného proti exekúcii. Exekučný súd je oprávnený preskúmať vecnú správnosť exekučného titulu a posúdiť, či exekučný titul bol vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je formálne aj materiálne vykonateľný a či sú oprávnení a povinní hmotno-právne legitimovaní   z exekučného titulu.   V   tomto   rozsahu skúma   exekučný   súd exekučný titul pri rozhodovaní o žiadosti exekútora na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, ale môže tak postupovať v rámci celého exekučného konania. V prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky vykonateľnosti exekučného titulu, môže aj bez návrhu exekúciu zastaviť. V danom prípade prvostupňový súd vyhovel námietkam povinného proti exekúcii, v ktorých povinný tvrdil, že mu predmetné platobné výmery neboli doručené. Okresný súd nevychádzal bez ďalšieho len z tvrdenia povinného v tom, že mu platobné výmery neboli doručené ale vyzval JUDr. T. K., správcu konkurznej podstaty úpadcu P..., aby sa vyjadril k uvedeným platobným výmerom a preukázal, na akom základe a na základe akej právnej skutočnosti došlo k vyznačeniu ich právoplatnosti a vykonateľnosti. Správca konkurznej podstaty úpadcu P... v odpovedi na predmetnú výzvu zo dňa 21. 04. 2009 uviedol, že celú agendu   odovzdal   oprávnenému   ako   postupníkovi,   preto   nemá   možnosť   preukázať skutočnosti   požadované   súdom.   Oprávnený   na   rovnakú   výzvu   okresného   súdu   reagoval v podaní zo dňa 06. 05. 2009 tak, že sa nijakým spôsobom nezúčastnil na správnom konaní, v ktorom boli predmetné platobné výmery vydané a správoplatnené, a že o tomto konaní nemá   žiadne   informácie.   V   odvolaní   ešte   poukázal   na to,   že   nebol   povinný   predmetné doručenky   prevziať,   nakoľko   nebol   účastníkom správneho   konania.   Pri   kontrole   svojej dokumentácie zistil, že nemá k dispozícii doručenky, na základe ktorých došlo k vyznačeniu právoplatnosti a vykonateľnosti na exekučných tituloch.

Okresný súd sa nestotožňuje s názorom oprávneného, že súd je viazaný materiálnou právoplatnosťou platobných výmerou a nie je oprávnený ich v rámci exekučného konania posudzovať.   Takýto   právny   záver   nevyplýva   ani   z   rozhodnutia   Najvyššieho   súdu   SR 5 Cdo/147/2002 zo dňa 10. 06. 2003, na ktoré poukázal oprávnený vo svojom odvolaní, pretože   v   uvedenom   rozhodnutí   najvyšší   súd   na   uvedenú   správnosť   exekučného   titulu a materiálnu   právoplatnosť   exekučného   titulu poukázal   z   hľadiska   toho,   že   dôvodom na vyhlásenie exekúcie za neprípustnú a jej zastavenie nemôže byť neskoršie rozhodnutie súdu,   ktorým   bolo   inak   rozhodnuté   o   otázke   riešenej   v   konaní,   výsledkom   ktorého   bol exekučný titul, ako otázky predbežnej. Z uvedeného vyplýva, že tieto pojmy použil v úplne inom kontexte ako je skúmanie otázky, či vôbec exekučný titul nadobudol právoplatnosť a vykonateľnosť.   Nesprávna   je   aj   argumentácia   oprávneného   poukazujúca   na   ust.   § 24 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, pretože doručovanie správnych rozhodnutí právnickým osobám upravuje ust. § 25 citovaného zákona v ods. 2, v ktorého sa uvádza, že ak nemožno doručiť písomnosť právnickej osobe na adresu, ktorú uviedla, alebo je známa, ani na adresu jej sídla uvedenú v obchodnom registri alebo v inom registri, v ktorom je zapísaná, a jej iná adresa nie je správnemu orgánu známa, písomnosť sa považuje po troch dňoch od vrátenia nedoručenej 17 CoE/96/2009 zásielky správnemu orgánu za doručenú, a to   aj   vtedy,   ak   ten,   kto   je   oprávnený   konať   za   právnickú   osobu,   sa   o   tom   nedozvie. V konaní   nebolo   preukázané   splnenie   podmienok   vymedzených   v   ust.   § 25   ods. 2   zák. č. 71/1996 Zb. a ani to, že by nebolo možné predmetné platobné výmery v zmysle ust. § 25 ods. 2 zák. č. 71/1967 Zb. povinnému doručiť.

