znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/09-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. augusta 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H. a H. H., obaja bytom P., zastúpených advokátkou JUDr. A. D., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Okresného súdu Poprad sp. zn. 12 C 572/02 zo 16. apríla 2004, rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4 Co 315/05 zo 6. februára 2006, prípisom Krajskej prokuratúry v Prešove č. k. Kc 2082/06-13 z 31. mája 2006, ako aj uznesením Okresného súdu Poprad sp. zn. 14 Er 107/2007 z 13. októbra 2008, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. J. H. a H. H. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. decembra 2008   doručená   sťažnosť   Ing.   J.   H.   (ďalej   len   „sťažovateľ“)   a H.   H.   (ďalej   len „sťažovateľka“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), obaja bytom P., zastúpených advokátkou JUDr. A. D., P., ktorou namietajú porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Okresného súdu Poprad (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 12 C 572/02 zo 16. apríla 2004, rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 4 Co 315/05 zo 6. februára 2006, prípisom Krajskej   prokuratúry   v   Prešove   (ďalej   len   „krajská   prokuratúra“)   č.   k.   Kc   2082/06-13 z 31. mája 2006, ako aj uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 107/2007 z 13. októbra 2008.

Podaním   doručeným   ústavnému   súdu   16.   decembra   2008   právna   zástupkyňa sťažovateľov   doplnila   sťažnosť   o   uznesenie   okresného   súdu   sp.   zn.   14   Er   107/2007 z 13. októbra 2008 s vyznačenou doložkou právoplatnosti.

Z obsahu   sťažnosti   a priložených   príloh   vyplýva,   že   okresným   súdom   bolo   pod sp. zn. 12 C 572/02 vedené konanie o určenie hranice medzi pozemkami s príslušenstvom v obci J. na základe žalobného návrhu B. Č. a J. Č., obaja bytom P. (ďalej len „žalobcovia“), proti sťažovateľom ako žalovaným.

Sťažovatelia uviedli: „my sme si svoj rodinný dom postavili v súlade so stavebným povolením   na   našom   pozemku,   ktorý   sme   kúpili   v roku   1988   a ktorý   bol   zameraný geometrickým plánom. Stavba bola riadne skolaudovaná s konštatovaním, že podmienky stanovené   v stavebnom   rozhodnutí   boli   z našej   strany   dodržané.   Oplotenie   okolo   nášho domu sme vykonali na základe ohlásenia drobnej stavby.“

Okresný   súd   rozsudkom   sp.   zn.   12   C   572/02   zo   16.   apríla   2004   určil   hranicu pozemku   žalobcov   par.   č.   530/3,   zapísaného   na   LV   č.   310,   obec   J.,   kat.   územie   M. a pozemku sťažovateľov parc. č. 534/6, zapísaného na LV č. 301, obec J., kat. územie M. a zároveň zaviazal sťažovateľov odstrániť z pozemku žalobcov časť obvodového múru ich rodinného domu, obvodový chodník okolo ich rodinného domu, ako aj kovovo-drevené oplotenie.

Krajský súd po odvolaní sťažovateľov rozsudkom sp. zn. 4 Co 315/05 zo 6. februára 2006 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Podľa   názoru   sťažovateľov „nám   súdnym   rozhodnutím   bola   vyvlastnená   časť pozemku,   za   ktoré   vyvlastnenie   sme   však   nedostali   žiadnu   finančnú   náhradu.   Súdnym rozhodnutím nadobudli odporcovia v 1) a 2) rade cca 50 m2 pozemku, za ktorý nemuseli nič zaplatiť. Pritom predmetom konania nebolo určenie vlastníckeho práva.“.

Sťažovatelia v uvedenej právnej veci podali 4. mája 2006 Generálnej prokuratúre Slovenskej   republiky   podnet   na   podanie   mimoriadneho   dovolania.   Krajská   prokuratúra prípisom   č.   k.   Kc   2082/06-13   z   31.   mája   2006   odmietla   podanie   sťažovateľov   ako nedôvodné.   Podľa   tvrdenia   sťažovateľov   odpoveď   krajskej   prokuratúry   je „všeobecná, ničím nezdôvodnená a nepresvedčivá“.

