znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

IV. ÚS 278/07-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. novembra 2007 predbežne prerokoval sťažnosť Ľ. G., Z., zastúpenej advokátkou JUDr. B. G., P., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenia skráteného vyšetrovania sp. zn. ČVS: ORP-1277/1-OSV-ZV-2007 z 24. júla 2007, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ľ. G. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky na jej prerokovanie.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. októbra 2007 doručená   sťažnosť   Ľ.   G.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namieta   porušenie   svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru Zvolen, Úradu   justičnej   a kriminálnej   polície,   oddelenia   skráteného   vyšetrovania   (ďalej   len „ORPZ“) sp. zn. ČVS: ORP-1277/1-OSV-ZV-2007 z 24. júla 2007 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“), ktorým bolo odmietnuté trestné oznámenie sťažovateľky „vo veci podozrenia zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví“.

Sťažovateľka   uviedla,   a vyplýva   to   aj   z pripojeného   napadnutého   uznesenia,   že ORPZ   odôvodnilo   odmietnutie   jej   trestného   oznámenia   tým,   že «„... počas predprípravného konania boli poverenými príslušníkmi PZ zaobstarané listinné podklady z trestného   konania   vedeného   pod   ČVS: 299/1-OSV-ZV-2004,   kde   bolo   okresným prokurátorom   vo   Zvolene   zastavené   trestné   stíhanie   pod   č. 1 Pv 810/3-63   podľa   § 172 ods. 1   písm. b)   Trestného   poriadku   v znení   účinnom   do   31. 12. 2005   pre   trestný   čin ohovárania   podľa   § 206   ods. 1   Trestného   zákona   a   trestný   čin   ublíženia   na   zdraví podľa § 224   ods. 1   Trestného   zákona   v znení   účinnom   do   31. 12. 2005...“   a   ďalej,   že „... zo spisového materiálu je teda preukázané, že oznamovateľka podala trestné oznámenie o veci, v ktorej už bolo právoplatne rozhodnuté a teda nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo na postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku a preto je odmietnutie veci podľa § 197 ods. 1 písm. d) Trestného poriadku plne odôvodnené...“.

Okresná   prokuratúra   vo   Zvolene,   ktorá   vykonávala   dozor   nad   zachovávaním zákonnosti v prípravnom konaní s takýmto postupom Okresného riaditeľstva PZ, Úradu justičnej a kriminálnej polície, Oddelenia skráteného vyšetrovania vo Zvolene, súhlasila».

V   odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla: „Dôsledné   prešetrenie   tvrdení sťažovateľky   v   súlade   s   citovanými   ustanoveniami   zákona   zahŕňalo   predovšetkým dostatočné   objasnenie   otázok   vedúcich   k tomu,   či   došlo   konaním   v trestnom   oznámení uvedenej osoby k porušeniu právnych predpisov a či v súvislosti s ním došlo k vzniku trestnoprávnej zodpovednosti konkrétnej osoby.

Svoje závery v uvedených smeroch musí zároveň príslušný orgán činný v trestnom konaní   náležite   odôvodniť.   Podľa   § 134   ods. 2   Trestného   poriadku   účinného do 31. decembra 2005 treba v odôvodnení, ak to prichádza podľa povahy veci do úvahy, uviesť najmä skutočnosti, ktoré boli vzaté za dokázané, dôkazy, o ktoré sa skutkové zistenia opierajú,   úvahy,   ktorými   sa   rozhodujúci   orgán   spravoval   pri   hodnotení   vykonaných dôkazov, ako aj právne úvahy, na podklade ktorých posudzoval dokázané skutočnosti podľa príslušných ustanovení zákona.“