Na   základe   uvedených   skutočností   odvolací   súd   konštatuje,   že   okresný   súd postupoval   správne,   keď   námietkam   povinného   z   dôvodov   uvedených   v   odôvodnení napadnutého uznesenia vyhovel, preto odvolací súd uznesenie okresného súdu ako vecne správne podľa ust. § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. potvrdil.“

Ústavný   súd   sa   prikláňa   k názoru   všeobecných   súdov,   ktoré   odmietli   tvrdenie sťažovateľky o viazanosti materiálnou právoplatnosťou platobných výmerov, ktorá podľa nej vylučuje ich oprávnenie posudzovať tieto platobné výmery v rámci exekučného konania.

Ústavný súd naopak považuje za ústavne aprobovateľný názor okresného súdu, ktorý si osvojil aj krajský súd a podľa ktorého „vykonateľnosť exekučného titulu môže exekučný súd   skúmať   v každom   štádiu   konania,   nielen   na   námietky   povinného   proti   exekúcii“, ale aj ex officio,   a to   najmä   ak   nastanú   pochybnosti   o tom,   či   sa   stal   vykonateľným, predovšetkým či bol riadne doručený. V tejto súvislosti poukazuje ústavný súd aj na názor vyslovený vo veci inej sťažnosti sťažovateľky podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vedenej pod sp. zn.   III. ÚS 101/2010,   v ktorom   odkazuje   na «§ 58   ods. 1   zákona   Národnej   rady Slovenskej   republiky   č. 233/1995   Z. z.   o   súdnych   exekútoroch   a   exekučnej   činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Exekučný poriadok“), z ktorého vyplýva, že exekúciu možno zastaviť na návrh alebo aj bez návrhu. Pri prvej zákonnej možnosti medzi dôvody (§ 57 ods. 1 Exekučného poriadku) patrí aj nevykonateľné rozhodnutie, ako aj rozhodnutie, na ktorom síce bola vyznačená vykonateľnosť, ale na základe výsledkov dokazovania súd dospeje k záveru, že doložka vykonateľnosti bola vyznačená omylom alebo nesprávne, čo má za následok to, že rozhodnutie v skutočnosti nie je vykonateľné. Všeobecný súd je povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu.   Bez   jeho   existencie   nie   je   možné   exekúciu   vykonať.   Ak   teda   krajský   súd   dospel k záveru,   že   nedoručenie   exekučného   titulu   –   platobného   výmeru   do   vlastných   rúk povinného   je   prekážkou   pokračovania   v   exekučnom   konaní   podľa   § 57   ods. 1   písm. a) Exekučného   poriadku,   správne   rozhodol,   ak   sa   stotožnil   so   závermi   okresného   súdu a svojím rozhodnutím potvrdil rozhodnutie okresného súdu, ktorým sa vyhovelo námietkam povinného v exekučnom konaní.».

Napokon   relevantná   právna   teória   (pozri   Ševček/Ficová   a kol.:   Občiansky   súdny poriadok,   komentár.   C. H. BECK,   2009,   s.   350)   uvádza,   že   „Od   skúmania   pravosti   sa odlišuje skúmanie pravdivosti obsahu listiny (správnosť listiny). Zákon v ustanovení § 134 zakotvuje, že obsah listiny sa považuje za pravdivý, pokiaľ nie je dokázaný opak. Súd je oprávnený skúmať pri každej verejnej listine jej pravosť a pokiaľ sa vyskytnú pochybnosti, aj jej pravdivosť.“.

Vo väzbe na uvedené nepovažoval už ústavný súd za potrebné venovať sa ďalším argumentom   sťažovateľky,   napr.   o „prenesení   dôkazného   bremena“ na   povinného v súvislosti s preukazovaním právoplatnosti a vykonateľnosti exekučných titulov.