Sťažovatelia ďalej v sťažnosti uviedli, že žalobcovia následne podali proti nim ako povinným návrh na exekúciu súdnej exekútorke JUDr. B. H., Exekútorský úrad S. (ďalej len „súdna exekútorka“).

O námietkach sťažovateľov voči upovedomeniu o začatí exekúcie rozhodol okresný súd (vyšší súdny úradník) uznesením sp. zn. 14 Er 107/2007 z 20. marca 2008 tak, že im čiastočne vyhovel v časti sumy 46,94 € (1 414 Sk). Vo zvyšnej časti námietky sťažovateľov voči exekúcii zamietol a súčasne zamietol aj ich námietky voči trovám exekúcie. Po podaní odvolania sťažovateľmi bol druhý a tretí výrok uznesenia okresného súdu z 20. marca 2008 v súlade s § 374 ods. 4 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zrušený a vo veci opätovne   rozhodol   sudca   okresného   súdu   tak,   že   uznesením   sp.   zn.   14   Er   107/2007 z 13. októbra 2008 v prevyšujúcej časti námietky sťažovateľov zamietol a zamietol aj ich námietky voči trovám exekúcie.

Sťažovatelia v tejto súvislosti namietajú, že «pokiaľ sa exekúciou posunie hranica v zmysle rozsudku, odporcovia v 1) a 2) rade budú mať výmeru o cca 50 m2 viac ako kúpili a majú   zapísanú   na   LV.   Takýto   spôsob   straty   vlastníckeho   práva   na   strane   jednej a nadobudnutie vlastníckeho práva na strane druhej nepozná ani Ústava SR ani Občiansky zákonník... My sme nezákonne, tzv. „určením hranice“ boli pripravení o 50 m2 pozemku a v prípade vykonania exekúcie budeme pripravení aj o časť nášho rodinného domu.».

Na   základe   skutočností   uvedených   v   sťažnosti   sa   sťažovatelia   domnievajú,   že označenými   rozhodnutiami   okresného   súdu, krajského   súdu   a postupom   krajskej prokuratúry došlo k porušeniu ich základných práv podľa čl. 20 a čl. 46 ods. 1 ústavy.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd o ich sťažnosti nálezom takto rozhodol: „Základné právo navrhovateľov na ochranu vlastníckeho práva podľa Druhej hlavy, druhého   oddielu,   čl.   20   Ústavy   SR   a podľa   siedmeho   oddielu,   čl.   46   Ústavy   SR   bolo porušené, a to rozsudkom Okresného súdu v Poprade č. k. 12 C 572/02 a Krajského súdu v Prešove č. k. 4 Co 315/05, listom Krajskej prokuratúry v Prešove sp. zn. Kc 2082/06-13 zo dňa 31. 05. 2006, uznesením Okresného súdu v Poprade č. k. 14 Er/107/2007-55 zo dňa 13. 10. 2008.

Ústavný   súd   vracia   Okresnému   súdu   v Poprade   vec   na   nové   konanie   a priznáva navrhovateľom nárok na náhradu škody v sume rovnajúcej sa vykonaným zrážkam zo mzdy navrhovateľky   v 2),   t.   j.   v sume   25.000,-   Sk   v lehote   10   dní   od   doručenia   rozhodnutia k rukám navrhovateľky v 2) rade.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pri predbežnom prerokúvaní sťažnosti vychádzal ústavný súd z § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého je ústavný súd viazaný návrhom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení základných práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu, pričom ochrana   sťažovateľom   označených   základných   práv   a slobôd   v konaní   pred   ústavným súdom je poskytovaná proti konkrétne vymedzeným porušovateľom týchto základných práv a slobôd, ktorí majú právomoc (kompetenciu) konať a rozhodovať o otázkach spojených so základnými právami a slobodami v zmysle čl. 127 ods. 1 ústavy. Je na sťažovateľoch, aby uviedli konkrétny orgán verejnej moci, ktorý je v ich veci oprávnený a povinný chrániť základné   práva   a slobody   v rozsahu   vymedzenom   konkrétnymi   všeobecnými   záväznými právnymi predpismi, predovšetkým zákonmi, a jeho úkony, ktoré namietajú (§ 50 ods. 1 zákona o ústavnom súde).