Sťažovateľka   ďalej   poukazuje   na   to,   že „Z   obsahu   spisového   materiálu   však nevyplýva,   že   by   orgány   činné   v   trestnom   konaní   využili   všetky   dostupné   prostriedky na dôsledné objasnenie   skutkového   stavu   v tomto smere,   jednak   položením konkrétnych otázok vypočúvaným svedkom o presnom čase, okolnostiach, spôsobe a obsahu konania. Orgány činné v trestnom konaní nevyužili ani možnosť vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a svedkami aj napriek tomu, že si ich svedectvá navzájom odporujú. Z   vyššie   uvedených   skutočností   vyplýva,   že   vo   vyšetrovaní   predchádzajúcom napádanému   rozhodnutiu   OR   PZ   Zvolen   z   24. júla 2007   neboli   vyčerpané   všetky možnosti na   čo   najdôkladnejšie   zistenie   skutkového   stavu   veci   v   rozsahu   nevyhnutnom pre rozhodnutie a uznesenie vyšetrovateľky z 24. júla 2007 o odmietnutí veci, pretože nie založené na ústavne konformných (dostatočných a preskúmateľných) dôvodoch. Okresná prokuratúra   vo   Zvolene   nedostatky   vyšetrovania   nielenže   nenapravila,   ale   ich   svojím rozhodnutím právoplatne potvrdila“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd vydal nález, ktorým vysloví, že:

„1./ Okresné riaditeľstvo Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Oddelenie skráteného vyšetrovania vo Zvolene uznesením sp. zn. ČVS: ORP-1277/1-OSV- ZV-2007   z 24. júla 2007   porušilo   základné   práva   sťažovateľky   zaručené   v   čl. 46   ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2./ Uznesenie   Okresného   riaditeľstva   Policajného   zboru,   Úradu   justičnej a kriminálnej polície, Oddelenia skráteného vyšetrovania vo Zvolene vedené pod sp. zn. ČVS: ORP-1277/1-OSV-ZV-2007   z   24. júla 2007   zrušuje   a   Okresnému   riaditeľstvu Policajného   zboru,   Úradu   justičnej   a   kriminálnej   polície,   Oddeleniu   skráteného vyšetrovania vo Zvolene prikazuje vo veci znovu konať.

3./ Sťažovateľke priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume 100.000,- Sk (slovom   jednostotisíc   slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresné   riaditeľstvo   Policajného zboru, Úrad justičnej a kriminálnej polície, Oddelenie skráteného vyšetrovania vo Zvolene povinné vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“) sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a   nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa   § 20   ods. 3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom na začatie   konania,   čo   osobitne   platí   v prípadoch,   v ktorých   osoby   požadujúce   ochranu svojich základných práv a slobôd sú zastúpené advokátom. Viazanosť návrhom platí zvlášť pre petit, čo znamená, že ústavný súd rozhoduje o porušení práv a slobôd v rozsahu, ako ho vymedzí sťažovateľ v návrhu na rozhodnutie ústavného súdu.

Sťažovateľka, ktorá bola v konaní zastúpená advokátkou ako kvalifikovanou právnou zástupkyňou,   v sťažnosti   síce   uviedla   ako   porušovateľa   svojho   označeného   základného práva aj Okresnú prokuratúru Zvolen (ďalej len „okresná prokuratúra“), ale neoznačila ju v petite   sťažnosti.   Podľa   znenia   sťažnostného   petitu   žiadala   vysloviť,   že   napadnutým uznesením ORPZ bolo porušené jej základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Vzhľadom na citované ustanovenie zákona o ústavnom súde bol ústavný súd týmto návrhom viazaný a zaoberal sa iba namietaným porušením základného práva vo vzťahu k porušovateľovi označenému v petite.

Sťažovateľka   namietala   v konaní   pred   ústavným   súdom   porušenie   označeného základného   práva   uznesením   ORPZ   sp. zn.   ČVS:   ORP-1277/1-OSV-ZV-2007   z 24. júla 2007, ktorým bolo odmietnuté jej trestné oznámenie z 28. júna 2007.

Zo sťažnosti a z pripojených príloh vyplýva, že uznesením ORPZ bola odmietnutá ako   nedôvodná   vec podozrenia   z trestného   činu   ublíženia na zdraví podľa   § 221 ods. 1 Trestného zákona, ku ktorému malo dôjsť tak, že v priebehu roku 1994 podozrivý V. B., majster   prevádzky   v podniku   B.,   počas   pracovnej   doby   viackrát   a opakovane   vulgárne nadával   sťažovateľke,   následkom   čoho   začala   mať   sťažovateľka   psychické   a zdravotné problémy, ktoré vyústili do jej uznania za plne invalidnú osobu.