Sťažovateľka namietala aj arbitrárnosť a neudržateľnosť odôvodnenia napadnutého uznesenia krajského súdu. Podľa názoru ústavného súdu však krajský súd sťažovateľke dostatočne ozrejmil okolnosti, ktoré boli podkladom na záver o neprípustnosti exekúcie, vykonal   ústavne   súladný   výklad   platných   právnych   predpisov,   ktorý   nie   je   svojvoľný a nepopiera zmysel interpretovaných a použitých právnych noriem a vysporiadal sa ústavne akceptovateľným spôsobom aj s jej námietkami založenými na odvolávaní sa na konštantnú judikatúru   (uznesenie   najvyššieho   súdu   sp. zn.   5 Cdo/147/2002   z 10. júna 2003) a v nadväznosti   na   to   rozhodol   o potvrdení   prvostupňového   rozhodnutia,   ktorým   bolo námietkam povinného proti exekúcii vyhovené.

Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu podľa názoru ústavného súdu jasným   a   zrozumiteľným   spôsobom   reaguje   na   všetky   pre   vec   z   hľadiska   právneho i skutkového podstatné argumenty sťažovateľky obsiahnuté v jej odvolaní proti uzneseniu okresného súdu o vyhovení námietkam povinného. Takéto odôvodnenie považuje ústavný súd   za   dostatočné   a   ústavne   konformné.   Zo   záverov   krajského   súdu   týkajúcich   sa posudzovanej právnej otázky nevyplýva jednostrannosť alebo taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich podstaty a zmyslu. Výklad dotknutých právnych noriem zodpovedá zároveň princípom rozumného usporiadania práv a povinností dotknutých subjektov. Závery krajského súdu, pokiaľ ide o existenciu   dôvodov   na vyhovenie   námietkam   povinného,   nemožno   preto   považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Pokiaľ   ide   o odvolávanie   sa   sťažovateľky   na   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 M Cdo 8/2008 zo 17. júna 2009 s tým, že v tejto veci iných účastníkov konania rozhodol najvyšší súd spôsobom, s ktorým sa sťažovateľka stotožnila, ústavný súd si je vedomý toho, že situácie, keď všeobecné súdy v iných konaniach obdobnú či zhodnú problematiku odlišne právne posúdia, nie je žiaduci. To však bez ďalšieho nemusí znamenať, že by každá takáto nezhoda musela mať za následok porušenie základného práva s ústavnoprávnym rozmerom a v každom prípade by to zakladalo nutnosť vyslovenia porušenia základného práva alebo slobody vedúce zároveň k zrušeniu namietaného rozhodnutia. K náprave tohto nežiaduceho stavu   slúži   predovšetkým   zjednocovanie   rozhodovacej   praxe   všeobecných   súdov,   čo zásadne   nie   je   úlohou   ústavného   súdu,   ale   je   to   vecou   odvolacích   súdov,   no   najmä najvyššieho súdu (I. ÚS 199/07, I. ÚS 235/07). Úlohou ústavného súdu je prioritne posúdiť napadnuté rozhodnutie z pohľadu jeho ústavnej udržateľnosti, a týmto kritériám, ako už bolo uvedené, napadnuté rozhodnutie vyhovuje.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy, ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

S prihliadnutím na postavenie ústavného súdu vo vzťahu k rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 listiny, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je právo na rozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na   úspech   v   konaní   (obdobne   napr.   II. ÚS 218/02,   III. ÚS 198/07,   I. ÚS 265/07, III. ÚS 139/08,   III. ÚS 386/09),   ústavný   súd   sťažnosť   v   tejto   časti   odmietol   podľa   § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

3.   Sťažovateľka   v   ďalšej   časti   sťažnosti   namietala   porušenie   základného   práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a čl. 11 ods. 1 listiny („každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu...“) a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu („každá fyzická alebo právnická osoba má právo   pokojne   užívať svoj   majetok.   Nikoho   nemožno   zbaviť jeho   majetku   s výnimkou verejného   záujmu   a za   podmienok,   ktoré   ustanovuje   zákon   a všeobecné   zásady medzinárodného   práva“),   ku   ktorému   malo   dôjsť   tým,   že   napriek   jej   legitímnemu očakávaniu pri splnení podmienok a predpokladov vymedzených Exekučným poriadkom nemala k dispozícii ten druh zákonnej ochrany jej vlastníckeho práva, ktorý jej zákon pri takomto prejave vôle poskytuje.