Sťažovatelia   v petite   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   podľa   čl.   20 a čl. 46 ods. 1 ústavy rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 572/02 zo 16. apríla 2004, rozsudkom   krajského súdu sp.   zn. 4 Co 315/05 zo 6. februára 2006, prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 2082/06-13 z 31. mája 2006 a tiež uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 107/2007 z 13. októbra 2008.

1.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   a   čl.   46   ods.   1 rozsudkom okresného súdu sp. zn. 12 C 572/02 zo 16. apríla 2004

Ústavný súd   rozhoduje podľa   čl.   127 ods.   1 ústavy   o sťažnostiach   týkajúcich   sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého   zo   základných   práv   alebo   slobôd   nezakladá automaticky   aj   právomoc   ústavného   súdu   na   konanie   o nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovatelia sa ochrany základného práva alebo slobody môžu domôcť využitím im dostupných a účinných právnych prostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (I. ÚS 103/02).

V tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatoval,   že   rozsudok   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 572/02 zo 16. apríla 2004 v spojení s opravným uznesením z 11. júla 2005 o určenie hranice medzi pozemkami s príslušenstvom bol po podaní riadneho opravného prostriedku (odvolania)   sťažovateľmi   oprávnený,   ako   aj   povinný   preskúmať   odvolací   krajský   súd a rozhodnúť o ňom. Táto skutočnosť vzhľadom na princíp subsidiarity vyplývajúci z čl. 127 ods.   1   ústavy   vylučuje   právomoc   ústavného   súdu   rozhodovať   o časti   sťažnosti,   ktorou sťažovatelia   namietajú   porušenie   svojich   práv rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn. 12 C 572/02 zo 16. apríla 2004. Ústavný súd preto sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

2.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   a   čl.   46   ods.   1 rozsudkom krajského súdu sp. zn. 4 Co 315/05 zo 6. februára 2006, ako aj prípisom krajskej prokuratúry č. k. Kc 2082/06-13 z 31. mája 2006

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok prijatia sťažnosti na ďalšie konanie pred ústavným súdom podľa čl. 127 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody. Zmeškanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   III.   ÚS   124/04,   IV. ÚS 14/03).   Z uvedeného   vyplýva,   že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Ústavný   súd   z obsahu   sťažnosti   a priloženej   listinnej   dokumentácie   zistil,   že namietaný rozsudok krajského súdu sp. zn. 4 Co 315/05 zo 6. februára 2006 nadobudol právoplatnosť   11.   apríla   2006.   Taktiež   zistil,   že   krajská   prokuratúra   odložila   podnet sťažovateľov   na podanie mimoriadneho   dovolania   prípisom   z 31.   mája 2006. Sťažnosť sťažovateľov bola podaná na poštovú prepravu 28. novembra 2008 a doručená ústavnému súdu 1. decembra 2008. Z toho vyplýva, že sťažnosť sťažovateľov bola ústavnému súdu doručená zjavne po uplynutí lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

Na   základe   uvedeného   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu, že bola podaná oneskorene.

3.   K namietanému   porušeniu   základných   práv   podľa   čl.   20   a   čl.   46   ods.   1 uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 107/2007 z 13. októbra 2008

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej predmetom je aj namietané porušenie základných práv sťažovateľov podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 20 ústavy uznesením okresného súdu sp. zn. 14 Er 107/2007 z 13. októbra 2008, ktorým rozhodol o zamietnutí námietok sťažovateľov voči exekúcii [v časti prevyšujúcej sumu 46,94 € (1 414 Sk)] a voči trovám exekúcie.

Zo sťažnosti a z priloženej dokumentácie vyplýva, že na základe návrhu žalobcov ako oprávnených zo 4. októbra 2007 a poverenia okresného súdu z 11. decembra 2007 súdna exekútorka   začala   exekučné   konanie   proti   sťažovateľom   ako   povinným   o vymoženie uloženej povinnosti odstrániť z pozemku žalobcov ako oprávnených časť obvodového múru ich rodinného domu v rozsahu zásahu vyznačeného v bode 29 v grafickej časti kontrolného znaleckého   posudku   č.   4/94   z   5.   novembra   1995,   odstrániť   z pozemku   oprávnených obvodový   chodník   okolo   ich   rodinného   domu,   odstrániť   z pozemkov   oprávnených kovovo-drevené oplotenie a vymoženie trov konania v sume 46,94 € (1 414 Sk) s prísl. Voči upovedomeniu o začatí exekúcie podali sťažovatelia námietky a taktiež podali námietky voči trovám   exekúcie.   Okresný   súd   uznesením   sp.   zn.   14   Er   107/2007   z 20. marca   2008 námietkam sťažovateľov voči exekúcii čiastočne vyhovel v časti sumy 46,94 € (1 414 Sk). V prevyšujúcej časti námietky sťažovateľov voči exekúcii spolu s námietkami voči trovám exekúcie zamietol.