Z odôvodnenia napadnutého uznesenia vyplýva, že „zo spisového materiálu je (...) preukázané,   že   oznamovateľka   (...)   podala   trestné   oznámenia   o veci,   v ktorej   už   bolo právoplatne rozhodnuté a teda nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2/ Trestného poriadku...“. Toto uznesenie bolo 6. augusta 2007 doručené sťažovateľke,   ktorá   proti   nemu   podala   sťažnosť   okresnej   prokuratúre,   tá   však   podľa sťažovateľky „nedostatky vyšetrovania nielenže nenapravila, ale ich svojím rozhodnutím právoplatne potvrdila“.

Podľa   sťažovateľky   orgány   činné   v trestnom   konaní   nevyužili „všetky   dostupné prostriedky na dôsledné objasnenie skutkového stavu (...), jednak položením konkrétnych otázok vypočúvaním svedkov o presnom čase, okolnostiach, spôsobe a obsahu podania“, ako ani „možnosť vykonať konfrontáciu medzi sťažovateľkou a svedkami aj napriek tomu, že ich svedectvá navzájom odporujú“.

Z priebehu   konania   opísaného   v   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľka   sa   mohla ochrany svojho základného práva vo vzťahu k napadnutému uzneseniu domáhať využitím riadneho opravného prostriedku – sťažnosti (§ 185 ods. 1 a 2 Trestného poriadku).

Dozor nad zachovaním zákonnosti v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 a nasl. Trestného poriadku a § 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení   neskorších   predpisov),   ktorý   je   oprávnený   zrušovať   nezákonné   alebo neopodstatnené   rozhodnutia   policajta,   ktoré   môže   nahrádzať   vlastnými   rozhodnutiami [§ 230   ods. 2 písm. e)   Trestného   poriadku].   Sťažovateľka v danom   prípade   podala proti napadnutému rozhodnutiu opravný prostriedok (sťažnosť), o ktorom rozhodol nadriadený orgán, teda príslušná okresná prokuratúra. Vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať uznesenie ORPZ, pretože jeho   postup   a rozhodnutie   preskúmala   príslušná   okresná   prokuratúra,   ktorá   rozhodla o sťažnosti sťažovateľky proti napadnutému uzneseniu.

Na   základe   uvedených   skutočností   ústavný   súd   v   zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy v spojení   s   § 25   ods. 2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   sťažnosť   pre   nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Nad   rámec   uvedeného   ústavný   súd   poznamenáva,   že   základnou   a nevyhnutnou podmienkou základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré je ústavnou bázou aj pre základné práva garantované v čl. 46 ods. 2 a 3 a čl. 47 až 50 ústavy,   je   existencia   namietaného   práva   (v   právnom   poriadku   Slovenskej   republiky), ochrany ktorého sa fyzická osoba alebo právnická osoba domáha na súde alebo inom orgáne verejnej moci.

Z ustanovení Trestného poriadku však nemožno vyvodiť subjektívne právo osoby, ktorá   podala   trestné   oznámenie,   na   začatie   trestného   konania.   Posúdenie   otázky,   či   sú splnené zákonné podmienky na začatie trestného stíhania v konkrétnej veci (na základe skutočností   uvedených   v   trestnom   oznámení   alebo   skutočností   zistených   preverením trestného oznámenia), je plne v právomoci orgánov činných v trestnom konaní (policajných orgánov, vyšetrovateľov, prokurátorov). Osobe, ktorá podala trestné oznámenie, nevzniká právo na začatie trestného stíhania. Absencia existencie práva na začatie trestného konania preto vylučuje možnosť porušenia sťažovateľkou označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Takéto právo nemožno odvodiť ani z niektorého zo základných práv alebo slobôd   podľa   druhej   hlavy   ústavy   (mutatis   mutandis   II. ÚS 42/00,   II. ÚS 238/02, II. ÚS 43/03, III. ÚS 45/03, III. ÚS 198/03, II. ÚS 190/05). Tieto závery preto mohli viesť ústavný súd aj k rozhodnutiu o odmietnutí sťažnosti z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti (II. ÚS 222/03, IV. ÚS 52/04).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. novembra 2007