Ústavný   súd   podľa   svojej   stabilizovanej   judikatúry   (napr.   II. ÚS 78/05)   zastáva názor, že všeobecný súd zásadne nemôže byť sekundárnym porušovateľom základných práv a práv hmotného charakteru, ku ktorým patrí aj základné právo vyplývajúce z čl. 20 ods. 1 ústavy   (resp.   základné   právo   podľa   čl. 11   ods. 1   listiny   a právo   podľa   čl. 1   ods. 1 dodatkového protokolu), ak toto porušenie nevyplýva z toho, že všeobecný súd súčasne porušil   ústavnoprocesné   princípy   vyplývajúce   z   čl. 46   až   čl. 48   ústavy.   O prípadnom porušení   uvedených   práv   by   bolo   možné   uvažovať   zásadne   len   vtedy,   ak   by   zo strany všeobecného   súdu   primárne   došlo   k   porušeniu   niektorého   zo   základných   práv,   resp. ústavnoprocesných princípov vyjadrených v čl. 46 až čl. 48 ústavy, resp. v spojení s ich porušením. Z uvedeného vyplýva, že porušenie základného práva podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu)   možno   v   konaní   pred   ústavným   súdom   zásadne   namietať   len   v spojení s namietaním porušenia základných práv, resp. ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy. Táto právomoc ústavného súdu však nie je zároveň spojená so vznikom jeho   oprávnenia   a   povinnosti   hodnotiť   právne   názory   všeobecných   súdov,   ku ktorým dospeli na základe výkladu a uplatňovania zákonov.

Ústavný súd v okolnostiach daného prípadu nezistil, že by namietané rozhodnutie krajského súdu bolo svojvoľné alebo v zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené v zrejmom omyle a v nesúlade s platnou právnou úpravou. Ústavný súd v takomto prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov tohto súdu. Tvrdenia sťažovateľky preto podľa názoru ústavného súdu sledujú len dosiahnutie zmeny súdneho konania, ktoré skončilo pre ňu nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno spájať s porušením základného práva na ochranu jej vlastníctva a práva vlastniť majetok, resp. ho nerušene užívať, ktoré nemôže samo osebe nastať rozhodnutím štátneho orgánu, ktorým tento orgán uplatní svoju právomoc.

Ústavný   súd   dospel   k   záveru,   že   namietané   rozhodnutie   krajského   súdu,   ako aj dôvody   uvádzané   sťažovateľkou   v   sťažnosti   neobsahujú   také   skutočnosti,   ktoré   by svedčili o porušení ústavnoprocesných princípov podľa čl. 46 až čl. 48 ústavy, a teda ani základného práva sťažovateľky podľa čl. 20 ods. 1 ústavy (resp. základného práva podľa čl. 11 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 1 ods. 1 dodatkového protokolu).

Vzhľadom na tieto skutočnosti a závery ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľky v tejto časti rovnako z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

4.   V   súvislosti   s   namietaným   porušením   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru sťažovateľka namietala aj porušenie ustanovenia § 1 ods. 1 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, podľa ktorého „ústavné zákony, iné   zákony   a   ďalšie   právne   predpisy,   ich   výklad   a   používanie   musí   byť   v   súlade s Listinou...“. Uvedená právna norma predstavuje všeobecné interpretačné pravidlo, ktoré je možné aplikovať len v súvislosti s namietaním porušenia konkrétneho základného práva uvedeného v listine, v danom prípade v spojení s čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny. Keďže   ústavný   súd   v   posudzovanej   veci   nezistil   porušenie   základného   práva   na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny) ani práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru,   nemohlo   dôjsť   ani   k porušeniu   interpretačného   pravidla zakotveného v tejto právnej norme. Aj v tejto časti ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Po odmietnutí sťažnosti sťažovateľky ako celku nebol už právny dôvod zaoberať sa jej   ostatnými   návrhmi,   t. j.   návrhom   na   zrušenie   označených   rozhodnutí   menovaných všeobecných súdov a priznanie náhrady trov konania.

Vzhľadom   na   všetky   uvedené   skutočnosti   rozhodol   ústavný   súd   tak,   ako   to   je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 30. augusta 2010