Podľa   §   374   ods.   4   tretej   vety   OSP   ak   odvolanie   podané   v odvolacej   lehote oprávnenou osobou smeruje proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka alebo justičného čakateľa, proti ktorému zákon odvolanie nepripúšťa (§ 202 OSP), rozhodnutie sa podaním odvolania zrušuje a opätovne rozhodne sudca.

Po podaní odvolania sťažovateľmi bol druhý a tretí výrok uznesenia okresného súdu z 20. marca 2008 v súlade s § 374 ods. 4 OSP zrušený, pričom vo veci opätovne rozhodol sudca okresného súdu uznesením z 13. októbra 2008, ktorým v prevyšujúcej časti námietky povinných voči exekúcii zamietol a súčasne zamietol aj ich námietky voči trovám exekúcie. Proti predmetnému uzneseniu okresného súdu nie je prípustné odvolanie.

Sťažovatelia   namietajú,   že   proti   nim   vedené   exekučné   konanie   je „protiústavné. Exekúcii   predchádzal   nezákonný   postup   súdov   a nezáujem   Generálnej   prokuratúry zaoberať sa vecou do jej hĺbky.“.

Súčasne namietajú postup súdnej exekútorky v súvislosti s vykonávaním zrážky zo mzdy sťažovateľky na úhradu trov exekučného konania. Právoplatný rozsudok ako exekučný titul   sťažovatelia   považujú za nevykonateľný,   keď argumentujú tým,   že «akým právnym titulom máme „zbúrať časť obvodového múru rodinného domu“ postaveného v súlade so stavebným rozhodnutím, na našom pozemku a riadne skolaudovaného?

Je evidentné, že súdy pri svojom rozhodovaní neuvažovali nad rizikami zbúrania časti obvodového múru domu, t. j. možnosťou, že sa nám zrúti celá stavba. Nevzali do úvahy náklady spojené s prípadným zbúraním časti obvodového múru.

Súdy vôbec nezaujímajú následky ich rozhodnutí.».

Sťažovatelia taktiež nesúhlasia s právnym názorom okresného súdu, že námietky voči trovám exekúcie podali oneskorene. Podľa nich takéto konštatovanie okresného súdu by malo svoje opodstatnenie len v prípade, ak by podávali námietky iba voči trovám exekúcie, a nie voči celej exekúcii.

Ešte   pred   preskúmaním   námietok   sťažovateľov   ústavný   súd   poukázal   na   svoju konštantnú   judikatúru,   podľa   ktorej   vzhľadom   na   svoje   ústavne   postavenie   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96). Preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02 atď.).

Otázka   posúdenia   prípustnosti   námietok   sťažovateľov   (povinných)   v exekučnom konaní je otázkou zákonnosti, a jej riešenie preto v zásade nemôže viesť k záveru o porušení označených   práv   sťažovateľov   (mutatis   mutandis   IV.   ÚS   35/02).   Z obsahu   tejto   časti sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas sťažovateľov s právnym názorom okresného súdu vysloveným v uznesení sp. zn. 14 Er 107/2007 z 13. októbra 2008.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia okresného súdu okrem iného vyplýva: „...   exekučné   konanie   je   vedené   na   základe   právoplatného   a vykonateľného exekučného titulu rozsudku Okresného súdu Poprad č. k. 12 C/572/2002-79 zo dňa 16. 04. 2004 v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Poprad č. k. 12 C/572/2002-109 zo dňa 11. 07. 2005 a rozsudkom Krajského súdu Prešov č. k. 4 Co/315/2005-121 zo dňa 06. 02. 2006, v ktorom sa ukladá povinným povinnosť zaplatiť peňažnú sumu a zároveň iná povinnosť než zaplatenie peňažnej sumy. Skutočnosti uvádzané povinnými v námietkach, že exekučný   titul je   nezákonným   zásahom   do   vlastníckeho   práva,   že   posunutím   hranice oprávnení nadobudli vlastnícke právo k pozemku, keď posunutie hranice nie je právnym titulom, akým môže byť nadobudnuté vlastnícke právo a že odstránenie časti obvodového múru rodinného domu znamená zničenie stavby, sú skutočnosťami, ktorými sa povinní mali brániť v pôvodnom konaní či už na súde prvého stupňa alebo v odvolacom konaní na súde druhého   stupňa.   Námietky   nie   sú   totiž   opravným   prostriedkom   a povinní   nemôžu v exekučnom konaní uplatňovať ani hmotnoprávne ani formálnoprávne námietky, ktoré mali uplatniť v pôvodnom konaní. Exekučné konanie je teda vedené na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu a keďže povinní povinnosť uloženú v exekučnom titule dobrovoľne nesplnili, mali oprávnení dôvod podať návrh na vykonanie exekúcie. Povinní vo svojich námietkach proti prevyšujúcej časti vymáhaného nároku nepreukázali, že po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré by spôsobili zánik vymáhaného nároku, alebo ktoré bránia jeho vymáhateľnosti alebo že by tu boli iné dôvody, pre ktoré je exekúcia neprípustná, preto súd v prevyšujúcej časti námietky povinných v 1. a 2. rade zamietol.“

K námietke dodržania lehoty na podanie námietok voči trovám exekúcie okresný súd v odôvodnení uviedol:

„Podľa § 201 ods. 2 Exekučného poriadku v platnom znení účastník konania môže vzniesť u exekútora do troch dní od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie námietky proti   trovám   exekúcie.   O námietkach   rozhoduje   súd   (§   45).   Proti   rozhodnutiu   súdu o námietkach proti trovám exekúcie nie je prípustné odvolanie.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti a citované zákonné ustanovenie mal súd preukázané,   že   povinní   podali   námietky   proti   trovám   exekúcie   po   zákonom   stanovenej lehote. S prihliadnutím ku dňu doručenia upovedomenia o začatí exekúcie dňa 11. 01. 2008 a plynutiu 3-dňovej lehoty na podanie námietok proti trovám exekúcie lehota povinným uplynula   dňom   14.   01.   2008.   Podľa   podacej   pečiatky   pošty   Poprad   2   povinní   podali námietky proti trovám exekúcie až dňa 22. 01. 2008, teda po zákonom stanovenej lehote. Exekučný poriadok stanovuje dve rozdielne a samostatné lehoty na podanie námietok proti upovedomeniu o začatí exekúcie a námietok proti trovám exekúcie, ktoré spolu nesúvisia. Preto odvolanie povinných voči tretiemu výroku uznesenia č. k. 14 Er/107/2007-32 zo dňa 20. 03. 2008 nie je dôvodné a súd námietky proti trovám exekúcie zamietol.“

Podľa názoru ústavného súdu sú citované právne názory okresného súdu v danej veci z ústavného   hľadiska   akceptovateľné.   Okresný   súd   v namietanom   uznesení   ku   všetkým zásadným námietkam sťažovateľov zaujal stanovisko, pričom uviedol dôvody, pre ktoré bolo potrebné námietky sťažovateľov voči exekúcii [okrem v časti sumy 46,94 € (1 414 Sk)] a voči trovám exekúcie zamietnuť. Jeho uznesenie obsahuje výklad právnych noriem Exekučného poriadku, ktorý nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad okresným súdom takéto nedostatky nevykazuje.

Na základe uvedeného ústavný súd dospel k záveru, že medzi základnými právami sťažovateľov   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   20   ústavy   a uznesením   okresného   súdu   sp.   zn. 14 Er 107/2007 z 13. októbra 2008 neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by umožňovala vysloviť záver o porušení sťažovateľmi označených práv. Skutočnosť, že sťažovatelia sa nestotožňujú   s právnym   názorom   okresného   súdu,   nemôže   viesť   k záveru   o zjavnej neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   uvedeného   uznesenia   okresného   súdu   a nezakladá oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   okresného   súdu   svojím   vlastným. Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľov v tejto časti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku sa ústavný súd už nezaoberal ďalšími požiadavkami formulovanými sťažovateľmi v petite sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. augusta 2009